kontroverza

Biela stena oproti mojej posteli nikdy nebola taká zaujímavá, ako keď som mala dopísať posledných dvadsať strán diplomovky. Rovnako tak nikdy neboli zaujímaví pokecoví baliči, ale situácia si vyžadovala promtné riešenie, tak som trávila dni aj noci v bezbrehej komunikácii s chlapom, ktorý toleroval nielen kaliber môjho verbálneho kanónu, ale aj moje vnútorné rebélie proti normálnosti.

“Monička, ja som nešťastná, ja chcem muža,” povedala Katarína a zvalila sa do mojej postele pred ôsmou ráno.
“To je smutné, Katuška, otvor si okno, keď chceš fajčiť a nechaj ma dospať,” otočila som sa na druhý bok.
“Ale vstávaj, veď ja som smutnučká, lásku mi treba,” šťuchala do mňa kostnatým ukazovákom. “A niekto ti píše,” povedala a zobrala si môj mobil.
Vytrhlo ma zo snívania skôr, ako som si stihla uvedomiť, že robiť skoro ráno prudké pohyby je nebezpečné.
“Kto mi píše?” spýtala som sa s debilným úsmevom, aký mávajú len ľudia, ktorí sa do svojich komunikátorov dívajú príliš často.
”Táto! Kto je Juraj?” posadila sa do tureckého sedu a skrollovala komunikáciu, ktorá nemala konca.
“Taký…muž,” mykla som ramenom.
“Keby si sa toľko nesmejuškala ako debilčok, aj ti verím, že len taký,” rozosmiala sa. Zrazu už nebola nešťastná. Vybrala si cigaretu z dúhovej tabatierky, zapálila a čítala. Iba ona smela nahliadať do môjho súkromia ako do svojho, lebo ona bola moje primárne súkromie.
“Aj mi vrátiš ten telefón, nech mu odpíšem?”
“Nemôžem ja?” zahasila čučoriedkovú LMku do malého červeného autíčka.
“Nie, daj to sem,” udrela som ju.
“Zasa som nešťastná,” zrútila sa do mojich perín a naoko vzlykala.

Nie je pekné robiť priateľov nešťastnými a tak som si povedala, že sa vrátim vo svojom živote nazad. Presne tým istým kameňom, ktorým som zišla z cesty. Asi dáko tak som si vysvetľovala, že mám opäť chuť randiť s cudzími ľuďmi.
“Budem v Brne o dva týždne, idem za kamarátom, ktorého kvári svet a chcem vidieť teba a tvoje prsia,” napísal.
“Dobre,” odpísala som a už premýšľala, čo si oblečiem. Heteráci by nemali pracovať v módnom priemysle. Nie, ak chcú randiť so mnou a moja skriňa vyzerá ako sekáčový výpredaj hipisáckeho psychopata.

“Katuška, musíme ísť nakupovať, máme rande s Dolcem a Gabbanom,” povedala som jej na ďalší deň ráno, keď si v kúpeľni dokresľovala obočie.
“To je výborné, končím o štvrtej, prídi tak o tretej na kávičku a pôjdeme. Tieto dve v meste, whiii,” zatočila nad hlavou bielou podprsenkou detskej veľkosti.
O tretej som sa teda nasúkala do najpohodlnejších šiat, aké som našla, sadla si v Rotore k baru a čakala, kým ju príde vystriedať kolega.
“Copak holky, kam dneska?” spýtal sa jej rozkošný šéf, keď leštil vínové poháre.
“Nakupovať, Monička má rande a vezme ma so sebou ako garde,” povedala hrdo.
“To se dělá? Jeden mužskej a dvě sloveny, jo? Tak ten se má,” usmial sa a žmurkol. Milujem ten podnik a ľudí, ktorí v ňom pracujú. Milujem ich prístup, milujem ich capuccino a milujem ten egotripp, že vždy, keď odchádzam, cítim sa vďaka nim ako najkrajšia na svete.
“No to se veľmi nedělá, ale bude mať so sebou aj kamaráta, takže dvojité rande naslepo. Monička ma už chce vydať,” mykla ramenom.
“Nalepo, jo? Tý vole… A nemáte strach, holky? Co když jsou to ňáký úchylové nebo tak,” pozrel sa na nás znepokojene.
“No a práve preto prídeme sem. Rezervačku na desiatku, prosím,” odpila som si z orieškovej kávy.
“A na kdy?”
”Na pätnásteho.”
“Tak jo, to si snad napíšu směnu, to chci vidět teda ty dva hřebce,” zasmial sa a krútil neveriacky hlavou.

Prešli sme asi tisíc obchodov. Katarína mala osem nových svetrov a dvojo nohavíc a ja jedny sťahovacie nohavičky a depilačné prúžky.
“V živote si nič nekúpiš, more?” nervózne pri mne stepovala.
“Strašne chcem tulipánovú sukňu s vreckami,” zakňučala som.
”Tak ale budeme behať po celom meste a hľadať tulipánovú sukňu s vreckami v tvojej konfekčnej veľkosti a ešte vo farbe, akú si ty vyberieš? Sa do dôchodku neodstaneme z obchodov, veď si vezmi tieto šaty, sú krásne,” zvesila z vešiaka áčkové biele šaty s hnedým opaskom a kvetinovým vzorom.
“Nenávidím kvetinové aplikácie,” skrivila som nos.
“Tak ona nenávidí aplikácie… A tie čierne tam?”
“Tak ale v čiernom pôjdem? Čo som nudná?” hodila som rukou.
“V živote si toľko neriešila, čo si oblečieš. Veď jemu je to isto úplne jedno, prečo lipneš na tej sukni?” prekrútila očami.
“Lebo chcem povedať že – schovaj sa mi pod sukňu, keď sa bojíš – keď pôjdeme tmavou uličkou,” povedala som potichu.
Začala sa smiať ako degenerát. Vôbec sa s ňou nedá baviť, keď už má nakúpené.
“No tak ona si dopredu pripravuje aj dialógy,” udrela sa dlaňou do čela.
Ale je to tak dobrá kamarátka, že so mnou behala ešte štyri hodiny po nákupných centrách, kým som konečne nenašla, čo som chcela. Červenú tulipánovú sukňu s vreckami. V mojej konfekčnej veľkosti. Nie som si istá, či tá predavačka dodnes doma nerozpráva, ako ju pobozkala cudzia žena počas pracovnej doby.

Bola polovica apríla, vonku krásne voňala jar a hormóny miestnych nadržancov a my sme kráčali ako hviezdy.
“Kata?”
“No?”
”Všetky ženy chcú byť tebou, všetci muži chcú byť s tebou!” vypla som hruď.
“V živote sme lepšie nevyzerali,” prestala sa hrbiť a pohodila vlasmi.
O tri metre som sa potkla a do nej skoro narazil cyklista. Hovorím. Hviezdy.

Pred Rotorom nestál nikto, tak sme sa porúčali dnu. Pri bare sedeli dvaja príliš dobre oblečení muži a pili niečo tmavé.
“Dobrý večer, dámy,” usmial sa na nás Katkin šéf.
“Dobrý večer, mladý muž,” pozdravila som a Katka mu poslala vzdušný bozk. “Máme rezerváciu pre štyroch a títo dvaja idú s nami,” povedala som a jeden z nich sa otočil a usmial.
“No teda, decentné päťminútové meškanie,” vstal, rozpažil a nechal ma vplávať mu do náručia. Neviem, ako dlho som tam bola, ale voňal krásne a Katarína s mužom sediacim vedľa neho sa na seba len nechápavo pozerali.
“No tak ja som Katka, nás nikto nezoznámil, lebo veď… vidíš,” povedala a podala mu ruku.
“Jsem Pavel, ahoj,” pobozkal ju na obe líca a už ho ťahala do boxu.
“Pustíš ma, či už navždy takto budeme?” spýtal sa ma Juraj, keď som si nos zabárala do jeho svetra a nechávala mu na ňom zvyšky mejkapu.
“Buď ticho,” povedala som priduseným hlasom a keď sa začal smiať, z jeho hrudnej kosti ma začal bolieť nos.

Presunuli sme sa k páriku, ktorý si už hrkútal o tom, kto čo robí, kto kde študoval a aké je to divné randiť s niekým, koho ani jeden z nich nikdy predtým nevidel. Nepotrebovali nás, rozumeli si úplne bez akejkoľvek pomoci, tak som sa otočila a ťahala ho von.
“Kam akože ideme?”
“Na brčko, nechaj ich sa zoznámiť,” žmurkla som.
Sadli sme si pred bar na malý múrik, ja som z podprsenky vytihala ubalený joint a podala mu ho.
“Veľmi dlho si si nacvičovala toto antré, však?” smial sa.
“No hlavne ma udivuje, že som ho v tej podprde našla na prvý pokus,” podala som mu zapaľovač.
“Tá sukňa je nová, to kvôli mne?” uškrnul sa.
“Drž hubu, fajči a nekaz mi pointy,” udrela som ho do ramena.
“Tvoja sukňa má pointu? Porozprávaj mi, rýchlo!” podával mi voňavú cigaretu a skôr, ako vydýchol, vtisla som mu bozk. Lebo som chcela. Keď som sa odlepila od jeho pier, vyfúkla som dym, ktorý mal v ústach a koketne zažmurkala.
“To bolo inak dosť sexy, ale zas posrať sa zo seba nemusíš,” drgol do mňa.

Na mesto už padala tma, začali svietiť lampy a my sme na obrubníku pred Rotorom sedeli snáď druhú hodinu. Fešák spoza baru nám nosil každých dvadsať minút ďalšie matté a občas si potiahol z ubaleného brka spolu s nami. O Kataríne a cudzom chlapcovi, ktorému som zatiaľ ani nepodala ruku, nebolo počuť vôbec nič. Žiadna záchranná smska, žiadne zúfalé odkazy napísané na kokteilovej servítke… Bavila sa. A ja, nepochybne, tiež.

“Šiel by som sa trochu prejsť,” povedal po piatom jointe a treťom matté, po ktorom mal oči ako puklice.
“Poď,” vzala som ho pod pazuchu a pomaly sme kráčali mestom, ktoré navrhoval človek, čo nenávidel ženy v podpätkoch. Asi po sto metroch som to vzdala a vyzula sa. Brala som si topánky v rukách a chodila pospiatky, rozprávala som mu, kde majú najlepšie burgery, kávu, drinky a erotické pomôcky, podľa toho, čo sme práve míňali a do ktorej uličky sme zablúdili. Kdesi v centre mesta, v slepej uličke pod katedrálou, ma oprel o stenu a pobozkal. A ja som bola vďačná, že mám tie topánky dole, lebo by som určite spadla z nôh.

Jeho pravá ruka smerovala po mojom stehne nahor a keď prišiel k môjmu podväzkovému pásu, nebolo treba používať naučené pointy.

Schoval sa mi pod sukňu a vôbec nie preto, že by sa bál…