kontroverza

Existuje miesto, kde býva underground. Je v priemyselnej časti Bratislavy a vlastní ho Suro. Sympatický päťdesiatnik, ktorý mi nikdy nepovie inak ako Láska. Má štúdio, v ktorom reklamné agentúry, umelci alebo iné druhy šialencov nahrávajú. Čokoľvek. Voiceovre, hudbu, spev… Chodievala som tam roky. Nahrávať voicy na bravčové pliecko v akcii. Nebol to bohvieaký art, ale partia ľudí, ktorí tam pracovali, bola dokonalá.

V malej diere, ktorú nie je vidno, v celkom zastrčenej uličke kdesi pri výpadovke, mal Suro svoje štúdio. Bez okien a olepené akustickou penou. Je tam tma a ticho. A perfektný Maťo. Maťo je soundmaster. Jeho pracovisko vyzerá ako riaditeľstvo vesmírnej lode. Alebo anonymous kopka. Alebo cockpit veľmi excentrického miliardára. Proste, veľa tlačítok, počítačov, monitorov a temna. Maťo bol veľmi jemný a roztomilý nerd. Taký, že keby sme boli na strednej, chodím mu za zadkom a napomínam ľudí, aby ho prestali mlátiť, lebo ich zabijem. Ale na strednej sme sa nestretli, tak sme sa skamošili až tu. Zamilovala som sa do jeho osobnosti v momente, ako pri nakrúcaní reklamy zadal režijný povel: „Prosím ťa, ten – toaletný papier – treba povedať viac vianočne“. Študovala som dosť dlho na to, aby som vedela, ako sa hovoria režijné poznámky, ale nevedela som o nich naozaj nič, kým som nespoznala jeho.

,,Hej! Žena!“ zodvihol pravú ruku a zamával mi, keď som vchádzala dnu a nadychovala sa najviac špecifickej vône. Keby ste mi zaviazali oči, vedela by som celkom presne, kde som. Vonia tam drevo, káva a káble.
,,Papulko,“ rozpažila som a bežala k nemu. A Maťo sa, ako vždy, smial. Je o hlavu vyšší ako ja, nosí smiešne nerdovské okuliare s tenkým rámom a už nemá skoro žiadne vlasy. ,,Roky som ťa nevidela!“ zvierala som ho v náručí a on sa stále smial.
,,Len ťa vidím, už sa ujebávam. Kde si bola toľko? S kým mám, kurva, robiť?“ obviňujúco gestikuloval. Vyzeral, že je to jeho prvý pohyb dnes, ktorý urobil bez stoličky na kolieskach.

Dali sme si zdvorilostných desať minút, počas ktorých som sa dozvedela, že jeho žena porodila krásne dievčatko a on už rok kvôli tomu nespal. Roboty má veľa, psa stále toho istého a ten pokoj, ktorý z neho vždy vyžaroval a mňa robil veľmi veselou – for some reason – tam ešte stále je. Veľa sa nezmenilo. A to ma vždy poteší. Keď ľudia, ktorých mám rada, žijú v pokoji. Nie všetci sme pripravení na životničiace príbehy. Niektorí ľudia sú aj úplne normálni. Napríklad Maťo.

Dverami štúdia vošiel Juraj, ktorý sa musel poskladať do pravouhlého trojuholníka, aby sa cez ne zmestil. Prečo majú vo všetkých štúdiách také malé dvere?
,,Pozdravujem, vospolok,“ zachrapčal tým najviac sexi hlasom a moja basová linka sa rozoznela. Juraja som spoznala pred veľa rokmi na konferencii, kde on rečnil dvanásty krát a ja prvý. Vyzeral veľmi dôstojne – vysoký, ramenatý muž v slušivom obleku, s lesklou holou hlavou a obrovským prsteňom na prostredníku pravej ruky. Nevšedný šperk. Aj nevšedný chlap. Sedela som v zákulisí a klepali sa mi nohy, ako keby sa mi chcelo cikať. Zišiel z pódia, zožal aplaus a prišiel dozadu. Pozrel sa na mňa a pobavene sa usmial.

Nechápte ma zle, nemyslím si, že sú všetci ľudia z marketingu úplní kokoti… to len všetci, ktorých poznám ja. Možno tí zvyšní dvaja sú v pohode. Takže to, čo urobil, bolo pre mňa veľmi vzácne a nečakané. Postavil sa predo mňa, ukázal rukami, že mám vstať tiež a rozpažil. Kývol hlavou, akože sa mám pritisnúť. Objala som ho. Bol obrovský. A úplne cudzí. Držal ma pevne, kým sa mi nespomalil tep a potom mi zachrapčal do ucha: ,,Neboj sa, budeš úžasná“. A mne sa podlomili nohy, lebo som nikdy v živote nepočula podobný hlas tak blízko pri svojom uchu. Na pódium som šla tak na polceste k orgazmu a vôbec neviem, čo som im tam rozprávala. Tak takto sme sa pred veľmi veľa rokmi zoznámili. Epicky.

Na ľudí, ktorí vám pomôžu v situácii, v ktorej to nečakáte, na mieste, kde nepomáha nikdy nikto nikomu, lebo ego je príliš veľké a vo veku, keď je okolo vás chaotické úplne všetko, sa nezabúda. A my sme spolu síce dlho nehovorili, ale keď sa pred pár týždňami ozval, mala som chuť masturbovať s každou ďalšou vetou, ktorú mi povedal. Vďakabohu, že sme si udržali celý život veľmi prísne profesionálny vzťah, inak by som sa sediac na terase o siedmej večer v meditačnej póze a s virgin mojitom v ruke, nemohla nikdy tak strašne poliať, ako keď som uvidela na displeji mobilu jeho meno.
,,Ešte si nič nepovedal, už som mokrá,“ povedala som na úvod a vyzliekala si tričko.
,,Urobím z teba štátnicovú otázku,“ povedal vážne.
,,Okay, súťaž o uvádzaciu vetu si vyhral,“ skrivila som uznanlivo pery.
,,Počúvaj, zlatino, učím dabing na univerzite a chcel by som nahrávať s deťmi nejaké audiobooky. Nechce Kontroverza collabo?“ povedal medovo, ako keby čítal rozprávku na dobrú noc.
,,Are you fucking kidding me?“ žmýkala som tričko a poskakovala bosými nohami po dlaždičkách.
,,Ja odmietam nahrávať kokotiny, ktoré už každý nahral stokrát. A chcel som ti urobiť radosť. A keď sa s tebou nestretnem pri robote, tak sa s tebou nestretnem vôbec, čiže ťa vlastne chcem vidieť a zistiť, ako sa máš,“ zasmial sa. Chrapľavo.
,,Čo odo mňa potrebuješ, dám ti hocičo. I mean – hocičo!“
,,Potrebujem pár poviedok v mužskom rode, viem, že také máš. Nechám ťa vybrať, je mi to jedno. Ideálne šesť. Potrebujem to s nimi nahrať, nebudem to nikde publikovať. Pošlem ti to potom postrihané, rob si s tým čo chceš. Šlo by to?“ vedel, že áno, len chcel byť zdvorilý. To si na ňom cením. Juraj je vždy veľmi zdvorilý. Kam zmizli všetci zdvorilí muži vlastne?
,,Jop, vyberiem a pošlem. Ale mám podmienku,“ napadlo mi.
,,Sem s ňou.“
,,Mohol by si mi ich všetky nahrať ty sám, keď budeš mať čas?“ dostala som totiž skvelý nápad.
,,Mohol, ale tiež mám podmienku,“ uškrnul sa. ,,Budeš ma režírovať?“ spýtal sa a ja som si uvedomila, ako nesmierne dlho som to nerobila. Ako dlho som nevidela Sura a Maťa a ich podzemnú kopku a ako strašne mi to vlastne chýba.
,,Zavolám Surovi,“ nič viac som hovoriť nemusela.

Kúpila som si letenku a prešla pol Európy. Domov. Do Surovho štúdia, môjho veľkého kresla, vedľa ktorého sú skrátka VŽDY na striebornej tácke vyložené Horalky, Mila, Lina a zvyšok sediťáckych pochutín a ja sa môžem pozerať na Maťov magic, keď stláča gombíky a posúva zvukové linky vyššie, nižšie alebo úplne do preč. Keď Juraj prešiel dverami pre liliputov a pozdravil nás, boli sme s Maťom v družnej debate o jeho novom potomkovi.
,,Starý mój,“ zamával na Juraja a podal mu ruku.
,,Bože, ty vyzeráš celkom ináč!“ pozrel sa na mňa a ja som sa postavila na špičky, aby som mu dočiahla pobozkať líca. Aj tak sa musel zhrbiť. ,,Vyzeráš naozaj výborne,“ držal ma za ruky a obzeral si ma z každej strany.
,,Behám. Veľa,“ mykla som ramenom.
,,Neprestávaj!“ zodvihol obe obočia a ja som sa zasmiala. ,,Som nesmierne rád, že som v tejto zostave. Poďme sa pobaviť o tom, čo to tu dnes ideme vlastne robiť,“ sadol si oproti nám.

Vedela som, čo chcem nahrávať. Hneď, ako sa ma spýtal, keď som pri tom tancovala po kachličkách. Vedela som, ktorá to bude postava, aj ktoré to budú príbehy. Lebo som sa na nich vôbec nenarobila. Iba sa mi náhodne stali – naozaj alebo len vo vnútri mojej roztopašnej hlavy – to sa nikdy nikto nedozvie. Zozbierala som ich, upravila preklepy a poslala ich chalanom aj s režijnými poznámkami.

,,Chlapci, poviem vám pravdu, ja vôbec neviem, v akom budem dnes stave. Jednak preto, že písanie je veľmi introvertná záležitosť. Rovnako, ako čítanie. Takže neviem, ako budem reagovať, keď mi bude niekto nahlas čítať moje texty. Rúcať sa budem tam v tom rohu, keby náhodou, len ma nechajte sa tam knísať,“ snažila som sa to odľahčiť, ale bola som regulérne dosraná. ,,A jednak preto, že mám pocit, že je tu so mnou vždy, keď sa jeho meno vysloví príliš často,“ zašepkala som. A chalani sa smiali ďalej. Lebo žena v mánii a panike, to sa mužom bude páčiť vždy.
,,Ja mám Bruna rád,“ povedal Maťo so zamysleným výrazom a členkom prehodeným cez koleno ľavej nohy.
,,Každý má Bruna rád,“ zasmial sa Juraj so samozrejmým výrazom v tvári a scenárom v ruke. ,,Ale povedzme si narovinu, je to trošku kokot. Arogantný kokot, navyše,“ zodvihol ukazovák.
,,Ale tá postava prešla brutálnym prerodom. A nie že od poviedky k poviedke. Ale od začiatku každého príbehu až po jeho koniec. Vyvíjal sa. Nemám rád zastagnované postavy, ktoré sú furt len dobré alebo furt len zlé, je to nuda. Ale tento motherfucker je jak keď máš v príbehu vraha a držíš mu palce, aby ho nechytili. Jak Dexter!“ povedal nadšene. A ja som bola nadšená tiež. Nikdy som sa neocitla v situácii, že by ľudia predo mnou viedli rozhovor o mojej tvorbe. Navyše celkom konštruktívny. Tak sa cítia celebrity?
,,Hej, autorka! Nechceš k tomu niečo povedať?“ zasmial sa Juraj ukazujúc na mňa hrotom guličkového pera.
,,Jasné,“ vytrhlo ma z premýšľania. ,,Vybrala som Denník lovca nielen preto, že ten názov je ultimátny jak celá tá séria… it’s some kind of tribute. Maťo to povedal veľmi dobre, je to fluidná a transformatívna postava. Repetitívna, lebo je ako z plastelíny. Dá sa z neho vytvoriť čokoľvek. Venovala som tým príbehom veľa času a seba. Kedysi som mu nahrávala cudzie rozprávky, aby mohol spať, lebo veci, ktoré robil cez deň, ho budili aj v noci. Myslím, že by bolo cool, keby mal konečne možnosť vypočuť si príbehy o sebe. Malo by to byť veľmi sugestívne. A veľmi creepy & hot. Ako on,“ usmiala som sa.
,,Su-ges-tí-vne, creepy, hot,“ zapisoval si Juraj a Maťo sa smial.
,,Ale zas nie ako porno! Nerobíme erotické narácie, musí to byť tak dôstojne hot,“ zamyslela som sa.
,,Dô-stoj-ne hot,“ opakoval po mne Juraj a dopisoval do scenára.
,,Juro, ty si aké znamenie?“ vypadlo zo mňa.
,,Rak, prečo?“
,,Lebo teraz potrebujem, aby sa do teba prevtelil vnútorný škorpión,“ gestikulovala som pred jeho hrudníkom.
,,Aha, jasné, už chápem,“ prikývol, zapísal a vliezol do odhlučnenej kukane s malým preskleným oknom. Občas sú reakcie ľudí naozaj nečakané. Väčšina by sa na tomto pokyne zasmiala, alebo by ho vôbec nepochopila. A on tú postavu dokonale nacítil, až keď som povedala, že sa má cítiť ako škorpión.

Keď začal čítať Nauč ma milovať (sa), už pri Ženy som vlastne nikdy nemal rád, som zatvorila oči. Juraj čítal, Maťo mu do toho skákal a ja som sedela na nejakom delulu obláčiku a predstavovala si, ako to hrá do sluchátok ľuďom, ktorí ten príbeh prežili so mnou. Tým, ktorí boli jeho súčasťou, aj tým, ktorí ho roky radi čítali a potom mi ponúkali peniaze za sex, duševný tech support alebo svoje nevyžiadané názory na moje postavy. A trochu som mala sucho v hrdle a prekvapivo, nie z toho príbehu. Neprekážalo mi počúvať ho. To bola veľmi nečakaná reakcia môjho nervového systému na starú traumu lásku. Nebola som zúfalá, bola som nadšená. A vlastne veľmi, veľmi dojatá.

,,Počúvaj, keď povieš – Dnes mala červené – mal by si znieť trochu… hm, ako je to slovo?“ pozrel na mňa Maťo od mixpultu.
,,Arogantno-blahosklonne,“ zapla som mikrofón predo mnou, aby ma Juraj počul. Ukázal mi zdvihnutý palec a pokračoval.
,,Bol by to skvelý film,“ povedal mi Maťo, kým Juraj nahrával ďalšie odstavce.
,,Žehej?“ prikývla som.
,,Tá katarzná scéna, keď od neho odchádza tá prostitútka a to dievča si vyzuje tie topánky… golden!“ bol nadšený. Tak naozajstne, nie ako muži, čo vám hovoria pekné veci, lebo sa vám chcú dostať do nohavičiek. Ale ako niekto, kto pochopil príbeh, ktorý ste napísali a vie presne, ako ste sa cítili a čo ste si mysleli, keď ste v tej emócii boli.
,,Keď niekto chytrý analyzuje moje texty, je to hrozne príjemné duševné pŕnie,“ pohladkala som sa po hrudi.
,,Pŕnie?“ zasmial sa.
,,Hej, to som vymyslela a je to vynikajúce slovo opisujúce pocit, ktorý ti vytvára zadosťučinenie,“ usmiala som sa.
,,Teba treba kodifikovať celú jak si,“ krútil hlavou. ,,Hej, Juro, počuj… V tej pasáži, kde hovorí – Mala nekonečne pokojnú tvár. Kým som si neprehodil nohu cez nohu a nekopol do konferenčného stolíka – by mal byť zrejmý ten situačný humor. Tam je taká pocitová sínusoida – akože najprv sa cítiš jak kokot, že si niekoho nechal na seba toľko čakať, kým si robil, lebo si celkom zabudol, že tam je. A potom si tak príjemne deluzórny, lebo si unavený a vlastne ti príde rozkošná. A aj by si chcel byť na moment romantický a kukať sa, jak spí, ale rozjebeš stolík a zobudíš pol bloku. Chápeme sa?“ spýtal sa a Juraj prikývol. Vstala som z kresla a prišla k nemu. Bez slova som ho silno objala a pobozkala ho na holú hlavu. ,,Ty happinnes manager,“ rozosmial sa.
,,Sám si happiness manager! Ďakujem, že tomu rozumieš, Maťo. Naozaj. Robím s tebou rada nielen preto, že si výborný soundmaster. Robím s tebou rada, lebo tvoj mozog a tvoja duša sú úplne prítomné a vedia reflektovať ďalšie mozgy a duše v ich prirodzenom prostredí,“ podala som mu horalku.
,,Nad tým, čo si mi práve povedala, budem ešte dlho premýšľať,“ zasmial sa. ,,Každopádne… ďakujem. Si majster sveta v nevšedných komplimentoch. Ako by Bruno povedal,“ žmurkol na mňa.
,,Ktovie, koľkokrát ho treba menovať, kým sa fakt zjaví,“ zašepkala som a Maťo sa zasmial.

Juraj vyšiel z kukane asi po hodine. Potreboval trochu vzduchu a prestávku na cigu. Všimli ste si, že ľudia z marketingu, ktorí nefajčia, nestoja za veľa ani v robote? Možno dobré nápady prichádzajú len od zanietených neurotikov…

,,Bude to strašne fajnové,“ napil sa z fľaše s minerálkou a odkašľal si.
,,Hej, som rád, že nahrávame toto. Toho druhého kokota nemám rád,“ skrivil Maťo tvár.
,,Ktorého?“ zvraštil Juraj čelo. ,,Šak ich tam je dvesto,“ zasmial sa.
,,Batmana. Nemám ho rád,“ krútil znechutene hlavou.
,,Hej, chalani,“ namietla som.
,,Ne proste! Nemám ho rád! Nikto ho nemá rád. Lebo je kokot,“ povedal Maťo rázne, ako keby sme nehovorili o literárnej postave, ale o chlapcovi, čo mu na strednej ukradol frajerku, lebo kapitáni futbalistov mali pred nerdami vždy navrch. Čo nie je fér. Ale je to pravda. 
,,Neni kokot a robme to, na čo sme sem došli,“ snažila som sa prerušiť jeho emočné spektrum.
,,Tú sériu s Pilotom ale nahrávať nebudeme, že nie? Ja by som mal strašné nervy. On mi úplne robí nervy! Juraj aj tebe, že? Že ti robí nervy?“ ukazoval na neho v rauši.
,,Nehovorme o tom, lebo to tu rozžujem!“ hodil Juro teatrálne stoh papierov na zem a všetci sme sa zasmiali.
,,No dobre, emócia uvoľnená, vráťme sa k tomu, čo tu robíme,“ nemohla som sa prestať smiať.
,,Hej, presne. Budú to brunálne príbehy,“ žmurkol na mňa, či som pochopila jeho slovnú hračku.
,,No svet tam vonku je zlý, treba sa obruniť, čo ti poviem,“ kontrovala som a Maťo sa nahlas smial s kolenami oprenými o stolovú lištu.
,,Máš ešte čosi?“ spýtal sa.
,,Už len obrunené transportéry,“ zasmiala som sa a Juraj, ktorý nás nepočul, sa na nás nevraživo díval cez malé okno.
,,Aspoň si zapnite mikrofóny, kokoti, keď už sa tam smejete! Aj ja chcem vedieť na čom!“
,,Malej dneska poviem brunoC, keď pôjde spať,“ neprestával.
,,Dobre nám jebe,“ smiala som sa nahlas a Maťo mi zapol mikrofón a začal poťahovať audiostopou na monitore.
,,Som si ten smiech musel nahrať, to budem púšťať vždy, keď tu niekto povie nejakú pičovinu,“ uložil si ho. ,,No dobre, Juro, stiahni bruno a pome do toho,“ kývol na neho a Juraj sa zhlboka nadýchol.
,,Premenujem tú sériu na Lingvokulturémy bez váhania,“ utierala som si slzy smiechu.

Byť naozaj dobrý vo svojej robote neznamená len to, že ju dokážete robiť správne. Znamená to, že viete ľudí okolo seba dostať do atmosféry, v ktorej sa im pracuje ľahšie. Keď som sem prišla, bola som unavená a na konci s nervami. A teraz sa mi nechce nikam ísť. Chcem od rána do večera počúvať, ako niekto číta nahlas moje texty a stotožňuje sa s postavami, ktoré pre mňa znamenali celý svet v čase, keď ma posadli.

Večer skončil a my sme sedeli na malom múriku pred štúdiom a fajčili. Všetci sme premýšľali, čoho sme to boli práve súčasťou.
,,Ja vlastne viem, čo sa tebe na ňom tak páči,“ povedal Juraj do ticha smerom k Maťovi. ,,Je to taký empatický sadista. Jak ona,“ ukázal na mňa.
,,Zaujímavá teória,“ prikývol Maťo a pozrel sa na mňa.
,,Ľudia celé sado-maso nepochopili. Sadisti sú vždy aj masochisti. Lebo keď ublížiš niekomu, koho máš rád, bolí ťa to tiež. A keď to robíš opakovane, vlastne nejde o toho druhého človeka. Ty si skrz neho len niečo vraciaš. Ale ak ti celkom neumrel vnútorný človek, tak ťa to následne privedie k hlbokej empatii k človeku, ktorý tvoje excesy znášal. A niekedy si tak empatický, že znova urobíš niečo veľmi sadistické, aby si svojho malého masochistu ochránil,“ mykla som ramenom a chalani zostali ticho. Chvíľu premýšľali a vyfukovali dym do tmy. Prituhlo. Nohy v teniskách ma trochu oziabali, tak som si v nich začala žmoliť studené prsty.
,,Ako som povedal – bude to strašne fajnové,“ pobozkal ma Juraj na líce a rozlúčil sa.
,,BrunoC!“ zakričal mu Maťo.
,,BrunoC!“ zamával nám Juraj.
,,Bolo to amazing,“ objala som Maťa a odhodila špak do popolníka pri dverách.
,,Nerobím s tebou rád preto, že si výnimočný copywriter. Čo rozhodne si. Robím s tebou rád, lebo tvoj mozog a tvoja duša sú úplne prítomné a vedia reflektovať ďalšie mozgy a duše v ich prirodzenom prostredí,“ pobozkal ma na líce a zamával mi. Mal pravdu, je to nevšedne krásny kompliment.