kontroverza

#1

,,Policajti chránia mafiu!“ zakričal na mňa pred vchodom do kancelárie nejaký asociál. Úprimne som sa mu vôbec nečudoval. Tak často ako kriminalista riešim prúsery svojich kolegov, že hrať to na „pomáhať a chrániť“ už nebaví ani mňa.

Kávu a šišky som v robote nikdy nemal. Ale páči sa mi, ako je to v amerických seriáloch predkladané verejnosti ako bežný štandard. Ak chcem šišku, musím si ju kúpiť. A ak chcem kávu, ktorá mi po dvoch hodinách nespôsobí pálenie záhy ako obed od židovskej matky, tak ju tiež nemôžem piť v kancelárii.

Sadol som si k počítaču s kýblom guaranového čaju a keby mi kolegovia priniesli na výsluch dílera koksu, asi by som ho za malú službičku pustil domov. Som z tohto prípadu unavený ako pes. Hľadať chlapa, ktorý je ako tieň – a v konečnom dôsledku možno ani neexistuje – je pomerne frustrujúce.

Prípad BRUNO je jeden z tých, ktoré ma môžu dostať na celkom iný post. ,,Zničíš si na tom kariéru a nervy, Vincent,“ hovoril mi môj šéf, keď som mu povedal, že chcem riešiť prípad kriminálnika, ktorý vo virtuálnom svete zničil množstvo reálnych životov.

Počas posledných dvoch rokov som robil každý deň to isté. Díval sa, ako chlap, ktorého nie je možné vystopovať, chce na chatovacom portáli od žien veci, z ktorých som sa prvé mesiace dogrciaval v pravidelných intervaloch. Najprv obeť nalákal na možnosť zárobku za šteklivé fotky, potom od nich chcel sex cez správy, v ktorom im kázal opisovať sexuálne zážitky s puberťáčkami a na záver sa im vyhrážal žalobou za šírenie detskej pornografie, ak o tom niekomu povedia, alebo ak mu už neodpíšu.

Samozrejme, nikdy nikoho nežaloval, nie je predsa idiot. Je však zaujímavé, koľko žien sa vydesilo natoľko, že mu skutočne písali každý deň. V správach, ktoré som čítal, bolo toľko strachu, bolesti, nenávisti a rezignácie, že keby som toho skurvysyna dostal do rúk, slovenský súdny systém by sme ani nepotrebovali. A ak by som ho nevybavil ja, tak mukli určite. Vo väzení vám totiž prejde čokoľvek, okrem ubližovania deťom. Aj najobskurnejší kriminálnici sú na deti precitlivelí.

Pedofília však nebolo to jediné, čo mal chlapík na rováši. Hackol toľko stránok, že viac osobných informácií má už len Zuckerberg a volebný tím Donalda Trumpa. Od štátnych inštitúcií, cez súkromné firmy, až po banky. ,,Slovenskí hackeri sú najlepší na svete,“ prečítal som si oslavnú ódu na Fontechu, keď sa „našim chlapcom“ podarilo hacknúť NASA. Neurobili to však preto, aby odpaľovali rakety alebo si stopli Muskovu Teslu. Nachádzali chyby v zabezpečení pred takými, ako je Bruno.

LÍŠKA:
Raz ma budeš veľmi ľúbiť 🙂

BRUNO:

Si tak milo naivná a hlúpa, že to vlastne nevylučujem 🙂

LÍŠKA:

Hlúpa rozhodne nie som! Som v Mense!

BRUNO:

To ešte z nikoho inteligenta neurobilo.

LÍŠKA:

Aj ty si v Mense?

BRUNO:

JA som Mensa 😉

LÍŠKA:

Ty ma už ľúbiš, priznaj sa!

BRUNO:

Takto chorobne závislá na pozornosti si bola vždy alebo to prišlo až vekom?

LÍŠKA:
Asi to prišlo vekom.

BRUNO:

Preto si sama? Nikto to nevydrží s človekom, ktorý je ako guľa na nohe?

LÍŠKA:
Asi som sama, lebo som čakala na teba 🙂

BRUNO:
Dosť bolo týchto pičovín, teraz ma urob.

A dievča začalo písať. O haldách semena na tvárach teenageriek. O malých prsiach a prosebných výrazoch, ktoré hovoria, že ešte nemá dosť. Môj odhad je, že sa pri tom ani nerobil. Len sa mu páčil pocit moci, ktorý nad ženami mal, pretože v reale to bol utiahnutý chudáčik, ktorého nemilovala ani vlastná matka.

Prečítal som si stovky ich rozhovorov. Trávil som tým dni aj noci. Všetky ostatné ženy boli dostatočne chytré alebo dostatočne vydesené na to, aby po istej dobe prestali odpisovať. Podľa informácií, ktoré som za tie roky získal, niektoré bezprostredne potom spáchali samovraždu. Iné sa odsťahovali z krajiny a pár sa ich rozviedlo. Iba toto dievča neprestávalo komunikovať.

BRUNO:
Náš spoločný mesiac skončil. Môžeš ísť. Nikomu nič nepoviem.

LÍŠKA:
Ja nikam ísť nechcem. Väzenie skončilo, teraz sa môžeme kamarátiť 🙂

BRUNO:
Prečo by sme sa mali kamarátiť? 😀

LÍŠKA:
Lebo ty nikoho iného nemáš. A myslím, že to s tebou vôbec nie je také zlé, ako si nahováraš 🙂

BRUNO:

Som chorý zmrd a vieme to obaja. Bež už.

LÍŠKA:
Nie! Budeš ma mať rád a hotovo!

BRUNO:
Na môj vkus si príliš stará a príliš tučná.

LÍŠKA:
Na môj vkus si príliš opustený a nešťastný.

BRUNO:

OK, ak nejdeš ty, idem ja. Čau.

#2

Celé mesiace bolo ticho. Dievča stále písalo na mŕtvy nick a prosilo ho, aby sa vrátil. Štokholmský komplex je zvláštna diagnóza. Núti obeť, aby bezbreho milovala svojho väzniteľa. Najčastejšie sa vyskytuje u ľudí, ktorí sú unesení a väznení ešte ako malé deti. Ideálnym príkladom je prípad Natashe Kampusch, ktorú uniesli, keď mala len 8 rokov. Po rokoch týrania a zatvárania v miestnosti tak malej, že sa tam nedalo ani sedieť, pretože strop bol len vo výške 80cm, sa jej podarilo ujsť. Keď ju polícia vypočúvala a povedali jej, že sa jej väzniteľ zabil, rozplakala sa. ,,Nikdy by som ho neudala. Bol moja rodina,“ povedala na výsluchu. Následne kúpila dom, v ktorom ju ten psychopat držal a dodnes doň chodí pravidelne upratovať.

Z toho, čo som si vďaka Líške prečítal, som mnohé pochopil. Jej viktimológia bola pomerne jasná. Submisívne, no nadmieru inteligentné dieťa, ktoré sa celý život morilo tým, že všetci okolo nej boli príliš hlúpi. Hľadala si dominantných partnerov, lebo aspoň občas potrebovala mať pocit, že je niekto nad ňou. Brunov profil sa vďaka tomu robil oveľa jednoduchšie, v podstate ho urobila za mňa.

LÍŠKA:

Tebe len v istom životnom období niekto neporozumel. Niekto, komu si veril a kto ťa mal milovať, to neurobil a ty si ostal sám a zatrpknutý. Ale už taký nemusíš byť, ja ťa budem mať rada 🙂

Podľa mojej analýzy je Bruno chlap medzi 25-32 rokov, žijúci mimo SR. V civilnom živote sympatický IT podnikateľ s usporiadanou rodinou, ničím nevybočujúci z davu. Za zatvorenými dverami však veľmi neistý, emocionálne nestály a cholerický. Normálny zmrd. Rozhodne by som ho neradil medzi psychopatov či sociopatov. Známky empatie som však u neho zaznamenal len pri neodbytnom dievčati, ktoré mu denne písalo čo zažilo. Asi aby sa necítil sám. Narušila celý jeho modus operandi tak, ako som to dosiaľ videl len v zlých amerických krimi seriáloch.

BRUNO:
Nemal by som tu byť.

LÍŠKA:
A prečo si sa vrátil? 🙂

BRUNO:
Lebo si ma volala.

LÍŠKA:
Prídeš vždy, keď ťa zavolám?

BRUNO:
Asi hej. Čo robíš, maličká?

LÍŠKA:

Píšem 🙂

BRUNO:
Niečo obscénne? 😉

LÍŠKA:
Vlastne áno. Poviedku o tom, ako si sa do mňa zamiloval 🙂

BRUNO:
Tak to by som si pozrel rád 🙂

A na ďalšie tri hodiny som mal postarané o zábavu. Snažil som sa v ich správach hľadať nejaké medziriadky. Chcel som prísť na to, kde a ako sa to puto vytvorilo, čo je šifra a čo myslia doslova. Netušil som, či sú to skutočne muž a žena. Vo svete virtuálnych zločinov pôsobili ako Bony a Clide. Neuchopiteľní, nedolapiteľní a nepochopiteľní.

BRUNO:
Ako sa voláš?

LÍŠKA:
Sofia. Sofi. Pre priateľov 🙂

BRUNO:
Dobre. Sofia 🙂

LÍŠKA:
A ty?

BRUNO:
Hovor mi Bruno. Priateľov nemám 🙂

LÍŠKA:
No, to je šok 😀 Ale Bruno je krásne meno. Tak by som ťa chcela volať. Je to podľa tej knižky?

BRUNO:
Akej?

LÍŠKA:
Kedysi som čítala knižku, v ktorej mal Bruno hlavnú úlohu. Bol to mozgový nádor a jeho hostiteľka s ním mala veľmi intímny vzťah. Keď začínala slepnúť, hovorila, že jej „Bruno zase zhasol“. A tak. Nechcela si ho nechať vybrať, lebo inak by už bola navždy sama. Netradičné, ale vlastne veľmi romantické 🙂

BRUNO:
Som tvoj mozgový nádor? Romantička 😀

LÍŠKA:
Dokázal by si sa definovať lepšie?

BRUNO:
Vlastne nie.

#3

Díval som sa deň po dni na vzťah, ktorý sa medzi týmito dvoma narušenými dušami morfoval. Trvalo to tri roky a sedem mesiacov, kým som týchto dvoch ľudí dostal do svojho života natoľko, že som si bez nich už nedokázal predstaviť deň. Nadšený som si sadal k počítaču, aby som si mohol ukradnúť kúsok ich vzdušeného zámku sám pre seba. Aby som mohol skutočne pochopiť ľudí s deviáciami. Aby som aj naďalej mohol žiť vo svete, kde sa „na každú dieru nájde záplata“ a nemusel sa báť, že ostanem sám len preto, lebo s kriminalistom by nikto chodiť nechcel.

V utajení som pracoval často. ,,Veľa cestujem,“ hovorieval som na schôdzkach z Tindru, keď sa ma babenky pýtali, čo robím. Bolo nemožné nájsť si trvalý vzťah. Mal som každý rok iné meno, inú prácu, iný príbeh. Najťažšie na práci v utajení je meniť svoje zvyky. Ak ste dovtedy pili kávu s mlieko a cukrom, musíte prejsť na čiernu bez všetkého. Ak vás bavil futbal a páčili sa vám blondíny s veľkými ceckami, pri každom novom prípade musíte meniť svoj vkus na ženy aj druh permanentky. „Buď sám sebou“ bola rada, ktorú som nikdy vo svojom živote nevyužil, lebo inak by som bol naveky sám.

BRUNO:
Mám pocit, že ma sledujú. Takže sa rozlúčim. Vďaka, že… vďaka 🙂

LÍŠKA:
Na ako dlho?

BRUNO:
Na navždy.

LÍŠKA:
A čo ja budem robiť?!

BRUNO:
Poradíš si. Neboj 🙂

LÍŠKA:
Neopúšťaj ma 🙁

BRUNO:
Musím. Keby nie, nešiel by som. Veľa si ma naučila. Poviem ti príbeh, chceš?

LÍŠKA:
Chcem.

BRUNO:
Dnes ráno som šiel do obchodu. Keď som vychádzal, pred nákupákom boli trhy. Kúsok od fontány stál bezďák a pýtal si od ľudí peniaze. Prišiel ku mne a odfrkol som mu to isté, čo ostatní. „Pane, ale mne je zima,“ povedal mi a ani neviem prečo, spomenul som si na teba. Predstavil som si, čo by si asi urobila. Tak som mu na tých trhoch kúpil rukavice a čiapku. Viem, že to znie hlúpo, ale prvýkrát za posledné roky som sa cítil… ako človek.

LÍŠKA:
Presne to by som urobila 🙂 Som na teba pyšná.

BRUNO:
Ďakujem. Za všetko. Zbohom, Líška.

User is offline.

#4

Toto bola moja chvíľa. Zronené dievča, ktoré opustilo jej temno. Nájsť ju bola nebola najjednoduchšia vec na svete. Ale z čriepkov, ktoré rozsýpala v ich dialógu, som na to napokon prišiel. Robila redaktorku v mienkotvornom denníku a čistila špinu, ktorú do očí slovenských voličov nahádzali politici. Vyzeralo to, že aj Bruno je iba jej novinárska obeť. Že chce dobrý článok so známym slovenským hackerom alebo menej známym kyberpedofilom.

Často na neho naliehala, aby sa stretli, stále však odmietal. Mnohokrát jej napísal, že k tomu kvôli bezpečnosti nikdy nedôjde a ona sa mu smiala, že je paranoidný, vraj koho by už len oni dvaja zaujímali.

Chodievala písať do kaviarne pri parku a sedávala vždy pri tom istom okne. Fajčila cigarety, pila kávu z pollitrovej šálky a lakovala si nechty na klávesnici. Vnímala okolie len vtedy, ak ho chcela vykradnúť. Keď zatúžila po príbehoch ľudí od vedľajšieho stola, trochu sa k nim natočila, počúvala a zapisovala si, čo hovoria.

„Z vás sa stáva štamgast,“ usmiala sa na mňa čašníčka. Chodil som sa na Sofiu dívať pár mesiacov, kým som sa rozhodol, že je vhodný čas na začiatok komunikácie.
„Nedávno som sa presťahoval oproti, je to tu príjemná zašiváreň,“ usmial som sa na ňu.

Sofia sedela pri svojom obvyklom stole a fajčila jednu za druhou. Vyzerala, že nespala celé týždne. Líca sa jej začínali prepadávať a jej kruhy pod očami mali kruhy pod očami. Zbaliť ženu pre mňa nikdy nebol problém, ale v tomto prípade som musel postupovať opatrne. Nielen preto, že bola stále namotaná na zločinca, ale hlavne preto, lebo mi šlo primárne o to, aby som ho vyduril z nory. Z jeho profilu totiž jasne vyplývalo, že jeho základnou charakterovou črtou je žiarlivosť. Hackol server jej zamestnávateľa, keď sa posťažovala na pracovné podmienky. Boli to tie tri dni, keď ste sa na web istého Denníka nemohli dostať a v 404ke vám svietilo: „Choďte robiť niečo užitočné, kokoti.“

„Slečna?“ kývol som smerom k čašníčke.
„Čo to bude?“ usmiala sa.
„Tamto dievča… chodí sem často?“ tváril som sa, že som sa zamiloval na prvý pohľad.
„Sofi? Áno, novinárka. Redakcia sídli nad nami,“ ukázala prstom hore.
„Jedla dnes už niečo?“ pozrel som sa na hodinky.
„Nie, od rána len pije kávu,“ vzdychla.
„A viete, čo má rada?“
„Jedáva club sendwich,“ uškrnula sa.
„Tak jej jeden pošlite na môj účet,“ zaplatil som a žmurkol na ňu.

Keď som odchádzal z kaviarne, práve jej ho priniesli. Nechápavo sa dívala na čašníčku a potom von. Usmial som sa, nasadil si slnečné okuliare a šiel preč. Pár dní som sa tam neukázal, reakcia však na seba nenechala dlho čakať.

LÍŠKA:
To v tej kaviarni dnes si bol ty?

#5

Napísala Brunovi do chatu, ten bol však stále offline. Videla ho všade. Mal som unikátnu vyjednávaciu pozíciu. Smutné dievča skryté v slovách, ktoré opustila jej múza. V utorok na obed som sa vrátil do kaviarne. Sedela tam a ťukala.

„Nech sa páči,“ usmiala sa na mňa čašníčka s malým písacím blokom v ruke.
„Uhorkovú limonádu,“ sadol som si na bar a po očku sledoval Sofiu, ako si jednou rukou podopiera tvár a druhou píše na klávesnici.
„Má uzávierku, je tu od ôsmej,“ hodila po mne očkom baba na bare a postavila predo mňa pollitra antioxidantov.
„Urobte nám dva sendviče,“ požiadal som ju a díval sa, ako prekvapene dvíha hlavu k servírke, ktorá ukázala mojim smerom. Zodvihol som svoj sendvič a na diaľku si s ňou pripil.

Vstala a šla priestorom ku mne. Konečne som si ju mohol celú pozrieť. Územčisté ryšavé dievča bez make upu. Guľatá tvár, veľké prsia, krátke nohy a vo svete, v ktorom by som si mal vybrať na debatu jedinú babu z baru, by bola mojou poslednou voľbou. Patrila medzi tie baby, o ktorých iní hovoria: „Je to vec vkusu“.

„Ahoj,“ dívala sa na mňa láskavo.
„Ahoj,“ prikývol som.
„Balíš ženy na jedlo?“ spýtala sa uštipačne.
„Väčšinou nie, ale v tomto prípade som mal pocit, že je to dobrý skutok do plusu. Vincent,“ podával som jej ruku.
„Sofia,“ usmiala sa a sadla si vedľa mňa. „Ďakujem za ten sendvič. Ale už to nerob,“ otočila sa a kráčala ku svojmu stolu.

Vzal som si svoj tanier aj pohár a šiel za ňou.
„To nebolo pozvanie,“ povedala, keď si sadala.
„Viem, ale nerád jem sám,“ mykol som ramenom a ona sa zasmiala.

Nebolo náročné votrieť sa jej do priazne. Pár otázkami nenápadne zisťovala, či náhodou nie som Bruno, ale keď pochopila, že nie, nemala veľkú chuť baviť sa so mnou. Zrazu som bol iba divný chlap z kaviarne s fetišom na vykromovanie žien. Čo je teda jedna z úchyliek, ktorej rozumiem ešte menej, ako pyropubizmu.

Hovorila mi o sebe veci, ktoré som už dávno vedel. Ale tváriť sa, že ženu počúvam, ma naučili partnerské vzťahy. Tak som tam sedel a počúval o jej živote. O tom, že neznáša psov, lebo sú otravní. O slovenskej politike, ktorá sa čoskoro dočká významného odhalenia. O chlapoch, ktorí chodia do tejto kaviarne len preto, aby tu balili „baby od compov“.

„Pozri na toho týpka pri stene. Nikdy nič nerobí, je to vidieť v odraze tej vitríny. Len sem chodí a díva sa na tamtie dve. Bruneta je nejaká wannabe spisovateľka z Evitapressu a tá krátkovlasá je freelance copywriterka. A lesba. Ale to on nevie. Už si urobil asi tristo ich fotiek. Podľa mňa si nad nimi doma honí a počúva do toho zvuky klopania na klávesnicu. Aj taká úchylka isto je,“ zamyslela sa.
„Rada pozoruješ ľudí?“ usmial som sa.
„Áno. Páči sa mi, akí vedia byť zraniteľní, keď ich niekto vidí pri tom, čo robia. Ja pre nich nie som škodná, lebo mi to je jedno. Nepôjdem za tými babami a nepoviem im, že úchyl od stola číslo päť má doma oltárik s ich fotkami. Možno je to modelingový agent. Možno masový vrah. Možno tie dve niečo urobili a je to vyšetrovateľ v prestrojení, ktorý zháňa dôkazy,“ mykla ramenom.
„Máš naozaj bujnú fantáziu,“ zasmial som sa trochu rozpačito, lebo som nevedel, či trafila len náhodou alebo tu sedím s niekým, kto vie o mne rovnako veľa, ako ja o nej.

#6

Chvíľu sme sa „náhodne“ stretávali v kaviarni, kým pristúpila na to, že ju môžem oficiálne vziať na rande. Páčil som sa jej, to som zistil pri prvom pohľade cez sklenené dvere, keď som jej poslal jedlo. Ženy majú v pohľade niečo zvláštne, keď sa im muž páči. Hovorím tomu „syndróm diskogule“. Každú chvíľu im lesklá kvapka blikne v inej časti dúhovky. Potom sa smejú na vašich primitívnych vtipoch a nosia v kabelke náhradné nohavičky, žiletky a zubné kefky, ak by „tá noc“ prišla „napríklad dnes“.

Zobral som ju na street food a díval sa, ako si bosá sadá do trávy v Medickej a v ruke drží burger väčší ako jej hlava. Keď balíte ženu, prvá vec, ktorú o nej musíte zistiť, je to, čo rada je. Skutočne, je to základ úspechu. Tie ženy, ktoré nejedia nič, treba namiesto večere nosiť do sauny a celý večer hovoriť o tom, že sa im z tela vyplavia kilá škodlivín. Sofia bola junker. Chutilo jej jedlo z ulice a neznášala biele obrusy. Rada jedla rukami veľké kusy mäsa zabalené v pečive. Privierala pri tom oči a slastne sa zalizovala, keď sa jej omáčka dostala do kútika úst. Chrúmal som hranolky a pozeral sa na foodporn live a musel som si dávať pozor, aby ma to nebavilo až príliš.

„Nejedu v drogách, jedu v lidech,“ povedala, keď sme pozerali Trainspotting na veľkej obrazovke v jej obývačke. Opakovala repliky z toho filmu skôr, ako zazneli na obrazovke.
„Jedeš v lidech?“ spýtal som sa a podával jej horúce nachos.
„Absolútne,“ prikývla.
„Čím sa to vyznačuje?“ sadol som si vedľa nej na gauč a sledoval reč jej tela. Bola uvoľnená, sedela v tureckom sede a hlavu si podopierala rukou. Na hlave mala drdol a hoci vonku nebolo teplo, mala holé nohy.
„Každý človek má v sebe tisíce príbehov. Keby sme všetci počúvali ľudí okolo nás, denne by sme ich dokázali zozbierať desiatky. Len sme leniví a príliš zahĺbení do seba. Aj ja som sa musela naučiť počúvať namiesto súdenia,“ usmiala sa.
„Súdiť ľudí nie je také jednoduché, ako by sa mohlo zdať,“ vzdychol som.
„Ako to myslíš?“ načiahla sa a vzala si ďalšiu nachosku.
„Skúsime si tvoju schopnosť počúvať. Ja ti poviem, čo robím a ty mi sľúbiš, že sa nezľakneš,“ usmial som sa. Trochu predstierane-rozpačito, aby som nebol príliš nápadný. V tomto prípade som si nechcel vytvárať fiktívne identity, bola príliš vychcaná na to, aby na to časom neprišla.
„Si nájomný vrah? Si Dankov tlmočník? Nie, nie, viem! Si riaditeľ centra asistovanej reprodukcie a chceš moje vajíčka!“ chytila sa teatrálne za ústa a vagínu.
„Ťapa,“ rozosmial som sa. „Som policajný vyšetrovateľ. Kriminalista,“ odkašľal som si.
„Asi by si mal ísť. A nielen preto, že môj byt smrdí jak kabelka Snoop Doga,“ vstala a vzala misky z gauča do kuchyne.
„Vidíš – a už súdiš!“ zasmial som sa.
„Rozhodne – ROZHODNE – si nič nezačnem s policajtom,“ prekrútila očami.
„Nie som policajt. Som v podstate právnik a forenzný psychológ. Žiadny strážca tulipánov!“ naoko som sa urazil a prišiel k nej.
„Nemôžem chodiť s niekým, kto so sebou nosí zbraň. Mám svoje zásady,“ otočila sa, ale mojim dotykom sa nebránila.
„Tak si ich skúsme otestovať,“ zašepkal som jej do ucha a prešiel jej špičkou jazyka po lalôčiku.
„Jedna jebačka a vypadneš!“ otočila sa ku mne, zaborila mi brušká prstov do vlasov a už som len cítil, ako ma uhryzla do spodnej pery a vzdychla, keď som jej stlačil dlaňami obe polky macatého zadku.

Vyhrnul som jej sukňu a strčil ruku do premočených nohavičiek. Otočil som ju chrbtom k sebe a zahryzol sa jej do krku. Vzdychla a oprela sa tvárou o kuchynskú linku. Jednou rukou som jej silno masíroval ľavý prsník, druhou som pomaly krúžil po klitorise. Bol som stále oblečený, ale s vtákom zarazeným medzi jej polkami som ju privádzal do šialenstva. Vlnila sa a čosi si mumlala. Prestal som a otočil ju. Strčil som jej mokré prsty do úst, privrela oči a olizla ich s takou vášňou vo výraze, akú som nevidel už roky.

„Na kurvičku, hovoríš?“ zašepkal som jej.
„Vymrdaj ma už!“ zakňučala a ja som sa rozosmial. Strhol som ju na zem a rozopol poklopec. „Fajči!“ ani som jej to nemusel prikázať, chňapla po ňom ako somálske decko po balíčku humanitárnej pomoci. Olizovala mi tvrdý kolík od koreňa po špičku a mľaskala pri tom. Podľa toho, čo som našiel v jej prehliadači – dievča má napozerané. A podľa toho, aký dokázala vyvinúť podtlak – aj naskúšané. Postavil som ju, nech neskončím skôr, ako som začal a otočil som ju zasa chrbtom k sebe. Pritlačil som špičkou žaluďa na jej mokrú kundu a ten zvuk, ktorý sa jej vydral z úst, bol ako Veľký tresk. Chýbalo tomu už len jej víťazoslávne „Konečne!“, aby som sa cítil ako pán sveta. Šukať ženu, ktorá sa vám nepáči, má svoje výhody – nemáte žiaden limit. Búšil som do nej čo to šlo, rinčali všetky poháre v kuchynskom dreze a ona kričala ako zmyslov zbavená, keď som ju pri tom začal plieskať po zadku a ťahať za vlasy.
„Ty si strašná štetula,“ šepkal som jej, kým naše rozkroky čvachtali a ona sa spiklenecky usmievala.
„A ty máš strašne luxusný kokot,“ sadla si na linku, vyhodila mi nohy na ramená a prisala sa mi k perám.
„Kam by si ho ešte chcela?“ prirážal som a drtil jej rukami húpajúce sa kozy.
„Všade,“ zasyčala.
Vytiahol som vtáka z rozmrdanej šušky a priložil žaluď k zadku. Čakal som, že začne vyšilovať a prosiť, ale ten slastný úsmev jej z tváre vôbec nezmizol. Zatlačil som, prestala na chvíľu dýchať. Potom sa uvoľnila, vydýchla a ja som do nej vošiel celou dĺžkou. Bol to nekonečný ohlušujúci ston. Nás oboch.
„Vystriekaj ma,“ zaškemrala, zdrapol som ju za zadok a búšil do nej ako šialenec, kým som ju nezačal plniť ako kremrolu. Pomaly sme rozdýchavali najživočíšnejšiu jebačku za posledné mesiace, bozkávali sa a ako mi vták ochaboval, zo zadku jej začali vytekať potoky môjho semena. Zoskočila z linky, upravila si šaty a strapaté vlasy si zaviazala do gumičky.
„Cigu?“ usmiala sa a šla na balkón.
Chvíľu som tam len tak stál s holým vtákom a spotený jak rumunský kamionista, kým som sa dokázal pohnúť. Zapol som si nohavice a vyšiel za ňou na balkón. Skladal som si myšlienky a díval sa na ňu, ako spokojne vyfukuje dym a otáča tvár k slnku. Nebola môj typ. V žiadnom vesmíre. Ale bola taká nadržaná, že by na vôňu kundy chytila ktoréhokoľvek chlapa.
„Už by si mal ísť,“ usmiala sa.
„Prečo?“ vzal som jej cigaretu a potiahol si.
„Pretože žiadna veľká láska nezačína jebačkou na kuchynskej linke,“ zasmiala sa.
„Tak fajn,“ mykol som ramenom, žmurkol, vstal a odišiel.

#7

Muži sa mylne domnievajú, že ak chcú ženu získať, potrebujú k tomu kvety, šperky, sladkosti, lístky do kina a romantické štvorhodinové prechádzky po nábreží. Je to omyl. Empíria a Sex v meste dokázali, že najjednoduchší spôsob, ako zaručene získať ženu, je pretiahnuť ju ako šľapku a potom sa jej neozvať. Ignorácia vyburcuje emocionálnu časť jej osobnosti natoľko, že napíše. Sama od seba. Tváriac sa, že je nad vecou. Potom príde malá hádka zakončená veľkou jebačkou. A takto ten cyklus pokračuje, kým sa nevezmete, nemáte deti a všetko zábavné vo vašom živote neskončí pri plienkach, cumlíkoch a fantáziách o „slečně na hlídání“.

Trvalo to dva dni, kým mi na displeji telefónu bliklo jej meno.
„Čau, fízel,“ napísala na WhatsApp.
„Čau, protislovenská prostitútka,“ odpísal som.
„Čo robíš večer? :)“
„Teba? :)“
„Za správnu odpoveď získavaš cukrovinky Čierny princ a mikrovlnnú rúru.“

Nechcel som sa s ňou vyspať. Mojim cieľom bolo vytvoriť závislosť a donútiť ju prosiť. Nezabúdal som, prečo s týmto dievčaťom vôbec trávim čas, mal som to premyslené. Povedal som si, že to v tejto fáze začnem hrať na lásku a záujem. Nech lozí nadržanosťou po stene. Mnohé štúdie dokázali, že ženy chcú sex viac ako muži, len nikdy neboli publikované, lebo by naša gendrovo stereotypná spoločnosť začala generovať wannabe frigidy len preto, aby si feministky dokázali, že to nie je pravda.

Keď som prišiel, na stole mala otvorený počítač a v lište asi štyri zašifrované komunikátory. Možno si s Brunom neprestala písať, len si s ním prestala písať na tej platforme, ktorú som sledoval ja. Uvidela, ako sa na plochu dívam a zaklapla počítač.
„Som naň dosť precitlivelá,“ pobozkala ma. „Si hladný?“ spýtala sa a jej zadok zmizol v kuchyni.
„Celkom hej, ale so mnou a stravou je to…“ ani som to nedopovedal, postavil sa do výklenku kuchyne a na stole bolo asi osem druhov rôzneho žrádla. „Švédske stoly?“ zasmial som sa.
„Potrebuješ energiu,“ žmurkla.
„Počuj,“ práve sa začínal môj seriál Dokonalý chlap. „Ja som si, popravde, neprišiel zajebať. Nemohli by sme sa porozprávať?“
„Čo si teplý?“ zaksichtila sa.
„Tento tvoj prístup je na celkom zaujímavú psychoanalýzu. Kto ti ublížil, že sa tak veľmi bojíš viazať?“ stúpol som jej na odtlak. Zháčila sa.
„Ak nechceš jebať, tak vypadni,“ ukázala na dvere.
„Mám rád, keď si vulgárna. Ale iba keď som pri tom v tebe.“
„Tá možnosť tu bola, zavrhol si ju,“ mykla ramenom a hodila si do úst bobuľku hrozna. Prišiel som k nej a prisal sa jej k perám. Vzal som si hrozno, rozkusol ho a dlho sa jej zblízka díval do očí.
„Ty chceš byť obeť. To sa ti páči, však? Chceš nad sebou niekoho silného, kto ťa bude ničiť, vtedy si v pohode,“ pritisol som ju ku stene, chytil som ju za obe zápästia a položil jej ich nad hlavu.
„Áno,“ zašepkala a spokojne privierala oči ako mačka.

V tú noc som pochopil, že jediný spôsob, ako sa tomuto dievčaťu dostať do srdca, je cez vagínu. Nejeden kardiológ by bol z toho zľahka zmätený. Oplieskal som ju o všetky zárubne v byte, dusil som ju vtákom v krku, až jej tiekli slzy, plieskal som ju po pyskoch a dúfal som, že má v kúpeľni obklady s výťažkom aloe vera alebo inej hipsterskej pičoviny, lebo inak si zajtra ani nesadne. Spokojne zaspala pokrytá mojim semenom medzi faldami. Prikryl som ju, lebo pohľad to teda nebol bohvieaký, a sadol som si na gauč.

#8

Vedel som, že do počítača sa jej dostanem len ťažko. Skúšal som to, ale heslo, ktoré používala na mailoch a sociálnych sieťach nesedelo. Prechádzal som sa po jej byte a bral do ruky všetko, čo mi prišlo zvláštne. Od drevených anonymous masiek, cez srdiečko z meteoritu, ktoré mala na hornej poličke, až po podivné knihy v jej knižnici. Spovedník vrahov. Psychodynamické modely v psychiatrii. Životopis Sylvii Plathovej. Našiel som medzi knihami pár zápisníkov. Boli zoradené chronologicky. Niektoré som si len zbežne prelistoval. Vyzerali ako autorské denníky. Zapísala ich snáď tridsať. Bizarné slovné spojenia, výňatky odpočutých rozhovorov, nápady, ktoré dostávala v autobuse, parku či kaviarni.

Mala krásny rukopis. Písala úhľadne a čitateľne, až to pôsobilo, ako keby chcela, aby si ich niekto prečítal. Spoznával som to submisívne dievča a na moment ma zamrzelo, že na konci tohto všetkého bude veľmi smutná. Ale čo je jedno smutné dievča oproti stovkám ľudí, ktorí by ešte v živote mohli naraziť na Bruna?

Jeden zo zošitov bol čierny a nenápadný. Listoval som v ňom ako v časopise a zistil, že to nie je autorský denník. Je to skutočný denník.

12.apríl
Chýba mi Bruno. Viem, že je to zvláštne, preto to nemôžem nikomu povedať a píšem si to ako idiot do zošita, ktorý na konci môjho života niekto nájde a vydá. A mne post mortem odoberú Nobelovku! Nenapísal už 2 dni. Neviem, kde je, ani čo robí. Bojím sa o neho. A bojím sa aj o seba. Lebo ak sa nevráti, ostanem úplne sama. Ako tá žena z knihy. Žiadnemu terapeutovi nemôžem povedať: „Chýba mi môj mozgový nádor“.

Je to vzácny dar. Byť vtipný, keď je človek smutný. Hovorí sa, že všetci svetoví komici sú vlastne veľmi smutní ľudia. Lebo humor nie je pointou toho, čo hovoria. Len ich nenávisť a frustrácia sú také preexponované, až to ľuďom príde vtipné.

15.máj
V Society mi niekto kúpil sendvič. Dosť pekný chlap. Myslím, že to bol Bruno. Mala som modré tričko s dierou na boku a nebola som nalíčená. Už v živote nevyjdem von bez make upu. A možno to nebol on. Len mi už jebe, lebo som tri dni nespala. Ak sa ten chlap nevráti, budem musieť so svojim životom naložiť nejako zmysluplne. A to sa mi celkom nechce. Občas myslím na to, že sa zabijem. Ale som sráč. Piči.

Zdám sa jej pekný! Pre povrchné preemocionalizované tridsiatky som, evidentne, terno. Budem s týmto názorom pracovať. A hlavne – čím viac zo mňa bude hotová, tým lepšie. Ak robia múdre ženy pičoviny, vždy je to len kvôli láske.

6.jún
Vincent sa mi celkom páči, len mám celý čas pocit, že Bruna podvádzam. Aj keď som ho nikdy nevidela, neviem, ako sa volá, ani to, či je to vôbec chlap. Holím si nohy. Každý deň. Jebačka s ním je celkom príjemné kardio.

„Toto dievča je chorobná láskoholička,“ vzdychol som si a čítal ďalej. ,,Alebo nymfomanka.“ Dozvedel som sa, že sex so mnou ju síce baví, ale uvítala by dlhšiu výdrž a o kúsok väčšieho vtáka. Au. Ale páči sa jej môj dirty talk a tie obklady na šušku naozaj potrebovala. Yes!

Bruno rozhodne nie je mimo hry, má ho stále v hlave. Musím sa snažiť viac, ak ho chcem vyduriť z nory. Buď jej môžem začať škaredo ubližovať, alebo ju naoko preexponovane milovať. Oba extrémy ho dovedú do šialenstva a bude mať potrebu ju chrániť. Pred hocikým a hocičím. Trpí utkvelou predstavou, že je jediný, pred kým ju chrániť netreba.

#9

Bol som ten najlepší frajer na svete. Celé tri roky. Nosil som jej sladkosti, kúpil som jej mačku a každú stredu som vyniesol kôš. Chodil som z práce rovno domov, varili sme, chodili do kina a robili všetky pičoviny, ktoré robia zamilované páry. Vrátane bozkávania na zastávkach MHD či držania za ruky v opere. Vytvoril som jej dokonalú ilúziu lásky, vzťahu, istoty a bezpečia.

„Koľko by si chcela detí?“ spýtal som sa, keď servírovala makový cheesecake. Olizovala si prsty a potom si ich utierala do vtipnej zástery a lá Donna Reedová.
„Neviem, koľko mi urobíš?“ mykla ramenom a usmiala sa.
„Dvanásť!“ hodil som teatrálne na stôl Cosmopolitan.
„Do tucta? Dobre,“ prikývla.
„V tomto časopise píšu, že by si páry mali predtým, ako sa vrhnú na robenie detí, povedať všetky tajomstvá,“ skúšal som to.
„Iste, ale je to ten istý časopis, v ktorom pred mesiacom písali, že cibuľa ťa zbaví rakoviny,“ zasmiala sa.
„Máš veľa tajomstiev?“ vyzvedal som. Nenápadne. Prešiel som za ňu a pritisol sa k nej zozadu. V tom časopise totiž písali aj to, že to ženy majú najradšej.
„Mám miliardu tajomstiev, som novinárka,“ otočila sa ku mne a pobozkala ma na líce. „Poď jesť.“
„Tak to budeme mať celkom veľa práce, kým ich všetky rozoberieme. Začni!“ vzal som si do ruky tanierik a prvé sústo ma urobilo smutným. Jedného dňa, keď ten prípad bude vyriešený a Bruno bude sedieť, kuchyňa tohto dievčaťa mi bude chýbať.
„Si kriminalista. Tvoja práca ti zaručuje dve veci – po prvé – že ti NIKTO nezverí svoje tajomstvá a po druhé – že ich máš sám toľko, že by vystačili na pár bestsellerov,“ žmurkla.
„Ja nie som Dominik Dán.“
„Ani Dominik Dán nie je Dominik Dán,“ prekrútila očami.
„Prečo trpíš takou antipatiou k policajtom?“
„Lebo sú hlúpi, neschopní, podplatiteľní, netrénovaní a tak celkovo… trápni,“ mykla ramenom.
„Tak to ti teda ďakujem!“ naoko som sa urazil, hoci som vedel, že má v mnohom pravdu.
„Nesmieš sa ma pýtať, ak nechceš počuť odpoveď,“ uškrnula sa a privierala oči, keď si vkladala do úst lyžičku s koláčom.

Večer sme trávili na balkóne. Balila si hrubého jointa a strašne sa pri tom smiala.
„Prečo sa smeješ, veď si ešte nefajčila,“ odpil som si z piva.
„Lebo je to absurdné. Policajt na mojom balkóne a kilo trávy v mojej komore,“ smiala sa ďalej.
„Nemáš toho hádam doma toľko,“ vzdychol som.
„Radšej tu domovú prehliadku nerob,“ zapálila si.
„Nepredávaš, je to v pohode,“ mávol som rukou.
„No to veru nie. Neverím na peniaze za prírodu,“ zaksichtila sa.
„Ako to myslíš?“
„Veci, ktoré vyvrhne príroda svojvoľne, nepatria predsa nikomu. Fajčím outdoor. Čo znamená, že niekto len zasadil semienka a pôda, dážď a slnko urobili svoje. Zato by nikto platiť nemal. Len prijebané slovenské zákony ťa pošlú za gram buriny sedieť na šesť rokov. Nenávidím túto krajinu,“ skoro si odpľula.
„Ty môj anarchista,“ zasmial som sa.
„A čo tvoje tajomstvá, Vins? Ktoré ťa kvári najviac?“ privrela oči a zhlboka vdýchla dym.
Chvíľu som bol ticho, potom som k nej načiahol ruku a potiahol si.

#10

Párkrát som premýšľal, či by som sa na to celé nemal vyjebať. Či by naozaj nebolo o dosť lepšie, keby som nechal Bruna Brunom a toto dievča viesť svoj život tak ako doteraz. Ale už som nemohol. Strávil som pri tom priveľa času na to, aby som to teraz vzdal. Raz som videl film, v ktorom výhybkárovi do padajúceho mostu vliezlo dieťa. Vlak sa blížil a on sa mal rozhodnúť, či prežije jeho syn alebo tých 300 ľudí. Hádajte, čo urobil?

Sofia nechcela, aby sme spolu bývali. Tvrdila, že potrebuje svoj priestor a čas. Nevídali sme sa denne, ale boli sme spolu často. Netušil som, či bude moje pátranie niekam smerovať, ale vedel som, že zlom musí nastať čo najskôr, lebo som si na ňu síce zvykol, ale predstierať vzťah je pomerne náročné.

9.júl
Možno by bolo načase, aby ma začal šukať tak, že nebudem musieť predstierať. Má ego väčšie ako vtáka, nemôžem mu to povedať.

Za posledné mesiace som v jej denníkoch našiel viac podobných zápisov. Nerozumel som tomu. Nikdy to nevyzeralo, že by ju sex so mnou nebavil. A spýtať som sa nemohol, lebo by vedela, že jej snorím vo veciach.

16.júl

Pozerali sme Star was born. Nespýtala som sa, ale myslím, že niekto jemu blízky sa asi zabil. Je na samovraždy extrémne precitlivelý.

V tom mala pravdu. Teda v tom, že som na to precitlivelý. Nepoznal som nikdy nikoho osobne, kto by sa zo sveta dostal dobrovoľne. Ale v práci som stretol veľa pozostalých, ktorí tomu boli vystavení. Nerozumeli tomu. Prečo ich syn, inak šikovný športovec a chlapec s dobrými známkami, zrazu skočil pod vlak. Prečo našli svoju predávkovanú matku vo vani s fľaštičkou stilnoxu. Nechápal som to. Čo môže človeka viesť k tomu, aby tu nechal takto tragicky všetkých, ktorí ho mali radi?

24.júl

Zľakla som sa, že som tehotná. Robila som si dva testy, oba sú negatívne.
Už len to by mi chýbalo.

Zaujímavé. Myslel som si, že chce deti. Aspoň sa o tom vždy vyjadrovala tak, že ich chce. Párkrát sme sa o tom rozprávali. Priznal som jej, že potraty neuznávam, lebo žiadna životná situácia nemôže byť taká zlá, aby dieťa prišlo o život.

„Čo si katolík?“ zasmiala sa vtedy.
„Nie, ale som človek. Akým právom si niekto urobil dieťa, ak ho potom nechá zabiť?“
„Oh, preboha, padre… upokojte sa,“ krútila očami.
„Veď si žena, tebe to príde v poriadku?“ čudoval som sa.
„Interrupcia je vec medzi ženou, lekárom a jej svedomím. Nikto iný do toho nemá čo hovoriť,“ vstala z gauča a začala upratovať použité riady.
„Otec do toho nemá čo rozprávať?“ oprel som sa o zárubňu.
„Nie. Pre muža je to jeden výron semena a hotovo. Zvyšok tej ťarchy nesie žena – nech už si dieťa nechá alebo nie. Ona sa má rozhodnúť, či sa na polku toho človeka, s ktorým si ho urobila, naozaj chce dívať do konca života. A ak usúdi, že nie, tak je lepšie plod poslať dole výlevkou,“ mykla ramenom.

Tento druh cynizmu ma zaskočil. Ako keby z jej vnútra ku mne prehováral niekto iný. Nevedel som, čo si o tom mám myslieť. Pozeral som si jej zdravotné záznamy, o potrate ani stopy, takže sa to nestalo jej. Možno niekomu blízkemu. A možno nikomu, len si toto naozaj myslí. Ani neviem, ktorá alternatíva by bola najhoršia.

Pár týždňov sme potom spolu nespali. Ona nechcela a ja som nezačínal, lebo nemusieť s ňou spať pre mňa zase také utrpenie nebolo.

#11

Chodieval som k nej domov a zakaždým si prelustroval kúsok jej života. Raz, keď bola v sprche, bral som do ruky ďalší z jej denníkov, v ktorých písala o Brunovi. Snažil som sa pochopiť, ako je možné, že tak inteligentnú, vtipnú a svojráznu ženu dokázal na toľko rokov namotať chlap, ktorého v živote nevidela. Nerozumel som tomu. Tradičné znalosti psychológie na tento rébus nestačili. Písala o ňom ako o svojej druhej polovici. Ona bola to stelesnené dobro a spravodlivosť a on bol temno, ktoré potrebovala. Nútil ju robiť veci, ktoré sa jej priečili a ona poslúchala. Čakávala na neho, túžila po ňom a milovala ho. Hoci vôbec netušila, kto to je.

Čítal som si a zahĺbil sa až príliš. Keď som odtrhol oči od strany, stála nado mnou v turbane omotaná uterákom a s pohľadom, ktorý by vydesil aj Hannibala.

„Čo si teraz myslíš, že robíš?“ povedala pokojne, prišla ku mne a vzala si zošit z mojich rúk.
„Prepáč, ja… začítal som sa. Páči sa mi, ako píšeš, nevedel som, že je to tvoj denník,“ do piče.
„Mal by si ísť,“ povedala z kuchyne a liala do konvice vodu.
„Ale notak…“ chcel som sa k nej pritisnúť zozadu a poláskať ju, no odtiahla sa.
„Vypadni,“ povedala flegmaticky a zaliala si čaj.
„Sofi, nemôžeš…“
„Ale môžem. Vypadni,“ ukázala bradou smerom ku dverám.

Pochopil som, že v tejto fáze nemá zmysel jej odporovať, lebo by som mohol pokaziť roky môjho snaženia.

Pritakal som a odišiel.

Nasledujúce dni boli pekelné. Snažil som sa ju sledovať, no bolo to márne. Nerobila nič netradičné, chodila do práce a do kaviarne a žila svoj život tak, ako predtým, než ma spoznala.

Raz večer, pri rutinnom sledovaní jej Pokecu, sa prihlásil ktosi nový.

PRINC512:

Hej, líška 🙂

LÍŠKA:
Konečne 🙂

PRINC512:
Prepáč, musel som.

LÍŠKA:
Viem. Vlastne aj ja.

PRINC512:
Rande?

LÍŠKA:
Prídi. Budem doma.

Konečne! Tri roky, štyri mesiace a osem dní. Presne toľko mi trvalo, kým som toho buzeranta vyduril z jeho skrýše. Skontroloval som zbraň, v office nepovedal ani slovo a vybral som sa k Sofii na najzásadnejší lov môjho života.

Prišiel som k jej dverám, boli pootvorené. Vošiel som dnu a čakal, v ktorom rohu budú šukať alebo fetovať. Predstavoval som si, ako ich pristihnem pri ich romantickej chvíľke, on bude mať oči plné strachu a ona sa zrúti. Začne plakať a prosiť ma, aby som to nerobil a keď ma uhryzne do zápästia, budem ju musieť udrieť. Myslel som na to, ako veľmi jej ublížim a ako veľmi ma to potom bude mrzieť.

#12

31.august

Milý Vincent.

Každý príbeh si zaslúži ten správny koniec a preto by bolo veľmi nefér, keby si ty ten svoj nedostal.

Hľadal si Bruna veľmi dlho. A uznávam, že si robil všetko, čo si mohol. Keby si bol schopnejší, prišiel by si na to celé oveľa skôr. Ale ako som ti kedysi dávno povedala – policajti mi pripadajú nekonečne hlúpi. Som rada, že si tejto povesti neostal nič dlžný.  Keď som mala 17, spoznala som muža, ktorý nútil ženy na chate robiť príšerné veci. A ony ho poslúchali, pretože ženy sú… ako policajti.

Neznášam ľudskú malosť. Slabosť. A neschopnosť.

Príbeh toho anonymného nicku ma zaujal, tak som začala – rovnako ako ty – pátrať po tom, čo je zač. Nikdy som na to neprišla, bol to fantóm, ktorý fungoval pár mesiacov a potom naveky zmizol. So spoločnosťou sa stalo čosi zvláštne. Ženy začali navonok túžiť po svojej nezávislosti a potom doma a na Pokeci vyplakávali, že sú samé. Znenávidela som ich. Úbohé, slabé a lacné chudery, ktoré hrali formu a pritom sa doma rozsýpali aj vtedy, keď im autobusár nepodržal dvere.

A tak som si vymyslela Bruna.

Bola to dokonalá entita vytvorená na elimináciu slabých kusov. Moja vlastná forma ženskej genocídy. Hovorím tomu gynocída J Keby si bol o trochu menej zahľadený sám do seba, aj by si sa zasmial!

Psychopati, voliči Kotlebu a profesionálni vojaci vznikajú vďaka tomu, že ich matky boli príliš slabé.

A tak v zmysle hesla: „Zabite to, kým to nakladie vajíčka“ som nám všetkým urobila službu. Nezomreli všetky. Zabilo sa ich len pár. Iba niekoľko slabých kusov, ktoré tu, vďakabohu, nekurvia ďalšie generácie. Niektoré sa iba zbláznili. Iné odvtedy s nikým nespali. Čím menej slabých žien sa stane matkami, tým lepší bude svet, v ktorom žijeme. Pretože bude produkovať iba ľudí, ktorých vychovávajú silné a múdre ženy.

Ako ja.

Ďakujem za polovicu tvojej genetickej informácie.

A sľubujem, že z nej nevychovám sráča.

Je mi ľúto, že si strávil roky chytaním fantóma, vedľa ktorého si takmer denne spával.

Ľudstvo občas potrebuje ranu, aby sa spamätalo.

Prepáč, bolo to pre vyššie dobro.

– BRUNO –

Sedel som v jej prázdnom byte a čítal ten zdrap papiera položený na stole stále dookola. Díval som sa na obrázok z ultrazvuku a nemohol som uveriť tomu, čo sa to vlastne stalo. Bolo mi jasné, že hľadať ju nebude mať žiaden zmysel. Už dávno nie je v krajine. A oficiálne asi ani nažive. Pozeral som sa na prázdne police s knihami a vytrhané káble zo skrytých kamier a ploštíc. Jej autorské denníky ležali na poličkách aj s červenými bodkami pri záznamoch, ktoré som si prečítal. Vedela a videla všetko. Písala to tak, aby ma prinútila odhodiť masku skôr, ako k tomu prinútim ja ju.

Vrátil som sa na okrsok a zaradil prípad BRUNO medzi nevyriešené. Dostal veľkú červenú pečiatku a príznak „Nedostatok dôkazov“.

„Ty si to konečne vzdal?“ spýtal sa ma šéf, keď tú zložku videl na stole.
„Hej,“ pritakal som.
„Prečo?“ zvieral v starých tučných prstoch veľký hrnček kávy.
„Vyššie dobro,“ usmial som sa trpko.

Nedokázal som si totiž predstaviť, že by som za pedofíliu a vyhrážanie zavrel do basy tehotnú matku vlastného dieťaťa. Ak by to náhodou aj obe prežili, ako by som vysvetľoval svojej dcére, že mamu dobodali v base a že je to celé moja vina?

„Vyššie dobro,“ pritakal uznanlivo a zatvoril dvere na mojej kancelárii.

#13

VÝZNAMNÉHO BRATISLAVSKÉHO KRIMINALISTU NAŠLI DNES RÁNO OBESENÉHO NA DANKOVOM STOŽIARI. POLÍCIA HO MUSÍ DEMONTOVAŤ A ZARADIŤ MEDZI DÔKAZY.

Vyššie dobro. Chápete.