kontroverza

,,Koľko mužov je príliš veľa mužov?“ spýtala som sa chalanov roztrúsených po verande. Zasmiali sa. V tejto skupine je to veľmi intertextuálny humor. Ale v závere sa budete smiať tiež, sľubujem. Peťo sedel na záhradnej hojdačke s pivom v ruke a díval sa do diaľky.
,,Neviem, záleží, kto sa pýta… ak ty, tak by som povedal, že asi dvesto,“ napil sa. Našla som ho pred rokmi náhodne pohodeného na portugalskej pláži a odvtedy mi nikto iný nedokázal urobiť taký hurhaj v nohavičkách zašepkaním do ucha. Nespíme spolu, ale radi hovoríme o tom, aké by bolo super, keby hej.
,,To je valid point,“ zodvihol pivovú fľašu Filip sediac na drevenom zábradlí verandy. Ušiel od ženy a štyroch detí, aby so mnou mohol behávať po kopcoch každé ráno a na tento nevšedný víkend sa prišiel rozbiť so všetkými ľuďmi z môjho špeciálneho telefónneho zoznamu. Filip je kamarát. Na behanie, klebety a terapie. Má štyri malé dcéry, jednu divnú ženu a kopu sexuálnej energie, s ktorou nevie narábať, tak obsesívne pozerá porno a fantazíruje o tom, aké by bolo, keby v živote nespal iba s jednou ženou.
,,Tiež som si myslel, že by to malo byť nejaké konkrétne číslo. Napríklad 10. Za život. Nie za jeden večer na internete…“ prešiel okolo mňa Jakub a pobozkal ma na líce. Pekne vonia. Vždy, keď na pošteklí jeho brada, spomeniem si na jeden šialený víkend, keď sme jedli pečené rebrá v posteli, pozerali béčkovú komédiu a vonku zúril Valentín. Má najkrajšiu sánku na svete a je jediný, kto naozaj vie, čím sa živím, lebo robí to isté.
,,Preháňam to?“ slnko zapadalo a všetci sme boli aspoň tak nahúlení a pripití, aby sme si mohli povedať pravdu. Aplikácia brutálnej úprimnosti je moja nová obľúbená voľnočasovka.
,,Vôbec nie,“ výrazom neprítomný Maťo potiahol figúrkou s pohľadom upretým na šachovnicu. ,,Máš ich presne toľko, koľko potrebuješ. Ideš,“ ponúkol Bruna, ktorý v kresle oproti nemu úpenlivo premýšľal. Mám rada, keď Bruno premýšľa. Vyzerá pri tom presne tak, ako som si ho roky predstavovala. Trvalo pár životov, kým sme do seba konečne vrazili aj v realite všedných dní. Keď som spoznala Maťa, chvíľu som mala ľahké podozrenie, že by mohlo ísť o rovnakého človeka, ale skrátka som dokázala mať šťastie dvakrát. Na ľudí, ktorí sú si takí podobní životným príbehom, rodinným zázemím, prácou, aj schopnosťou dostať ma do absolútneho (ne)kľudu na povel.
,,Bruno?“ chýbal mi posledný názor.
,,Áno?“ uškrnul sa na mňa a Maťo dostal mat.
,,Ale choď do piče,“ zašomral si.
,,Nemáš čím prispieť k diskusii?“ zasmiala som sa.
,,Ty si založila tento fanclub, ja som rád, že mám konečne kamošov,“ mykol ramenom a všetci moji muži si súhlasne zdvihli pivové fľaše nad hlavu.

Vytvárať polykulu z piatich mužov a nespávať so žiadnym z nich je ako budovať sektu. Pozerala som sa na nich ako svoje životné úspechy. A malý psychopat na mojom pravom ramene sa ma do ucha pýtal, o čo tu ide, keď na jednej verande sedia dvaja kóderi, dvaja securiťáci a dvaja marketéri. Čo pre sväté Silicon valley sa to tu deje za startup?

Popravde, neviem, čo mi to napadlo. V istej fáze mi prišlo ako super nápad zobrať na chatu partiu svojich ženatých kamošov, s ktorými nás kedysi spájala krátka platonická epizóda, ale dnes už sme dospelí… väčšinou. Ľudia sa mi roky smejú, že mám mužský hárem. Má to nespočetne veľa výhod. Napríklad sebou neunavím jedného človeka. Unavím rovno piatich. Na druhej strane, ak má prísť apokalypsa a bude ma treba vystreliť do vesmíru, nech je to, preboha, s touto posádkou.

V istom bode som si uvedomila, že postavičky z príbehov, ktoré ožili, sa musia stretnúť. Lebo potom sa možno niečo stane. Možno sa udeje príbeh, ktorý ešte nikto nenapísal. A možno mi len Marvel vymyl mozog a ja som si zložila svoju Underworld league a ešte nikto nevie načo. Ale nejaký dôvod to mať musí, že sa okolo mňa dokáže zoskupiť tak početná skupina ľudí s pôsobivou osobnosťou. Každý je iný a pritom sú to všetko rovnaké deti, ktoré potrebujú, aby ich niekto ľúbil a kŕmil.

(Oni by dodali, že aby im mal aj kto kokot fajčiť, ale toto je slušná poviedka o rozprávke z verandy, nie bizarná sekcia pornhubu. Občas mi niektorí ľudia napíšu, že pri mojich príbehoch masturbujú, čo oceňujem a s nadšením sebe vlastným spôsobujem celoslovenskú súťaž o najdlhšiu prozaickú erekciu, no toto naozaj, naozaj nebude ten príbeh.)

Filip stál pri grile a obracal rebrá, keď som k nemu prišla s veľkým pohárom ľadu a trochou cuba libre.
,,Ty si taká šťastná, že nás máš,“ naklonil hlavu a ja som sa rozosmiala a objala ho.
,,Ty si jediný, komu tu môžem priznať hocičo,“ zašepkala som.
,,Máme nejaké klebety? Kto ti prvý ukázal kokot?“ zašepkal tiež a ja som ho udrela do ramena.
,,Okamžite nebuď debil,“ povedala som so všetkým sebaovládaním, aby som sa nezrútila pod váhou interného humoru. S Filipom je to ako s nevlastným bratom, keď ste obaja v puberte. Skrátka ako s typickým blížencom.
,,Na koho si sa tešila najviac?“ zavrel gril a preložil si ruky aj s kliešťami na hrudi.
,,Na Bruna. A vyzeráš jak Kelišová,“ šťuchla som ho do ramena a znova sme sa rozosmiali.
,,To bolo rýchle. Aspoň kúsok si mohla premýšľať,“ krútil hlavou.

Smerom k nám sa vybral Peťo s litrovým pohárom cuba libre, lebo niekto v tejto komunite musí zastávať aj feministickú rolu.
,,Si ma inšpirovala, dobrý je ten rum,“ pohladkal ma po chrbte. ,,Čo sa ujebávate?“
,,Som sa jej pýtal, na koho sa tešila najviac,“ mykol Filip ramenom.
,,Na Bruna,“ odpil si Peťo a ja som sa znova cítila ako na chodbe strednej školy, keď sa vaši kamaráti dobre bavili na tom, že okolo prešiel Justin Bieber vašej doby a vám sa podlomili kolená.
,,Choďte do piče! Lebo vás poviem Brunovi,“ zašepkala som a nechala ich tam v újebe nad mojou obsesiou.

Na grile sa piekli rebrá, v rúre zemiaky a ja som šla vybrať všetkých ostatných dvesto druhov príloh, omáčok a šalátov z chladničky. Keď neviem, čo s rukami, najradšej varím. Na barovú stoličku oproti mne sa posadil vysmiaty Jakub.
,,Pamätáš, kedy sme spolu naposledy jedli rebrá?“ spýtala som sa a on súhlasne prikývol.
,,Jeden z tých lepších večerov v živote človeka,“ vzdychol. ,,To je parádna partička, mali by sme to točiť,“ usmial sa. Mali by sme to točiť – najčastejšia veta z dní, keď sme spolu drali vysokoškolské lavice filmovej fakulty. Všetko nám prišlo zaujímavé. A hodné toho, aby sa to dostalo na filmové plátno.
,,Ako sa máš, Jakubko?“ omývala som šalátové listy.
,,Neviem, dospelo. Ešte si zvykám,“ žmolil v ruke pohár so zvyškami piva a díval sa na hladinu. ,,Knižka ako?“
,,Som za polovicou už polroka… ale vlastne, preto ste tu,“ uškrnula som sa.
,,Je tu o jednu spálňu menej, som si všimol. Bude konkurz, čia budeš spolubývajúca alebo som už vyhral?“
,,Zahráte si šach o gauč,“ liala som olivový olej do veľkej šalátovej misy.
,,Mám na tebe rád všeličo, ale tvoje jedlo je možno lepšie ako tvoje prsia. Ešte neviem naisto, vedú sa o to spory,“ málokto vie flirtovať lepšie ako on. Poznáme sa tak dlho, že má v mozgu GPS-ku, ktorá ho vedie presne po mojej mentálnej trase, až sa mi vôňa jeho kože opäť zaryje do mozgu a ja zabudnem, že sa poznáme 15 nekonečných rokov.

Na verande pri šachovnici stále sedeli Maťo s Brunom a hrali. Takmer úplne v tichosti. Ani jeden z nich nie je práve výrečný typ. Pri každom ťahu sa muž na opačnej strane stola nechal počuť akýmsi zvláštnym citoslovcom údivu či výsmechu a to bola celá ich komunikácia.
,,Mat, Maťo,“ usmial sa Bruno a Maťo mu gentlemansky podal ruku. Obaja vstali a vybrali sa k Filipovi, Peťovi a grilu.
,,Toto je také kombo,“ rozosmial sa Peťo ukazujúc na nich. Bruno s Maťom sa na seba nechápavo pozreli.
,,Čo je s nami zle?“ spýtal sa ho Maťo a Peter sa znova rozosmial.
,,Ale nič, len sme si mesiace mysleli, že ste jeden človek,“ mykol ramenom.
,,Ale vy už ma vidíte všade… každý druhý chlap, ktorého spozná online, som ja,“ uškrnul sa Bruno a so záujmom sa díval Filipovi pod ruky, keď natieral rebrá ďalšou vrstvou marinády.
,,Čo ja viem, podivný securiťák s nevšedným life stylom a prečudesnými spôsobmi ako ju dostať na svoju stranu… aby s ňou potom nič nemal. Sounds like you, bro,“ usmial sa Filip.
,,Ale noták! Nikto z nás s ňou nič nemal,“ keď je Maťo v defenzíve, vie byť roztomilý.
,,To nie je celkom pravda. Ale jediný, kto s Robin niečo mal, si s ňou práve hrkúta v kuchyni,“ napil sa Peťo z veľkého pohára plného rumu.
,,Ale šak to už je hádam sto rokov dozadu, to je premlčané,“ mávol Bruno rukou. ,,Či?“
,,No čo ja viem, videl si ho?“ zašepkal Filip a všetci sa rozosmiali.
,,Hej! Čo je tu také smiešne a prečo určite zas ja?“ spýtala som sa držiac veľkú misu šalátu.
,,Bavili sme sa o tom, že Jakub je z nás najkrajší,“ usmial sa Bruno.
Otočila som sa Jakubovým smerom, premerala si ho a pozrela znova na chalanov pri grile.
,,No to asi je,“ prikývla som a vlna zvukov urazenia a šoku kropila rebrá aj moju pobavenú zhýralú dušu.
,,Všetkých vás nenávidím,“ povedal Jakub s bobuľou hrozna v ústach.

Čím dlhšie som počúvala tie sprosté reči, tým spokojnejšia som bola, že som dnes mimo civilizácie práve s týmito ľuďmi. Bolo to zábavné, nevhodné, vulgárne a surreálne. Presne také, aké sa mi to najviac páči. Filip zložil rebrá z grilu, Peťo ich zabalil do alobalu a kým Jakub rozlieval drinky, Maťo kdesi na záhrade telefonoval domov. Kým bol ešte triezvy.
,,Ozaj… ženám treba volať,“ zakričal Peťo a chlapci začali ako na povel hľadať telefóny.

Na hojdačke na verande sme s Brunom zostali sami. Usmial sa a prisadol si. Chvíľu sme tam sedeli iba tak potichu, bola som príliš plná podnetov, nedokázala som zo seba vysúkať vetu, ktorá by neznela debilne. Tak som tam len sedela a usmievala sa.
,,Na čo myslíš?“ spýtal sa ma kmitajúc pohľadom po roztrúsených telefonujúcich mužoch.
,,Že je toho na mňa asi moc,“ zasmiala som sa a on so mnou.
,,Vždy som to mal na tebe rád. Tieto emočné extrémy. Tak čo, kto to dnes vyhrá?“ už som nerátala, koľké pivo vidím v jeho ruke.
,,Dnes tu nebude žiadna súťaž.“
,,Ale áno, s niekým spať musíš. Z logiky veci, veľa ľudí, málo izieb,“ mykol ramenom.
,,To bola pozvánka?“ žmurkla som.
,,Ani jeden z nás by ťa z postele nevykopol. Choice is yours,“ žmurkol tiež.
,,Kedy sa konečne budeme normálne rozprávať ako dvaja dospelí?“ zasmiala som sa.
,,Sľubujem, že ešte dnes,“ prikývol. A keď som sa už-už odhodlala položiť si hlavu na jeho rameno, spoza rohu vyšiel Filip a pokazil mi romantickú minútku.
,,Moja najmladšia dcéra sa hnevá, že som ju nevzal so sebou,“ vzdychol.
,,Kazenie morálneho vývoja maloletých nie je celkom môj šialok,“ vystrela som k nemu ruku a on mi do nej nasypal pistácie, ktoré práve otváral.
,,Nabudúce prídeme všetci aj s deťmi. Na dôkaz toho, akí sme dospelí,“ zamyslel sa.
,,Dobre, potom pošlite fotky,“ pretočila som očami.
,,Čo máš proti našim deťom?“ uškŕňal sa Bruno a vyberal si pistácie z mojej dlane po jednom.
,,Nič, ľúbim vaše deti ako svoje vlastné. Ale je ich priveľa. To už rovno doneste aj manželky, exmanželky a milenky, nech sa o ne má kto starať, kým vy budete slopať a grilovať.“
,,A budeme jedna veľká šťastná polykula!“ povedal Filip s nadšením, ako keby som to myslela vážne. Obaja sme sa s Brunom rozosmiali na plné hrdlo.
,,Ako veľmi chceš byť súčasťou polykule, Filipko?“ pohladkala som ho po vlasoch.
,,Hrozne chcem! Je to prekrásne slovo! Šak aha, tí ľudia sú všetci super,“ ukázal na chalanov pobehujúcich okolo chaty.
,,Definitívne áno. Len vaše ženy sú piče sprosté. Okrem Jakubovej, tá je v pohode. Lebo ešte nemajú deti. Dajme jej čas, ona spičovatie isto,“ mávla som rukou.
,,Myslíš, že matky v sebe majú istý gén pičizmu?“ zamyslel sa Filip.
,,Nie všetky. Len tie, s ktorými ste sa oženili vy,“ mykla som ramenom.
,,Môžeš sa ty s nami takto rozprávať?“ krútil hlavou Bruno.
,,Keby ste doma mali niekoho lepšieho ako som ja, tak tu dnes nesedíte,“ bolo to hnusné, ale bola to pravda.
,,Bola si také milé dievča, keď som ťa spoznal,“ dušoval sa a uťahoval si zo mňa.
,,Ale pod tvojim láskyplným vplyvom som rozkvitla, vidíš,“ žmurkla som.
,,Urobil si z nej monštrum,“ zašepkal Filip a všetci sme sa zasmiali.

Jedlo bolo poukladané na dlhom drevenom stole, chlapci si posadali a kým som obžúvala kosť, počúvala som ich diskusie. O deťoch a škôlkách, ktoré stoja majetok. O dovolenkách, na ktoré sa chystajú a už teraz sú z nich unavení. O robote, ktorú milujú, ale keby ich niekto živil, bolo by to o toľko lepšie! O marinádach a odporúčaniach na najlepšie druhy steakov. Bola som ticho. Iba som sa potuteľne usmievala spokojná s týmto eventom.
,,Čo hovoríš na tie rebrá?“ spýtal sa Filip a všetky hlavy sa otočili mojim smerom.
,,Sú vynikajúce, ako všetko, čo uvaríš,“ poslala som mu vzdušný bozk a muži pri stole začali vydávať adolescentné zvuky obdivu.
,,Vy sa vlastne vidíte prvýkrát?“ zamyslel sa Bruno.
,,S Filipom a Peťom áno,“ prikývla som.
,,Vyzeráte, ako keby ste sa poznali 20 rokov,“ usmial sa.
,,Aj sa tak cítime,“ zasmial sa Peťo a podal mi fľaštičku s chilli olejom.
,,Vidíš, nemusím mu ani nič hovoriť, vie, že mi je všetko málo štipľavé,“ mykla som ramenom.
,,Málo štipľavé, málo slané, málo sladké… ona proste nikdy nemá dosť,“ doberal si ma.
,,Sa pozri, koľko potrebujem chlapov, aby som bola vycentrovaná,“ hrýzla som do šalátovej uhorky a namáčala si ju v štipľavej omáčke.
,,Vždy to tak bolo?“ ozval sa Maťo z druhej strany stola. ,,Vždy si potrebovala okolo seba toľko ľudí?“
,,Nikdy som sa nad tým nezamýšľala… toto nastavenie prišlo asi v čase, keď už som bola dospelá. Začala som žiť s Oliverom a on nemal čas, chuť, ani povahu na to, aby sa mi toľko venoval. Môj okruh blízkych priateľov tvorili vždy chlapi. V každom životnom období som mala len jednu kamarátku. Dialo sa mi to samo, to nebol zámer. A keďže Oliver bol veľmi tolerantný muž, nikdy mu to nevadilo. Bol rád, že so mnou nemusí riešiť to, čo som riešila s vami. Tie vzťahy medzi nami nie sú rovnaké… Jakuba mám na čosi iné ako Filipa,“ pokrčila som plecia a vytierala omáčku z rebier kúskom striedky z chleba.
,,Mne by asi vadilo, keby mala moja žena toľko mužských kamošov,“ povedal Filip s plnými ústami.
,,Lebo jej neveríš. Alebo sebe. Mne príde scestné očakávať, že jeden človek naplní mojich 200 potrieb. A ani nemám chuť sa nejakej svojej potreby zriecť. Dokážem garantovať fyzickú vernosť, videla som nahého len jedného z vás. Aj to v čase, keď som bola veľmi mladá a veľmi single. Emočná vernosť je variabilná. Mám kus lásky pre každého z vás, akurát pre každého iný,“ mala som pocit, ako keby som im čítala knižku. Všetci v tichosti prežúvali a počúvali.
,,Ja s tebou súhlasím v princípe. Tiež mám priveľa potrieb a ženu, ktorá ich nedokáže naplniť ani zďaleka, pretože im ani nerozumie,“ povedal Peťo sám pre seba.
,,Ja tú piču nenávidím,“ vzdychla som a všetci sa zasmiali. ,,Pardón, to som nechcela povedať nahlas.“
,,To je v pohode, ja viem,“ mávol Peťo rukou.
,,Nenávidím ich všetky. Lebo nenapĺňajú ani vaše základné potreby. Väčšine z nich sa nechce ani fajčiť, načo ich, preboha, máte… pošlite to dopiče a budeme tu bývať všetci spolu,“ rozosmiala som sa a chalani so mnou. ,,Aha, ako si rozumiete, bola by to skvelá domácnosť!“
,,No neviem,“ odkašľal si Bruno.
,,Jebať budem iba s tebou, kľud,“ zašepkala som.
,,Jáj, tak dobre,“ prikývol.
,,A sme doma! A čo moje potreby?“ rozhodil Peťo rukami.
,,A moje?“ Filip urobil to isté.
,,Mne stačí, že si všetci myslíte, že som pekný,“ odpil si Jakub z piva.
,,Ja chcem len svätý pokoj,“ vzdychol Maťo a všetci sme sa skvelo bavili.

Keby nás počúval spolok katolíkov, možno by si za naše skazené duše dali pár otčenášov. No v skutočnosti je veľkým požehnaním nájsť zoskupenie ľudí, ktorí môžu byť absolútne autentickí, keď sú spolu. Presne takto som si to predstavovala. Skvelé jedlo, debilný humor, kopa ega a jeho následná smrť kdesi okolo tretej ráno, keď už sú všetci v stave, že im je jedno, či pri I will always love you objímajú muža alebo ženu.

Sedela som na schodoch verandy a dívala sa na príjazdovú cestu. Bolo neskoro, zábava nekončila, chlapci vytiahli ping pongový stôl z garáže a začali hrať beer pong. Bruno si sadol vedľa mňa a prehodil mi cez holé ramená mikinu.
,,Už nikdy ti ju nevrátim,“ privoňala som k nej.
,,Počítal som s tým,“ usmial sa. V ruke držal pivovú fľašu a zápästia mal položené na pokrčených kolenách. Do tmy noci zrazu zasvietili svetlá prichádzajúceho auta, ktoré zastalo pred bránou.
,,Schovajte drogy, asi ide majiteľ. Ale prečo by to robil,“ zašomrala som. Bránka sa otvorila a z tmy vyšla bájna mýtická bytosť s jamkami v lícach a rukami vo vreckách. Zostala som sedieť, lebo som si nebola istá, či som toho len nevypila priveľa. Cítila som Brunov pohľad na mojej tvári a otázku v hlavách chalanov, ktorí prestali triafať loptičku do pohára s pivom.
,,Ahojte,“ pozdravil. Chlapci nevedeli, čo robiť. Či ho treba odzdraviť, zabiť alebo mi odmerať tlak, lebo som sa vôbec nehýbala. Nechápala som, čo tam robí. Ako sa vôbec dozvedel, že tam budeme a prečo preboha prišiel?
,,Kto to, kurva, je?“ ozval sa ako prvý Maťo, lebo niekto to dusno musel rozdúchať.
,,Neni to ten pilot?“ zašepkal Filip. Nahlas. Hank sa zasmial. Jeho egu sa nesmierne páčilo, že ľudia vedia, kto je, aj keď on nemá ani poňatia o tom, kto tí ľudia sú.
,,Robin? Si okay?“ počula som Peťov hlas za mojim chrbtom.
,,Ahoj. Čo tu robíš?“ vstala som a urobila dva kroky jeho smerom.
,,Dostal som pozvánku,“ mykol ramenom. ,,A rád ťa vidím, maličká,“ usmial sa.
,,Teraz musíš verbalizovať, čo potrebuješ, žena. Máme ho poslať preč? Treba to zajebať, kým to nakladie vajíčka? Čo ti treba? Lebo vyzeráš, že si tak tri sekundy od zrútenia,“ šepkal mi do ucha Peťo.
,,To je dobré. Bežte sa hrať ďalej,“ potľapkala som ho po ramene a neprestávala sa Hankovi dívať do očí. Chlapci sa vrátili ku svojej zábave a my sme na príjazdovke zostali sami.
,,Naozaj som dostal pozvánku,“ podal mi svoj mobil a ukázal mi prílohu v maili, ktorý mu prišiel z mojej adresy.
,,Bruno, ja ťa zajebem,“ skríkla som a otočila hlavu jeho smerom.
,,Na tvoje, zlato,“ zdvihol pivovú fľašu a napil sa.
,,To je Bruno?“ pozrel sa na neho a chvíľu hrali súboj pohľadov, kým sa konečne vrátila jeho pozornosť ku mne. ,,Takže ti hackol mail a napísal mi, aby som prišiel na… čo to vlastne je?“
,,Toto? Toto je dôvod, prečo zajtra vyjde tlačová správa, ktorá bude končiť slovami – a potom obrátila zbraň proti sebe.“
,,Môžeme sa niekde porozprávať? Niekde, kde nás nebude počúvať 10 uší?“ bola to jednoduchá otázka. No ja som nemala žiadnu odpoveď. Neviem, čo sa odpovedá na také otázky po tom, čo stretnete človeka, ktorý vám 9 rokov klamal, opúšťal vás, vracal sa a znova odchádzal bez slova, keď ho diskusia práve nebavila. Neviem, čo sa hovorí ľuďom, s ktorými ste sa celé tie roky šťavnato hádali vo vnútri svojej hlavy vždy, keď vás v noci zobudil zlý sen a oni boli jeho hlavným hrdinom. Neviem, ako sa reaguje na to, keď vám ožije hlavná postava z nervydrásajúcej série príbehov.
,,Buď fér. Patrí sem. Môžeš sa na neho hnevať, môžeš ho aj nenávidieť, môžeš ho vyfajčiť rovno tu, to je jedno. Cíť sa ako potrebuješ. Ale buď fér. Možno ho tu nikto nemá rád, možno dostane škorpióna do ucha v spánku, možno. Ale nemôžeš usporiadať zraz superhrdinov tvojho života a vynechať Batmana. Už to uzavri, Robin. Alebo to znova otvor. Proste niečo urob,“ šepkal mi do ucha pripitý Bruno a jeho horúci dych bol v absolútnom protiklade s jeho mrazivými slovami.

Koľko mužov je príliš veľa mužov? Kto napokon spal na gauči? A s kým som spala ja? Kto sa zbláznil a čia žena prišla v tom najnevhodnejšom momente? O tom vám porozprávam niekedy nabudúce. Niekedy v noci, keď bude zasa šialene pršať a vy budete so šálkou čaju a dekou sedieť na gauči a dúfať, že sa tu opäť objaví príbeh, ktorý vás najprv nadchne, potom vzruší a následne uspí. Viem, že si naň s radosťou počkáte.