kontroverza

Beh považujem za silno introvertnú záležitosť. Nikto nebehá v páre alebo v tíme, nedáva to žiadny zmysel. Máte tam byť len vy, vaša chorá hlava, ktorá na vás nechce prestať rozprávať a playlist, ktorý vám pripomína všetko, čo ste v živote pokazili. Tak to Boh zamýšľal.

Raz ráno som bežala okolo skate parku a keď som prechádzala cez cestu, oproti mi bežal vysoký chlap, ktorý sa na mňa pozeral akosi zvláštne. Zastal a dal si dolu sluchátka. Díval sa na mňa pohľadom, ktorý jasne hovoril, že mám urobiť to isté.
,,Prepáč, ale vídam ťa tu často a mám dve veci – po prvé, že beháš s týmto,“ ukázal na moje prsia, ,,zato ťa uznávam! A po druhé – robíš to úplne zle,“ usmial sa zadýchane.
,,Po prvé, ďakujem a po druhé… čo?!“ rozhodila som nasrano rukami, ako vždy, keď dostávam od mužov nevyžiadané rady.
,,Keď budeš takto nezmyselne dupať pätami, rozjebeš si achilovku, kolená, aj kríže, musíš sa… húpať,“ chytil mi nohu v teniske a ukázal mi ako.
,,Ešte nejaké rady?“ spýtala som sa a keď sa postavil, vrhal príjemný tieň.
,,Hej – keby to bolo ľahké, robil by to každý,“ žmurkol, zamával mi a bežal opačným smerom.
Vyštverala som sa na kopec, oprela sa rukami o kolená a predýchavala. To je vždy ten moment, keď sa človek pýta sám seba, prečo to robí, keď namiesto tréningu na maratón mohol v posteli sledovať ten netflixový.

Večer som si obula tenisky, až keď bola tma. Bolo teplo a prehriaty betón príšerne smrdí. Keď som prebiehala cez alej, za neosvetleným rohom stál chlap, ktorý sa snažil dotknúť palcov na nohách.
,,Aha, Thor,“ povedala som a vypla hudbu.
,,Dobrý večer,“ usmial sa a rozcvičoval. ,,Inak… som Filip,“ podával mi ruku.
,,Robin,“ potriasla som mu ňou a začali sme kráčať vedľa seba. Po chvíli sme si obaja nasadili slúchatká a rozbehli sa.
,,Run like someone just called you a jogger!“ zakričal na mňa a už som sa mu dívala len na vzďaľujúci sa chrbát.
Mal trikrát také dlhé nohy ako ja a asi nepresedel na gauči tridsať rokov života, takže mal mierny náskok. Kým som dobehla na vrchol, sedel vydýchaný na lavičke a v oboch rukách mal kelímky s vodou.
,,S bublinkami alebo bez?“ spýtal sa, keď som sa k nemu dotackala spotená a polomŕtva.
,,Bubbles, please,“ vystrela som ruku a on mi podal pohár s dokonale vychladenou sódou. Sadla som si na lavičku vedľa neho.
,,Baví ťa behanie?“ uškŕňal sa pri pohľade na moju spotenú hlavu a pot kvapkajúci z nosa.
,,Drž hubu, Filip,“ oprela som sa a vyložila si nohy.
A potom sa ma spýtal, prečo to robím a ja som mu povedala, čo za druh postiha som a prečo to potrebujem.
,,Oh, so… running is your therapy,“ zamyslel sa.
,,Yes… and sushi… sushi is my haircut. Nevyprávaj kokotiny,“ prekrútila som očami a on sa veľmi smial.

Stretávali sme sa odvtedy skoro každý deň. Niekedy aj dvakrát, keď nebol lenivý alebo keď jeho žena nebola doma.
,,Som ženatý,“ povedal mi raz večer, keď sme bežali vedľa seba a každý z nás mal len jedno slúchatko.
,,To ma mrzí, ako ti môžem pomôcť?“ sústredila som sa na dýchanie a jeho rodinný stav mi bol ukradnutý.
,,Ja len, aby si si nemyslela,“ zasmial sa.
,,Videl si ma v legínach, nebojím sa, že by si ma začal baliť,“ pridala som a on tiež.
,,Kto bude hore prvý, platí!“ zakričal a rozbehol sa. Asi najkreatívnejšie pozvanie na smoothie, aké si pamätám.
,,Zelené alebo červené?“ spýtal sa, keď som dobehla. O dve minúty skôr ako včera!
,,Červené,“ zobrala som si ho, prepichla celofánový obal hrubou slamkou a usrkla si.
,,Aké to je?“ spýtal sa so skrivenou tvárou, keď urobil to isté.
,,Je to odporné, takže nám to rozhodne prospieva,“ skoro som sa dogrcala.
,,Robin?“
,,Čo?“
,,Musíš si kúpiť inú podprsenku, lebo ma jebne,“ vzdychol.
,,Neviem, či dostať niekde podprsenku, v ktorej by nebolo vidno, že mám prsia. Zvykni si proste,“ vstala som, dopila svoje nechutné zdravé smoothie z repy a vývaru z netopierieho hnoja a rozbehla sa dolu kopcom.
,,Mám pocit, že ťa poznám dvadsať rokov,“ povedal, keď ma dobehol.
,,Preto sa správaš ako debil?“ pridala som.
,,Presne,“ pridal tiež a znova ma predbehol. Po pár metroch sa otočil, pozeral sa na mňa a behal pospiatky.
,,Dúfam, že si aspoň rozbiješ hubu,“ zakričala som na neho a obaja sme sa zasmiali.

Dobehla som ho až na konci dráhy pri kaviarni.
,,Prečo si mi povedal, že si ženatý?“
,,Lebo sa ti evidentne páčim. A ty mne tiež, máš veľké prsia a si smiešna. Ale ja mám super ženu a tri deti, už by som ťa nemal kam natesnať,“ zasmial sa.
,,Tri deti? To znie hrozne.“
,,Možno preto, že to je hrozné,“ prikývol. ,,Si vydatá?“
,,Nie, nie som,“ zasmiala som sa. Ani neviem prečo, prišlo mi to absurdné.
,,A máš nejaké deti?“
,,Nie, mám dve mačky,“ kreslila som špičkou topánky do blata predo mnou malé kruhy.
,,Crazy cat lady,“ zasmial sa.
,,Tak dáko.“
,,Žiješ sama s dvoma mačkami?“
,,Hej.“
,,A prečo sa stokrát za päť minút pozeráš do telefónu?“ nepáčilo sa mi, ako ma skúmal.
,,Čakám, kedy mi konečne dá dôvod, aby som ho hodila o zem,“ strčila som si ho do podprsenky.
,,Takže až tak sama nie si,“ prižmúril oči.
,,Práveže…“ začala som sa smiať. ,,To je jedno, musím ísť, uvidíme sa zajtra,“ zamávala som mu a on mne tiež.
Prišla som domov a uvedomila si, že úplne cudzí človek ma dnes diagnostikoval na obsesiu a trvalo mu to len pár kopcov. Musím sa spamätať. Musím sa dať dokopy. Musím prestať overthinkovať. Hneď!

Ráno som sa zobudila o čosi skôr, obehla dve dĺžky a s dvoma capuccinami sa posadila na lavičku. Filip dobehol s veľkým úsmevom.
,,Karamelové alebo vanilkové?“
,,Vanilkové,“ vystrel ruku a sadol si. ,,Včera si mi neodpovedala. Na koho správu to čakáš?“
,,Nie som si istá,“ povedala som pravdivo a sŕkala karamelovú penu z papierového téglika.
,,Je ich viac?“ zasmial sa.
Pozrela som sa na neho trochu previnilo a postavila sa. Chytil ma za ruku a stiahol naspäť na lavičku.
,,No teraz nikam nepôjdeš! Je to môj prvý dospelý rozhovor po šiestich rokoch, sadni si a hovor! Prisahám, že ešte jeden Pepa Pig a zabijem sa,“ díval sa na mňa zúfalo.

A tak som si sadla a rozrozprávala sa o tom, ako jedného stretávam vo dne a druhého v noci. Ako jeden hovorí málo a druhý vôbec. Ako sa stŕham zo sna na prepotenú hlavu. Ako nedokážem vystáť, že vždy prídem neskoro, keď sa niekde stojí rad na super chlapa a potom si ho vezme nejaká frigidná piča.

A Filip ma počúval. Miestami privieral oči a vychutnával si dopadajúce lúče ranného slnka.
,,Je príjemné ťa počúvať, aj keď rozprávaš príšerné nezmysly,“ povedal na konci môjho monológu.
,,Ďakujem?“ zamyslela som sa zmätene.
,,Už pôjdem, vidíme sa zajtra.“
,,Filip?“
,,Áno?“
,,Vďakabohu, že si ženatý,“ chytila som ho za ruku a stisla mu ju.
,,Tiež si hovorím,“ potľapkal ma po hánkach, vstal a rozbehol sa do stúpajúceho slnka a klesajúcej depresie.

Beh som považovala za silno introvertnú záležitosť…