kontroverza

Chcela by som nebyť taká dobrá v čítaní výrazov tváre. Občas by som si rada hovorila, že to, čo vidím, si určite len nahováram. Ale ono to tak nikdy nie je. Viem, čo vidím, keď to vidím. Kým som Toma stretla, trvalo to jedno sťahovanie cez pol sveta, šesť mesiacov času a jeden dosť vážny infarkt, aby som samú seba presvedčila, že tentokrát už to bude inak. Že to nedopadne ako moje ostatné pokusy. A hádajte čo! Heh…

Prebrala som sa v nemocnici s dvanástimi ihlami v tele. Doktor s hustými vlasmi sa nado mnou skláňal a čosi hovoril, ale mala som zaľahnuté v ušiach.
,,Vy máte úžasné vlasy,“ povedala som, lebo… neviem, lebo to bola pravda.
,,A vy…máte infarkt,“ mykol ramenom. Moja prvá myšlienka nebol strach z toho, že zomriem. Úprimne mi skôr bolo ľúto, že sa to nestalo. Myslela som na chlapca z môjho telefónu, ktorému sa už polroka vyhýbam, pretože som traumatizovaná svojimi životnými skúsenosťami.

Hneď, ako ma pustili domov, sme sa dohodli, že sa stretneme. A ja som možno nebola v najlepšej životnej forme, ale bála som sa, že mi už nezostáva veľa času. 70% môjho srdca umrelo a už nikdy nevstane z mŕtvych. Aj by na tom bol kus romantiky, keby srdce nebol iba sval. Nemyslím, že by som bez mediálneho lobbingu a romantizácii srdca ako emočného centra, mala rovnaký vzťah aj ku svojim lýtkam alebo bicepsom.

Naše prvé stretnutie pôsobilo vcelku normálne. Sedeli sme v kaviarni a rozprávali sa. Ako každý deň posledných šesť mesiacov. Nebolo na tom nič špeciálne, okrem jeho pohľadu. Niektorí ľudia sa na vás pozerajú skúmavo, aby si dokázali spojiť vás skutočných s tým virtuálnym obrazom, ktorý o vás získali. Lenže to nebol tento prípad. Tom sa na mňa pozeral, ako keby si hovoril, prečo tu vlastne je. A keby nebol dostatočne slušne vychovaný a nepoznal všetky moje strastiplné príbehy, myslím, že by vstal a odišiel.

,,Táto vaša hra na rodinu je nebezpečná,“ hovorila moja terapeutka, keď som rozprávala niektorú z príhod o „našich“ deťoch. Vtedy som sa smiala, lebo čo už môže byť nebezpečné na tom, že nájdete kdesi voľne pohodenú rodinu so smiešnymi deťmi a sexy tatkom? Dnes už viem, že možno aj všetko.

,,Ako bolo na terapke?“ spýtal sa ma ako každý pondelok.
,,Nechcem o tom hovoriť,“ vzdychla som si sediac za pracovným stolom s najkrajším výhľadom v meste.
,,Nebuc jak naše deti, hovor so mnou. A okamžite oceň, že hovorím NAŠE a nie MOJE!“ jeho deň bol o kus lepší ako ten môj.
,,A to už by si vari asi aj nemal,“ napísala som neurčito a šla pracovať. Po pár hodinách som si našla od Toma kopu správ, v ktorých zdesený hľadal vysvetlenie.
,,Hneváš sa na mňa?“ spýtal sa v poslednej.
,,Nie, nehnevám. Nikdy som sa nehnevala. Len som si dnes musela priznať, ako je to naozaj a ešte s tým nie som celkom vysporiadaná,“ moje usmiate emoji ho nedokáže presvedčiť, že som v pohode.
,,A ako to naozaj je?“ aj keď sedel štyri kilometre odo mňa, počula som, ako si pri tej otázke sťažka vzdychol.
,,Hovorila som s ňou o tom, že dostávam neustále zmiešané signály… na jednej strane hovoríš naše deti, ozveš sa každý deň bez výnimky, diskutuješ so mnou všetko, čo sa v tvojom živote deje… a na strane druhej mám pocit, že zakaždým, keď sme spolu, tak mi len robíš láskavosť. Že ma tam vlastne nechceš, ale raz za mesiac to oželieš, ako keby to bola výmena za emotional support, ktorý dostávaš zvyšných 29 dní. Nie je to recipročné. Nie si so mnou tak rád, ako ja s tebou. A ja nechcem mať pocit, že som niekomu na príťaž…“ nerada píšem siahodlhé paragrafy do chatov.
,,Zaujímavé,“ na tejto reakcii nič zaujímavé nebolo.
,,You don’t like me. You never liked me. You were just lonely, and I was nice and easy to get. That’s just how it is. A ja ani nemôžem povedať, že mi dlho trvalo na to prísť, lebo som to vedela už predtým. Len som gaslightovala samú seba, že si len domýšľam,“ lenže ja si nikdy nedomýšľam. Viem celkom presne, ako sa ľudia pri mne cítia. Tom vlastne nič zlé neurobil. Iba využil možnosť, ktorá sa mu naskytla, bez toho, aby sa musel snažiť.

A prišlo ticho. Na hodinu. Dve. Tri. Desať. Na ďalší deň mi napísal, že premýšľal o tom, čo som povedala, ale na nič neprišiel.
,,Nič iné som ani nečakala,“ keď sú ľudia príliš slušní alebo príliš zbabelí na to, aby sa pozreli pravde či mne do očí, bývam uštipačná.
,,Ako to myslíš?“ nechcel ísť do nepríjemnej debaty, ale už z nej nebolo cesty späť.
,,Si príliš slušný. Tak to poviem za teba. Pred pár mesiacmi sme sa rozprávali o tom, čo nechcem. A ja som povedala, že nikdy nechcem mať pocit, že som pre niekoho otravná. A myslím, že pre teba už som,“ otvorila som okno na kancelárii a zapálila si cigaretu, ako keby bol rok 99.
,,Prečo?“
,,Pretože každé naše stretnutie bolo iniciované mnou. Nikdy si nepovedal, že by si ma rád videl. Nikdy si nepovedal, že ti chýbam. Práve naopak, vždy, keď som to povedala ja, si sa na pár hodín offol a potom zmenil tému. Keď prídem, si schopný hodiny pozerať film, ktorý ma nezaujíma a úplne ignorovať moju prítomnosť. A to s tebou trávim tak 12 hodín v mesiaci. A keď som ti včera povedala, ako to cítim, neopravil si ma. Pretože mi nechceš klamať, ale povedať mi pravdu by bolo príliš bolestivé. Tak si ma nechal, nech na to prídem sama,“ moja terapeutka by povedala, že toľko brutálnej úprimnosti, koľko dokážem naservírovať sama sebe, by som nikdy od nikoho nedostala. Rozhodne by sa nemýlila.
,,Čo sa teraz stane?“ myslím, že sa trochu bál, že sa rozlúčim navždy.
,,Pamätáš, ako ťa fascinoval príbeh o mojom bývalom, ktorému som po rozchode upiekla kura, aby nešiel domov smutný a hladný? Máš plný mrazák mojich mäsových guličiek z poslednej návštevy. Chvíľu hladný nebudeš,“ zasmiala som sa sama pre seba. Pretože so mnou sa naozaj znamenite rozchádza.
,,Ja sa ale pýtam vážne.“
,,Nestane sa v podstate vôbec nič. Úprimne si myslím, že sme sa videli naposledy. Nie je to tak, že by som ťa nepozdravila, keď ťa stretnem na ulici, but… I’ll never ask again if I can come over. I’ll never say I love you again. And I’ll never say our kids again. Niektorých ľudí máme skrátka radšej na obrazovke telefónu, ako na vlastnom gauči. Som tvoje customizované AI-čko. Poznám ťa… pretože som tvoja kamoška. Ja viem, aký si, keď sa ti žena naozaj páči. Otváraš dvere na aute a vymýšľaš program na víkend, si toho človeka schopný vyservisovať z podoby… lebo taký si ty chlap. Pri mne si nikdy nič také nerobil. Ja ti nechcem byť guľou na nohe v tvojom vlastnom dome. Urobila som z neho svoj safe space a úplne vytesnila, že by to mal byť najmä tvoj safe space. Ale bolo to len 7 večerov za 7 mesiacov, nie je to tak veľa, aby som sa za to musela ospravedlniť. No sľubujem, že sa to viackrát nebude opakovať,“ po tvári sa mi kotúľali prekvapivo veľké slzy a ja som fakt ocenila, že som investovala do vodeodolnej riasenky.

Bola som rada, že pri tejto diskusii s ním nemusím sedieť v jednej miestnosti. Pretože nič z toho by som nebola schopná povedať nahlas. A pred inými ľuďmi zásadne neplačem. Ako som mu odpisovala, spomenula som si na Akiru Kurosawu, ktorému brat povedal: Dívaj sa na realitu priamo, nie cez prsty. Len vtedy ťa prestane desiť. Stojí ale za zmienku, že to povedal v čase, keď 10-ročného Akiru vzal pozrieť sa na haváriu vlaku, z ktorého vypadávali mŕtve a krvavé telá.

Tak nejako som sa cítila. Ako desaťročný Kurosawa, ktorý si musí priznať, že tí ľudia tam síce zomreli, ale on má aspoň úvodnú scénu do svojho debutového filmu. Našiel v hystérii momentu históriu kinematografie. A to sa predsa počíta.

,,Čo teraz budete robiť?“ spýtala sa moja terapeutka s obavami vo výraze tváre.
,,Vôbec nič. Budem odpisovať na dobré ráno, kým si nenájde niekoho, komu to bude prekážať. A potom to potlačím, alebo už proste len zabudnem. Ako vždy…“ vstala som, lebo hodinky na jej stole vraveli, že nám beží posledná minúta.
,,Ste silnejšia, ako si myslíte. A to je dobre. Smiem vás objať?“ spýtala sa prvýkrát.
,,Nie. Pretože je to neprofesionálne a taká vy nikdy nie ste. A tiež nie preto, lebo ak niečo neznášam, tak to, keď ma niekto ľutuje. Práve som vám o tom 55 minút rozprávala!“ prekrútila som očami a ona sa zasmiala a potľapkala ma po chrbte.

Bola to len hra. V podstate strategická onlinovka pre dvoch hráčov. Kde sa jeden postupne nadchýna, zamilováva a rozdáva. A ten druhý sleduje, ako sa následne odmilováva, lúči a stráca kdesi v diaľke. A na konci dňa sme zistili, že princezná je mŕtva, drak zaspal a princ nikdy nemal v pláne doraziť. Bola to len hra. Na fiktívnu rodinu, do ktorej som nikdy nepatrila, ale naozaj veľmi som chcela. Bola to len hra a ja sa teraz musím dívať na tvoju smutnú tvár s výrazom Človeče, nezlob sa. Bola to len hra. A ako hovorí môj pokrový lektor – keď to nevieš hrať ďalej, tak to polož.
So… I fold.