kontroverza

Na počiatku bol sex. Pomerne dosť sexu. Človek je nadizajnovaný tak, aby sme zozadu vyzerali rovnako a spredu do seba dokonale zapadali. Bola len otázka času, kedy ľudia prídu na to, ako toto puzzle doviesť do dokonalosti.

Prirodzený výber partnera je niečo, čo skúmam už roky. Na sebe, na svojom okolí… vo filmoch s Jennifer Aniston… Môjho muža som si vybrala vo chvíli, ako som ho stretla, len som ešte nevedela prečo. O pár rokov neskôr, keď ma naučil spať, hrať sa a neukladať riady do drezu, som ten dôvod našla.

,,Nechceš ísť trošku von?“ pýtala sa moja zhovievavá mama, keď som ležala v posteli a čítala ďalšiu z hordy kníh, ktorými som si doma stavala bunkre. Občas sa ma návštevy pýtali, pred čím sa medzi knihami schovávam a ja som hovorila, že pred idiotmi. Potom k nám už chodilo o dosť menej ľudí. Mama bola rada, robenie chlebíčkov každé dva dni ju dosť iritovalo.

Bola som dieťaťom, aké by chcel každý normálny rodič. Slušná, múdra, s čistými jednotkami na vysvedčení a pred zotmením doma. Môj muž bol dieťaťom, aké by chcel každý osvietený rodič. S rozbitými kolenami, dievčatami v skrini, jednotkami len z tých predmetov, ktoré ho bavili a s túžbou rozbiť na atómy všetko, čo mu príde do cesty. Aby vedel, ako to funguje a mohol to zas zložiť. A správne.

Spoločné sme však mali ambície a pohľad na svet. Obaja sme žili v prostredí, v ktorom nám málokto rozumel. Keď jeho sestra odišla na výšku a moja obľúbená teta začala pod vplyvom alkoholu a života na dedine počúvať Senzus, boli sme na to sami. A hoci sme niekoľko rokov žili iba pár ulíc od seba, stretli sme sa až v čase, keď do svojej dokonalej formy potreboval môj zázračný obsah.

,,Kto to kreslil?“ pozerala som si návrhy webstránky v miestnej kaviarni a dívala sa okolo seba so stihomamom, pretože život v reklame vás naučí, že vám niečo môžu ukradnúť aj pri pekanovom lattéčku v LaPutike.
,,Ja,“ usmial sa a zabalil si cigaretu. Vyzeral ako hlavná hviezda americkej teenagerskej komédie. Viete, ten chlapec, čo je síce pekný aj múdry, ale kľudne ide na ples so škaredým dievčaťom s jebákmi, lebo dôležité je predsa srdiečko!
,,Je to krásne. Také cmykové,“ rýpla som si, pretože dizajn manuál bol skutočne ľahko čitateľný.
Rozosmial sa. A svietili mu oči, lebo sa konečne rozprával s niekým, kto vie, čo je to cmyk.
,,Čo odo mňa potrebuješ?“ zapálila som si tiež.
,,Ten portál je už hotový. Ale nemá to dušu. Je to iba pekné a funkčné. Máš čas to otextovať?“ hodil na mňa pohľad miestneho kurevníka.
,,Vyzerá to, že to bude veľa roboty,“ teatrálne som si vzdychla a on sa znovu zasmial.
,,Hej, vyzeráš ako niekto, kto nerád pracuje,“ uškrnul sa. ,,Nechal som si predčítavať tvoje portfolko, lebo sám by som to nedal,“ oprel sa o operadlo a suverénne si prehodil nohy.
,,Mám ti predať svoju dušu?“ zamyslela som sa.
,,Farebnejšiu som nenašiel,“ mykol ramenom. ,,Ja v cmyku dizajnujem, ale ty v ňom píšeš.“
,,Páčiš sa mi, ber si ju,“ naznačila som pantomímou vytrhnuté srdce a položila mu ho na papier.

A tak vznikol portál – teda brána do sveta chytrých a schopných ľudí. Ľudí, ktorí sa nesťažujú, že sa niečo nedá. Ľudí, ktorí sa stretávajú s inými ľuďmi a učia sa navzájom, ako byť lepšími, krajšími, zdravšími a spokojnejšími verziami seba samých. Pracovali sme na tom toľko, až sa z nás samých stali tie najlepšie verzie… a konvertovali sme sa do spoločného formátu. Pre tých, ktorí neovládajú IT humor – vzali sme sa. (Pre tých, ktorí ho ovládajú – už som zadaná, nehackujte mi webcam, viackrát sa na to zbaliť nenechám!)

Keď môj muž nevie, čo má robiť, tak urobí vždy to, čo je správne. Pretože okrem toho, že je krajší ako ja, štíhlejší ako ja a zábavnejší ako ja, je aj chytrejší ako ja. Zlomyseľné typy (a Erika Judýniová) by sa mohli pýtať, na čo som ho teda zbalila. Ja tomu hovorím – Princíp Horalky, a.k.a PH. Predstavte si, že ste dieťa a chcete horalku. Vaša mama vám dá brokolicu, autíčko, medvedíka, krém na zapareniny… a ocko prinesie horalku. A vy si vtedy prirodzene vyberiete, ktorého z rodičov budete mať radšej. Rodič, ktorý „vám dal všetko“ sa bude cítiť ukrivdený. Ale to si iba jeho ego nebude chcieť pripustiť, že svoje dieťa nepochopil. Nejde o to dať im všetko. Ide o to dať im to, čo chcú. Môžno som nemala najdlhšie nohy, najväčšie prsia či najmenší zadok, ale keď som ho stretla, trčala mi z vrecka horalka.

,,My by sme boli unikátni rodičia,“ povedala som mu ešte v čase, keď sme my dvaja boli iba unikátni dofajčení kamaráti na balkóne v malom meste.
,,Hej,“ prikývol a zadíval sa do slnka.

*Ani nie päť rokov po tomto rozhovore*
,,Musím ti niečo povedať,“ nadýchla som sa.
Sedel na gauči a zabíjal virtuálnych nepriateľov.
,,Hm?“ kývol hlavou mojim smerom.
,,Chcela som to urobiť nejako gustióznejšie, ale som tehotná,“ sadla som si.
,,Neblázni,“ zasmial sa, položil tablet a objal ma. ,,A máš to,“ pobozkal ma.

Mia sa narodila tri mesiace pred Leovou štyridsiatkou. Mala 51 centimetro, 3360 gramov a my sme sa vďaka nej naučili kopu vecí. Ja, napríklad, že kreativita môjho muža nepozná hranice, keď ide o veci, ktoré sa dajú urobiť zábavnejšie. Raz som prišla domov, naša dcéra v perinke ležala na jeho starom skejte a on ju nohou posúval sem a tam pod stolom, kým pracoval. Vždy, keď vykukla, zasmiala sa.
,,To je výborné!“ zasmiala som sa tiež, vytiahla telefón a uložila do rodinného archívu ďalšiu z chvíľ, za ktoré som vďačná.

Keď postavíte svoj život na tom, že vytvárate sociálnu sieť, po istej dobe zistíte, že trh sa veľmi rýchlo mení. Na zmenu stačí iba jedna generácia. A keďže sme obaja zrýchlení, predbehli sme sa a začali žiť s érou Generácie A. Zetká ukončili abecedu technologickým boomom bez akejkoľvek potreby súkromia. Hovorím im Zdieľači. Naša dcéra je Ačko. Generácia Anonymous. Detí, ktoré si zo všetkého najviac budú ceniť súkromie a prierez svojho života budú mať uložený tam, kde sa naň môžu pozrieť iba oni.

Pri učení svojich detí zistíte, koľko toho sami neviete. Stovky otázok denne vás nútia googliť viac, ako keď hľadáte porno, v ktorom Paris Hilton fajčí vtáka byvolovi.
,,Ocko? Je tu chyba,“ podávala mu malý ružový zošit.
,,Ukáž,“ posadil si ju na koleno a začítal sa. Zvraštil čelo, vzal jej ceruzku a začal počítať.
,,Veď to tak isto počítaš ako ja,“ prekrútila očami.
,,No veď aby som videl, kde si urobila chybu,“ zasmial sa.
,,Ale ja som neurobila chybu. To oni,“ ukázala prstom rozhodne na príklad.
,,V úlohe je chyba?“ zodvihol obe obočia.
,,Hej. Nie štyri jablká. Ale dve. Kto by už zjedol štyri jablká na jednej oslave?“ znova prekrútila očami.
,,Počíta ako ja, ale logiku má ako ty,“ zasmial sa. Znova sa pozrel do zošita.
,,Fakt. Majú tlačovú chybu,“ skonštatoval mojim smerom a ja som vedela, že to je presne tá chvíľa. Keď máte pocit, že vaše dieťa je génius.
,,Bože, to je super, že premýšľaš,“ objal ju a dal jej pusu.
,,Ako to mám teraz vypočítať?“ rozhodila ručičkami.
,,A ako by si chcela?“
,,Normálne,“ mykla ramenom, vzala ceruzku a číslo v knihe prepísala.
,,Keď sú knihy zlé, treba nimi kúriť,“ povedala dospelo, zoskočila Leovi zo stehna a vydala sa do detskej izby. Možno v medzičase kodifikuje nový jazyk, nechám sa prekvapiť.
,,Keď sú knihy zlé, treba nimi kúriť?“ pozrel sa na mňa s úškrnom.
,,Povedala som to do telefónu vydavateľovi, páčilo sa jej to. Mimochodom, encyklopédiu o ľudskom tele máš v krbe. Nebol síce zapálený, ale Mia povedala, že si tam na oheň počká,“ rozhodila som rukami a uvedomila si, že tento sarkastický tik má tiež odo mňa.
,,Bolo niečo v neporiadku?“ zasmial sa.
,,Slezina bola vraj málo ružová. Ženy,“ tiež som si mu sadla na stehno a na chvíľu sa nechala uniesť do čias, keď sme sa toľko bozkávali, že nás na druhý deň boleli pery.

Kým nastúpila do štvrtej triedy, jej tempo bolo nezvládateľné. Rozvíjala sa tak rýchlo, že potrebovala viac, ako jej mohol poskytnúť slovenský školský systém. Vystavali sme jej nový. Systém individuálneho vzdelávania v tom, čo jej šlo najviac. Ale komunita detí, ktoré boli normálne, pre ňu znamenala sociálne väzby na intelektuálne nižšie bytosti. Tak to nazvala po tom, čo v škole hodila jej spolužiačka plast do modrého smetného koša. Dva týždne sme počúvali o uhlíkovej stope.

,,Mia potrebuje seberovné deti,“ sŕkala som ríbezľový džús na balkóne. Leo vystieral tvár k slnku a zhlboka dýchal.
,,Hej, tiež som si to včera hovoril. Prišli deti zhora, či sa s nimi nejde hrať. Tak šla a po pol hodine došla domov, že ukazovali prstom na nejakého chlapca v okuliaroch, tak im jebla hlavy dokopy,“ smial sa.
,,Povedal si jej, že násilie nie je vhodné?“
,,Povedal. Ale tiež som jej povedal, že by som urobil to isté.“
,,Prečo?“
,,Pretože je to pravda a ty si mi zakázala klamať deťom.“
,,Aha. Hej. Odvolávam to,“ unavene som si vyložila nohy. ,,Ale mám nápad. Podnikateľský inkubátor pre deti. Taký Genius Baby Club. Volalo by sa to InQubátor. Do inkubátora sa dávajú deti, aby rástli a správne sa fyzicky vyvíjali. Do InQubátora prídu, aby sa správne mentálne vyvíjali. Vieš, koľko musí byť takých rodičov ako sme my? A to máme šťastie, že jej vieme dať tak veľa. Ona potrebuje sociálnu skupinu, ktorá ju podnieti a bude jej rozumieť.“
,,Ako si to predstavuješ?“
,,Ako cowork pre miniatúrnych start upistov. Ako záujmový krúžok. Na tri hodiny denne prinesieš dieťa a môže vymýšľať. Malí programátori v malých vestičkách. Malí doktori s malými fonendoskopmi v malých plášťoch, čo budú pitvať malé žaby. Malí chemici, ktorých nebudú otravovať kokotinami ako mentoska do coly, ale skutočným výskumom. Nebude to elitárska škola. Iba Klub zrýchlených detí, ktoré už teraz vedia, kam sa chcú dostať. Čo si o tom myslíš?“
,,Že najlepšíe nápady vznikli v hlavách rodičov, ktorí chceli urobiť niečo pekné pre svoje deti,“ pobozkal ma.

Keď sa vám narodí dieťa, ktoré je kombináciou toho najlepšieho z vás oboch, pochopíte, že nájsť Božskú časticu nie je také náročné. Dajte svojim deťom možnosť rásť takým tempom, aké im je prirodzené. A ak im nestíhate… tak musíte pridať!