kontroverza

Často mám pocit, že niektorí ľudia sú zodpovední za moje prežívanie. Nie je ich veľa. Donedávna som narátala iba jedného. Stála som pri kuchynskej linke uprostred mental breakdownu a volala Timovi. Mal sedenie s klientom, nezdvihol. Volal mi asi o polhodinu a môj poškodený mozog ho mal chuť zabiť.

,,Si môj najlepší kamoš, si povinný mi zdvihnúť VŽDY!“ precedila som cez zuby a Timo sa zasmial. ,,Nesrandujem. Naozaj som hlboko presvedčená, že je to tvoja povinnosť, nie možnosť. Voči nikomu inému taký pocit nemám. Ale ty si skrátka povinný sa mnou zaoberať,“ dýchala som rýchlo a miešala ryžu v hrnci.
,,To je v pohode, mám k tebe rovnaký vzťah, tiež mám nervy, keď mi do desiatich minút neodpovieš na hlasovku. Si furt hovorím – čo tá jebe? Alebo sa sprchuje? Lebo to sú jediné dva dôvody, prečo môžeš neodpísať dlhšie. Inak to beriem hrozne osobne,“ sedel v aute a díval sa striedavo na obrazovku a na cestu.

O pár dní neskôr som bola príliš zrýchlená a varila, písala a umývala riad naraz, keď ktosi zazvonil. Dnu hral Brennan Stroy a vonku bolo skoro tridsať stupňov. Veľmi teplá jeseň. Pred dverami stála Timova žena Enie v nádhernom kvetovanom kaftane s ubalenou cigaretou v ruke. Tie výtvarníčky bývajú veľmi nonšalantné, všimli ste si?

,,Išla som okolo, nejdeš na cigu?“ usmiala sa na mňa a môj mozog konečne pookrial.
,,Tomu ver,“ objala som ju. Silno. Je veľmi príjemná na omak.
,,Počujem tematickú muzičku,“ ukázala prstom na telku. ,,I waaaaanna bag you to staaaay,“ zaspievala si a žmurkla na mňa.
,,Hej, dobrá vec… teda, ten song, nie tá situácia,“ zasmiala som sa.
,,Twinflame journey dáva zabrať?“ sadla si do kresla na mojom priedomku a zapálila si cigaretu.
,,Radšej mi povedz, čo nové na terapii,“ vzdychla som a vyložila si nohy na biele zábradlie so závesnými kvetináčmi.
,,Tá terapeutka je brutálna. Zas som plakala,“ prekrútila očami a obe sme sa zasmiali.
,,Človek platí 40€ na hodinu, aby ho niekto terorizoval, to je robota, piči,“ uznala som a vytiahla z malej chladiacej tašky spod stola fľašu s vodou.
,,To je ultimátna vychytávka!“ povedala Enie a vytiahla si jednu tiež.
,,Veľa pijem, veľa fajčím,“ pokrčila som plecami. ,,Čo nás rozplakalo tentokrát?“
,,Hrala som s ňou takú hru, že som si mala predstaviť, že na stoličke sedí moja mama a že na ňu rozprávam. Je to dosť ťažké, aj keď tam nie je, ináč. Celkom haluz,“ zamyslela sa a odklepla popol kamsi náhodne vedľa seba. ,,Ježiš, šak tu je popolník, ja som jebnutá,“ zbadala sa.
,,Tento trashtalk k sebe samej mávaš často?“ uškrnula som sa a odklepla do popolníka.
,,Hej, ja si furt myslím, že nie som dosť dobrá a hodná lásky. Ale ja som si uvedomila, čo to pre mňa znamená – byť dosť dobrá – a obávam sa, že ma sociálne siete úplne rozjebali,“ krútila nad sebou a svojim videním sveta.
,,Prečo? Chceš mať umelú hlavu, byt v Sky parku a jazdiť na Tesle na večeru do Pešti?“ zasmiala som sa.
,,Nó… vlastne hej,“ povedala previnilo a ja som sa prestala smiať.
,,Fakt?“
,,Hej, vymylo mi to mozog,“ prikývla.
,,Šak máš 50! Jebe?“ hneď terapeutický prístup…
,,Ja ani neviem, jak sa mi to stalo. Mne príde, že hocičo dosiahnem, nikdy to nebude dosť veľký úspech. Ale tak som sa na seba vytočila, že ja tu vlastne túžim byť nejakou povrchnou pičou, že ma to hneď prešlo!“ prehlásila víťazoslávne.

Nikdy som sa nezamýšľala nad tým, ako sociálne médiá zatočili s hlavami ľudí v strednom veku. Väčšinou sa všetci zaoberajú tým, ako to postihlo Generáciu Z, ale tá sa do svojej doby narodila, inú nepoznali. Kdežto ľudia z Gen X si technologickú revolúciu prežili z prvého radu a v adekvátne príčetnom veku na to, aby z toho mohli byť v päťdesiatke na prášky, lebo nechodia po luxusných dovolenkách šesťkrát ročne a nemajú doma ringlight.

,,A čo si sa ešte o sebe dozvedela?“ mala som rada, keď mi rozprávala, čo bolo na terapii. Ako keby to robilo terapiu aj mne. Kedysi som chodila. Lebo je to príjemná spoločenská aktivita. Nie, žeby som o sebe rada rozprávala.
,,Že som päť rokov žila s narcistom. To som vôbec netušila,“ povedala šokovane.
,,Tebe nenapadlo, že chlap, ktorý ťa mlátil, ponižoval, opúšťal… a potom sa vracal a hral sa na obeť… je narcis?“ my brain was not braining.
,,Nie, ja som si celý čas myslela, že ja som tá jebnutá,“ pokrčila plecia a vyložila si nohy na drevenú lavičku.
,,Počuj, máš ešte nejaké otázky, lebo šak ty si nevedela, že máš PTSD, ty si nevedela, že henten debil je narcis, jakože… nemám ti ešte čosi, čo dávno viem, povedať? No som kamka, nenechám ťa v tom plácať sa samú,“ rozosmiala som sa a ona tiež.
,,Ty furt predpokladáš, jak ja všetko viem, aby si potom došla na to, že neviem ani hovno,“ hovorila cez rozkošný kockatý smiech.
,,Je mi ľúto, že ľudia ako ty museli zažiť takéto veci. Mala by si byť na nejakom Ostrove dobrých ľudí zabalená v cukrovej vate poletujúc si na obláčiku,“ rozfúkavala som imaginárne oblaky z dlaní a Enie sa smiala.
,,Vlastne, ako by si povedala ty – nechápem, že som sa ešte nezabila,“ citovala Timov obľúbený môj výrok.
,,To je názov tvojej biografie, nemáš začo,“ zapálila som si ďalšiu.
,,Ako sa vlastne dá odhaliť narcistu v normálnom živote? Lebo ja som si myslela, že narcis musí byť akože niekto pekný. No henten môj Quassimodo tomu teda vôbec nezodpovedal,“ Je to dobrá otázka, mal by si ju položiť každý nad osem rokov.
,,Narcistická porucha osobnosti je to, čo volajú spiritualisti „duša, ktorú treba dekonštruovať a postaviť nanovo“. Sú to veľmi sebestrední ľudia. Ono to tak môže aj nevyzerať, pretože sa to dá veľmi dobre skryť za kartu obete, ktorú nadšene vyťahujú. Väčšinou je to v situáciách, keď prichádza ku konfrontácii. To majú radi, lebo sú fearless. A majú pocit, že sú silnejší a schopnejší ako ostatní – čo často nie je len pocit. Narcistická porucha sa často skrýva za bipolárku, aspoň ľudia si to myslia. Že niekto je raz taký a neskôr iný. Raz ti najebe a skope ťa na zemi do bezveodmia a na druhý deň za tebou príde s plačom a ospravedlňovačkami, že je debil a že ho nikdy nikto nemôže milovať takého, aký je. A keď nájde kvalitného empata, vie ho vyciciavať a týrať roky. A potom ho buď zabije alebo si nájde inú obeť,“ premýšľala som o týchto choromyseľných ľuďoch. A svojich bývalých vzťahoch. Milujem rozdávať rozumy, ktoré sama nemám.
,,Bože, to sú hrozne chorí ľudia,“ povedala s údivom, ako keby s jedným nežila a počula o tom prvýkrát.
,,NPD je tiež súčasť spektra. Nie je nám to príjemné, lebo my s ADHD máme pocit, že je to privilegovaný priestor, vy s autizmom ste voči tomu úplne flegmatickí a tí s tourettom na to majú svoj pohľad, ale šak nebudem zbytočne vulgárna… ale je zaujímavé, aké veľké to spektrum môže byť. Že na jednej strane vytvorí empata, pre ktorého je people pleasing základný rys jeho osobnosti a na druhej urobí narcistu, ktorého sadistické potreby nemajú konca,“ ľudský mozog je fascinujúci.
,,Empat a narcista sú nerozdeliteľná dvojica,“ prikývla.
,,Pretože to dáva zmysel. Ak si empat, si problem solver. Normálny zdravý človek ťa nemá čím zaujať. Chceš nejaký bug, ktorý sa dá vyriešiť. Takže ľudia s problémami ti prídu zaujímaví. Začnú ťa love bombovať, omotajú si ťa okolo prsta, potom ťa opustia, aby si dokázali vlastnú dôležitosť v tvojom živote… a potom sa vrátia, aby videli, čo spôsobili. Volám to crackcheck. Keď vojdeš niekomu do systému, zdeštruuješ ho a keď odchádzaš, ešte sa obzrieš… aby si videl, jak to pekne horí,“ gestikulovala som dramaticky.
,,Nudila by si sa s normálnym človekom?“
,,História dokázala, že áno,“ zasmiala som sa a spomínala na moje vzťahy s normálnymi ľuďmi. Pre môj mozog veľmi úmorné. Pre mozog bežného človeka – rozhodne veľmi zdravé.
,,Pred pár rokmi si mala také obdobie, že si veľa písala… strašne veľa. Pamätám si, ako sme k vám chodili a ty si odišla uprostred vety, lebo si dostala nápad a za 45 minút si sa vrátila a povedala, že je to napísané a môžeš žúrovať ďalej,“ rozosmiala sa. ,,Keď som sa spýtala, čo sa ti to deje, povedala si, že ťa posadla poetika deštrukcie,“ smiala sa stále. ,,To si ináč veľmi pekne povedala, odvtedy na to slovné spojenie neviem prestať myslieť, to nepochopí každý,“ skrivila tvár.
,,Pred pár týždňami mi napísal nejaký chalan, že sa rozhodol čítať môj blog chronologicky. Reku, good luck, robota na tri zimy. Po pár dňoch mi píše, že – počuuuj, som v roku 2016… ten Bruno tam bude navždy, dopiče?“

Enie sa rozosmiala srdečne a nahlas. Ako ja, keď som to čítala.
,,Ľudia to evidentne aj dnes berú tak ťažko, ako ťažko som to znášala ja vtedy, neviem, ale pobavilo ma to.“
,,Hej, raz som sa spýtala, čo ťa na ňom tak berie a povedala si to isté – že je jediný, kto chápe poetiku deštrukcie,“ usmiala sa.
,,He was really smart,“ zašepkala som. ,,Tie rozhovory mali literárnu hodnotu, to sa nedá s hocikým. Poetika deštrukcie je stav, keď si dosť šikovný na to, aby si niečo rozložil na atómy, ale stále dosť človek na to, aby si videl, aké to vie byť krásne, aj takto… dekonštruované. V deštrukcii nie je zaujímavá deštrukcia samotná. Ale reason why. Prečo máš potrebu niečo ničiť? A čo ničí teba? Nie každý si môže klásť existenciálno-filozofické otázky. On mohol. Cause he was really smart,“ napila som sa z malej fľašky a olizla si pery.
,,A čo si povedala tomu chalanovi? Bude tam Bruno navždy?“ zasmiala sa.
,,Nepovedala som mu nič, ale šak asi hej. Je to jediná z mojich postáv, ktorá nie je závislá na mojej realite. Nemá čo dojebať, narozdiel od skutočných ľudí. Ale ak sa pýtaš, či môj empatický people pleasing bol na historickom vrchole pri ňom, tak určite. Ak sa pýtaš, či si myslím, že je narcis…“ skrivila som tvár v nesúhlasom výraze, ,,podľa mňa to bolo čosi iné. Ale v tomto prípade som ochotná priznať, že sa mýlim. Ja myslím, že je to skôr BPD, než NPD. Alebo skôr verím, pre jeho vlastné dobro,“ zasmiala som sa skepticky.
,,Priťahujú ťa rovnakí ľudia,“ zamyslela sa. ,,Rovnako rozjebané osobnosti. Je to vlastne fsacinujúce. Ty aj vieš, čo im je, aj tak sa rozhodneš ich milovať,“ krútila hlavou.
,,Ale tu už nehovoríme o Brunovi tuším,“ zasmiala som sa a štuchla do nej.
,,Timo mi vravel o tvojej twinflame journey. A necháp ma zle, nikto ti nedrží palce viac než ja, ale… musí to byť ťažké,“ keď empat stretne empata, je to vždy zážitkový rozhovor.
,,No… robila som už v živote aj jednoduchšie veci, áno,“ priznala som.
,,Hank tiež chápe poetiku deštrukcie?“ žmurkla na mňa.
,,Nie, on len deštruuje a nevie prečo,“ zasmiala som sa.
,,Baran,“ povedala chápavo.
,,Milujem, keď hovoríš ezo veci ako fakty. Proste ten výraz v tvojej tvári, jak keby si predtým povedala Americkí vedci zistili, že..,“ udrela som ju hánkami do ramena. ,,To je perfektné!“
,,Ale páči sa mi, aká si zmierená. Vyzeráš jak Dalajláma, dopiči,“ pohladkala ma po tvári.
,,Nemám inú možnosť. Zmierila som sa s tým až vo chvíli, keď som si uvedomila, že neexistuje iná možnosť. Nemôžeš odísť, lebo odísť od seba samého je metafyzicky velice náročné a nemôžeš byť ani navždy down, lebo keď si ty, tvoj twin je tiež. A ako empat nechcem, aby mu bolo horšie, než mu musí byť. Takže som sa rozhodla cítiť sa už len dobre,“ vzdychla som a venovala jej jeden unavený, ale spokojný úsmev.
,,Nebude on narcis?“ spýtala sa pošepky.
,,Šak zas nie každý magor je narcis. Podľa mojej analýzy je to ADHD, BPD a ascendent v Rakovi, čo mu to robia,“ povedala som vážne. A myslela som to vážne. Enie to ale cítila inak.
,,Kade chodí, tade diagnostikuje. A prečo myslíš, že to nie je narcis?“
,,On sa len nevie vysporiadať s vlastnými pocitmi, to nie, že by ich nemal alebo by rád ubližoval niekomu naschvál. Skôr si myslím, že sa mu darí ubližovať sebe samému skrz iných ľudí. Asi sa mu páči, keď trpí. Nabudúce mu skúsim strčiť prst do zadku bez varovania a uvidíme, či bude rád alebo nie. Dám vedieť,“ postavila som sa, vošla dnu a vybrala z mrazničky dva nanuky. Malinový som podala Enie a čokoládový som si strčila do úst.

Slnko pomaly zapadalo a na to, že to mala byť len jedna ciga, sme sa rozprávali už dve hodiny.
,,Timo mi hovoril, že máš pocit, že je povinný sa ti venovať, keď ti nie je dobre. Mne to príde strašne zlaté,“ pozrela na mňa ako na šteniatko.
,,Tak ja tu trvám na tom, aby sa mi tvoj muž venoval a tebe to príde zlaté. Ani neviem, ktorej z nás viac jebe,“ pokrútila som hlavou.
,,Je dôležité mať v živote niekoho takého. Ty sa o sebe moc s nikým nerozprávaš,“ mala v hlase ľútosť.
,,Mňa sa nikto na nič nepýta,“ zasmiala som sa, ale bola to pravda. Taká moja. Šibeničná.
,, Teba sa ľudia stále niečo pýtajú, ale nie o tebe! Čo ti jebe, to som si tiež neuvedomila…“ vzdychla.
,,Ty máš za deň viac awakeningov, jak ja za rok,“ pobavila ma. ,,Ja sebou ľudí nerada obťažujem. Keďže za mnou chodia so svojimi sračkami furt, viem, koľko ich majú. Nemôžem im nakladať ešte aj vlastné, nie som monštrum!“
,,Ja by som chcela, aby si mi zavolala hocikedy, keď to budeš potrebovať. Aj uprostred dňa, aj uprostred noci, aj uprostred mental breakdownu. Proste, keď to bude treba, budem sa s tebou rozprávať hocikedy a o hocičom. Dobre?“ pohladkala ma po stehne.
,,To mi vlastne nikdy nikto nepovedal. Budem si to pamätať,“ pobozkala som ju na plné líce. Pekne vonia.
,,Rozmýšľam, čo som to ešte chcela prebrať… narcisti, people pleaseri, twinflame, deštrukcia…“ počítala na prstoch.
,,No šak to je na jeden deň aj viac, ako by človek zvládol,“ zasmiala som sa.
,,Bolo to poeticky deštruktívne, Robinka,“ postavila sa.
,,Tak to mám najradšej,“ pobozkala som ju, silno ju stisla v náručí a zamávala jej.

Často mám pocit, že niektorí ľudia sú zodpovední za moje prežívanie. Ale oveľa častejšie mám pocit, že ja som zodpovedná za prežívanie iných. Empatia a láska stoja veľa síl a odhodlania. Ako bežať ultramaratón. Na boso. V snehu. Tam kdesi na konci vás možno čaká dobrý pocit, možno prekročenie vlastného tieňa, možno medaila a potlesk… a možno len sadistický narcis.