kontroverza

Zarývala som mu nechty do vrchnej vrstvy kože a medzi zubami stláčala kľúčnu kosť. Smial sa. Rozpačito, ako vždy, keď nevie, čo so svojimi emóciami. Natož s mojimi.

Ležali sme vo veľkej posteli v úplnej tme a on mi končekmi prstov láskal prsia. Kňučala som, vlnila sa a spievala si Hurricane, keď sa jeden odohrával v mojom vnútri a ničil všetko, čo tam kedy bolo. Hradby postavené z rozumu, kvôli ľuďom ako je on. Takým, ktorí dokážu zmeniť váš svet naruby a vy sa môžete iba pozerať na tú spúšť, ktorá tam zostala.

,,Tak strašne ťa… tak strašne,“ vzdychala som mu do ucha a uvedomovala si, že tento chlap je v mnohom ako všetci ostatní, ale v niečom predsalen iný. Prišiel do môjho vnútra rozstrieľať nezmyselné steny paintballovou puškou, lebo som raz povedala, že mám rada ružovú. Že to boli práve tie múry, ktoré mali udržať všetku tú absurdnú, neopodstatnenú, iracionálnu a horúcu lásku vo vnútri, som mu nepovedala. Zabudla som. Či čo.
,,Nesmieš mať hranice!“ kričal, smial sa a strieľal do stien, ktoré držali vo vnútri uväznenú živelnú pohromu.

Preplietali sme si vône a fetovali svoju pokožku ako narkomani, ktorí si mysleli, že na zemi našli vrecúško sódy bikarbóny. Až keď to otvorili, zistili, že je to kokaín s Escobarovým monogramom a pozláteným šňupadlom.

Príliš dobré, aby to mohla byť pravda.
Príliš silné, aby sa to dalo prežiť.
Príliš lávaké, aby sme s tým prestali dobrovoľne.

,,Už budeme robiť navždy len toto?“ zasmial sa.
,,Nie, ale na začiatku to tak býva,“ obtierala som sa mu o krk špičkou nosa a nemohla som prestať. Už vám niekedy niekto voňal tak veľmi, že ste si chceli vyvrátiť všetky sliznice naruby, len aby ste ho mohli nasať? Tak potom viete, o čom hovorím, čo sa tak znechutene ksichtíte!
,,Tak ale,“ potľapkal ma po ramene.
,,Čo by si chcel robiť?“ spýtala som sa, keď sa môj jazyk hral s jeho pupkom.
,,Niečo, pri čom by som mohol mať trochu krvi aj v hlave,“ rozosmial sa.
,,Mohli by sme prejsť na ďalšiu métu už konečne?“ zaručala som.
,,Víchrica!“ pleskol ma po zadku.
,,Hurricane,“ skríkla som do vankúša.
,,Akože noazaj? Nič iné? Len toto? Furt? Dokola? Taký zamilovaný nemôže byť nikto, veď to nie je zdravé!“ uhryzol ma do ramena.
,,Ja…“ nadýchla som sa.
,,No povedz,“ pohladkal ma.
,,Ja som veľmi dlho chcela iba teba a nič iné. A ty si veľmi dlho chcel všetko, len nie mňa. Keď sa nám preťali množiny, hoci iba kúsok, ja to musím využiť. Čo keď sa to viackrát nestane? A čo keď to skončí?

A co když v tom je celej vtip,
že kam až oko dohlídne.
Všechno. Všecho jseš ty.
I já, i všichni v tomhle sále.
Všechno jseš ty. I teď, i neustále.
Všechno, co prožíváš,
všechno, co tebou zmítá.
Tohle je tvoje vědomí.
Tady se láme realita.
Tak bacha, ať tě nezlomí,“

zarecitovala som mu. Chvíľu bol ticho a potom ma pohladkal po vlasoch.

Nepovedal nič. Iba ma nechal ľúbiť ho. Po istú hranicu. Tú tvoril lem jeho bielizne a mentálne cvičenia, ktoré robil celú noc. Počula som, ako presviedča svoj mozog, že všetko je len stav mysle. Že biológia sa dá ojebať. Že je jedno, kto čo a ako veľmi chce.

,,Povedal som nie,“ dal mi prst na ústa, keď som sa približovala k jeho perám.
,,Nemôžeme sa ani bozkávať?“ povedala som smutne, ako päťročné dieťa, ktorému nechcú kúpiť zmrzlinu na kúpalisku.
,,Nie, lebo viem, jak to skončí,“ uškrnul sa a nemenil svoj statement.
,,Ale keď ja ťa tak…“ vzdychla som a bozkávala ho na zaťatú sánku.
,,Aj ja teba. Ale ty potrebuješ disciplínu. A ja potrebujem dokončiť stratégiu. Čakala si toľko, že tú chvíľu ešte zvládneš,“ zasmial sa.
,,Koľko je chvíľa?“
,,Neviem to odhadnúť,“ vzdychol.
,,Približne?“ dobiedzala som.
,,Naozaj neviem. Chvíľu,“ zasmial sa.
,,Počítame to na dni, mesiace, roky?“ škrabkala som ho po hrudi a strkala prst do priehlbiny, kde kedysi bývalo srdce.
,,No v krajnom prípade to môže byť aj rok,“ priznal.
,,Dobre,“ prikývla som.
,,Čo na to vravíš?“ doberal si teraz on mňa.
,,Že keď zaspíš, urobím si to sama a pôjdem spať tiež,“ otočila som sa mu chrbtom.
,,Je niečo, v čom máš limit? Potešilo by ma, keby bola na svete aspoň jedna hedonsitická pičovina, pri ktorej by si vedela, kedy máš dosť!“ bolo v jeho hlase počuť smiech, pobúrenosť aj šialenstvo.
,,Drogy, žrádlo a sex? Nie. Keby bolo po mojom, tak ti sfuknem lajnu z podbruška, potom si na tebe zajazdím a kým by si sa doklepával, dala by som si burger sediac ti stále na vtákovi,“ povedalo to z mojich Ja, ktoré nemá limit ani v úprimnosti.

Smial sa. Myslím, že je rád, že som taká, aká som. Dokonca si myslím, že keby sa to zmenilo a prispôsobilo tomu, ako si to on predstavuje v ideálnom prípade, tak by mu moja autentickosť chýbala. Som o tom presvedčená. Bolo by mu ľúto, keby som ho už neľúbila. Alebo keby som dokázala vedľa neho ležať a nehladkať mu brucho. Muži sa tvária, že im to je jedno a dokonca mnohí tvrdia, že im to je nepríjemné, keď sú ženy kontaktné. Ale vo chvíli, keď si žena do postele oblečie naozajstné pyžamo, otočí sa chrbtom a povie „dobrú noc“, začína sa im v hlave rojiť séria scenárov o tom, „kto napĺňa potreby tohto emocionálneho tupela, keď to nechce odo mňa? „.

,,Nebuď ako Elon Musk,“ povedala som mu a snažila sa päsťou dobyť cez jeho hrudnú kosť. Dovnútra. Lebo nejaké vnútro predsa mať musí. Videla som ho. Bola tma a nebola som triezva, ale nemohla to byť halucinácia. Niekde tam musí byť kúsok normálneho muža, ktorý vie ľúbiť.
,,Musím,“ povedal viac sebe ako mne.
,,Ale ja…“ namietala som.
,,Keby si nebola taká sebestredná, tak by si nehovorila stále len o sebe. Skúsiš pochopiť aj mňa?“ povedal podozrivo úprimne.
,,Nechaj ma viesť. Iba v tomto,“ hryzkala som mu kožu, ako keby som si z neho chcela urobiť sitko na cestoviny.
,,Práve v tomto ťa nenechám viesť!“ rozosmial sa. ,,Čosi, radšej ťa nechám šoférovať. Opitú. Potme. Bez šošoviek. S venušinými guličkami v šuške,“ hyperbolizoval a ja som sa smiala s každým ďalším slovom.
,,Akože prečo? Ja som odborník na lásku!“ sadla som si protestne.
,,Ty si neriadená strela. Vôbec nevieš, kam ideš, len ideš! Najrýchlejšie zo všetkých. Aj je to pekné, aj je to farebné, človek by sa na to kukal ako zmagorený…“
,,No tak potom?“ rozhodila som rukami.
,,TO je ten problém! Vymýva to mozog. Myslíš, že ja to nechcem? Ale to je jednosmerka.“
,,Skús to. Ako ten týpek, čo skočil z vesmíru. Redbull mu dal krídla! Budem tvoj redbull,“ pricucla som sa k jeho krku a tepna mu pulzovala, až ju bolo vidno cez tú tenkú, hladkú a bezchybne voňajúcu pokožku.
,,Je to anomália paradoxov,“ usmial sa.
,,To je meno mojej postavy!“ potešilo ma, že si to pamätal.
,,Viem. Ruská špiónka Anomália Paradoxow,“ zasmial sa. ,,Rozmýšľal som nad tým slovným spojením. Vieš, čo to vlastne je? Anomália paradoxov? Keď sa na jednu vec nedokáže nájsť riešenie, ktoré by prospelo všetkým, hoci každé by mohlo byť správne. Napríklad my dvaja. Ty môžeš povedať, že keby som ťa ľúbil, tak by som ťa vybúchal, že by statik mal čo robiť s touto budovou. A ja ti zasa môžem povedať, že keby si ma naozaj tak veľmi ľúbila, tak by si pochopila, že potrebujem energiu venovať niečomu inému. Teraz. Nie navždy, ale práve teraz,“ hladkal ma.
,,Čo budeme robiť?“ vzdychla som a nahmatala mu žily na predlaktí.

Začala som premýšľať, ako je možné, že tento chlap bol nadizajnovaný presne tak, ako sa mi to páči. Celý čas mi v hlave išlo gifko, na ktorom bolo napísané „VYŠŠÍ ZMYSEL“. Všetko na ňom bolo presne. Od guličky v jazyku, kvôli ktorej som si skoro rozhrýzla spodnú peru, keď sa s ňou hral a ja som nemohla… cez brucho, ktoré z nejakej príčiny moje dlane vyhodnotili ako to najdokonalejšie, čo kedy držali… až po pižmo, ktoré by mali čapovať do diamantových fľaštičiek a predávať ako tekuté absolútno. Keby bol len chytrý a zábavný, tiež by som bola nadržaná, ale skôr na masturbačnú fantáziu, ako so mnou hrá šach. Takto v mojej hlave hráme šach. Nahí. A tie figúrky sú dosť tvrdé…

,,Necháme to na vesmírny pulz,“ usmial sa.
Odfrkla som a otočila sa mu zadkom.
Privinul sa, položil mi na hruď tú obrovskú ruku a stisol. Zapasoval sa mi panvou medzi polky, oprel špičku nosa o zátylok a vzdychol: ,,Alebo kým nezlyhá ľudský faktor.“