kontroverza

,,Prečo nespíš?“ zašepkala som.
,,Ty vieš prečo…“ vzdychol si.
,,Lebo Mesiac je v Blížencoch?“ uškrnula som sa.
,,Hej, presne preto,“ usmial si sa tiež. Konečne.
,,No tak vidíš, aspoň raz za to nemôžem ja,“ ležala som vedľa teba a obaja sme sa dívali do stropu.
,,Stále na to nemám čas, maličká,“ zatvoril si oči.
,,Je mi to jedno, nie som tu kvôli tebe,“ pretočila som buľvami a ty si trochu skrivil obočie.
,,A prečo tu si?“
,,Healujem,“ nadýchla som sa zhlboka.
,,Koho?“
,,Seba,“ usmiala som sa. Viac-menej sama na seba.
,,A ako ti to ide?“ spýtal si sa skoro otrávene.
,,Ako všetko, čo robím, ide mi to vynikajúco.“
,,Samozrejme, že sa vôbec pýtam,“ zasmial si sa.
,,Kladieš bezpredmetné otázky, namiesto toho, aby si sa spýtal niečo skutočne dôležité,“ bola som z teba trochu sklamaná.
,,Napríklad čo?“
,,Napríklad – prečo ty nehealuješ sám seba?“
,,Lebo na to nemám čas,“ opäť si vzdychol a ja som si uvedomila, že nemám rada, keď vzdycháš sťažka. Mám rada, keď vzdycháš, lebo sa ti svet, v ktorom si, páči tak veľmi, že nevieš, čo so sebou.
,,Keď padá lietadlo, komu dávaš masku najprv, sebe alebo deťom?“
,,Život nie je padajúce lietadlo…“
,,Fakt?“
,,Hmmm… možno trochu,“ zamyslel si sa.
,,Neumri len preto, lebo nie si schopný nasledovať inštrukcie. Mŕtvy im na nič nebudeš,“ hovorila som pokojne a zhlboka dýchala.
,,A čo mám teda robiť?“ počula som tú rezignáciu v hlase. Si veľmi, veľmi unavený…
,,Venuj si dvadsať minút denne. Iba lež a zhlboka, ale pomaly dýchaj. To je všetko,“ mykla som ramenom.
,,Takže meditácia je odpoveď na všetko?“ počula som, ako si prekrútil očami.
,,Áno, ale ty nemedituj, lebo to ťa, z nejakého dôvodu stresuje. Ty len dýchaj,“ zasmiala som sa.
,,Vkrádaš sa takto do hlavy aj iným ľuďom?“
,,Iba občas a ak je to nevyhnutné,“ priznala som.
,,A komu ešte?“ napol si sánku a ja som sa začala nahlas smiať.
,,Snažíš sa ma tu presvedčiť, že to, že so mnou nehovoríš, je dôsledkom toho, do koľkých hláv sa v noci vkrádam?“ udrela som sa dlaňou do čela.
,,Nič také som nepovedal,“ smrkol si nervózne.
,,Tak prepáč, že si domýšľam. Nevkrádam sa nikam… ak ma niekto vída v snoch, tak je to jeho problém, nie môj,“ mykla som ramenom a znova zavrela oči.
,,Je ťažké sa na niekoho napojiť?“
,,Nie, veď vidíš, že si to zvládol tiež,“ uškrnula som sa.
,,Ale neviem ako…“
,,S tým ti nepomôžem, čo máš vo vnútri svojej hlavy je len tvoje,“ nedokázala som to povedať bez úsmevu na tvári.
,,A prečo sa uškŕňaš, keď to vravíš?!“
,,Lebo je to taký high level tebaklamu, že…“ smiala som sa a teraz už nahlas.
,,Takže moja hlava nie je len moja?“
,,A už nikdy nebude, prepáč,“ otvorila som oči a otočila hlavu tvojim smerom.
,,Neurob tam bordel…“ žmurkal si pomaly a unavene.
,,Ten už tam je. A ja ho upratovať nebudem. Sadnem si na ten špinavý gauč v tvojej amygdale a budem sa pozerať, ako perfektne ti ide zbierať z podlahy svojho vedomia tie rozsypané kusy.“
,,Neviem, či som o pol štvrtej ráno pripravený na takéto farbisté metafory,“ zasmial si sa.
,,Vydaj sa na cestu okolo seba. Zisti, prečo sa cítiš ako sa cítiš a niečo s tým rob. A keď ti sebareflexia a introspekcia nič nepovedia, tak choď na YouTube alebo TikTok a napíš do vyhľadávača Twinflame. A potom mi prídi povedať, či si na tej ceste stretol sám seba,“ naklonila som sa a pobozkala ťa na líce.
,,A teraz už môžem ísť spať?“
,,Nie, zvoní ti budík… WAKE UP!“ skopla som ťa z postele na studenú podlahu, ako si to ty sám robíš už toľké roky. Hnus, čo? Just… stop.