Vo dverách zašramotali kľúče a vždy, keď som ten zvuk počula, mala som v bruchu ten príjemný pocit, ktorý hovorí buď to, že sa vrátila Katarína s plnými vreckami trávy, alebo že prišiel z práce môj muž, ktorý sa už vo dverách usmieva na celý svet, nech by mal akýkoľvek deň za sebou. “Ahoj, zlatá,” rozpažil a ja som mu vplávala do náručia ako každý deň, […]

Povedal, že ma je dáko priveľa. Sedela som oproti nemu na oranžovom gauči a upierala zrak na veľké biele rolldoory, lebo som vedela, že keby som sa teraz pozrela jeho smerom, roztriasla by sa mi brada. „Máš pravdu, zbytočne som premotivovaná,“ usmiala som sa. „Trochu sa upokoj, láska nie sú plavecké preteky. Nemusíš sa vysiliť a utopiť, stačí sa nechať […]

Moje vaječníky produkovali čoraz viac lásky. Bolo citeľné, že sa vždy pohli jeho smerom, keď prešiel okolo, alebo sa otočil v posteli na druhý bok. Chodili sme spolu mesiac. Aj keď v jeho veku sa vraj nehovorí, že s niekým chodí. „V akom svete sa oslavuje mesiac ako výročie?“ spýtala sa ma Linda pri káve a zákusku. „V každom. A ak neprestaneš tie vzorky […]