Ľahol si vedľa mňa a jeho obrovský chrbát vyzeral ako plátno, na ktoré sa dá maľovať končekmi mihalníc donekonečna. Schúlila som sa mu v náručí, prechádzala nechtami cez znamienka na ramenách a privierala oči pokojom. Zahľadel sa mi do dúhoviek, usmiala som sa na neho a šťastne mu zaborila prsty do vlasov. ,,Ty máš v sebe strašné temno,” vytrhlo ma z nadšenia. * * * […]
Pokračovanie článku