kontroverza

Sedela som na mäkkej zelenej stoličke a muž v uniforme oproti mne neobratne ťukal do počítača moje údaje a svedeckú výpoveď. Na nástenke za ním boli fotky policajného zboru s Kaliňákom. Tí muži sa prsili, ako keby vedľa nich stál sám Boh. Akvárium pod nástenkou bolo zelené a zanesené špinou, tri polomŕtve ryby sa obtierali o sklo. Rozkysnutý nechutný poručík vošiel do dverí a lascívne sa na mňa pozrel. On mal tri brady a ja istotu, že by sa mu nepostavil ani po hrsti viagry.

„Takže, pani Hrivňáková, kde ste boli trinásteho júla?“ pýtal sa mladučký policajt. Bolo to také ucho, určite ho ostatní policajti posielali po pivo. Vždy, keď sa mi zahľadel do dekoltu, zakoktal sa.
„Slečna. Nechávala som sa vym.dávať Robertom Stránskym,“ povedala som.
„Prosím, používajte jemnejšie výrazy,“ vyschlo mu v krku.
„Prepáčte. Bola som v dome pána Stránskeho, kde sme sa milovali tak, až mu praskla noha postele,“ prešla som si lascívne jazykom po hornej pere a on sa stále tváril profesionálne. Smie sa pri svedeckej výpovedi žartovať?
„Vedeli ste, že pán Stránsky je ženatý?“
„Áno,“ odpovedala som. Pravdivo.
„Napriek tomu ste s ním mali pomer,“ to ani nebola otázka, len to konštatoval.
„Je to tak,“ prehodila som si nohu cez nohu.
„Pani Hrivňáková, viete, prečo ste tu?“ spýtal sa vážne.
„Som slečna. A áno, viem. Jeho žena ma žaluje,“ neubránila som sa smiechu.
„Pani Stránska na vás podala žalobu za psychickú ujmu,“ povedal a ja som sa rozosmiala na plné ústa.
„Psychickú ujmu jej mohol spôsobovať akurát tak malý ko..t jej muža,“ zamrmlala som sama pre seba a policajt sa tváril, že to nepočul.

Vypočúval ma asi dve hodiny, neustále sa točil okolo toho istého. Vraj ma bude kontaktovať kvôli súdnemu procesu. Pane bože. Je toto vôbec možné? Môže vás zažalovať niekto zato, že milujete sex?

Pred šiestimi rokmi som začala pracovať pre eskortnú službu, myslím, že je to najnáročnejší druh prostitúcie. Bola som call girl. Kdekoľvek a kedykoľvek klient zavolal, šla som. Do hotela, do auta, k nemu domov… ráno, na obed, večer, v noci… Boli aj dni, keď sa do mňa vystriekalo osem chlapov. Nebolo ich vždy toľko osobitne. Niekedy boli aj dvaja či traja súčasne.

Je zbytočné riešiť, prečo a ako som sa k tejto práci dostala. Mala som šťastné detstvo, rodičia ma milovali, boli sme materiálne zabezpečení a dokonca som chodila na vysokú školu. Nebola to pre mňa z núdze cnosť. Mnoho ku.iev vám bude rozprávať o tom, že trpeli hladom, doma ich týrali, ocitli sa na ulici… sú to dristy. A nezaujímajú ma. Nešľapala som pri Slovnafte, bola som v pohodlí môjho trojizbáku v Starom meste, ktorý som si kúpila bez hypotéky a chodila som robiť to, čo ma bavilo. Za jednu noc so mnou boli muži ochotní zaplatiť viac, ako má priemerný Slovák za mesiac. Boli aj víkendy, kedy som utŕžila dvetisíc eur len zato, že som sa zabávala a rozťahovala nohy podľa chute zákazníka. Hovorte si čo chcete, bola to práca snov.

Keď som spoznala Roberta, vyzeral presne tak, ako som čakala, podľa jeho prejavu v telefóne. Bol nízky, skoro plešatý a útly. Robil nejakého účtovníka alebo čo. Mal dominantnú ženu, právničku. Hovoril mi o nej, keď sa v prvý večer po štyroch minútach urobil. Túžil byť aspoň raz dominantný, túžil si ženu podmaniť a keďže toho nebol schopný naozaj, tak si takú ženu jednoducho zaplatil. Dostala som dvestopäťdesiat eur za to, že mi dal klipsne na bradavky a vyplieskal ma po zadku. Len sa mi vtákom obtrel o stehno a urobil sa. Ani ho do mňa nestrčil. Ale vtedy prišla domov jeho žena a to klasicky mužské „Nie je to tak, ako to vyzerá“, sa nedalo použiť, pretože tvrdiť, že spadol penisom na zviazanú ženu v latexe, by asi nebolo úplne uveriteľné.

Jeho žena vtedy odišla, on ma rozviazal a kým som sa obliekala a počítala päťdesiateurovky, on sedel skormútený na posteli a rozprával mi svoj životný príbeh. Neznášala som, keď to muži robili. Mňa nezaujímali ich problémy. Zaujímalo ma, či mi to vedia poriadne urobiť a potom mi zato zaplatiť. Obsahy ich peňaženiek a trenírok, nie obsahy ich hláv.

Keď som šla z výsluchu, zastavila som sa u nich.
„Pani Stránska, prosím, vypočujte ma,“ povedala som, keď mi chcela zabuchnúť dvere pred nosom.
„Ja sa nebudem baviť s nejakou lacnou ku.vou!“ vykríkla.
„Beriem stopäťdesiat na hodinu, nie som lacná,“ namietala som.
Strčila som nohu medzi dvere a ona po chvíli povolila.
„Čo odo mňa chcete? Neurobili ste už beztak dosť?“ stále kričala. Bola hysterická, celkom som chápala, čo na nej tomu malovtákovému chlapovi vadilo.
„Pani Stránska, pusťte ma dnu, prosím. Sľubujem, že vás nezdržím dlhšie ako päť minút,“ povedala som a ona kapitulovala.
„Stopujem,“ založila si ruky na prsia a oprela sa o kuchynskú linku.
„V prvom rade, prestaňte byť pokrytec. Vy sama máte pomer,“ sadla som si na stoličku.
„Čo si to…“
„Dovoľujem? Pozrite sa na seba. Ste krásna, úspešná a dominantná. Nemáte žiadne deti a váš muž je úplný chudák s vtákom menším ako malíček batoľaťa. Som štetka, ale nie som sprostá,“ povedala som dôrazne a ona mlčala. „Môžete ma žalovať zato, že som dovolila vášmu mužovi vyplieskať ma po riti, alebo mu môžem odporučiť, aby žaloval on vás zato, že sa už roky nechávate kefovať niekým iným,“ vstala som, pozrela na hodinky a zistila som, že môj prejav trval ani nie tri minúty. Asi toľko, ako erekcia jej muža.

Prišla som domov a sadla si ku googlu. Zistila som, že je to naozaj významná bratislavská právnička a celé toto smiešne doťahovanie je iba o jej trápnom egu.
Ráno mi volal môj menej trápny a menej významný právnik, že ma tá žena žaluje za nedovolené vniknutie. Veď som jej povedala, že k tomu nedošlo…

Chcela to celé držať pod pokličkou a vytrieskať zo mňa peniaze. Dokázať svojmu egu, že ešte za niečo stojí.
Všetky redakcie novín a televízií obdržali môj email so šťavnatými pikantériami o tom, čo som robila s jej mužom a o „zaručených informáciách od zdroja blízkeho tejto osobe“, že ona sama má mimomanželský pomer.

Bolo to vo všetkých správach, na titulkách novín, boli toho plné internetové portály, Ondřejíček si dokonca nedal povedať a vzniklo okolo nej niekoľko nevhodne cynických mémov.