kontroverza

Získať návyk vraj trvá 21 dní. Pre neurotypických ľudí. Teda normálnych. Získať návyk pre mňa trvá asi 21 sekúnd. Viem vždy veľmi presne, čo mi spôsobuje dopamínové orgazmy a nemienim sa toho vzdať, nech to stojí čokoľvek.

Mala som 33 rokov, keď ma diagnostikovali na ADHD a ja som pochopila väčšinu svojich životných problémov. Ľudia si často myslia, že ADHD sú tí neposední chlapci na základnej škole, ktorých nebaví matika. V skutočnosti je ADHD veľmi atypický spôsob, akým váš mozog vyhodnocuje svet a ako na to vaša myseľ a telo reagujú.

Spôsobujú vám bežné veci ako umývanie riadu, zametanie podlahy alebo pranie bielizne neprekonateľné problémy? Dokážete rozhádzať všetky svoje peniaze na kraviny, ktoré používate asi desať minút? Je váš dom, šatník a kancel plný farieb, lebo inak by ste vysokčili z okna? A zdá sa vám o skákaní z okna často? Používate vetu: “Asi sa zabijem” na dennom poriadku? Dokážete sa tak hyperfocusovať na diskusiu, robotu alebo muziku, že zabúdate jesť, piť, spať? Nedokážete udržať pozornosť ani dve sekundy na ničom, čo vás nezaujíma? Bolia vás vysoké tóny? Prechucujete jedlá a nič vám nie je dosť sladké / slané / pikantné? Ste promiskuitní? Upadáte často do depresie a úzkostí? Ste náchylní k závislostiam? Máte neustály pocit, že vás ľudia odmietajú pre to, akí ste, tak ste si vytvorili stovky masiek, ktoré prezentujete navonok, len aby nikto nevidel vašu skutočnú tvár? Väčšinu života vás trápia problémy so spánkom? Pijete šialene veľa vody? Ste hypermobilní? Ak ste aspoň 6x odpovedali áno, dajte sa diagnostikovať na ADHD. Predídete mnohým problémom.

Rozkošný psychológ mi po troch sedeniach, siedmych diagnostických testoch a štyridsiatich bodoch, ktoré som mu spísala na papier ako moje symptómy, povedal, že niet pochýb, že mám tzv. neurodivergentný mozog. Takže som celý život nebola jebnutá / temperamentná / hlučná / depresívna. Len narušená. Okay, na psychické poruchy som odborník, s tým sa vydealujem po svojom.

Ako správny feťák som aplikovala mikrodávky LSD a ako zodpovedná úzkostlivá chudera zasa pohyb. Ako spirituálny liberál som sa vrhla do meditácie na vnútorné orgány 2x denne a ako bývalý, celkom plodný autor, som začala znova písať. Ako si môžete všimnúť, jedna výskumná metóda nebude človeku s ADHD nikdy stačiť, je to buď všetko alebo nič.

Urobila som si neprekonateľný playlist, nakúpila tenisky na behanie, nové sluchátka, tričká, kraťase, šatky, ponožky…. mimochodom, záchvatové nakupovanie je takisto príznak ADHD. Ak si to nikam nebudete písať, zabudnete na to a budete si tento príbeh musieť prečítať znova. A už teraz vám hovorím, že to bude dlhé.

Neviem celkom presne ako funguje vesmír, nie som Niel DeGrasse Tyson, ale som si istá, že by bol synchronicitami, ktoré som zažila, tiež prekvapený. Tvrdil, že vylúčil Pluto zo slnečnej sústavy, lebo sa nespráva ako planéta. No tak ja neviem, čo sa stalo Zemi, ale mám dojem, že odkedy som pochopila, čo potrebujem, začala sa točiť inak.

Každé ráno si o siedmej obujem tenisky a idem z domu. Behám hodinu, vrátim sa, dám si brko, sprchu a banán. Kým sa oblečiem, na stole sa zjaví praženica s rajčinami a čerstvý pomarančový džús. Najem sa, vezmem si počítač, slúchatká a jointy a sadnem si na verandu. Robiť, písať, prokrastinovať. Ako kedy.

Niekedy okolo obeda vojdem dnu, navarím a vrátim sa späť. Okolo piatej sa znova obujem a ujdem kamsi do kopcov koncertujúc s Alanom Walkerom, Coldplay alebo Imagine dragons. Proste s ďalšími feťákmi. Vrátim sa domov, dám, si sprchu, najem sa, polejem kvety, idem si zameditovať a spať. Niekde v medzičase si občas zahrám Farm City, zasexujem, niečo prečítam alebo si nechám zlomiť srdce. Proste klasika.

Svoju kondičku som dostala na najlepšiu úroveň v živote a svoju dušu som tam chcela dostať tiež. Raz mi jedna ezo pani povedala, že si viem veľmi dobre priať. Priala som si v jeden neskorý večer, keď padala hviezda, aby sa vrátil niekto, koho môžem milovať a kto si spomenie, aké to bolo, keď kedysi miloval mňa. Platonicky. Niekto z fenoménov svojej doby, ktorí urobili môj život o toľko krajším, lepším, zábavnejším a adrenalínovejším. Spomínala som na chlapcov, ktorí sa ochotne stali postavami v mojich príbehoch a nikdy ma nevideli nahú. Naživo.

Spomínala som na internetové nicky, bývalých kamarátov, skorofrajerov… a vravela si, že jeden z nich by si mohol spomenúť, že som existovala. A mohla by som mu zachýbať. To by bolo pekné.

Trvalo asi mesiac, kým moje prianie obehlo vesmír a vrátilo sa späť s plnou náložou a e-mailovou schránkou od ľudí, ktorých pohltila moja minulosť a oni sa aj tak vydrali späť na svetlo. Bola som nadšená. Moje masturbačné fantázie sa stali realitou a všetci dôležití muži z môjho života sa v jednom momente zgrupli okolo mojej novorozkvitnutej osobnosti za hrozivo zmastrovaného zvuku: We are legion. We dont forget. Expect us.

V jedno z najkrajších rán na Konci sveta som vyšla z domu v teniskách, bežala som cez alej, okolo skate parku až do kopcov nad štadiónom. Bolo teplo, vzduch voňal oleandrom a trávou. Keď som sa vracala, odtrhla som citrón zo stromu pred domom a vybehla dva schody.

V mojom fajčiacom kresle na verande sedel chlap. Nikdy som ho nevidela, ale vedela som presne, kto to je.
,,Nemohol si počkať aspoň kým si dám sprchu?” spýtala som sa s potom kvapkajúcim mi z nosa.
,,Bez akejkoľvek pochybnosti?! Načo som si pripravoval mesiace tento premakaný príchod?” zasmial sa a vstal.
,,Spoznala by som ťa aj v miliónovom dave, Bruno,” poskočila som si od radosti. Vedela som, že ho raz uvidím, ale nečakala som ho dnes. ,,He is so tall and handsome as hell,” zaznelo v mojej hlave a evidentne aj z mojich úst, lebo chlap na mojej verande sa zhlboka zasmial.
,,Mohol by som ťa objať?” kráčal ku mne usmiaty od ucha k uchu. Bol prekrásny.
,,Nepočkáš, kým si dám tú sprchu?”
,,To teda nepočkám,” vstal, prišiel ku mne a silno ma objal celú mokrú.
,,Poď dnu, ja pôjdem do vane a ty mi nakŕmiš mačky,” otvorila som a vpustila ho dovnútra. Ako keby ku mne chodil na kávu každý deň.
,,Si sama?”
,,Hej, na pár dní. Už piješ kávu?”
,,Stále nie. Bež do tej sprchy,” vzal na ruky kocúra a pobozkal ho na hlavu.

Bola som vonku asi za desať minút, nemala som chuť nechať ho šmejdiť po mojom byte dlhšie.
,,Máš to tu parádne,” díval sa okolo seba.
,,Hej, industriál je náš deal,” utierala som si mokré vlasy do uteráka. ,,Už je čas na otázku, čo tu robíš?” usmiala som sa a sadla si oproti nemu.
,,Otázka skôr je, čo robíš ty? Prečo si tak ďaleko?” vyzeral skoro urazene.
,,Ja som ešte v šoku, prepáč,” povedala som popravde.
,,Aha. Hej, sorry, zabudol som, že ja ťa sledujem už týždeň a ty mňa nie. Ale keď som ťa uvidel prvýkrát, tiež som bol v šoku. Vyzeráš super. A šťastne,” ukázal na mňa.
,,Tak si si povedal, že sa vrátiš a všetko to zničíš?” podpichla som ho a on sa sediac na mojom gauči oprel lakťami o kolená, zopol ruky a pozrel sa na podlahu. Prikývol.
,,Ja už som ťa musel vidieť. Už to bolo strašne dlho. A počul som ťa, aj keď neviem, ako je to možné. V noci si sa mi snívala a cez deň mi pískalo v ušiach a vedel som, že si to ty. Bolo to ako keď nevieš prísť na názov pesničky, ktorú máš rád. Veľmi otravný chrobák v hlave,” oprel sa.

Vstala som a prišla ku gauču. Sadla som si vedľa neho a chvíľu sa mu iba pozerala do tej krásnej tváre.
,,Vedela som, že budeš vyzerať presne takto,” povedala som úplne fascinovaná svojou presnou predstavou.
,,Akoto?”
Mykla som ramenom.
,,Ty proste niektoré veci iba vieš a nevieš odkiaľ, však?”
Prikývla som.
,,Nenapadlo by mi, že ja tu budem z nás dvoch ten, kto bude viac rozprávať,” zasmial sa.
,,Som nevýslovne šťastná, že si tu. Nechápem, že si naozajstný. Si strašne, ale strašne krásny. Akože zahrajte mi Taylor Swifft a dajte mi fľašu vodky, taký krásny!”
A Bruno sa smial. Veľmi.
,,Ďakujem, to je vskutku netradičný kompliment. Nič iné som ani nečakal,” bol rozkošný, keď bol v rozpakoch. ,,Záležalo na tom, ako vyzerám?”
,,Nie, nikdy. Nemali sme ten druh vzťahu,” usmiala som sa a myslela to vážne.
,,Dobrá otvorená téma – a aký druh vzťahu sme mali?” prehodil si členok cez koleno druhej nohy, prekrížil ruky na hrudi a veľavýznamne zdvihol obočie
,,Ako dvaja komplici zločinu. Alebo kamoši z vojny. Čo ti je príjemnejšie,” kývla som hlavou smerom k dverám. ,,Poďme sa prejsť, neviem sedieť, keď si tu,” moje nepokojné nohy potrebovali všetky tie pocity vypudiť.
,,To nie je veľmi romantické, čo tu o nás hovoríš,” vzdychol.
,,Ani to nebolo romantické,” otočila som sa na neho a zvraštila čelo.
,,To nie je pravda. Trochu bolo. Napríklad, keď som ti prvýkrát vykričal, že ťa ľúbim. To bolo dosť romantické!”
,,Uznávam…” zasmiala som sa a spomenula si, ako som stála v nočnej električke smerom domov z kanclu a Bruno ma tak zjebal za to, že ma musí milovať, že som sa z agónie do extázy dostala asi za stotinu sekundy, kdesi na križovatke pri Centrale.
,,Neverila by som, že to niekedy povieš. Alebo že to budeš cítiť,” kopala som do kamienkov pri ceste.
,,Ani ja nie. Ale keď ty si bola ako pyramída…”
,,Čítal si to?” zasmiala som sa nahlas.
,,Čítam všetko, čo napíšeš. Keď si prestala, mal som vážny strach. Myslel som, že sa ti niečo stalo. A podľa toho, čo viem, sa ti kadečo aj stalo. To dieťa ma mrzí,” povedal súcitne.
,,Vďaka. Hej, stalo sa veľa. Musela som sa upratať, aby som mohla znova niečo napísať,” bola to pravda. Za posledné roky sa stalo priveľa. Zmenil sa celý môj život.
,,Frajera máš stále toho istého?” usmial sa.
,,Šak vieš, že hej,” pozrela som sa na neho a uvedomila si, že mi nemusí klásť žiadnu otázku, lebo väčšinu odpovedí už má.
,,Nestalkujem ťa!”
Prekrútila som očami.
,,Iba trochu,” usmial sa.
,,Už som sa zľakla. Nie aby si ma nechal samú,” šťuchla som do neho lakťom.
,,To sa mi v skutočnosti nikdy nepodarilo,” sťažka vzdychol. Neviem, či kvôli tej myšlienke alebo kopcu, do ktorého sme kráčali.
,,Ani neviem, či som povedala, že ťa rada vidím…” pridala som do kroku.
,,Ty to s tým behaním tuším myslíš vážne,” pachtil. ,,A tiež ťa rád vidím, maličká.”
Otočila som sa a zastala. Bruno sťažka predýchaval kopec. Prišla som k nemu, silno ho objala a zrútila sa mu v náručí v nekontrolovateľnom plači.
,,Prepáč mi to,” šepkal mi do ucha a ja som plakala ešte viac. ,,Prepáč, že som odišiel a nič nepovedal. Prepáč, že som sa ti naubližoval najviac zo všetkých. Prepáč, že som ťa tak dlho nechal čakať. Prepáč mi to,” opakoval dokola a môj rozkúskovaný mozog sa začal pomaly skladať do správneho obrazca ako puzzle.
,,Veľmi som to potrebovala počuť. Ďakujem,” zhlboka som sa nadýchla a cez slzy sa na neho usmiala.

Vyzeral a tváril sa presne tak, ako som čakala. Krásne, previnilo, smutne a bažiac po láske, pochopení a chvíľke ticha, v ktorom mu niekto masíruje ten perfektný narušený mozog.

Kráčali sme ďalej a rozprávali sa. Slnko začalo zapadať a na vrchole kopca som si sadla na trávu a vytiahla škatuľku cigariet.
,,Kde máš muža?” vybral si jednu z krabičky a strčil si ju do úst.
,,Odkedy fajčíš?”
,,Budem ju len držať v ústach, aby som bol cool, v živote by som si ten smrad nezapálil,” zaksichtil sa znechutene.
,,Išiel na turnaj, bude tam do soboty,” zapálila som si.
,,Máme byt sami pre seba ešte tri dni? To znie nebezpečne,” žmurkol.
Zasmiala som sa. Až to asi znelo ako výsmech.
,,Tomu mám ako rozumieť?” zvraštil čelo.
,,Tento druh vzťahu nemáme,” pohladkala som ho po líci.
,,Idem takú diaľku a ani ti neostriekam kozy? To je naozaj sklamanie,” vzdychol.
,,To bolo nechutné,” zatvárila som sa rovnako ako on pred chvíľou pri diskusii o fajčení.
,,TO bolo nechutné? Vieš ty, s kým tu sedíš? Čo sa ti to porobilo,” rozosmial sa.
,,Si moja modla. S modlami sa nešuká.”
,,A čo sa s nimi robí?”
,,Iba sa z diaľky obdivujú,” pohladkala som mu koleno špičkou ukazováka.
,,Ty si veľmi zvláštne dievča,” ľahol si do trávy a ja vedľa neho.
,,A ty si veľmi zvláštny chlapec,” otočila som k nemu hlavu a premýšľala, čo sa mi to stalo, že nemám chuť sadnúť si bez nohavičiek na tú bezchybnú tvár. ,,Asi som dospela, či čo,” mykla som ramenom.
,,Alebo za to môže Pilot,” pozrel sa na mňa s úškrnom.
Nepovedala som nič.
,,Kápni božskou,” dal si do úst steblo trávy.
,,Nespali sme spolu,” vzala som si steblo tiež a prežúvala ho. Pripadala som si tam ako Anna zo Zeleného domu.
,,To netvrdím, ale niečo sa deje,” páči sa mi, keď dedukuje správne.
,,Hej. Našla som niekoho, kto keby mohol, tak by ťa zabil,” zasmiala som sa.
,,Akože, má tri metre, asi by som mal problém,” zasmial sa. ,,A čo ty?”
,,Čo ja?”
,,Keby si mohla, tiež ma zabiješ?” spýtal sa trochu vážne.
,,Nikdy,” vzala som ho za ruku a zavrela oči.
,,Prečo?”
,,Lebo si moje najdokonalejšie dielo,” usmiala som sa so zavretými očami.
,,Páči sa mi, ako si vieš pripisovať zásluhy,” stisol mi ruku pevnejšie.
,,Mne sa na tebe páči všetko,” pretočila som sa na pravý bok, podoprela si hlavu a dívala sa mu zblízka do očí.
,,Nehovor mi také veci, keď so mnou nechceš šukať,” podpichol ma.
,,Ak ťa vyfajčím rovno tu, prestaneš už?”
Po chvíli ticha sa na mňa pozrel ako že to konečne pochopil.
,,Máš pravdu, bolo by to divné. To som nečakal,” zamyslel sa.
,,Je to vysoko spirituálny vzťah. To je správna odpoveď. Od nikoho iného sme sa sami o sebe nedozvedeli viac. Keby sme sa nikdy nestretli, naše životy by boli diametrálne odlišné. To by som nechcela,” hrala som sa s lemom na jeho tričku.
,,Keby som ti teraz povedal, aby si tu nechala všetko a všetkých a bez slova odišla so mnou niekam na Mars, šla by si?” vypálil ranu z milosti pre môj mozog.
,,Vieš veľmi dobre, čo by som urobila,” sadla som si.
,,Na teba sa dá vždy spoľahnúť,” usmial sa a objal ma okolo ramien.
,,Ale ty nikdy nič také nepovieš. Je bezpredmetné klásť takú otázku.”
,,Prišiel som vlastne preto, že sa na teba hnevám. Len som na to zabudol, keď som ťa uvidel.”
,,Ty sa hneváš na mňa?” zasmiala som sa.
,,Napísala si, že sa nikdy nevrátim, lebo na to, aby som to urobil, nebudeš nikdy dosť dobrá. V živote ma nikto tak neurazil,” vyzeral vážne.
,,Prepáč, Bruno,” pobozkala som ho na líce, zastala na moment sa nadýchla jeho vône. Odtiahla som sa a dívala sa pred seba.
,,Ja viem veľmi dobre, čo som urobil a žijem s tým každý deň, ale už je to tak dávno… neveril som, že to niekoho poznačí navždy. Ja viem, že ten pocit, že nikdy nebudeš dosť dobrá, sme ti všetci servírovali neustále, ale… čo ja viem, myslel som, že si silnejšia. Nie, že ťa to dostane a uveríš nám,” bol sklamaný.
,,Takže ty si vlastne sklamaný, že nie som dosť silná na to, aby ma nezlomilo, keď svet neustále dokazuje, že nie som dosť dobrá.”
,,Hej.”
,,Aha, dobre,” rozosmiala som sa. Nahlas a zvonivo.
,,Vlastne som za toho Mavericka rád. Konečne niekto vie, ako ti povedať, že ťa miluje. Možno je aj prvý. Či?” zamyslel sa.
,,Hej, je.”
,,Škoda, že je ženatý,” pozrel sa na mňa súcitne.
,,No. Škoda,” zasmiala som sa. ,,Čo to žijem za život?” pozrela som sa na Bruna, ako keby mi mal dať odpoveď.
,,Príbehový… a čo sa sťažuješ, máš všetko. A všetkých. Už to ani neni kam hnať,” prikývol.
,,To je pravda.”
,,Čo by si ešte chcela, povedz.”
,,Aby si si ma zavrel do pivnice,” oprela som si hlavu o jeho rameno a on si aj so mnou ľahol naspäť na deku za hlasného, šťastného smiechu.
,,Prečo?”
,,Lebo tam je bezpečne, svet vonku je zlý,” zvinula som sa do klbka.
,,Áno, väčšina ľudí pokladá pivnice psychopatov za bezpečné miesta, vôbec nie si špeciálna,” pobozkal ma do vlasov.
,,Štokholmský komplex je vážna diagnóza,” povedala som pravdivo.
,,To je.”
,,Čítal si Natashu Kampush?”
,,Skúšal som, ale furt som si pri tom honil, nešlo to,” mykol ramenom a obaja sme sa zasmiali.
,,Vidím ťa dnes prvýkrát a naposledy, Bruno?”
,,To neviem,” vzdychol.
,,Prečo si prišiel?”
,,Veď ako vravím, chcel som ti ostriekať prsia…”
,,Bruno…”
,,Chcel som ti povedať, že si príliš dobrá pre nás všetkých. A chcel som si byť istý, že sa na mňa aspoň raz niekto pozrie tak, ako sa vieš len ty. A chcel som vedieť, či si šťastná. Si?”
,,Som,” prikývla som.
,,Tak už môžem ísť,” pobozkal ma na čelo, vstal a keď som otvorila oči, už tam nebol.

Postavila som sa, zaviazala šnúrky a bežala do západu slnka, kým ma nezačal chváliť telefón za nadštandardné životné tempo.