kontroverza

Kedysi dávno som hovorievala, že mám rada bary, kde sú drinky drahé a ženy lacné. Ale dnes už som veľká. A tak môžem mať rada podniky, kde sú barmani krásni a káva studená. A presne taký som našla. V zastrčenej uličke v centre, do ktorej zablúdia len tí, ktorí vedia, čo tam hľadajú. Za tmavozelenými dverami írskej krčmy bol starý drevený bar. Connor O’Sullivan ho pred 20 rokmi postavil vlastnými rukami, keď sa náhodne zatúlal do Bratislavy pri návšteve Viedne a stretol krásnu Marínu. Hovorieval, že bola ako z Hviezdoslavovej básne, tak si ju do roka a do dňa, od ich prvého stretnutia, vzal za ženu. A dnes, keď je starý O’Sullivan už na dôchodku, stará sa o bar jeho syn Finn. Nesie ťarchu rodinného dedičstva s gráciou. A s rovnakou gráciou aj mieša drinky, flirtuje so zákazníčkami a nosí zelený klobúk na Deň svätého Patricka.

„Dobrý deň, madam, čím vám dnes môžem urobiť radosť?“ usmial sa na mňa pri mojej prvej návšteve a ja som mala okamžite pocit, že sa mi v žilách rozlieva horúci grog.
„Ľadové latté a bez tej madam, prosím,“ sadla som si na barovú stoličku a dívala sa mu na ruky, kým penil mlieko.
„Nech sa páči. Ja som Finn a vy ste tu prvýkrát,“ podával mi ruku.
„Ďakujem. Ja som Stela a toto miesto je úžasné,“ prechádzala som prstami po starom drevenom bare, ktorý vyzeral, že už zažil mnoho príbehov. Drevo sa mi vlnilo pod bruškami prstov a ja som ani na moment nezapochybovala, že to bude aj moje obľúbené miesto. ,,My Favorite Place… krásny názov,“ usmiala som sa do peny v pohári.
„Môj otec vždy hovorieval, že bary sa majú volať tak, aby to dobre znelo, keď vám niekto zavolá a spýta sa, kde ste… I’m at my favorite place znie naozaj super,“ utieral čerstvo umyté poháre a ukladal ich na miesto do poličiek za ním.
„V tom má váš otec rozhodne pravdu. Máte nevšedné meno,“ skonštatovala som viac menej sama pre seba.
„Jediné, na ktorom sa môj írsky otec a moja slovenská matka dokázali zhodnúť,“ pokrčil ramenami.,,Finn O’Sullivan, k vašim službám,“ uklonil sa teatrálne.
„Tak to je úžasné!“ zasmiala som sa. ,,Ako rocková hviezda!“
„Alebo ako pastier oviec, to už kto si čo vyberie,“ zasmial sa.

Chvíľu sme sa rozprávali a kým nalieval miestnym opilcom alkohol za bieleho dňa, sledovala som mlčky jeho ruky. Vždy, keď zdvihol zrak mojim smerom, usmiali sme sa na seba. Bolo to instantné prepojenie. Niektorých ľudí túžite vidieť znova, hoci o nich neviete vôbec nič. A ľudí ako Finn O’Sullivan túžite vidieť každý deň.

Celý život som strávila po krčmách a kaviarňach. Nadopovaná kofeínom a prešpikovaná nikotínom, som počúvala príbehy od vedľajších stolov a zapisovala si ich najzábavnejšie pasáže, aby som nimi mohla niekoho v budúcnosti pobaviť. Vracajúc sa do Bratislavy po mnohých rokoch za hranicami, som vedela, že si musím nájsť ďalšie svoje útočisko. Miesto, ktoré je také tiché, že tam viem premýšľať. A zároveň také hlučné, že nepočujem padať na zem moje sny a ideály. My favorite Place je presne ten druh miesta.

Dopila som kávu a položila na bar bankovku. ,,Nie nie, prvá je vždy na účet podniku,“ usmial sa.
„Dobrý marketing, vy viete, že príde aj druhá, však?“
„A nebude to trvať dlho,“ žmurkol. Zamávala som mu a odišla. Cestou domov som sa prechádzala alejou stromov a pri soche Hviezdoslava som premýšľala, čo to bolo za ženu tá Marína, že o nej písal tak dlho a tak krásne. Ktovie, či o mne niekedy niekto bude písať tak pekne…

Na druhý deň som tam prišla znova. Nie kvôli Finnovi. Kvôli miliónu mojich výhovoriek. Doma som mala zlú stoličku, nesprávne svetlo, hlučnú susedu, ktorá stále kričí na Fera. Dodnes neviem, kto je Fero. Existovalo minimálne sedemnásť úplne racionálnych dôvodov, prečo som sa o jedenástej dopoludnia ocitla za tmavozelenými dverami My Favorite Place. Finn bol až osemnásty.

„Stela!“ zakričal spoza baru, len čo ma zbadal.
Potešilo ma to viac, než by malo potešiť tridsaťšesťročnú ženu, keď si niekto zapamätal jej meno.
„Finn O’Sullivan,“ pozdravila som ho spôsobom, akým sa zdravia starí známi, ktorí sa nevideli celé roky. V našom prípade približne devätnásť hodín.
„Ľadové latté?“
„Vidím, že ste si ma zapamätali.“
„Pamätám si všetky pekné ženy!“
„To vám nesluži ku cti… kurevník,“ rozhodila som rukami a Finn sa nahlas zasmial.
„A po tomto by sme si už asi mohli aj potykať,“ vystrel ku mne ruku.
„To by sme rozhodne mali. Som Stela a vyzerá to tak, že tu budem každý deň,“ podala som mu ruku.
„Som Finn a máš moje slovo, že sa na teba budem každý deň tešiť,“ stisol mi ju v dlani a pohladkal ma palcom po hánkach.
„Ty sa v tejto robote proste musíš preflirtovať z podoby, však?“ vytiahla som si so smiechom počítač a uvelebila sa, odteraz, na mojom obľúbenom mieste.
„Neviem to zastaviť, robím tu už pridlho,“ vzdychol a pokrútil hlavou.
„Nosí to tringelty aspoň?“
„Majiteľom sa tringelty nedávajú, žijeme z lásky.“

Vyložila som si pred seba na bar notebook, zápisník a cigarety. Finn predo mňa položil pohár s kávou a vedľa neho malú misku arašidov.
„Tie som si neobjednala.“
„To je pozornosť podniku.“
„Alebo sofistikovaný spôsob, ako vo mne vyvolať smäd.“
„Vidím, že rozumieš gastru.“ Rozumela som najmä tomu, že sa mi páči jeho úsmev. Mal krásne zuby a veľmi špecificky tvarované pery. Takéto detaily by mali byť na mužoch zakázané. Žena sa potom snaží žiť svoj dôstojný emancipovaný život a zrazu ju emocionálne destabilizuje centimeter kože na cudzej tvári.

Otvorila som notebook a asi štyri minúty predstierala, že pracujem.
„Čo to píšeš?“ utieral čerstvo umyté poháre.
„Ále nič,“ mávla som rukou.
„Tajné?“
„Nie, len trápne,“ zatvorila som počítač a otvorila notes. ,,Unikám pred realitou a skúšam zaznamenať príbehy z tých únikov,“ chrúmala som arašidy a začínala byť smädná.

Finn sa pomaly obzrel po bare.Pri okne sedel starší muž s novinami a pohárom Guinnessu. Pri dverách dvojica turistov študovala mapu Bratislavy otočenú dolu hlavou. A v najtmavšom rohu podniku sedela žena okolo šesťdesiatky, perfektne upravená, s červeným rúžom a pohárom bieleho vína.
„Tak to si prišla na správne miesto,“ povedal.
„Prečo?“
„Lebo každý, kto sem chodí, pred niečím uteká.“
„Aj vy?“
Úsmev mu na sekundu zmizol.
Bola to len sekunda, možno menej. Ale všimla som si ju.
„Ja tu pracujem,“ mykol ramenom a odišiel obslúžiť turistov.

Zapísala som si do zošita:
Finn O’Sullivan pred niečím uteká.
Potom som to prečiarkla.
Bolo príliš skoro robiť zo sympatického barmana tragickú literárnu postavu. Muži si často vystačia s tým, že sú jednoducho emocionálne nedostupní bez akéhokoľvek poetického dôvodu. Sedela som tam niekoľko hodín, počúvala rozhovory od okolitých stolov a zapisovala si všetko zaujímavé, čo ľudia v pološere írskej krčmy narozprávali.
„Ešte jednu kávu?“ vytrhol ma z premýšľania.
„Nie, ak si dám ešte jednu, začnem počuť farby. Pôjdem už domov,“ usmiala som sa. ,,Môžem dostať účet?“
„Je to na účet podniku,“ žmurkol opäť.
„Nie, určite nie,“ nesúhlasila som. Nemám rada pocit, že som niekomu niečo dlžná.
„Vo svete, kde je najčastejšou frázou Split the bill, dovoľ mi byť mužom, ktorý zvládne jedno malé dievča s veľkou chuťou na kávu.“ A ja som nemohla oponovať, hitlo to ten správny spot.
„Ďakujem. Nájdem spôsob, ako ti to vrátiť,“ zamávala som mu a vyšla zelenými dverami do ulíc jesennej Bratislavy.

Vonku bolo chladnejšie, ako som čakala. Zapálila som si cigaretu a prechádzala sa úzkymi uličkami plnými cudzincov objavujúcich naše krásne mesto. Bratislava mala na jeseň zvláštnu schopnosť vyzerať romanticky aj napriek tomu, že vám vietor fúkal dym rovno do očí a električka niekde v diaľke škrípala ako stará žena pri vstávaní z kresla.

Kedysi som si myslela, že to, čo hľadám, sú ľudia. Niekto, kto ma bude milovať. Niekto, kto ma zachráni. Niekto, kto o mne napíše niečo pekné, aby tu po mne zostalo aspoň pár krásnych viet, keď tu už nebudem. Ale možno niekedy stačí nájsť miesto. Miesto, kde si niekto na druhý deň pamätá vaše meno. Kde vedia, akú pijete kávu. Kde môžete niekoľko hodín sedieť sám a necítiť sa osamelo. Miesto, kam nemusíte patriť odjakživa, aby ste mali pocit, že ste sa tam vrátili.

Odhodila som ohorok z cigarety do koša a šla domov. Vtedy som ešte netušila, pred čím uteká Finn O’Sullivan. Netušila som, kto je žena s červeným rúžom v tmavom rohu, prečo starý muž pri okne každý deň číta tie isté noviny, ani koľko ľudí prešlo tmavozelenými dverami len preto, aby na pár hodín nemuseli byť tým, kým boli vonku. A už vôbec som netušila, pred čím som do My Favorite Place utiekla ja. Vedela som však, že zajtra sa znova vrátim.

Prvé dve návštevy boli na účet podniku… ale nebojte sa.
Za všetko ostatné definitívne zaplatím.