Založ si blog

Enter

Raz ráno som si uvedomil, že som sa zobudil do doby, v ktorej klikanie na tie správne klávesy je tým najdôležitejším úkonom. To, ako píšete, je odrazom toho, ako sa cítite, akí ste, ako veľmi vám záleží na tom, aby sa vaše slová dostali ku konkrétnemu človeku či ľuďom. Sedával som v open office s desiatkami ďalších ľudí a počúval, ako svedomito ťukajú do klávesníc. Počúval som tú naliehavosť plastových štvorcov, ktoré už dávno nemajú za účel iba prenášať informácie.

 

Už to nie je len rýchlejší nástroj na prácu. Klávesnica sa stala hlavným hrdinom v príbehu každého, koho zasiahlo toto storočie. Dvadsiate prvé storočie. V Spojených štátoch je oslava 21. narodenín vždy tou najbujarejšou. Vek dospelosti, slobody, pokroku. Prispelo dvadsiate prvé storočie k tomu, že ste vyrástli? Cítite sa slobodnejšie? Máte pocit, že ste ďalej, ako boli tí, ktorí túto dobu nezažili, alebo tí, ktorí v nej žijú, ale sú príliš starí nato, aby ju boli schopní reflektovať?

Keď sa otvoril výťah, začalo to. Bolo sedem hodín ráno a väčšina mojich kolegov sedela a ťukala. Ťuk-ťuk už dávno nie je citoslovcom, ktorým sa začína vtip. Komunikácia je pre nás tak dôležitá, že to robíme stále. Preto považujem za hlúpe, keď sa nejaký odborník na psychológiu vyjadruje k tomu, ako málo spolu ľudia v súčasnosti komunikujú. Čo je to za hlúposť? Komunikujeme odvšadiaľ. Od regálov v obchodoch, zo škôl, z práce, z toalety, z vane… všade si môžete vziať malú krabičku a komunikovať. Ľudia dnes nevedia, nemôžu a nechcú byť sami. Ťukanie sa stalo tak prirodzenou súčasťou nášho života, že by nám ho už nik nemohol zakázať a vziať. Na počiatku bolo slovo a to sa nezmení.

Nemusel som sa pozerať, kto v kancelárii je, počul som to.
Počul som Tamaru, ako rýchlo trieska do kláves a píše všetkými desiatimi, lebo ma zazrela vo dverách a chce ma privítať. Nezdvihne ruku, nezakričí, neusmeje sa. Uprene sa díva na svoj monitor, kútiky jej idú trochu od seba, je vidieť kúsok horného radu jej zubov. Prekrížila si pod stoličkou nohy a zaprela sa špičkami. Silno opiera lakte o stôl, jemne sa hryzie do spodnej pery a vytŕča podvedome hrudník. Je vzrušená mojou nazeleno svietiacou ikonou. To všetko počujem zo spôsobu jej ťukania.

Roman, ktorý sedí za mnou, vypĺňa pracovné výkazy. Píše troma prstami a väčšinou jednou rukou, lebo v tej druhej má kávu. Na medzerník ju už vylial veľakrát, preto ho stláča lenivo a pomaly. Je otrávený, nevyspatý a už dlho nemal sex. Počujem to, nepoužíva diakritiku. Možno píše v angličtine, ale určite nepíše nič, čo by ho tešilo. Je mi ho ľúto.

Dobré ráno, spachtoš:-) objavilo sa na mojom monitore s Tamarinou ikonou v ľavom hornom rohu.
Dnes vyzeráš nejako zadumane, ťažká noc? spýtala sa a jej absencia emotikonu asi znamená, že to myslí vážne.

Laškovala celých osem hodín, písala mi stále a o všetkom. Spleť citov, ktoré človek nepovie priamo iba preto, lebo sedí na druhom konci miestnosti. Jemné sexuálne narážky. Fotky dekoltu. A mnoho dvojbodiek, pomlčiek a zátvoriek. Tak nejak to s dnešnými vzťahmi je. Uvedú sa, pomlčia a uzavrú. Možno si vravíte, že som mal vstať a prísť k jej stolu so šálkou kávy, ale to by sa stratilo všetko, čo sme mali doteraz. Celá tá hra písmen by zrazu dostala nádych reality, v ktorej ani jeden z nás nemohol urobiť nič. Ona mala svojho nemožného priateľa, o ktorom keď hovorila, pomaly trikrát na konci vety stlačila bodku… A ja som mal svoju malú, krásnu vílu, ktorá robila všetko správne, až nato, že ma nemilovala. Tolerovala moju prítomnosť vo svojom živote, starala sa o mňa, žehlila mi košele a neobťažovala ma. Asi tak by som to nazval…neobťažovala ma. Nikdy neurobila nič nesprávne. Keď chcela maľovať, vzala si kľúče od strechy a hoci bola zima, zabalená v hrubom svetri a veľkom šále maľovala svoje abstraktné obrazy. Iba tak, voľnočasovo. Nikdy neprišla a nespýtala sa, čo si o tom myslím, bol to jej relax a nechcela, aby nám byt smrdel od farieb, tak chodila na strechu. Mne by ten smrad neprekážal, mám farby rád a vždy sa mi páčilo dívať sa, ako niekto robí umenie. Keď som v noci zaspal a ona ešte potrebovala niečo dokončiť do práce, vzala si svoj laptop, zhasla nočnú lampičku, zatvorila dvere na spálni a odišla do kuchyne ku stolu. Mohla byť aj v obývačke, ale nechcela, aby ma budilo svetlo z počítača, ktoré by sa mohlo dostať do našej spálne cez sklenenú tabuľu na dverách. Mne by pritom vôbec neprekážalo, keby ťukala vedľa mňa a občas sa ma len tak dotkla, aby ma pohladila alebo prikryla. Ale ona bola veľmi ohľaduplná. Tichá. Nenápadný doplnok môjho bytového interiéru. Raz za týždeň sa so mnou pomilovala a každý deň som mal navarené jedlo. Bola tam a bola tam pre mňa, ale iba vedome. Keď mi posielala niečo zaujímavé, čo by som mal vidieť a počul som, ako pri tom ťuká moju mailovú adresu, nebolo v tom nič. Pomaly a precízne prostredníkom pravej ruky stláčala písmená a lenivo jej padal palec na medzerník. Potom si to narýchlo očami prebehla a bez záujmu stlačila prstenníkom enter. Tak predsa nepíše nikto, kto miluje…

Počúval som to ťukanie celé dni. Niekedy som sa len tak oprel o stoličku, zatvoril oči, zaklonil hlavu a počúval to ako hudbu. Ako melódiu avandgardného umelca, ktorý vytvoril nový -izmus. Prelínanie rôznych štýlov a emócií, fúzia potrieb a túžob. V tej istej skladbe sa hovorilo o zodpovednosti za dátový prenos, skutkovej podstate trestného činu, nových podväzkoch, nákupnom zozname a láske vzdialenej tisíce kilometrov. Počul som to. Počul som všetko. Nedíval som sa na ľudí, nemusel som. Podľa toho, ako ťukali, som spoznával ich duše, mozgy a návyky. Tí, čo ťukali málo, si asi šetrili slová. A tí, čo ťukali veľa, boli neverníci. Dalo sa to ľahko rozoznať.

Keď som po ôsmych hodinách zvesil sako z operadla, vypol počítač a monitor nechal stabilne blikať, pozrel som sa jej smerom. Balila si veci do kabelky. Vyšiel som z budovy a zavibroval mi telefón. Niektorá z aplikácií mi jej ružovou bublinou oznamovala, že to bol dnes pekný deň a že jej do zajtra budem chýbať. Niekomu chýbať musí byť pekné, nie som si istý, či som to predtým zažil.
Deň za dňom som sa takto rozprával sám so sebou. Sediac v metre som sa díval na ľudí pripútaných ku svojim komunikátorom. Na červenajúce sa mladé ženy, ktoré písali šteklivé správy svojim milencom a domnievali sa, že je to zvrhlé, keď to robia na verejnosti medzi cudzími ľuďmi. Na unudených chlapcov v šiltovkách, ktorí po večeroch píšu matkám, že už idú domov, ale meškal im spoj. Na vážnych, dobre oblečených mužov, ktorí vraštili obočie na malý displej, keď im prišiel email z práce, ktorú ešte museli doma dokončiť. To všetko som videl na výrazoch tvárí ľudí, na tom, ako sa im leskli oči, či držali telefón v jednej alebo oboch rukách, či písali jedným alebo dvoma palcami, či si displej po odoslaní správy vypli, alebo naň netrpezlivo civeli ešte ďalšie dve zastávky… Vídam celý svet s nosom zaboreným do komunikácie. Vídam ľudí, ktorí sa rozišli preto, lebo ich partnerovi sa s niekým iným komunikovalo lepšie. Vídam zronené a nervózne existencie, ktorým sa vybila baterka. A uvedomujem si, že sme vlastne všetci rovnakí. Túžime sa rozprávať s kýmkoľvek, kto by o to úprimne stál. To je všetko, čo očakávame.

V jedno ráno som vošiel do kancelárie a nepozrel sa jej smerom. Keď som si zapol počítač, vyskočila mi na obrazovke správa od nej. Čosi o tom, ako som sa vyspal a či sa cítim dobre. Nachvíľu som sa započúval a hovoril si, že niečo nie je v poriadku. Žiadne trieskanie do klávesnice, žiadne ničenie medzerníka palcom pravej ruky, nič.

Zmenila sa.
Písala dvoma prstami a enter stláčala pomaly… a ešte k tomu prstenníkom.
Mohol som vstať, urobiť jej kávu a spýtať sa, čo sa stalo, ale nespravil som to.
Do našej komunikácie sa dostala neželaná klávesová skratka a ja som to jednoducho prijal.

Bež ako o život

11.06.2024

Nerada mením svoje zvyky. Keď sa v niečom udomácnim, očakávam, že to tak zostane navždy. Či už ide o vzťahy, jedlo alebo bežecké trate. Keď som pred rokom naposledy bežala po tejto dráhe, položila som donuty na smetiak a rozlúčila sa s Filipom. Jeho žene sa nepáčilo, že chodí behať s niekým, kto má prsia, tak sa prišiel rozlúčiť. Je to valídny argument. Nebola som [...]

Sláva víťazom

14.04.2024

Dvere za posledným narušeným chudákom sa zatvorili a Timo si unavene sadol do kresla na recepcii. Bezprízorne sa díval von. Bolo tam úplné ticho, iba jemné pradenie vonnej lampy rušilo naše bezrečie. Pozerala som sa pred seba a nad čímsi premýšľala. Nespomínam si už nad čím, mala som celkom prázdnu hlavu. Nemám rada, keď sa to deje. Vadí mi to. Ak môj mozog nemá [...]

Koniec sveta

01.04.2024

Mám slabosť pre miesta, kde zastal čas. Také, kde neexistuje sentiment minulosti, ani ťažoba budúcnosti. Miesta, ktoré sú iba tu a iba teraz. Nájdete ich, keď budete kráčať naboso po mokrom piesku a zarývať sa doň pätami. Jedno také poznám. Vždy, keď tam prídem, ocitnem sa v bubline dokonalého Teraz. Nikdy tam nikto nie je, len ja a chlap, ktorý býva na útese celkom [...]

Pásmo Gazy, Izrael, Palestína

Pri izraelskom údere na lídrov Hamasu zomrelo podľa úradov v Gaze vyše 70 Palestínčanov

13.07.2024 15:00

Terčom útoku bol vojenský líder Hamasu Muhammad Díf.

SR Pohoda festival počasie búrky ukončenie predčasné TNX

Exprezidentku Čaputovú mrzí, že sa predčasne ukončila tohtoročná Pohoda, zraneným praje skoré uzdravenie

13.07.2024 14:09

Okrem toho ocenila desiatky príbehov pomoci, podpory a solidarity.

seniorka

Seniorka vyhodila z okna 15-tisíc eur. Nedôverujte neznámym ľuďom, vyzýva polícia

13.07.2024 14:05

Podvodník dôverčivú seniorku inštruoval, aby peniaze vložila do igelitovej tašky a odovzdala ich jeho známemu.

Fico, oslavy Cyrila a Metoda

Oslavy prijatia Deklarácie o zvrchovanosti budú v Starej Bystrici

13.07.2024 13:37

Podujatie, ktoré je pripomienkou prijatia Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky dňa 17. júla 1992, sa koná pod záštitou predsedu vlády Fica.

kontroverza

I know the voices in my head aren’t real, but sometimes their ideas are absolutely awesome.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 321
Celková čítanosť: 949945x
Priemerná čítanosť článkov: 2959x

Autor blogu

Odkazy