kontroverza

Nebudem čakať, kým budeš mať čas. Nebudem sa v noci budiť s úzkosťami, ktoré nie sú moje, len preto, že ty nie si dosť veľký a prebudený na to, aby si chápal, o čo tu ide. Ktosi mi povedal, že sa len točím v kruhu a zbytočne. S prvou časťou vety súhlasím. Ale my obaja vieme, že to nie je zbytočné.

Nejako takto som pred šiestimi mesiacmi začala tvoju kapitolu. Už je to tak dlho, áno. Začínala som písať na svojom životnom peaku. Bolo mi perfektne. Chodila som behať do palmových alejí v dedine na konci sveta, meditovať na najkrajšie pláže, aké som kedy videla, nasávala som vône stromov, oceánu a okoloidúcich – lebo ľudia tu fakt pekne voňajú – bola som zastabilizovná v najvyššej zo všetkých svojich doterajších energií. 

Ale ešte predtým si sa objavil pred mojimi dverami po dvoch rokoch, čo si nimi naposledy vyšiel. Mala som na sebe zásteru špinavú od bolonskej omáčky a strapaté vlasy zopnuté vo veľmi čudnom drdole. Aj tak si sa na mňa pozeral, ako keby si nič krajšie nikdy nevidel. Tak sa na mňa vieš pozerať iba ty. Je to presne ten pohľad, ktorý mám tiež, keď ťa vidím. Ako keby sa na teba díval niekto z vnútra teba samého a miloval ťa tak, ako sa ty sám nikdy milovať nebudeš. Desivo-úžasné. 

Myslela som na to pár dní, nemohla som spať a nevedela som, prečo ma znova prepadla táto obsesívna myšlienka. Sadla som do auta a bez toho, aby som nad tým aspoň päť minút premýšľala, som sa odviezla pred vstupné dvere tvojho officu. Ako psychopat. Alebo stalker. Zaparkovala som, vystúpila a zapálila si cigaretu. Chvíľu som stála pri aute a potom som si sadla naspäť.
,,Jebe ti, Robina, vykašli sa na to,” šepkala som sama sebe a pevne zvierala volant a udierala si oň hlavu. Ktosi mi zaklopal na okienko a ja som sa udrela tak silno, až som zatrúbila. Stiahla som ho ty si stál vedľa môjho auta so znepokojeným výrazom. Obehol si ho, otvoril dvere a sadol si si vedľa mňa. Z priehradky si vybral balíček cigariet, stiahol okno a zapálil si.
,,Čo tu robíš?” vzdychol si, keď si vyfukoval dym.
,,Išla som okolo – mi asi neprejde,” vzala som si jednu tiež.
,,Potrebuješ mi niečo povedať?” oprel si si hlavu a chytil ma za stehno.
,,Veď som nevošla dnu, bol to len skrat, už idem domov,” nemohla som sa na teba pozrieť, bola som príliš šialená.
,,Nemôžeš mi parkovať pred robotou, aby si mi potom nič nepovedala, to je fakt divné,” počujem, že nie je správny čas.
,,Idem domov, rada som ťa videla,” usmiala som sa nasilu a kývla hlavou, aby si vystúpil. Nechápavo si dofajčieval cigaretu a díval sa, ako odchádzam. Mala som ti to vtedy povedať, ale nebola skrátka správna konštelácia. Nebol to vhodný čas ani miesto. Neviem, čo mi to napadlo…

Sedela som na verande a dívala sa na tiene, ktoré stromy vrhali pri gradientovom západe slnka na asfalt pred nimi. Mám rada tento druh gýču. Je to ako bývať v pohľadnici z dovolenky. Zdvíhala som hlavu od obrazovky, len aby som trochu uľavila očiam. Nohy sa mi na stoličke oproti mne húpali ako neurotikovi do rytmu toho, čo mi práve hralo v ušiach a ja som horlivo ťukala do laptopu položenom na stehnách v jednom z najväčších hyperfocusov svojho života. Všimla som si ťa, až keď mi tvoj tieň padol na klávesy. Ani neviem, ako dlho to trvalo, ale nejaký čas sme sa na seba iba pozerali. A ja myslím, že sme si v tej telepatickej komunikácii odovzdali dosť informácií na to, aby si už mohol aj odísť, ale sadol si si na lavičku oproti mne a zadíval sa na tie palmové tiene tiež. 

,,Čo to píšeš?” vystrel si nohy a prekrížil ich v členkoch. Dal si si obe ruky za hlavu a zopol ich na temene. Spokojne si vydýchol a oči ti kmitali po farbách neba, rastlín a zaparkovaných áut na úplne tichej ulici. Vyzeral si, ako keby si v hlave nemal vôbec nič. Žiaden stres, žiaden chaos. Len pokoj. Alebo prázdno. Nebola som si celkom istá. Aký je medzi tým vlastne rozdiel?
,,Dopisujem… teba,” vybrala som si sluchátka z uší, zložila nohy zo stoličky a postavila na ňu počítač.
,,Preto si prišla? Chcela si konzultáciu?” usmial si sa na mňa zhovievavo.
,,Vlastne nie,” pokrútila som hlavou, a keď si si vybral z krabičky cigaretu, hodila som ti zapaľovač. A ty si ho chytil bez toho, aby si sa mojim smerom vôbec pozrel. ,,Pre toto som prišla,” upozornila som na túto podivnú situáciu, keď sa na vás človek ani nemusí pozrieť, lebo presne vie, čo idete urobiť – ďalšiu z milióna.
,,Čím si to prechádzaš sama a úplne zdemolovaná, povedz. Lebo čosi sa deje, je mi zle od žalúdka už dva dni. Som si skoro istý, že je to tvoja vina,” zasmial si sa nervózne.
,,Niečo som objavila. Spomínaš si na prvé dva roky našej komunikácie? Pamätáš, o čom sme spolu najčastejšie hovorili?”
,,Čo ja viem, jak nás poznám, tak sme daydreamovali a bavili sa o sexe,” muži sú niekedy veľmi podradný druh človeka na komunikáciu, nebudem hovoriť, že nie…
,,A to, napríklad, vôbec nie je pravda. Nechaj ma uviesť pár dôkazov,” zobrala som do ruky telefón a našla folder so screenshotmi, ktoré som robila noc predtým. 

Keď som začala na jar písať o tebe, nemala som silu si to prečítať všetko, od začiatku po koniec. Priveľa nickov, platforiem a komunikačných vlákien. Vtedy ma zaujímalo iba to, ako to skončilo – domnelo prvýkrát. Myslela som si, že to je to, na čo som mala prísť. Že o to tu ide celý čas. Mala som zistiť, že sme sa obaja celé roky mýlili, pretože sme sa nerozišli tak, že si sa iba bez slova vyparil. A tento nedokončený task môj mozog dokončil, keď som zistila, že si sa rozlúčil – a viac sa ním nezaoberal. 

,,V piatok som sa zobudila s divným pocitom. Respektíve, to ani nebol pocit, to bola správa v mozgu, ktorá ku mne doputovala neviem odkiaľ, že nemám byť lemravá a mám si to prečítať celé. Nehovorím, že sa to čítalo zle, ani to až tak dlho netrvalo, bolo to len čosi okolo 4000 správ. Môžem ti niektoré prečítať?” hovorila som pomaly a vážne, nič smiešne na tom totiž nebolo.
,,Je to ako čítať knihu, ktorú sme napísali spolu. Zaujímavé. Jasné, čítaj,” privrel si oči a usmial sa na nebo.
,,Piata správa, ktorú si mi poslal: Sem tam človek potrebuje zažiť nejaký ten kolotoč, inak by bola nuda. U mňa funguje stavať si vzdušné zámky, denný snílek je moje druhé meno.
A ja som ti na to odpísala: To si ukradol odo mňa! Daydreaming je moja obľúbená voľnočasovka.
A ty že: Nie nie, to je moja doména,” dýchalo sa mi ťažko. ,,Našli sme naše jadro v piatej vete.”
,,To je pekné, nie?” stále si sa usmieval, ako keby si vôbec nechápal, čo príde.
,,Na druhý deň to vyzeralo asi takto… Ty že: Teraz som do teba. A ja že: Keby som vedela, tak sa čerevnám. A ty že: Priznaj sa, tiež sa hlúpo usmievaš na monitor bez zjavného dôvodu? A ja som ti povedala, že ja dôvod mám, pilota s jamkami v lícach. A potom si povedal, že už ideš spať a ja že dobre, idem sa ti snívať.”
,,Stále na tom nič zvláštne nevidím,” uškŕňal si sa.
,,Na ďalší deň ráno si mi napísal, čo sa ti snívalo a mne sa snívalo to isté,” čakala som na tvoje prebudenie.
,,Hm… weird,” pokrčil si obočie.
,,Náš tretí deň. Podotýkam – tretí. Spýtal si sa: Je nejaká vec, ktorú máme rozdielnu? A ja som povedala: Neviem, moja duša hovorí, že sme si súdení, veľa rozdielností tam nebude,” pozrela som sa na neho.
,,Na tretí deň? Zaujímavé. Sme rýchli,” prikývol a uškrnul sa.
,,Potom si sa rok neozval. A keď si sa vrátil, zjebala som ťa, že si odišiel len tak a nič nepovedal. To je to, čo sme si my pamätali. My sme celkom vytesinili fakt, že si sa zdekoval počas tých prvých dvoch rokov viackrát,” prestal si sa smiať a počúval ma. ,,Vieš, koľkokrát to bolo? Osem. Osemkrát za dva roky. A keď som sa spýtala, prečo si odišiel, napísal si: Svojim spôsobom ma priťahuješ, si návyková a potom sa ťa ľudia zľaknú…” odkašľala som si. ,,To – svojim spôsobom – ma dostalo aj po rokoch,” zasmiala som sa.
,,Pokračuj,” odkašľal si si tiež a zapálil cigaretu, ktorú si už nejakú chvíľu žmolil v ruke.
,,Počúvaj, čo si zažíval, tvojimi slovami: Mám nejaké deejavu, neuveríš, ale práve to prežívam alebo som to už zažil v minulom živote túto konverzáciu… no to je divné,” no ak je ti toto divné, tak počkaj, čo ešte príde…
,,Šak to sa občas ľuďom stáva,” mávol si rukou.
,,A počúvaj toto. Ja že: Snívalo sa mi, že si bol môj sused. Bývala som s Katkou o dve poschodia nižšie a občas som k tebe skočila na cigu, ale potom si sa nejako prestal ozývať a raz si mi po dvoch týždňoch napísal, aby som sa zastavila. Keď som prišla, predstavil si mi frajerku. Bola to blondína a nemala žiadne prsia, bolo to na nej evidentne veľmi výrazné, keď si to pamätám. Nakoniec som skončila v nemocnici na kapačkách, asi ma jeblo alebo čo, ale milá sestrička mi povedala, že na zlomené srdce sa neumiera. A potom si prišiel za mnou, najprv vstúpila do izby kytica, potom ty a keď som ťa uvidela, tá čiarka, čo monitoruje pulz, bola už len priamkou… a vtedy som sa zobudila,” dočítala som.
,,Fuj, aký odporný sen,” zamračil si sa.
,,Tvoja reakcia: Ja neverím na osud a podobné veci… a neviem, či ti to vôbec mám napísať, no tento sen mi vyrazil dych. Popísala si v ňom presne to, čo sa mi dnes stalo. Nado mnou je byt, kde bývala stará pani, ktorá pred rokom zomrela. Dnes sa nasťahovala blondína s najviac plochým hrudníkom, aký som kedy videl, stretli sme sa na schodoch a chvíľu sme sa rozprávali… ale to nemusí nič znamenať, bol len hlúpy sen, však?” preglgla som a tebe začalo pomaly dochádzať, že sa dnes dozvieš o sebe viac, ako si čakal.
,,To je dosť divné. Pamätám si ju,” zamyslel si sa.
,,A toto je golden. Ja že: Nie som tu od toho, aby som rozhodovala o tvojom živote. Ja iba vidím nuansy. A nikdy som to nemala také… konkrétne… ako to mám pri tebe. Všetky tie veci, ktoré ti hovorím, a o ktorých ty hovoríš, že sú pravda a naozaj ich nemám odkiaľ vedieť. Ale viem. Mám teóriu, ktorá by sa ale racionálnemu mužovi nepáčila.
A ty že: Niečo ako – už sme spolu žili v minulom živote?
A ja že – a teraz sa pojebeš… rok 2016, starý môj: Verím na soulmate. Verím na to, že v živote stretneš človeka, ktorého budeš cítiť a vnímať celého, bez snahy. Jednoducho sa ti to iba stane a môžeš sa pýtať prečo takto a prečo práve tento človek, ale neviem, či na to existujú racionálne odpovede. Mávajú to matky a deti alebo dvojčatá,” prestala som čítať a pozrela na jeho prekvapenú tvár. Pokračovala som ďalej: ,,Že keď sa niečo deje, tak ten druhý proste vie… a ja si myslím, že to môžu mať aj ľudia, ktorí nemajú žiaden príbuzenský vzťah, len majú TOTOŽNÉ duše. Ja viem, že premieňaš energiu na teplo a si citlivý na zátylku a ty vieš, kde mám kérku, hoci si ju nikdy nevidel. Ak máš akékoľvek iné vysvetlenie, ako je to moje, tak nech sa páči,” dočítala som. 

Nahlas si vzdychol a zreteľne som videla, ako sa ti točia kolieska v hlave, ktoré hovoria, že tu niečo nehrá. Že je to príliš čudné.
,,A mal som? Teda, nejaké vysvetlenie.”
,,Nie, nemal. Vtedy ani dnes. Raz som sa ťa spýtala, aký máš pocit, keď na mňa myslíš a ty si povedal, že keď si predstavíš, že ma objímaš, cítiš najväčší pokoj v živote. A ja som ti povedala, že sa pri tej predstave cítim najviac bezpečne. Because it feels like home,” napila som sa zo šálky s už studenou kávou.
,,Je tam ešte niečo zaujímavé?” ošíval si sa nervózne a ja som videla, že už chceš ísť znova preč. Ako vždy, keď toho začne byť veľa.
,,Dokázali sme sa jeden druhému dostať do sna, do bytu, aj do hlavy. Vedel si presne, čo mám oblečené a ja som vedela, akej farby máš obliečky alebo čo si mal na raňajky. Keď som povedala, že vo vzduchu cítim kávu, poslal si mi fotku, že si si ju práve urobil. Mali sme diskusiu o tom, čo máme najradšej na svete a zhodli sme sa, že lietanie a príbehy. A ja som potom povedala, že to bude tým, že máme obaja radi hlavy v oblakoch a spýtala som sa ťa, čo robíš… a tak sme zistili, že nás za hlavu v oblakoch platia oboch. Oboch nás dojebali naši fotri, ale tvárime sa, že im to nezazlievame. Že máme milujúce, ale panovačné mamy. A aj to, že by sme obaja žili najradšej v jazzovom veku, čo len potvrdzuje moju ďalšiu teóriu – okrem toho, že sme twinflame, sme stopercentne reinkarnácia Fitzgeraldovcov!” víťazoslávne som hasila cigaretu v preplnenom popolníku. 

Chvíľu si bol ticho a len si neveriacky krútil hlavou. Potom si sa ku mne otočil a chcel si niečo povedať, ale iba si sa nadýchol a vydýchol, lebo ti došli slová.
,,Mám aj štatistiky, samozrejme. Nenechám ťa tu tápať v spiritualite, na ktorú nie si pripravený. Chceš čísla?” bola som v takom pokojnom mode, že ani neviem, kde sa vo mne ten kľud vzal.
,,To ja chcem vždy,” prikývol si.
,,Dobre! Po troch dňoch si ma začal volať Mňau. Ja som bola presvedčená, že to je novinka ostatného času. Ani som vtedy nemala mačku! Nemal si najmenšie tušenie, že vôbec mám rada mačky! Udržíš na mne pozornosť maximálne 4 dni, potom musíš preč. Samozrejme, nie celé 4 dni. Priemerná dĺžka našej interakcie je 1,5 hodiny. 76x za dva roky si mi povedal, že som ako ty. Sedemdesiatšesť krát. Že sme do seba zamilovaní sme sa zhodli v štvrtý deň našej konverzácie. Čiže po 6 spoločne strávených hodinách. Presne toľko nám to trvalo priznať. Potom si sa polroka neozval. 32x si sa ma spýtal, ako ťa môžem tak dobre poznať za tak krátky čas. Dôkazy, že toto nie je moja fabulácia, som ti práve poslala do Signalu,” položila som telefón na stôl a ty si svoj vybral z vrecka a listoval v screenshotoch, ktoré dokazovali, že táto veľkoleposť začala v momente, ako sme sa spoznali. 

Mlčky si študoval naše staré konverzácie a myslím, že keď si ich videl tak zreteľne pred sebou, bolo ti jasnejšie, ako hocikedy inokedy, že ja naozaj nie som blázon. Ja ťa iba veľmi, veľmi dobre poznám. Pretože si ja. Sama pred sebou naozaj žiadne tajnosti nemám. 

,,Ja som na tieto veci celkom zabudol,” zamyslel si sa.
,,Aj ja! Ja som na to zabudla jak na smrť. To nám robí to vyjebané ADHD. Aj tie breakdowny. Mimochodom, zakaždým, keď si sa vrátil, som sa ťa spýtala to isté a ty si mi odpovedal to isté. Ja som sa spýtala, aký bol tvoj život za ten čas a tvoja odpoveď bola vždy rovnaká: Chaotický, nepríčetný, bezprízorný, depresívny, na nič nemáš čas, nevieš, čo robíš, si unavený, máš chuť tu nebyť. Stále dokola. Bol si v totálnom osobnostnom rozklade osemkrát za dva roky. Osem. Slovom – OSEM. A zázračne to bolo vždy, keď si odo mňa zdrhol. Ty si si snáď myslel, že odo mňa utekáš, lebo je ti zle. Ale tebe bolo zle, lebo si utekal,” fakty. Máš rád fakty. Aj ja. Oveľa radšej si veci vysvetľujem fakticky, než aby som znela ako šialenec.
,,To si mi chcela povedať? Že som bez teba stratený? Zlatá,” usmial si sa blahosklonne.
,,Počúvaš sa vôbec?” mala som dojem, že sa bavím s dieťaťom. ,,Hovorím ti tu, že to, čo sme my velice objavili pred polrokom, sa nám deje osem rokov. Od samotného začiatku. Since day 1, bitch! Točíme sa v slučke. Lebo utekáš. Lebo potrebuješ byť sám. Potrebuješ holý kokot tak akurát a nie byť sám. Ty potrebuješ byť s tým správnym človekom, ty…. hlupák,” precedila som cez zuby naštvane. 

Bol si ticho. Ako vždy, keď mám pravdu! Nepovieš mi na to nič, len sa dívaš pred seba a sťažka dýchaš, ako keby si nemal chuť to počúvať. Ale mne už je jedno, čo máš chuť počúvať, lebo budeš počúvať to, čo ti chcem povedať. A dopočúvaš až vtedy, keď ja dorozprávam!

,,Ubližuješ nám. Mne aj sebe. Ubližuješ nám opakovane a rovnako a veľmi. A ja ťa neviem zastaviť. A vlastne ani nemôžem, pretože tvoje sebauvedomenie ja za teba nespravím. Nie je to fáza. Nie je to namotávka. Nemôžu za to tvoje plné gule, ani môj prijebaný mozog. For some reason sme my dvaja jeden človek. Tebe je zle, mne je zle. Nedá sa to vypnúť, nemyslieť na to alebo to ignorovať. A ak mi teraz zajebeš niečo o náhodách alebo tvojej fake introvertnosti, tak prisahám, že zažiješ, čo si ešte nezažil a nebude to fun,” myslím, že som kričala. Som si skoro istá, že som kričala.
,,Neviem, čo na to povedať…” vypadlo z teba.
,,You know what? Tak choď a keď mi budeš mať čo na to povedať, tak sa vráť. Očakávam názor. Očakávam statement. A očakávam riešenie. Daj mi vedieť, na čo si prišiel. Chcem plán, dosť bolo daydreamingu. A skús to racionálne a pragmaticky, lebo tentokrát na nič iné počúvať nebudem,” konečne som hovorila rečou tvojho kmeňa. Vstal si a zamával mi. A opustil ma. Zase. 

Sedela som tam a fajčila jednu za druhou, kým som si uvedomila, že toto celé nie je moja robota. Nie je moja práca, ani moja zodpovednosť, priviesť ťa na cestu, na ktorej som ja. Mám pocit, že sedím na mrakodrape a ty stojíš na chodníku. Kričím na teba z plných pľúc, aby si šiel sem ku mne hore, aby si sa mohol na ten úžasný výhľad pozrieť tiež. A ty na mňa mávaš, že mám skočiť na zem, že by sme sa mali konečne dostať z oblakov. A ja ťa vždy počúvnem, lebo som dobré dievčatko. A ty sľúbiš, že ma chytíš, ale nikdy to neurobíš. A potom sa len dívaš zmätene na ten mastný fľak, čo po mne zostal, keď som ti znova uverila, že urobíš to, čo hovoríš. 

Poznáš definíciu šalenstva – robiť stále rovnaké veci a očakávať iný výsledok. Ja si nemyslím, že sme šialení. Myslím si, že musíš pochopiť, že nie sme. Že to, čo ti tu hovorím, zažívame obaja, nielen ja. Dostaň sa do svojej maskulínnej energie a správaj sa tak. Prestaň utekať a čakať, že ťa budem naháňať. Začni mi už konečne uľahčovať život. Ja neviem, ako to urobiť, aby som necítila tvoje úzkosti, depresie, dýchavičnosť, nervy alebo únavu. Cítim sa každý deň úplne rovnako, ako sa cítiš ty. A tak nejako si myslím, že z tohto titulu máš povinnosť cítiť sa dobre. Premýšľal si vôbec nad tým, čo to robí mne? Ja som tu pre teba vždy, ty pre mňa nikdy. Keď sa spýtam, či máš polhodinu na rozhovor a ty povieš, aby som ti napísala čo chcem a budeš sa tomu venovať, keď budeš mať čas, je to úplne rovnaké, ako keby si povedal, že ti to je jedno. Nemôže ti to byť jedno, keď sme dvaja. 

Koľko toho ešte musím napísať, aby si sa spamätal? Koľkokrát sa ešte potrebuješ zrútiť, aby si pochopil, že to nie je cesta? Koľko ešte budem čakať – nie na teba – ale na to, kým ty nájdeš seba? A ako môžeš toto všetko čítať a nič k tomu nepovedať? Neznášam, keď to robíš. Keď len prijímaš informácie a pocity a nepovieš nič. Náš život nie je beletria. Je to len dobrý námet. Nie je to daydreaming. Je to soul level connection. Prestaň už premrhávať ďalšie šance. Nemôžem sa snažiť sama navždy. 

Tak toto všetko som ti chcela povedať, kým si odišiel z mojej lavičky. Ale nepovedala som, lebo… neviem, ako robiť scény na verejnosti. Nie som Meredith Grey, aby som ti vo výťahu povedala: Pick me! Love me! Choose me! Ale chcela by som byť… Lebo keby si konečne povedal NIE, bola by to aspoň odpoveď. Lenže ty nepovieš nie. Ty sa budeš do päťdesiatky hrať naháňačku s vlastnými pocitmi, ako pes, čo sa naháňa za svojim chvostom. A ja budem do dôchodku písať nekonečné príbehy o tom, aké špeciálne to mohlo byť, KEBY…

Snáď to okrem teba bude baviť čítať aj niekoho iného, inak som zasvätila život tvojmu nekonečnému egotripu a mojej bezbrehej psychadélii. A to nie je koniec, ktorý by sme ako autori chceli vytvoriť a už vôbec nie taký, ktorý by ľudia so šálkou kávy a blikajúcimi mailami na obrazovke, chceli ráno v robote čítať. Zaslúžia si viac. A my tiež.