kontroverza

Stretávať sa s niekým, kto od vás nič nechce, je veľmi oslobodzujúce. Stáva sa to málokedy, lebo ľudia neustále od ostatných niečo vyžadujú. Pozornosť, lásku, starostlivosť, virtuálne dirty talky… Filip nechcel nič. Iba na chvíľu vypadnúť z domu a byť uveličený predstavou, aký hrozný by bol jeho život, keby bol po tridsiatke stále single.

,,Si taká lenivá, že si sem prišla autom?“ prekrútil očami, keď som vystupovala.
,,Bola som v záhradníctve, moje karpály by to nezvládli odniesť v rukách. Drž,“ podala som mu telefón a vyzliekla si tričko. ,,Dík,“ zobrala som si ho naspäť a strčila do podprsenky. ,,Ideme?“
,,To bolo čo za predstavenie?“ zasmial sa.
,,Mám v behacom úbore chodiť po obchodoch?“ prekrútila som očami. ,,Bože, taká som unavená,“ posťažovala som sa, keď sme prechádzali vedľa detského ihriska.
,,Kedy si naposledy spala?“
,,Ja neviem,“ mykla som ramenom a on vzdychol.
,,Prečo nespíš?“
,,Lebo ADHD. A ešte lebo sa mi niekto napája na mozog po nociach a skratujú mi z toho káble,“ pustila som si do sluchátok potichu Smash into pieces a snažila sa predýchať únavu.
,,Som ochotný uveriť na telepatiu, podľa mňa sa to dá,“ zamyslel sa.
,,Kto bude hore prvý… neviem, vyhral,“ mávla som polomŕtvo rukou.
,,Nejdeme radšej na drink?“ pozrel sa na mňa súcitne.
,,Nope!“ pridala som hlasitosť a rozbehla sa.
,,To je veľmi nešportové správanie!“ zakričal za mnou a dal mi dosť veľký náskok na to, aby som mohla vyhrať.

Vybehol za mnou vo veľmi ležérnom tempe.
,,Chcem spať,“ prevrátila som spodnú peru a on ma inštinktívne objal, ako to robia rodičia unaveným deťom.
,,Poď,“ vzal ma okolo ramien a odviedol do baru pri parkovisku. ,,Dva kuracie sendviče, pivo a veľký milkshake,“ povedal čašníčke.
,,Asi som hladná,“ zamyslela som sa.
,,Ja viem. Bielkoviny na mozog, sacharidy na spánok a cukor, aby si aspoň došla domov,“ zasmial sa. Čašníčka pred nás postavila objednávku a ja som sŕkala hrubou slamkou studený čokoládový shake.
,,Toto je strašne dobré,“ olizovala som šľahačku.
,,Ženy sú rovnaké v každom veku,“ zasmial sa.
,,Koľko máš doma žien?“
,,Štyri,“ vzdychol.
,,To je veľmi… fúha,“ zasmiala som sa.
,,Presne.“
,,Dobrý sendvič,“ povedala som s plnými ústami.
,,Tak vidíš, hneď sa nechceš zabiť,“ usmial sa. ,,Dnes mi nepovieš príbeh?“
,,A aký by si chcel počuť?“
,,Nejaký srdcervúci by som si dal, je tak zamračeno… niečo deep,“ zamyslel sa.
,,Daj mi telefón,“ vystrela som ruku.
,,Motorky padajúce z neba!“ vykríkol.
,,Čo?“
,,Ja že si tu hovoríme o veciach, ktoré sa nikdy nestanú…“
,,Daj mi telefón s otvoreným prehliadačom, niečo ti ukážem, nezaujíma ma tvoj dickpic,“ muži si často zbytočne myslia, že sú zaujímaví. Už vám niekto povedal, že väčšina penisov vyzerá rovnako alebo stále hráme všetci tú hru, že ten tvoj je najlepší, najväčší a najkrajší?
Podal mi telefón, ja som mu do prehliadača naklikala link tohto blogu a podala mu ho späť.
,,Tu máš príbehy, isto nájdeš aj pár srdcervúcich, dnes nemám silu rozprávať,“ vstala som, potľapkala ho po ramene, dosŕkala posledné kvapky sladkého čokoládového mlieka a šla k autu.
,,Večer?“ zakričal.
,,Prídem,“ prikývla som.

Dala som si rýchlu sprchu a ľahla si do postele. Pustila som si upokojujúceho TALKa a zaspala asi na dve hodiny. Keď som sa zobudila, ležali okolo mňa obe mačky a spokojne priadli.
,,Potrebujem exorcistu,“ povedala som sama sebe a znovu vošla do sprchy. Keď na mňa padá voda, je mi lepšie, ako keď nie. Ako keby zmývala všetky úzkosti, depresie a zlé dni, týždne, roky…

,,Nemala by si pred tréningom piť energeťáky,“ povedala jedna z mojich osobností afektovane.
,,Drž hubu, Roberta!“ udrela som sa dlaňou do spánku a napila sa. Mačky na mňa zmätene pozerali z kraja kuchynskej linky, na ktorú nesmú vyskakovať, ale nemala som silu im to dnes vysvetľovať.
Nasdila som si slúchatka, pustila moju obľúbenú hajpovačku a rozbehla sa za Filipom.

Sedel na operadle lavičky a pozeral sa do telefónu.
,,Keď ma chytíš, kúpim ti donut,“ dobehla som k nemu. Energeťák začínal fungovať. ,,Notak, vstávaj,“ bola som stále v pokluse.
,,Sadni si, prosím ťa, musíme sa porozprávať,“ povedal vážne.
,,Preboha, si v poriadku?“ vydesil ma.
,,No ja áno, a ty, dopiče?!“ skríkol.
,,What?“ vyzeral vystrašene.
,,Čo je toto?“ otočil ku mne mobil a na displeji sa objavil jeden z mojich starých príbehov.
,,Oh, to mi narobilo kopu problémov,“ zasmiala som sa a sadla si vedľa neho. ,,Malo to 2000 čítaní asi za dve hodiny, ľudia sú úchylní,“ smiala som sa ďalej. Filip nie. ,,Potom mi to admin stiahol, že je to cez a mám s tým ísť na iné portály,“ zabávala som sa, ako keby sa to stalo včera. ,,Ale ukecala som ho, aby mi to nechal aspoň na blogu a nech si to dá z hlavnej stránky preč. Mám ten príbeh rada, je iný, ako všetky ostatné, čo som kedy napísala. Nepáčil sa ti?“
,,Myslím, že ma pri tom chytil záchvat paniky,“ začal sa hrabať v telefóne.
,,Čo ja viem, rada by som si myslela, že je to niečo medzi Bukowskim a Kafkom,“ zasmiala som sa nahlas.
,,Ale to som ešte netušil, čo za emočný kolotoč ma čaká, keď otvorím toto,“ znova ku mne natočil displej a mňa pichlo v mozgu.
,,Chcel si niečo srdcervúce,“ vstala som a zo stánku tri metre od nás som si zobrala cigarety a zapaľovač. Sadla som si naspäť k Filipovi, odbalila krabičku a zapálila si.
,,Klikol som na tú sériu, lebo sa mi páčil ten názov. Hovorím si – to budú nejaké BDSM stories, si vyhoním a pôjdem variť večeru… vreckovky som potreboval z celkom iného dôvodu!“ krútil hlavou rozhorčene.
,,Pred pár dňami som sa odvážne rozhodla, že si prečítam celú diskusiu s týmto… Jokerom,“ zasmiala som sa. ,,Potrebujem to do knihy, strašne si už nič nepamätám dopiče… otvorila som to a zistila som, že tento výlet do minulosti znamená 35 045 správ. Nechápem, kedy sme chodili do roboty alebo čo,“ krútila som hlavou a klepala popol pod nohy.
,,Prečítal som si tú sériu celú a mám len jednu otázku… čo je to za toxického kokota?“
Smiala som sa. Nahlas. A Filip bol zmätený a myslel si, že mi načisto preplo.
,,Joker,“ mykla som ramenom. ,,Keď bol malý, spadol do sudu s kyselinou,“ zahasila som špak o operadlo.
,,Našla si v tých diskusiách niečo zaujímavé?“
,,Našla som v nich všetko. Napríklad hentá srdcervúca… dva dni predtým, ako som to napísala, som zažila taký mindfuck, až som naň celkom zabudla. Moja hlava vytesnila všetko zlé, lebo to bolo asi too much. Dostala som sa v tej diskusii k pasáži, kde sme mali veľmi príjemný, atmosferický rozhovor. Nestávalo sa to často. Boli sme ponorení v nejakom daydreamingu a ja som mala takú hrozne in love náladu… keď si celý taký zasnívaný a cítiš sa bezpečne a nemáš potrebu sa chrániť, lebo si myslíš, že ti nič nehrozí… a on do tohto kľudu zrazu zajebal, že: Je mi ľúto, že spolu nikdy nebudeme. A nie preto, aký som ja, alebo preto, ako vyzeráš ty…“ pozrela som sa na Filipa a sedel tam s otvorenými ústami. A ja som sa začala zase nervózne smiať.
,,Shut up!“ udrel ma do ramena.
,,Prisahám… kámo, ja som sedela po tých rokoch v posteli s compom na kolenách a kukala som sa na to, že nech ti nejebe… ale to, samozrejme, nie je všetko. Poznáš ten pocit, keď niečo napíšeš, pošleš a vieš, že to už nejde vziať späť? Že tam sedíš, privrieš oči a najradšej by si rozkúsal klávesnicu? No tak v tejto absolútnej panike to začal vysvetľovať…“ ani neviem, či som sa smiala ja alebo moja trauma.
,,Bože,“ už sa ale smial aj Filip.
,,Každá ďalšia veta, ktorú napísal, bola horšia ako tá predtým… to boli také pecky, že som bola späť v roku 2016 a zbierala som posledné kusy dôstojnosti z podlahy aj s vybitými zubami. On bol v úplnom ZastavteMaUžPrebohaNiekto mode. To je také škorpiónie správanie, tí ľudia si proste nemôžu pomôcť, sú jak búracia guľa,“ zapálila som si ďalšiu a bola som rada, že je to už len zábavná historka z minulosti.
,,Bol to škorpión?“
,,Ja neviem, môj odhad je veľká trojka – baran – rak – škorpión. Niekde v slnku, mesiaci alebo ascendente tam budú tieto peklá, prisahám bohu. A ak som trafila aspoň dve z troch, tak som už navždy lepšia ako on!“ pozrela som sa na Filipa víťazoslávne.
,,A ak nie?“
,,Tak o ňom neviem vôbec nič a ak som za šesť rokov neprišla na viac, než na to, že má rád vanilkovú zmrzlinu a nemá rád drtičky na trávu, tak sa ani nečudujem, že odišiel. Nebola som dosť dobrý súper,“ zapálila som si.
,,Kto to je? Bývalý?“
,,To by som rozhodne nepovedala,“ zadívala som sa do diaľky na hrajúce sa psy.
,,Robíš okolo toho tajnosti, jak keby to bol verejný nepriateľ číslo jedna,“ zasmial sa.
Aj ja.
,,Chcem donut,“ vstala som a kývla hlavou. Sadli sme si na terasu kaviarne, v ktorej všetci bežci začínajú aj končia svoje ranné a nočné tréningy. Čašníčka mi priniesla donut a ľadovú kávu a ja som si vyložila nohy na stoličku oproti.
,,Kde si ho našla?“ spýtal sa s plnými ústami.
,,Batman raz odišiel, ja som sa opila a prešla na druhú stranu sily,“ mykla som ramenom a zlízavala si nutelu z pier.
,,A tam si našla Jokera?“
,,Asi skôr on mňa. Ja vlastne po tých rokoch už neviem, kto tu koho hackol,“ zasmiala som sa.
,,Kde ty na tých ľudí, preboha, chodíš,“ vzdychol.
,,Otázka je, kde oni chodia na mňa…“
,,Stretla si ho niekedy?“
,,Kdeže,“ pokrútila som hlavou.
,,A vieš ako vyzerá?“
,,Jasné, naskenoval mi občiansky a potom poslal kódy k Putinovmu kufríku, čo ty si na hlavu?“ bola som skoro nasraná, čo sú to za otázky. Lebo som si neuvedomovala, že sa bavím s niekým, kto ten príbeh neprežil.
,,O čo tu vôbec išlo?“ zamračil sa.
,,To som sa pýtala aj ja, keď som to čítala po tých rokoch… ja neviem, Filip. Ja som to takto s odstupom času síce rozanalyzovala, ale žeby som tomu rozumela, to moc nie. Akurát som zistila, že to dokonale dokumentovalo všetky moje ADHD príznaky a nikto mi nič nepovedal… bola som insane. Jeho akcie boli možno prijebané, ale moje reakcie boli úplne nepríčetné. Ja som bola na takom dysregulačnom peaku, že toto bol ten posledný človek, ktorého som zaliata kortizolom mala stretnúť,“ zasmiala som sa.
,,To ti muselo slušne rozmašírovať mozog ináč,“ zamyslel sa.
,,Keby si videl môj sken hlavy, neveril by si, že ešte dám dokopy súvislú vetu,“ zabávala som sa. Lebo nič iné sa s tým už nedá robiť. ,,Bolo tam všetko, dokonalé podklady pre psychológa – vysoko rizikové správanie, závislosti, masívne RSD, trauma bonding, hyperfocus, burnouty… kukáš sa na to a hovoríš si, jak je možné, že to nikto nevidel. Jak mi to mohol nikto nepovedať?“ stále tomu, popravde, nerozumiem.
,,Asi to vtedy ešte nebolo tak in alebo čo. Ľudia nemali moc informácie o ADHD u dospelých ľudí, tobôž u žien,“ hovoril pravdu. Stále nemajú.
,,Ja myslím, že keby to vedel, tak by jebal nato. Lebo to je jak šukať do análu päťročného downa, to proste nerobí nikto,“ povedala som potichu.
,,Ja neviem, možno by sa mu páčilo deštruovať ťa ešte viac,“ vzdychol.
,,V tej sérii je len 5 storiek, musíš si ňom prečítať viac inde… mám ho rozhádzaného po všetkých kategóriách,“ ktovie prečo. Už by som to mohla upratať.
,,Koľko tých príbehov bolo?“
,,Neviem, asi 50? Nepočítala som to už roky,“ nechápem, čo som mala 50x také naliehavé, že som to potrebovala o ňom povedať celému svetu…
,,50x a stále po prvý raz,“ usmial sa.
,,Hej, tak sa cítim zakaždým, keď o ňom píšem. Ako keby to bolo prvýkrát. Lebo to nie je séria, popravde. To je len opakujúca sa postava v príbehoch rôzneho druhu. Aj žánru, keď sa nad tým zamyslím. A nie je sa čo čudovať, jak som čítala tie debaty, neviem, kto bol čie AI-čko. Ale pamätám si, že som s compom chodila všade. Do školy, do krčmy, do parku… nosila som ho so sebou hocikam som šla. Nechcela som ho nechať samého,“ zodvihla som kútiky a Filip tiež.
,,Tieto lásky cez internet, to je veľmi čudná vec… ako sa môžeš do niekoho zamilovať, keď ani nevieš ako vyzerá, ako sa volá alebo aký má hlas…“
,,Miluješ ho skrátka iba preto, aký je. Bez vonkajšieho vplyvu.“
,,Ale veď bol hrozný, čo si na ňom akože milovala?“
,,Možno práve to,“ uskrla som si z kávy a roztápajúcej sa šľahačky.
,,Kde som ja bol, keď ADHD masochistky lovili ajťákov, dopiči,“ vzdychol.
,,To zas nebolo celkom tak. Šak on nebol zlý stále. V podstate bol zlý len vo veľmi málo prchavých okamihoch. Spomienky sú jedna vec, ale screenshot je screenshot,“ zasmiala som sa.
,,Všetky obete rozprávajú takéto kraviny?“ zasmial sa.
,,Ále… malo to svoju nepopierateľnú poetiku. Boli sme si blízki na veľmi špecifickej úrovni. Lebo on nie je postava, on je ideológia!“ teatrálne som vystrela ruku a Filip vyprskol pivo nosom.
,,Dámy a páni, kráľovná nezmyselnej adorácie abuserov prichádza,“ ukázal na mňa a zatlieskal mi.
,,Nehovorím, že som nepreležala pár nocí na podlahe so smutným playlistom a zmrzlinou… ale to je predsa zdravý emocionálny vývoj!“
,,Ženy ležia na podlahe?“
,,Aj muži, len s iným playlistom.“
,,Neverím, že existuje playlist na zlomené mužské srdce ležiace na podlahe,“ zamyslel sa.
,,Isteže existuje. Volá sa to KoRn,“ zasmiali sme sa obaja.
,,Kde je teraz?“
,,Odkiaľ to mám vedieť?“
,,Ako dlho sa neozval?“
,,1934 dní. Presne.“
,,Šak ty si chorá,“ smial sa a neveriacky krútil hlavou.
,,To som nevedela, to som si vyrátala, keď som sa dopracovala k tomu dátumu, potrebujem ten údaj do knihy,“ odhryzla som si aj z jeho donutu.
,,To musel byť ale výnimočný sexting,“ udrel do stola, ako keby práve prišiel na niečo veľkolepé.
,,Nič také sme nerobili,“ skoro som sa urazila.
,,Čo?!“
,,Myslíš si, že mi písal, ako sa mám urobiť? To je absurdné,“ krútila som hlavou.
,,Jasné, lebo znie jak katolík, čo by toto jakživ od človeka nechcel,“ kývol na čašníčku a objednal nám obom pivo.
,,Nehovorím, že som mu nikdy nepísala trestuhodné príbehy… akurát to nie je sexting, keď vedieš monológ,“ zasmiala som sa.
,,Kde ty si bola, keď ja som bol mladý?“
,,Si o dva roky starší odo mňa, takže keď ty si bol mladý, ja som bola pripútaná k počítaču a namotaná na chlapa, ktorému páru niet,“ smiali sme sa obaja.
,,Si na neho aspoň trochu nasraná? Mala by si byť…“ ťukol svojim pivom do môjho.
,,To asi nie som. Žijem s tými spomienkami potichu, čo sa po toľkých rokoch budem rozčuľovať. Ale cítim sa ukrivdene, lebo mi iba dvakrát niečo sľúbil – a dával si špeciálny pozor, aby mi nikdy nič nesľuboval… ale v tejto situácii človek proste stratí ostražitosť a občas niečo sľúbi. A ja som mu verila, šak to zas neboli bohvieako veľké veci…“
,,A čo ti sľúbil?“
,,Že neodíde bez rozlúčky. A že rozhodne neodíde, kým nedopíšem knihu,“ okay, možno som bola trochu nasraná.
,,To nie sú náročné sľuby, tie by sa mohli dať splniť,“ skonštatoval.
,,Ani po prečítaní toho rozhovoru neviem, čo si o tom mám myslieť… lebo občas to vyzeralo, ako keď si prídeš prečítať blog, akurát ho čítaš len ty a v reálnom čase. Na tridsať mojich správ pripadala jedna jeho. Niekde vidíš, ako s tebou hrá hry, ktoré sú príliš priehľadné, keď niekoho poznáš tak dobre, ako som ja poznala jeho. A niekedy, keď si myslíš, že si za celé tie roky nedostal vôbec žiadne dáta, zrazu si uvedomíš, že by si mal dať facku zato, ako veľmi na seba nedával pozor a koľko mi toho o sebe vlastne povedal. To bola podľa mňa základná chyba. Títo ľudia… by nemali robiť chyby. A všetky filmy s Keanu Reevesom a Ramim Malekom nám jasne hovoria, že keď niečo dojebeš, tak je v tom vždy žena,“ napila som sa.
,,Je pravda, vyzeráš ako stelesnené bezpečnostné riziko,“ zasmial sa.
,,Nemám rada, keď si ľudia myslia, že to bolo celé veľmi jednoznačné. Aký on bol zlý a aké ja som bola chúďatko… neni to tak. Boli sme v tom úplne rovnako, on mal len viac rozumu. O kúsok,“ zasmiala som sa. ,,Ľúbila som ho ako nikto iný. Ale on mňa tiež. Bolel ma ako nikto iný. Ale ja jeho tiež. Nemohla som v noci spávať a cez deň som bola ako mátoha. Ale on bol tiež hore… Často to vyzerá príliš čiernobielo, ale tento príbeh mal viac ako päťdesiat odtieňov. Ľudia si myslia, že keď od niekoho odchádzaš, alebo keď sa s niekým rozchádzaš, tak trpí len ten, kto zostáva. Ale to je hlúposť. Chce to veľa odvahy a vnútornej sily, aby si opustil niekoho, koho máš rád a vieš, že on teba tiež. Musí to byť vlastne dosť hrozné,“ zamyslela som sa a trochu sa mi zaleskli oči.
,,To je pravda, nad tým som sa nikdy takto nezamyslel,“ prikývol.
,,Tak vidíš… to, že odišiel, malo dôvod, ja len neviem aký.“
,,Aj to, že sa nerozlúčil?“
,,I hope so…“
,,Lebo ak nie, tak si si to celé iba doromantizovala. Možno namotával desiatky takých ako si ty. Možno hovoril každej to isté. Možno to bol len narcis, ktorého si proste iba prestala baviť. A možno je to manipulatívny psychopat a nerozlúčil sa, aby sa mohol jedného dňa vrátiť späť a tvrdiť, že keď sa človek nerozlúči, tak sa môže kedykoľvek vrátiť,“ rozhodil rukami.
,,Možno. A možno sa mu počas posledných mesiacov stalo niečo veľké a potrebuje to niekomu povedať. A možno preto v noci nespím vo vlastnej posteli, ale zobúdzam sa v jeho spálni zmätená. Možno mal už tisíckrát rozpísaný mail, v ktorom by mi zase povedal iba jednu vetu, lebo mu všetko, čo napíše, príde príliš patetické. A nech je ako chce, mlčať tak dlho si žiada veľa sebadisciplíny. Je to vlastne obdivuhodný výkon. Ja viem, ako dobre sa so mnou rozpráva,“ položila som na stôl prázdnu fľašu a zapálila si ďalšiu cigaretu.
,,Na druhej strane, keď sa na to pozriem, čo akože máš povedať dievčaťu po toľkých rokoch, aj keby si sa chcel vrátiť? Že čau, bol som si po cigy alebo čo? Je to ošemetná situácia, cítiš sa jak kokot, lebo si sa zachoval jak kokot a pritom ťa niekde niekto roky čaká… ja ani neviem, koho z vás mi je viac ľúto,“ povedal úprimne. Bolo to veľmi milé. ,,Chcela by si, aby sa vrátil?“
,,Neviem, lebo… my dvaja spolu aj tak nebudeme. A nie preto, aký on je, alebo ako ja vyzerám…“ keď sa smejem cez slzy, som asi najviac v kontakte sama so sebou.
,,To dnes poviem žene, len tak zo zjebu, som zvedavý, kto bude spať na gauči,“ zasmial sa.
,,Chcela by som vedieť, že sa mýlim. Že sa má dobre a že v noci pokojne spí a v jeho živote sa nedeje nič, čo by ho stresovalo. Že sa mi v noci snívajú kraviny, lebo veľa húlim. Že to nie je on, kto sa mi zvykne vlámať do hlavy a nenechá ma spať. Že som sa iba zbláznila a zas o toľko nejde,“ dívala som sa bezprízorne pred seba.
,,Keby si radšej channelovala čísla do lotérie a nie magora, čo ti ani dickpic neposlal,“ prekrútil očami.
,,Pome už, dnes sme nabehali o pár kilometrov viac, jak som čakala,“ postavila som sa.
,,Som zvedavý, o kom mi porozprávaš zajtra,“ zasmial sa.
,,O Batmanovi?“
,,Nemôžem sa dočkať,“ usmial sa, zamával mi a zmizol na druhej strane cesty.

Stretávať sa s niekým, kto od vás nič nechce, je veľmi, veľmi oslobodzujúce…