kontroverza

Ľudí je priveľa. A žijeme v dobe, keď výber, s kým komunikovať chceš, zaberie viac času, ako samotná komunikácia. A tento neodarwinizmus spôsobuje, že už nekomunikujeme s ľuďmi, ale s ich tieňmi. Internet je podsvätie duší. Internet je ulica, na ktorej nikto nie je, pretože všetci sú na webe. Keď na mňa každý deň vyskakujú vaše fotky, nevymažem ich iba preto, aby som vás neranila. A hovorím si – možno dnes, alebo možno zajtra. Možno áno, možno nie. Možno si s vami zakomunikujem, kým vás exkomunikujem.

Počúvala som tento monológ, pila rum s colou a fajčila jednu za druhou s nohami vyloženými na ratanovej stoličke. Slnko pomaly zapadalo a fúkal teplý jesenný vietor. Možno to bolo ešte babie leto. Zatvorila som oči a zhlboka sa nadýchla. A zrazu, neviem ako, som sa dostala niekam, kde som už dlho nebola. Do tvojej krásnej, zmätenej, kedysi veľmi deštruktívnej a dnes veľmi upokojujúcej hlavy. Neviem, prečo som si práve toto miesto vybrala ako svoj bezpečný prístav. Ale som si celkom istá, že vždy, keď sa to stane, je to preto, že ťa počujem.

,,Nevieš, prečo sa o vlkoch hovorí, že sú to samotári, keď to nie je pravda?“ spýtala som sa a ty si sa zamyslel. Sediac vedľa mňa na veľkom hnedom gauči, s opretou hlavou a ľavým zápästím položeným na čele.
,,Pretože ľudia majú radi nezmyselné epitetony,“ mykol si ramenom.
,,Vlky predsa žijú vo veľmi lojálnych svorkách,“ povedala som potichu a hrala sa s rohom ozdobného vankúša.
,,Ako je tá naša?“ usmial si sa.
,,Hej, čosi také,“ vzdychla som.
,,Budeš dnes plakať?“ oprel si sa lakťami o kolená a pozrel na mňa trochu smutne.
,,Je to možné,“ prikývla som.
,,Nikdy mi to nevadilo, kľudne môžeš, ak ti bude lepšie,“ pohladkal si ma po stehne a ja som si ľahla a položila hlavu na tie tvoje.
,,Zase som začala pozerávať Gilmorky,“ hrala som sa ti s lemom na čiernych džínach. ,,Si ako Jess,“ usmiala som sa.
,,Nenapraviteľný potížista?“ uchechtol si sa a dával mi prameň vlasov za ucho.
,,Mala si ho vziať, nikdy by sa pred ním nemusela na nič hrať,“ pokrčila som plecom a ty si ma zaň chytil.
,,Asi to bola situácia – right person, wrong time,“ pustil si na veľkej múdrej telke nejaký upokojujúci playlist. Nikdy to nerobíš, viem, že si to urobil len kvôli mne. Bolo to od teba veľmi pekné.
,,Hej, asi,“ prikývla som.
,,Nemôžeš z toho byť smutná navždy,“ vzdychol si.
,,A ty nie si?“ otočila som sa na chrbát a pozrela ti do tváre.
,,Ja si zaslúžim byť smutný. To je iné,“ usmial si sa smutne.
,,Ale neprišla som preto, aby sme tu hovorili o tom, čo by bolo, keby… chcela som len vedieť, či ma počuješ tiež, keď na teba hovorím,“ vyhrnula som ti tričko a nadýchla sa vône tvojej kože.
,,Občas ťa aj vidím,“ prešiel si mi palcom po tvári a ja som privrela oči.
,,Je mi ľúto, že si preč. Keď je toho na mňa veľa, chcem hovoriť iba s tebou. Lebo iba tebe môžem povedať všetko,“ snažila som sa predýchať blížiace sa slzy.
,,Tam vonku je kopa ľudí, čo ťa majú radi a ochotne by ťa vypočuli,“ utrel si mi prstom slzu a usmial sa.
,,Prečo sa rád pozeráš, ako plačem?“ prestala som a potiahla nosom.
,,Lebo si vtedy naozajstná. Mám rád tvoju autentickosť. Nemám rád, že ju roky potláčaš, aby si sa zapáčila ľuďom, ktorí za to vôbec nestoja,“ odkašľal si si.
,,Zvykneš sa mi občas snívať,“ priznala som.
,,A čo spolu robíme? Obscénne súlože na kuchynskej linke a tak?“ žmurkol si.
,,Nie, preboha,“ prekrútila som očami a rozosmiala sa.
,,Ty si si ma postavila na taký piedestálik, že so mnou nejebeš ani v snoch? To je znepokojivé,“ rozhrabával si mi vlasy prstami a ukladal si ich pramene na stehno.
,,Väčšinou sa spolu len rozprávame. Ako teraz. Niekedy si myslím, že keď si odišiel, vzal si si so sebou všetok môj vnútorný pokoj, tak si ho chodím občas po kúskoch brať späť,“ sadla som si, pokrčila kolená a oprela si hlavu o tvoje rameno.
,,Vnútorný pokoj si v živote nemala, neviem, o čom hovoríš,“ položil si si ruku na moje plece.
,,Tak potom prečo sem stále chodím?“ pozrela som sa ti zblízka do tváre. Nemáš to rád.
,,Pretože sa rada naháňaš za predstavami. Keď tvoj mozog nedokončí príbeh, nevie, ako sa s tým vysporiadať. A ja som si myslel, že keď odídem a nevrátim sa, pochopíš, že príbeh je ukončený. Ale ty potrebuješ definitívne bodky. Také, aké si kedysi písavala na začiatku a nie na konci viet.“
,,To bolo v čase, kde som začínala tam, kde iní končili,“ usmiala som sa.
,,To bolo v čase, keď bola tvoja duša linuxová šifrovačka,“ zasmial si sa pri spomienke na naše staré rozhovory.
,,Je cool, že si to pamätáš,“ uvelebila som sa ti v jamke pri kľúčnej kosti a oprela si nos o tvoj krk.
,,Ja si pamätám všetko, zlato,“ nadýchol si sa vône mojich vlasov.
,,Tak mi nikdy nikto okrem teba nehovoril.“
,,Hlupáci… na druhej strane, robili sme spolu veľa vecí, ktoré si nikdy s nikým nerobila,“ pozrel si sa na mňa veľavravne a ja som sa zasmiala.
,,Pravda,“ prikývla som. ,,Bola som tvoja Harley Quinn skôr, ako ten film vyšiel.“
,,A komu robíš sparinga v zločine teraz?“
,,Nikomu, som na zločin sama.“
,,Točí sa okolo teba toľko vesmírnych telies, že si nevieš vybrať?“ trochu si sa mi vysmieval. Vieš dobre, že to neznášam!
,,Nemám rada priveľa možností, mätie ma to.“
,,Kedysi si si nevedela vybrať ani čo si oblečieš a čo budeš jesť, nieto ešte chlapa, ktorého budeš milovať. To je aspoň dôležité rozhodnutie,“ spomínal si na časy, keď som bola vo svojej neregulovanosti a nerozhodnoti naozajstný majster sveta.
,,Stále to neviem, popravde. Ja asi nemám rada na výber.“
,,Máš rada, keď ti niekto hovorí, čo máš robiť?“ zasmial si sa.
,,Iba keď ten niekto si ty, nikoho iného som nikdy neposlúchala,“ šťuchla som ťa do rebier.
,,Lebo keď ťa ovláda niekto iný, nemusíš sa sama. Zbavuješ sa tým zodpovednosti za všetko, čo sa stane. Len nie každý je schopný ovládať čosi tak nevšedné, ako si ty,“ rozpažil si a ja som vstala a prešla k oknu.

Chvíľu som sa dívala do tmavej nočnej ulice a uvažovala, čo budem robiť so svojim životom. Neviem, prečo ho chodím bilancovať na tvoj gauč, ale keď o sebe premýšľam, je pre mňa najjednoduchšie hovoriť to tebe. Možno preto, že si myslím, že ma nepočuješ naozaj. Možno preto, lebo sám naozajstný nie si. A možno preto, že dúfam, že keď ti nie je dobre, zapneš si do sluchátok moje staré nahrávky a potom ti zrazu už dobre je. Nepamätám si, čo som ti nahrávala. Vôbec. Viem len, že sa to dialo a dialo sa to často a ty si to mal naozaj veľmi rád.

,,Pamätáš na svoju kakaovú teóriu?“ postavil si sa ku mne a podal mi šálku horúceho kakaa.
,,Hej… kakao by si človek nikdy nemal robiť sám, lebo potom nechutí ako má. Na kakao potrebuješ zvláštny druh lásky, preto ho robia iba frajerky a mamy,“ vzala som si ho a nadýchla sa vône. Parilo sa z neho a šálka mi príjemne ohrievala ruky.
,,Tak predsa si len nezabudla úplne na všetko,“ pohladkal si ma po chrbte a sadol si si naspäť na gauč. Vystrel si nohy na jeho dlhšej časti a privrel oči s rukami prekríženými za hlavou.
,,Je výborné,“ napila som sa a ty si sa usmial. Spokojne. ,,Ako sa cítiš?“ prišla som k tebe a posadila sa do kresla oproti.
,,Ako keby som bol v akejsi inej dimenzii. Časopriestorovej,“ stále si mal zatvorené oči a vyzeral si, že si svoju časovú slučku užívaš.
,,Podľa mňa aj sme. V akomsi galaktickom kvadrante, kde nikto okrem nás nie je a môžeme sa rozprávať o hocičom,“ zatvorila som oči tiež a vyložila si nohy k tvojim. Dotýkala som sa nepatrne prstami tvojich lýtok, ako keby sme spolu spočinuli v meditácii.
,,Neviem celkom presne, aký je toto stav… je to ako keby sa mi snívalo, ale vlastne nie. Je to upokojujúce a trochu desivé. Nevieš náhodou, kde to sme?“ ani jeden z nás neotváral oči, iba sme pokojne a pomaly dýchali v rovnakom rytme.
,,Filozof v mojom vnútri by chcel povedať, že sme tam, kde máme byť,“ zasmiala som sa a ty tiež.
,,Chcel by som tu zostať,“ povedal si potichu.
,,Lebo je tu pokoj a ticho a nikto od teba nič nechce?“
,,Hej, presne preto,“ chytil si mi chodidlo do dlane a začal ho palcom pomaly masírovať.
,,Bruno?“
,,Uhm?“
,,Budeme sa takto spolu rozprávať už navždy?“ hlas sa mi trochu lámal.
,,Akože len v tvojej hlave a mojom neurčitom časopriestore?“
,,Uhm.“
,,Hej… asi hej. Ale nebuď z toho smutná… takto prídem vždy, keď ma zavoláš. Má to svoje výhody,“ otvoril si oči.
,,Ako dlho ťa ešte budem volať, nevieš náhodou?“ pozrela som sa na teba trochu rezignovane.
,,Kým budeme svorka. Takže nafurt. Ty nevieš, ako byť samotár,“ pohladkal si ma po nártoch vo farebných ponožkách.
,,A ty hej?“
,,Ja už sa roky plácam v tom, ako byť bez teba. Stále som na to neprišiel… asi som sa málo snažil,“ vzal si si moju šálku a napil sa z nej.
,,Možno, že je to s tými vlkmi tak, že ani oni sa vlastne veľmi nerozprávajú, len tak spolu koexistujú. Žijú viac-menej vedľa seba, nie spolu. V tichom spoločenstve a vzájomnej dohode o neútočení.“
,,Ja myslím, že spolu žijú kvôli ochrane. Ako my dvaja. Ja chránim tú časť tvojho mozgu, ktorá sa odmieta definitívne zblázniť a ty tú časť moje duše, ktorá sa definitívne zbláznila raz a navždy,“ postavil si sa.

Postavili sme sa oproti sebe a zhlboka sa nadýchli. Silno som ťa objala okolo krku a ty si si jemne rozprestrel dlane na mojich rebrách.
,,Snívaj sa mi znova, prosím,“ zašepkala som.
,,Budem na teba občas vyť, sľubujem,“ povedal si a ja som otvorila oči.

Vonku už bola tma. Do sluchátok mi hral upokojujúci playlist, cigareta v ruke mi dávno dohorela a v sladkom drinku sa mi kúpala mucha. Klipkala som očami do tmy a dívala sa na husiu kožu na nohách vyložených na ratanovej stoličke. Neviem, kde som to presne bola, ale som si istá, že si tam bol so mnou. Prídi zas.