Založ si blog

Na vnútornej strane viečok

Zblázniť sa je veľmi jednoduché.

Zvyčajne na to stačí brať svoj život a ľudí v ňom vážne. Najhorší variant je, že beriete vážne sami seba a trváte na tom, aby vám ostatní prejavovali úctu a rešpekt. Túto potrebu som nikdy nemala. Možno preto, že som si vždy dostatočne vážila sama seba. Neporovnávala som sa. Nezaujímali ma cudzie úspechy, len dosahovanie vlastných. Keby som v útlom detstve neznenávidela šport, dnes som s týmto mindsetom mohla byť Serena Williams. Alebo iný vplyvný muž.

,,Odišla si z marketingu, aby si šla do marketingu?“ smial sa Kubo a krútil hlavou sŕkajúc pivo z plechovky.
,,Neviem, ako sa to stalo,“ mykla som ramenom a odpisovala grafikovi, ktorý vizuál na vizitky sa mi páči viac. Viem o vizitkách úplné hovno. Denne sa presviedčam o tom, že neviem, čo robím a ostatní sa tvária, že to nie je pravda. Že vieme presne, čo robíme, len ja som vystresovaná ako vždy, keď príde nejaká zmena.
,,Kedy budeš tehotná? Keď ti to niekto zadá ako task?“ smial sa, ale myslel to vážne. Niektorí ľudia si k vám môžu dovoliť viac, ako iní. Občas, keď prekročia hranicu, pár mesiacov s nimi nehovoríme, aby sme im dali jasne najavo, že toto bolo priveľa… no napokon sa k nim vrátime, pretože tá pRAWda, ktorú reprezentujú, je to, čo nám ide na backende, keď sme k sebe absolútne úprimní.
Mykla som ramenom. Pretože to robím vždy, keď neviem.
,,Je neuveriteľné, že máš už 30. Poznám ťa od čias, že si mala snáď ešte len štvorky!“ ukázal na môj dekolt.

Zatvorila som oči a predstavila som si, ako som si myslela, že môj život bude v tomto veku vyzerať. Mala som byť vydatá, s trojročným dieťaťom na krku a písať knihy. Mala som žiť usadený rodinný život a užívať si stereotyp, vďaka ktorému je toľko dobrých autorov tak výkonných. Stereotyp je to, čo nám drží fantáziu v neustálom pozore, lebo vnímame aj najmenšie zmeny a detaily – rozhovorov, farieb či zvukov.

,,Na čo myslíš?“ drgol do mňa.
,,Na to, kde som mala byť a čo som mala robiť,“ otvorila som oči a objektívna realita ma opäť sklamala. Usmiala som sa a vstala. ,,Idem domov,“ pobozkala som ho na líce.
,,Nezačni ho podvádzať. Urobila si v živote kopu pičovín, ale vždy si zo všetkého vyšla ako morálny víťaz. Udrž si ten status,“ kývol hlavou.
,,Prečo by som ho mala…“ zamračila som sa.
,,Ty vieš,“ usmial sa a sadol si späť pred telku.

Mávam hlučné myšlienky. Už mi pár ľudí povedalo, že sú príliš nahlas na to, aby ich nepočuli všetci. Nie som ešte v stave, že by som si po večeroch vyrábala alobalové helmy, ale už sa k tomu blížim. Kubo mi pred desiatimi rokmi hackol mozog a odvtedy si číta v tých najúchlynejších a najnezdravších priečinkoch v ňom. Ktovie, prečo vždy, keď ma niekto hackne, nechám sa. Neprelepujem si kameru a nebojujem. Asi si myslím, že tých ľudí naozaj zaujímam a to sa mi nestáva často. Tak s tými nádormi na duši žijem v symbióze, aby som sa necítila tak sama.

Prišla som domov a Leo pritĺkal klince do steny a pičoval. Stalo sa to pravidlom v poslednej dobe. Nebýval taký a ja robím, čo môžem, aby taký nebol, ale myslím si, že všetko len zhoršujem. Učím sa držať hubu a krok pre pokoj v dome. Konečne som si uvedomila, čo to vlastne znamená. Roky to moja mama opakovala, keď boli Majstrovstvá sveta vo futbale a otec si zakaždým kúpil väčšiu telku.

,,Fakt sa nemôžeš vyzuť? Neviem, kde si bola ty, ale ja som tu zmýval,“ štekol a tresol kladivom do hlavičky klinca. Škoda, že na nej mal prst. ,,Piči!“ skríkol. Nevedela som, čo mám robiť. Chcela som sa smiať, trochu som sa nezmyselne bála a bolo mi ho ľúto, lebo to fakt muselo bolieť. Vyzula som sa, obula si papuče a odišla do kuchyne. Vybrala som zo skrine malú misku, dala do nej vodu a pár kociek ľadu a vzala mu ju. Vrátila som sa späť do kuchyne a chcelo sa mi plakať, len som nevedela prečo. Tak som to predýchala a naložila umývačku.
,,Ty nerozprávaš?“ spýtal sa zmierlivo. Vzal si utierku a obviazal si palec.
,,Hovorím, len ak mám čo povedať,“ usmiala som sa.
,,Nechcel som kričať,“ vzdychol.
,,Viem,“ uhryzla som sa do spodnej pery a zhlboka sa nadýchla, lebo moje emócie si išli svoj vlastný Disneyland.

Zatvorila som oči a spomenula si na dokonalú jar na jeho balkóne. Všetko kvitlo a v noci nás budili mestské mačky divokým sexom. Sedela som na zelenej detskej stoličke a veľké sklá na nevkusných okuliaroch mi robili dokonalú sépiu. Griloval burgre a podával mi joint, ktorý bol ako on. Dlhý, tenký a zábavný. Chodila som si k nemu po pokoj. Vymieňala som ho za lásku a tento barter roky skvelo fungoval. Ale čosi sa stalo s dodávkami pokoja a ostala už len láska.

Boli sme najlepší priatelia. To by o sebe dospelí ľudia vraj nemali hovoriť, ale my sme boli. Dokázal ma počúvať hodiny a zaujímalo ho, čo rozprávam. Bol pokojným hlasom v mojom uchu, na ktorý som myslela, keď môj život ovládol chaos.
Otvorila som oči, kanvica na čaj pískala a Leo sa díval na svoj opúchajúci prst.
,,Piči!“ povedal viac-menej sám pre seba.

Nobelove ceny sa udeľujú za kadejaké kokotiny, ale kto vynašiel posteľ isto žiadnu nemá! Leo ma naučil za tie roky kadečo. Najpremakanejší skill, ktorý mi odovzdal, je schopnosť spať viac ako 5 hodín. Každú noc sa teším do postele, pretože je voňavá a mäkká. A ešte preto, že len tam býva môj muž nahý.
,,Aké to je byť estetickým zážitkom?“ hrala som sa na moderátorku z BBC, keď odhadzoval uterák a s uzimeným áchnutím sa šuchol pod perinu.
,,Nie!“ zašomral spod nej.
,,Okamžite daj sem to telo!“ šmátrala som rukou pod perinou a šteklila ho. Moja dlaň sa dostala na jeho podbruško a čím nižšie som bola, tým nesúhlasnejšie vrčal.
,,Nie,“ mykol ramenom a odstrčil ma.
,,Prečo?“
,,Lebo ideme spať. Unavený som,“ pobozkal ma, vypol lampu a otočil sa mi chrbtom.

Mám rada tmu. Nevidno v nej, ako sa cítim. Privrela som viečka a chcela odísť na pláž. Bol to môj saving place. Tyrkysová voda, biely piesok, palmy, žiadni ľudia… len ja a Leo v hojdacej sieti, ako si číta Roalda Dahla a smeje sa na mojom hrade – precízne postavenom z formičiek v tvare ananásu. Chodievala som tam v mysli vždy, keď som mala strach. Nesmel tam prísť nik, iba on. Vedela som, že na mňa dá pozor a nikoho dnu nepustí. Kamsi mi však táto predstava odletela a moju amygdalu začala napádať Kubova drsná realita.
,,Nie je z teba až tak v piči,“ hovorila zhovievavá verzia mojich myšlienok.
,,Ale to si vedela, takže sa nemáš na čo sťažovať,“ vravel Vnútorný Cynik, ktorého si roky pestujem ako domáce zvieratko.
,,Na tom nie je vôbec nič zlé, keď ťa má niekto rád aj pre iné veci,“ ozvalo sa kdesi zo záhrobia naivné dievčatko, ktorému sudičky nadelili bezbrehé dobro a lásku, kým som ho v sebe nezavraždila marketingom.
,,Má na robote celkom iné veci, ako nechať sa ovládať kokotom, nemá 15, ty jeblina,“ vybuchla mi v hlave prskavka testosterónu.

,,Zaujímavý rozhovor,“ povedala som nahlas a vzdychla si.
,,Hm?“ otočil sa na mňa.
,,Nič. Prepáč. Premýšľam.“
,,Skús to robiť tichšie,“ zašomral a pohladkal ma po predlaktí.

Zblázniť sa je veľmi jednoduché. Obzvlášť do chlapa, ako je on. Bol na mňa dobrý a tak veľmi sa mi páčil, že moje oči mali festival vždy, keď som sa na neho pozrela. Ostalo mi to dodnes. Poznám každý kúsok jeho tváre, každú pehu, jamku, tik… ,,Ty si taký krásny“ nie je kompliment. Je to moja každodenná mantra.
Neviem, prečo to stále hovorím.
Asi preto, že si to myslím.
Neviem, prečo to on nehovorí vôbec.
Asi preto, že si to nemyslí.
A že mi na tom tak veľmi záleží hovorí o mojej malosti.
A tá ma na mne dosť serie.

Vzala som si laptop a sadla do kaviarne, v ktorej ma nikto nepoznal. Nemusela som viesť dialógy s personálom o tom, kto sa tu včera zase najebal a aké to malo následky. Otvorila som si predpotopné wordpressové rozhranie a začala ťukať. V polovici mojej štandardnej eroticko-depresívnej ságy som zachytila pohľad chlapíka sediaceho pri vedľajšom stole.
,,Ešte raz sa mi pozriete cez rameno a dostanete lakeť. Bez srandy,“ povedala som bezemočne a písala ďalej.
,,Ja vás poznám. Prepáčte, som len… wau,“ chichotal sa ako hviezda novej markízackej show.
,,Ďakujem?“ zamračila som sa, lebo neviem, čo sa na také veci hovorí.
,,Čítam vás už roky. Nikomu nepoviem, že som vás stretol, ani nechcem fotku, nebojte sa. Páči sa mi, čo robíte, iba to som vám chcel povedať,“ usmial sa a otočil ku svojmu notebooku.
Zamyslela som sa, koľkokrát sa mi stalo, že by bol ku mne niekto taký milý a prečo som sa pri tom práve zachovala ako krava.
,,Dala by som si pauzu, nechcete mi robiť chvíľu spoločnosť, kým dopijem kávu?“ usmiala som sa a holohlavý chlap s milým úsmevom si prisadol.
,,Ste krásna ako vaše príbehy,“ povedal trochu nesmelo a v rámci vlastného osobnostného rastu som mu neoponovala.
,,Ďakujem,“ usmiala som sa rozpačito.
,,Neveril som, že vás niekto dokáže dostať do úzkych,“ zasmial sa.
,,Ja tiež nie,“ priznala som. ,,Chodíte sem pracovať?“ kývla som hlavou na jeho počítač.
,,Nie vždy ma baví sedieť doma v tichu, občas mi robí dobre ruch,“ odpil si z veľkej čiernej kávy.
,,Programátor?“ privrela som skúmavo oči.
,,Touché,“ prikývol.
,,Mala by som ísť,“ zašomrala som si.
,,Sú vaše poviedky pravdivé? Trpíte absurdným IT fetišom?“ rozosmial sa.
,,Vidím, že ma čítate pozorne, naozaj by som mala ísť,“ zasmiala som sa tiež a vkladala si počítač do kabelky.
,,Smiem vás ešte vidieť?“ chytil ma za zápästie.
,,Neviem…“
,,Som tu každý štvrtok. Zastavte sa,“ mykol ramenom.
Usmiala som sa, vzala si tašku a kus ega navyše a neobzerajúc sa späť som vykráčala z kaviarne.

Tešila som sa domov. Energie som mala na rozdávanie a presne som vedela, čo s ňou chcem urobiť. Vošla som do dverí, zakričala jeho meno a Leo práve vychádzal s mokrými vlasmi a uterákom okolo pása z kúpeľne.
,,Yes!“ zašepkala som a on sa otočil.
,,Už si doma? Napísala si niečo?“ našpúlil pery.
,,Poď!“ ťahala som ho do spálne a cestou sa vyzliekala. Ľahla som si na posteľ a vzala ho so sebou. Ležal na mne nahý a smial sa. Bozkávala som ho po tvári a zabárala mu brušká prstov do chrbta. ,,Si to najkrajšie, čo vo mne kedy bolo,“ zašepkala som mu, keď do mňa strčil vtáka po koreň. Smial sa a prirážal. Vypol nočnú lampu a privrel oči. Urobila som to isté a počúvala hlas toho cudzieho muža z kaviarne, ktorý sa na mňa díval presne tak, ako ja na Lea, keď je nahý. Zabáral mi prsty do pŕs, hrýzol ma do krku a vnáral sa stále hlbšie, až kým som nevyla ako svorka vlkov. Neviem, čo sa dialo na vnútornej strane jeho viečok, ale po chvíli ma zovrel oboma rukami za boky a celý môj trup pokryla dávka semena.
Ležala som v orgazmickom delíriu na prepotenej plachte a užívala si dozvuky. Podal mi krabicu s vreckovkami, zapol lampu a pozrel sa na plachtu podo mnou.
,,Piči,“ vzdychol a začal ju spodomňa vyťahovať s dôkazmi o našom sexuálnom živote. ,,Musím to prezliecť,“ povedal takmer nasrano a ja som stála nahá a strapatá v našej spálni obalená perinou a premýšľala, ako človek, čo zo seba práve dostal pollitra genetickej informácie, dokáže byť nasraný.
Natiahol čistú plachtu, ľahol si a pobozkal ma.
,,Ľúbim ťa,“ povedala som vážne.
,,Zlatá,“ usmial sa, vtisol mi ďalší bozk a prikryl sa.

Otočila som sa chrbtom a privrela oči.
,,Aby si mohla rozdávať toľko lásky, musíš ju kdesi brať. Vieš o tom, však?“ ozval sa Kubo z mojej hlavy. Snažila som sa ho zastaviť, ale nešlo to. ,,Žiadna pláž. Si dospelá. Začni čeliť realite,“ opakoval mi a ja som sa prehodila na druhý bok. ,,To nie je z prejedenia, som tu stále. Odpovedz mi. Koho budeš vyciciavať, aby sa z teba stal transportér energie?“
Otvorila som oči a zhlboka sa nadýchla.
,,Budem chodiť každý štvrtok na terapie,“ povedala som ponad plece.
,,Dobre,“ povedal Leo z polospánku.
Na vnútornej strane viečok Kubo prikývol a zhasol.

Zblázniť sa je naozaj veľmi jednoduché.
Stačí, ak trváte na tom, že z každej situácie vykráčate ako morálny víťaz.

Sláva víťazom

14.04.2024

Dvere za posledným narušeným chudákom sa zatvorili a Timo si unavene sadol do kresla na recepcii. Bezprízorne sa díval von. Bolo tam úplné ticho, iba jemné pradenie vonnej lampy rušilo naše bezrečie. Pozerala som sa pred seba a nad čímsi premýšľala. Nespomínam si už nad čím, mala som celkom prázdnu hlavu. Nemám rada, keď sa to deje. Vadí mi to. Ak môj mozog nemá [...]

Koniec sveta

01.04.2024

Mám slabosť pre miesta, kde zastal čas. Také, kde neexistuje sentiment minulosti, ani ťažoba budúcnosti. Miesta, ktoré sú iba tu a iba teraz. Nájdete ich, keď budete kráčať naboso po mokrom piesku a zarývať sa doň pätami. Jedno také poznám. Vždy, keď tam prídem, ocitnem sa v bubline dokonalého Teraz. Nikdy tam nikto nie je, len ja a chlap, ktorý býva na útese celkom [...]

Vesmírne dvojča

11.03.2024

,,Potrebujem konzultáciu,“ povedala som Timovi po rozhovore s klientkou, ktorá prepadla bludom. Alebo možno nie. Možno sa len dostala do stavu mysle, o ktorom my ostatní môžeme iba snívať, prípadne sa na ňom smiať. ,,Vyzeráš tak,“ zasmial sa. ,,To bola tá crazy ezo lady?“ prekrútil očami. ,,Hej,“ nemám rada, keď o nej tak hovorí, lebo tá žena je [...]

Iskander, atómovky, jadrové zbrane

Rusi chcú zákaz zbraní vo vesmíre. Bezpečnostná rada OSN návrh rezolúcie neprijala

20.05.2024 23:50

Za návrh zahlasovalo sedem členov BR OSN, rovnaký počet bol proti a jedna krajina sa zdržala hlasovania.

SAS, Liberálny dom

SaS pripravuje trestné oznámenie: množiace sa vyhrážky prekračujú hranice

20.05.2024 22:13

Vyhrážky sa už neobjavujú len na sociálnych sieťach, ale aj formou listov, ktoré chodia aj ich rodinným príslušníkom, upozornila Kolíková.

blesk. búrka

Po zásahu blesku museli v Drážďanoch dvoch ľudí oživovať, zranených je desať

20.05.2024 21:47

Blesk zasiahol trávnatú oblasť pri Labe neďaleko centra saskej metropoly.

Europarlament / Europoslanci /

Voľby do europarlamentu by vyhrali progresívci pred Smerom a Hlasom, ukázal prieskum

20.05.2024 20:13

Pätnásť mandátov by si rozdelilo sedem strán.

kontroverza

I know the voices in my head aren’t real, but sometimes their ideas are absolutely awesome.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 320
Celková čítanosť: 930209x
Priemerná čítanosť článkov: 2907x

Autor blogu

Odkazy