kontroverza

Vzduch sa vôbec nehýbal. Okná otvorené na kríž nepomáhali, bolo dusno a horúco. Počula som potichu buchnúť vchodové dvere, ale ani som sa nepostavila. Bolo mi zle. Bola som v tej fáze cyklu, keď vzpriamiť sa znamená olympijský výkon. Ležala som na posteli a z počítača položeného na perine na mňa rozprávali Gilmorky. Nezamýšľala som sa nad tým, prečo prišiel môj muž domov z práce skôr. Niekto vošiel do spálne a pohladkal ma po zadku.

,,Čo robíš doma?“ dívala som sa na obrazovku s polootvorenými očami.
,,Ja nie som doma,“ povedal hlas za mojim chrbtom desivo. To nebol môj muž. V hlave sa mi začal odohrávať scenár z každej krimi série, ktorú som v živote videla. Nejaký cudzí chlap mi vošiel do bytu, ja bezvládna ležím v posteli a toto netočí pornhub, ale HBO! Muž za mojim chrbtom sa zasmial a sadol si na posteľ vedľa mňa. Nikdy sa mi tak neuľavilo, ako keď sa zvalil do mojich perín celý pobavený.
,,Do piče vyjebanej!“ kopla som ho.
,,Rád ťa vidím,“ smial sa ďalej.
,,Asi som vykrvácala,“ chytila som sa za boľavé brucho.
,,Mám nutellu,“ vybral ju z vrecka a podal mi ju.
,,Môj Bruno,“ usmiala som sa a pošteklila ho palcom na nohe kdesi medzi rebrá.
,,Si nevládna?“ podoprel si hlavu dlaňou.
,,Hej. Predátor sa vždy vrhne na to slabé a choré, preto si prišiel!“
Zasmial sa a šteklil ma na chodidle, kým som znova nezačala kopať. ,,Čo tu robíš, papulko?“
,,Priniesol som nutellu veď,“ usmial sa.
,,Pekné. Poď mi hladkať vlasy,“ dýchala som zhlboka.
Bruno vstal a prešiel na druhú stranu mojej postele. Ľahol si vedľa mňa a urobil presne to, čo som od neho chcela. ,,Možno zaspím,“ zašomrala som.
,,Nevadí,“ prechádzal mi bruškami prstov po temene a ja som začala nevedomky priasť. Bolo to úžasné. Chvíľu sme len tak v tichu ležali, keď som si uvedomila, že toto nie je môj maladaptívny daydreaming, on je naozaj tu.
,,Ako si sa vôbec dostal dnu?“ vytrhla ma z atmosféry myšlienka.
,,A čo na tom záleží?“ masíroval mi kožu na hlave ďalej.
,,Nie, len… a vlastne máš pravdu, jebať,“ mávla som rukou a znova privrela oči.
,,Vedel som, že dnes budeš tak do tretej sama. A poznám tvoj cyklus. Prišiel som sa pozrieť, ako sa máš,“ hovoril potichu, tlmene. Pokojne.
,,No to určite,“ začala som sa smiať a to som nemala robiť. Je málo horších vecí v živote menštruujúcej ženy, ako smiech a kýchnutie.
,,Prestaň, šak vykrvácaš,“ smial sa tiež.
,,Pekne voniaš,“ zaborila som mu nos do trička.
,,Ja alebo aviváž?“ spýtal sa a ja som mu vyhrnula tričko a ovoňala kožu.
,,Nie som si istá, ukáž pazuchu,“ pozrela som sa na neho a obaja sme sa rozosmiali.
,,Aké úžasne nechutné. Potom mi ovoniaš aj ponožky?“
,,A ocmúľam prsty na nohách,“ položila som si hlavu späť na jeho brucho a zatvorila oči.
,,Keď si unavená, jebe ti ešte viac. Je to perfektné. Ale prsty na nohách mi ešte nikto necmúľal, nechápem prečo,“ zamyslel sa.
,,Chcel by si?“
,,Skúsiť sa má všetko,“ mykol ramenom.
,,Dnes si vyberám možnosť ti nič neocucať, dobre?“
,,Neveril som, že ten deň príde! Tu už nikto nič negarantuje…“ vzdychol.
,,Je mi naozaj, naozaj zle,“ pozrela som na neho smutne.
,,Niečo skúsime, dobre? Ale budeš robiť, čo ti poviem.“
,,Toto sme tu už mali…“ zasa som sa rozosmiala a kŕč do podbruška bol späť.
,,Ty robíš zle sama sebe, nesmej sa už!“ tiež nemohol prestať.

Uložila som sa na chrbát, Bruno si ľahol na bok vedľa mňa a položil mi dlaň na brucho.
,,Napočítam do tri…“
,,Úúú, vyhrážky…“ uškrnula som sa.
,,Napočítam do tri!“ zvýšil hlas. ,,A ty sa zhlboka nadýchneš.“
,,Uhm,“ prikývla som.

Chvíľu sme takto dýchali a po 15 minútach som otvorila oči a pozrela sa na jeho fatamorganickú tvár.
,,Je mi o dosť lepšie, ako si to urobil?“ usmiala som sa. Unavená, ale s menšími kŕčmi.
,,To ty sama. A tvoja druhá čakra,“ zasmial sa.
,,Ty ma občas počúvaš, keď na teba hovorím?“
,,Vždy ťa počúvam. A navyše nezabúdam. Som presný opak teba,“ pobozkal ma na pravý spánok. Priateľsky a starostlivo. Otočila som hlavu a pozrela sa mu do očí.
,,Kto by to bol povedal, že toto bude spôsob, akým mi vyharmonizuješ lono,“ zamyslela som sa a on sa smial ešte viac. Mám rada, keď sa smeje. Svet je o kúsok lepší, keď sa ľudia, ako Bruno, smejú.

Chvíľu som len zhlboka dýchala zakuklená v jeho náručí a boli sme úplne ticho. Ako keby mi prišiel iba odovzdať energiu, ktorú som zúfalo potrebovala. Každý občas potrebuje nabíjačku. A ja si na Brunovi najviac cením, že mi vie odovzdať energiu, aj keď sám žiadnu nemá. Its a kind of magic. Možno sme celé tie roky zbierali energiu jeden pre druhého, aby sme si ju načerpali do zásob. A potom, keď treba, tak ju joule po joule (*pre slovienov: džaul po džaule), umiestňujeme tomu druhému do obehu.

,,Nikoho iného by som v tomto teple nezniesla tak blízko,“ povedala som po chvíli.
,,A čo nočného prechádzkara od Štrkovca?“ uškrnul sa.
,,Ten by nezniesol tak blízko mňa,“ usmiala som sa.
,,Sa kamošíte ešte?“
,,Trochu.“
,,Nemá čas, čo?“
,,Nejako tak,“ mykla som ramenom.
,,Čo ťa na ňom vlastne tak nadchlo?“
,,To, čo na tebe. Cítila som sa veľmi bezpečne,“ vzdychla som.
,,Hm… cítiť sa bezpečne je dosť nebezpečné,“ zamyslel sa.
,,To je krásny paradox,“ pohladkala som ho po hánkach.
,,Je to pravda. Keď sa cítiš bezpečne, nedávaš si pozor.“
,,Ja si nemusím, ty na mňa dávaš,“ pritúlila som sa ešte viac a Bruno sa zhlboka nadýchol.
,,Nemôžem mať oči všade, skús si dávať tiež,“ zašepkal mi do ucha.
,,Mmmm… nie, ďakujem,“ mykla som ramenom.
,,Nie, ďakujem?“ rozosmial sa.
,,Proste maj oči všade, spolieham na teba.“
,,Kedy naposledy sa ti oplatilo spoliehať na niekoho?“ pobozkal ma do vlasov.
,,Keď som sa spoľahla na teba,“ otočila som sa chrbtom a Bruno mi sebou prikryl kríže.
,,A čo Timo?“
,,Neviem, je preč,“ mykla som ramenom.
,,Peťo?“
,,Má veľa roboty a detí.“
,,Filip?“
,,Je moc ďaleko, je to len pen friend.“
,,Niekto pred spaním počíta ovečky, niekto chlapov,“ zasmial sa.
,,Nebuď zlý,“ uškrnula som sa.
,,Zabudol som na niekoho?“
,,Nie, asi nie.“
,,Ale áno, ty vieš na koho,“ odkašľal si.
,,Neviem o ňom nič, bojí sa ma,“ uchechtla som sa do vankúša.
,,Nečudujem sa, keď sa hneváš, si veľmi desivá.“
,,Ale prosím ťa…“
,,Nie, naozaj. Keď máš taký ten spravodlivý hnev na človeka, ktorého miluješ a nenávidíš zároveň, si veľmi, veľmi desivá.“
,,Aj ty si sa ma niekedy bál?“
,,Nie, ale často som sa bál o teba. A často som sa bál seba pri tebe,“ pritisol sa ku mne bližšie a privoňal si k mojim vlasom.
,,Chápem,“ zavlnila som panvou a Bruno si zhlboka vzdychol.
,,Musím ísť,“ zašepkal mi do ucha. ,,Zatvor oči a napočítaj do tri…“ pobozkal ma na líce.
,,Jeden. Dva. Tri…“ otvorila som oči a vchodové dvere ticho buchli.