kontroverza

Poznám štyri profesie, pri ktorých máte absolútnu istotu, že za vami budú ľudia chodiť so svojimi problémami, či už chcete alebo nie. Taxikári, barmani, psychológovia a kňazi. Prídete, vyrozprávate sa im a vypočujete si pár dobre mienených, ale často zle mierených rád, ktorými by sa ani oni sami neriadili, ale akési dogmy, skúsenosti a koučovia zo sociálnych sietí tvrdia, že tak by sme mali žiť.

S Timom sme už pár mesiacov v zabehanej praxi našej Terapeutovne. Naši pacienti sú rôzni, sú to jednotlivci aj páry, ľudia na pokraji zrútenia, aj takí, ktorí chcú len lepšie spoznať seba samých. Pár hypochondrov a niekoľko ašpirantov na samovraždu. Celkom bežní ľudia s bežnými problémami, ktorí nerozumejú psychológii, len chcú, aby sme ich opravili. Ale my nie sme autodielňa, sme skôr kórejský gril – dáme vám suroviny a vy si to v rámci zábavy uvarte vo vašej hlave sami. Dnes však príde pacientka, ktorá je celkom iná, ako všetci ostatní. Naďa.

O psychológii vedela veľa, kedysi dávno ju študovala. Prišla na terapiu s už hotovým chorobopisom a chcela si len overiť, či má pravdu. O svojom živote rozprávala vždy veľmi pokojne. Aj tie naozaj, naozaj zlé veci. Nikdy neplakala a nechodila sa ľutovať. Mala nesmierne robotický prístup. Kým sa čosi nestalo – a ani ona nevie čo – a začala sa rúcať ako domček z karát pri hurikáne. Bolo fascinujúce ju sledovať. Nechcela terapiu, chcela koučing. Ak sa pýtate, aký je medzi tým rozdiel – terapeut vám kladie otázky a nikdy vám nedá žiadnu odpoveď. Kouč vám dáva rady, ktorých sa síce sám nedrží, ale mal by. Čosi ako obézny dietológ.

,,Ahoj, Robin,“ zamávala mi od dverí a vyzliekala si veľký zimný kabát ťavej farby.
,,Čau, Nadi,“ usmiala som sa na ňu od kávovaru. ,,Kávu, čaj?“
,,Kávu. Mlieko aj cukor,“ vzdychla unavene.
,,Hmmm, káva sebaútechy, čo sa deje?“ stlačila som gombík na kávovare.
,,Už nám to začalo?“ pozrela na hodinky. ,,Ešte máme osem minút,“ skonštatovala.
,,Tak to máš osem minút grátis,“ žmurkla som na ňu a vrch mliečnej peny poprášila škoricou.

Kývla som hlavou na Naďu a posadili sme sa do mojej pracovne. ,,No čo, jak sa máš?“ spýtala som sa žoviálne. Rozdiel medzi terapeutom a koučom je aj v tom, že terapeutovi nikdy netykáte, zato koučovi väčšinou áno. Vzťah je skôr priateľský a motivačný, zbavený profesionálneho prístupu a nekonečných analýz. Niekedy sa mi medzi týmito polohami ťažko switchuje. Ľudia na svoj rast však potrebujú rozdielny prístup. A Naďa potrebovala mať pocit, že sa baví s kamoškou, ktorá vie viac ako ona. Úprimne, som o dosť lepší terapeut, než kamarátka. Preto si za jej priateľstvo účtujem päťdesiat eur za päťdesiatpäť minút.

,,Myslím, že som na niečo došla,“ vybrala z ruksaku zošit a otvorila ho kdesi uprostred. ,,Vieš, ako som ti hovorila o Robovi a o tom, ako na neho nedokážem prestať myslieť a nechápem, prečo som okolo toho taká obsesívna?“
,,Mám to tu,“ ukázala som hrotom pera na papier v jej zložke.
,,To je môj úplne bežný patern. To neni, že ja mám typ… ja mám patern!“ povedala víťazoslávne, akože prečo sme na to doteraz neprišli. ,,A môže zato môj foter, samozrejme,“ prekrútila očami.
,,Takže na Robovi vlastne nezáležalo. Ktokoľvek, kto by mal podobné črty osobnosti a pripomínal ti traumu z detstva, by bol tvoja voľba?“ napila som sa kávy a Naďa tiež.
,,Áno! To je na tom to skvelé. Nie? Nie je to skvelé?“ zaksichtila sa a obe sme sa zasmiali.
,,Je skvelé, že si na to prišla, je menej skvelé, že sa to deje,“ zapísala som si poznámky do stohu papierov s jej menom na okraji.
,,No ale ja som nikoho iného takého nenašla, takže trávim dni aj noci daydreamingom o tom, ako sa má, čo asi robí… som dospelá žena pred 40-kou, nejebe mi náhodou?“ oprela sa o gauč a uvoľnila ramená.
,,Nechaj ľudí stratiť ťa. Lebo ak nie sú vystrašení z predstavy, že o teba prídu, tak ťa nikdy nemali. Keď vidíš spoločnú budúcnosť s niekým, dáš do toho všetko, aby sa to podarilo. A keď si predstavíš, že toho človeka strácaš, že ti budúcnosť s ním preteká pomedzi prsty, šialene ťa to vydesí. Budeš robiť všetko, aby si o to neprišiel, budeš bojovať, škrabať, kričať, trhať, potiť sa a krvácať… urobíš hocičo. A ak to niekto nie je ochotný urobiť kvôli tebe, tak ho nechaj stratiť ťa. Zaslúžiš si byť s niekým, kto urobí čokoľvek na svete preto, aby mohol byť s tebou,“ každým slovom, ktoré zo mňa vypadávalo, som mala chuť zabodnúť si hrot plniaceho pera do stehna a zakričať, že som najväčší pokrytec na svete. Myslím si, že sú tie veci pravda? Rozhodne áno. Myslím si aj, že je to brutálny pátos? Definitívne. Riadim sa týmito radami? Ani v najmenšom.
,,A čo ak nechcem ja strácať ich? Čo ak je to tak, že oni si ma nezaslúžia, ale ja ich áno?“ kontrovala Naďa nepriestrelnou logikou všetkých ľudí, ktorí trpia úzkostnou väzbou.
,,Muži sa k tebe vždy budú správať tak, ako sa správaš sama k sebe. Myslíš si, že ti niekto ubližuje a ty si za to nemôžeš? Vždy, keď si o sebe myslíš, že nie si dosť dobrá, ponižuješ sa. Ubližuješ sama sebe rovnako, ako ti ubližujú muži, ktorých stretávaš. A prečo ich stretávaš? Lebo to poznáš. Je to peklo, ale peklo, ktoré máš prelezené od vrchu po spodok. Keď niečo poznáš, je to predvídateľné a keď je to predvídateľné, tak aj keď je to zlé, vieme, čo čakať. Takže keď sa nabudúce postavíš pred zrkadlo a pozrieš sa na seba, predstav si, akého človeka by si vedľa seba naozaj chcela. Zober si pero a papier a napíš si všetko, čo by ten človek mal mať. A potom sa obleč, vyjdi von a staň sa tým človekom,“ ako keby to bolo také jednoduché – dopovedal hlas v mojej hlave.
,,Myslíš, že ma ľudia stále opúšťajú, lebo ja sama sa stále opúšťam?“ zamyslela sa.
,,Vyberáš si nedostupné typy, lebo sama si nedostupná. Ešte aj sebe. Postavila si si priveľa stien a čuduješ sa, že ich nevie prejsť hocikto… ale ľudia dnes už nešplhajú tak radi, ako kedysi,“ rozhodila som rukami a Naďa sa zasmiala.
,,Často mám chuť mu napísať… vieš, také, že ako sa má a tak,“ priznala.
,,Nepíš mužovi, ktorý ťa ignoruje. Chceš vedieť, či je stále tam? Či sa o teba stále zaujíma? Ale ten chlap ťa ignoruje. O čo sa pokúšaš tým, že sa mu pripomínaš? Snažíš sa mu pripomenúť, aké skvelé je milovať ťa? Nie je na tebe pripomínať mu, že existuješ. Muž sa neozýva, pretože sa nechce ozvať. A ty ako žena by si nemala byť s niekým, kto na teba pravidelne zabúda. Muž, ktorý ťa chce, sa uistí, že veľmi dobre vieš, že ťa chce. Takže namiesto toho, aby si dúfala, že sa vráti a zahrnie ťa láskou a pozornosťou, venuj lásku a pozornosť, ktorú pre neho máš, sama sebe. Lebo ak raz investuješ sama do seba a pochopíš, že to ty si hlavnou postavou v tvojom príbehu, uvidíš, že nepotrebuješ lásku a pozornosť od žiadneho muža na to, aby si sa cítila dobre,“ je to jak to je, neviňte posla.
,,Sebaláska je ťažká disciplína… chcela by som z toho byť len menej v piči asi,“ povedala otrávene.
,,Si z toho v piči, lebo tomu venuješ všetok čas. Keby si ten čas vedome venovala sebe – nie odsúvala problém – len nasmerovala energiu na niečo, čo ťa dokáže povzniesť, nestíhala by si sa čudovať, ako inak sa budeš cítiť. Aj voči nemu. Nemôžeš kontrolovať akcie a emócie iných ľudí… daj im pokoj a focusuj sa na seba, preboha, ženská,“ skopírovala som jej predchádzajúci výraz a Naďa sa opäť zasmiala.
,,Takže mu nemám písať?“
,,Nemáš mu písať.“
,,No ale ja som mu už napísala,“ pozrela sa na mňa previnilo a tentokrát som sa zasmiala ja.
,,Bože, ženy…“ vzdychla som. ,,A čo si mu napísala?“
,,Mám ti to prečítať?“ začervenala sa.
,,Jasné!“ milujem klebety ako všetci terapeuti.
,,Je mi to trápne,“ zahmýrila sa.
,,Ja viem, preto chcem, aby si mi to prečítala nahlas,“ zasmiala som sa. Už celkom chápem, prečo tí loosri bez vzdelania, ktorí sa hrajú na koučing, majú tak radi svoj job. Môžete ponižovať ľudí, ktorí vám za to ochotne zaplatia.
,,Ahoj. Viem, že už je to nejaký čas, no chcem ti povedať pár vecí. Je v poriadku, ak ku mne necítiš to, čo ja cítim k tebe. Ak hľadáš niečo lepšie, je to úplne okay. Len chcem, aby si vedel, že si cením náš spoločne strávený čas. Chápem, že nie s každým to človeku klikne. Všetci sme na ceste, na ktorej hľadáme to, čo s nami rezonuje najlepšie. Ak ja nie som tá pravá, verím, že nájdeš niekoho, kto ti prinesie šťastie. Zaslúžiš si to najlepšie. Posuňme sa obaja dopredu na našich cestách, dúfajúc, že nás vedú správnym smerom. Ak moja prítomnosť neurobila tvoj život lepším, nájdi niekoho, pri kom sa to stane. Všetko dobré,“ dočítala s knedlíkom v krku.
,,Smiem?“ vzala som si jej telefón a čítala si to párkrát znova. ,,Je to pekná správa. Pokojná,“ odkašľala som si.
,,Zniem jak needy hlupaňa, že?“ zložila si tvár do dlaní.
,,Znieš ako obeť. Ale aj ako niekto, kto mal niekoho veľmi rád. Znieš zúfalo a milo zároveň. A znieš aj ako niekto, koho si nikdy nikto nebude vážiť, pretože si on sám neváži seba a svoj čas. Prestaň ho pred sebou ospravedlňovať. Nauč sa čeliť pravde a pozri sa na to, čo ti ľudia skutočne ukazujú. A reaguj patrične. Pretože mať v hlave túto konštantnú predstavu o tom, že niekto je úplne iný, než nám dokazujú jeho skutky, je nebezpečné,“ koľko takýchto žien ešte chodí svetom a tvári sa, že naozaj verí tomu, že ak vám muž neodpisuje, tak má skrátka iba veľa práce?
,,Čo mám teda robiť?“ spýtala sa zúfalo.
,,Začni cvičiť, vylúč zo stravy sacharidy, kúp si domáce zvieratko, nájdi si záľubu, ktorá predpokladá aj iných ľudí, vymaž tohto človeka z telefónu aj života a o dva mesiace mi prídi povedať, jak sa máš,“ zatvorila som zložku s jej menom.
,,Fakt? To je domáca úloha?“ zasmiala sa.
,,Presne tak. Máš to zapísané?“
,,Hej,“ prekrútila očami ako teenagerka, keď jej matka káže naložiť umývačku.
,,A ešte mám čosi. Taká pomôcka, ktorá mne celkom vedela upratať pocity. Ak to cítiš vo svojej hrudi, je to strach. Ak to cítiš v žalúdku, je to intuícia. Ak to cítiš v celom tele, je to šťastie. Ak to cítiš v hlave, je to hnev. Ak to cítiš vo svaloch, je to úzkosť. Ak to cítiš v tvári, je to hanba. Ak to cítiš v ústach, je to znechutenie. A ak to cítiš v krku, je to smútok. A teraz, nuž… deal with it,“ zasmiala som sa a podala jej ruku.
,,Zavolám o dva mesiace,“ odchádzala pobavená krútiac hlavou.

Naďa odišla a ja som sediac v kresle na recepcii premýšľala, čo s načatým večerom. Timo tu dnes nie je, vonku sa pomaly stmieva a ja vlastne nemám nikoho, komu by som mohla zavolať. No dobre, to nie je celkom pravda, ale nemám nikoho, komu môžem a aj chcem zavolať. Lebo keď sa dívam na zoznam svojich kontaktov, tak niekomu buď zavolať chcem, ale nemôžem. Alebo môžem, ale vôbec sa mi nechce počúvať práve tohto človeka.

Položila som telefón na stôl, zatvorila oči a predstavila si, aké by to bolo skvelé, keby emócie a myšlienky, ktoré z nás robia to, kým sme, boli ľahko nahraditeľné. Čosi ako diapozitívy. Ak sa vám nejaký obrázok nepáči, proste ho vymeníte za iný. Dnes som Nadi dala pár rozumných rád. A keby sa nimi riadila, jej život by bol skvelý. Lenže ona sa nebude. Ani jedna z nás nemá túto schopnosť.

Ľudia si myslia, že terapeuti majú vo svojich pocitoch a vzťahoch jasno. Nič nemôže byť ďalej od pravdy. Väčšina z nás sú singláči alebo rozvedení ľudia. Naši bývalí partneri sa po živote s nami konečne upratali a našli si k sebe presne takých manželov a manželky, ktorí im už zostanú navždy. Sme prechodnou stanicou do lepšieho života. Ale my sami sme vlastne obeťami sebadeštruktívneho správania. Tolerujeme priveľa, pretože pre nás má všetko nejaký význam. Náš partner nie je zlý, len traumatizovaný. Naša manželka nie je štetka, len trpí zvýšenou potrebou po pozornosti. Klameme si každý deň. Ale nikdy neklameme našim klientom. Máme predsa morálku.

Sadla som si k počítaču, zapla ho a otvorila posledný chat. Kurzor na mňa nervózne blikal.

,,Len preto, že spolu dlho nehovoríme, neznamená to, že som na teba zabudla. Alebo že ma už viac nezaujímaš. Ale vždy, keď dostanem chuť s tebou hovoriť, uvedomím si, že my dvaja sme práve teraz cudzí ľudia. Že ty ma vo svojom živote nechceš. A to je dôvod, prečo už viac nie som súčasťou teba. A aj keď sa všetko zmenilo, chcem, aby si vedel, že som stále tu. A stále tu pre teba budem. Držím ti miesto na mojom ramene a pri pravom uchu – a je mi jedno, v akom čase to bude alebo čo budem práve vtedy robiť, budem ťa počúvať. Pretože som si dlho priala s tebou zase hovoriť. Chýba mi tvoja prítomnosť v mojom živote. Chýba mi naše priateľstvo. Chýbaš mi celý. Je jedno, čo všetko sa stalo, moje city sa nezmenili. Keď budeš niekedy potrebovať niekoho, kto by ťa vypočul, budem tu,“ napísala moja duša a moje oči sa na ten text chvíľu pozerali. Zmazala som to.
,,Roky si mi ukazoval, aký naozaj si a ja som ťa nepočúvala. Mala som už dávno vedieť, že si len manipulatívny sociopat s veľmi pôsobivou narcistickou poruchou, ktorá ťa nútiť mať ma ako jojo. Môžem jebať tvoje triky, využil a zneužil si ma už toľkokrát, že do toľko ani nenarátam. Ja som tu bola vždy, keď si chcel. Ty si tu nebol nikdy, keď som ťa potrebovala. Maj sa ako si zaslúžiš. A na túto správu nie je treba odpovedať,“ napísalo moje ego. Zmazala som to.
,,Proste len vymaž to číslo, ty hlupaňa,“ povedal môj zdravý rozum a ja… som ho neposlúchla. Dnes ešte nie.

Dnes ešte nikomu nebudem hovoriť, čo si o ňom myslím a čo k nemu cítim, hoci tieto dve skutočnosti sú v absolútnom protiklade. Iba vstanem, zhasnem svetlá, zamknem dvere a pôjdem domov. Počúvajúc playlist, ktorý som vytvorila pre nás dvoch, ale utápam sa v ňom sama. Potom sa na seba naseriem, zjem niečo mastné a kalorické, vyvalím sa pred telku a začnem scrollovať svojimi sieťami a hľadať nejakého solídneho plátača dier. Príde, urobí, čo treba a kým mi na stehne schnú zvyšky jeho semena a on si myslí, že sa volám Simona a môj manžel je kamionista, ktorý práve nie je doma, fajčím jointa obalená v deke a znechutená zo seba samej na balkóne v Starom meste. A potom si dám sprchu a pôjdem spať, aby som ráno prišla do kancelárie, v ktorej mi ľudia, zúfalí zo svojho života, budú platiť za rady, ktoré sama nepočúvam. Život je krásny…