kontroverza

Otvorím oči a vidím realitu. Kategorizujem poznatky. Som presný. Analytický. Praktický. Vytváram stratégie a vždy mám plán. Myslím lineárne. Krok za krokom. Som realista. Mám rád čísla. Som zákon. Logika. Poriadok. Viem presne, kto som a kým sa chcem stať.

Zatvorím oči a snívam. Tvorím a som slobodná. Je vo mne vášeň. Túžba. Zmyselnosť. Som hlasný smiech a dobrý vkus. Cítim piesok na bosých chodidlách. Živé farby. Melódie. Chcem maľovať na prázdne plátno. Som bezhraničná predstavivosť. Umenie. Poézia. Láska. Som život. Chaos. Môžem byť čím chcem.

Počúval som, ako rozpráva. Ako kladie otázky a ako sa pri tom tvári. Zužovala zreničky, keď počula niečo, čomu nerozumela. Najprv sa pýtala, potom odporúčala riešenia. Sŕkala veľkú kávu a slastne sa pri tom zalizovala. Tak veľa kávy pijú väčšinou neurotici. Mala károvanú sukňu a conversy. Keby som ju stretol niekde na ulici, presne by som vedel, čo robí. Nebolo to dievča na lásku na prvý pohľad. Možno tak na druhý, keď otvorí ústa a ľudia pochopia, že rozhodne nie je hlúpa.

Celý čas bol ticho. Usmieval sa a balil si cigaretu. Počúval ma. Voňal. Tak krásne, až som mala chuť privrieť oči a oprieť si špičku nosa o jeho krčnú tepnu. Kým odpovedal na otázku, pozrel sa hore a ukladal si v hlave, ako mi to vysvetliť tak, aby som to pochopila. Keď som povedala niečo milo naivné, pozrel sa na mňa ako na batoľa, ktoré pri pokuse vstať spadne na malý  tučnučký zadoček.

Svoj pracovný a súkromný život rád oddeľujem. Nie preto, že by som nemal rád ľudí, s ktorými pracujem. Mnohí sú dokonca moji priatelia. Ale domov si ich nenosím. V práci som stratég a vývojár. Zodpovedám za to, aby sa veci posúvali vpred. Aby všetci robili to, čo majú. Krok za krokom. Podľa plánu. Chcel som získať viac dát, tak som si ju pozval domov. Do priestoru, v ktorom som zraniteľný. Lebo som chcel vedieť, či to pochopí. A zneužije. Vyčlenil som jej hranice a nechal ju ohybovať sa v nich. Čakal som, že ich začne prekračovať a ja ju budem musieť krotiť. Ale ona sa k tej hranici ani nepriblížila. Sedela dlho vo vnútri toho kruhu a iba sa dívala na lepiacu pásku, ktorá ho tvorila.

Povedal mi, že mám prísť. Na víkend. Celý. Oholila som si nohy a zafarbila vlasy. Aby som bola za peknú! Vôbec si to nevšimol. Správal sa indiferentne. Ako keby tam mal každý deň niekoho. Zo spálne mi priniesol veľký farebný paplón a položil ho na gauč. Poprial mi dobrú noc a odišiel. Chvíľu som sedela a dívala sa, či je to len skúška. Vravela som si, že je asi plachý. Netlačila som. Neskúšala. Iba vtedy, keď som so sebou nedokázala nič urobiť. Keď bol príliš blízko. Alebo príliš krásny. Alebo keď urobil niečo tak nekonečne rozkošné, že som si musela hrýzť do pery, aby som ho nepobozkala.

Zažil som ju v mnohých situáciách. Vypočul si veľa jej názorov. Formovala ju empíria. Starala sa o ľudí ako jej mama. Učila tých, ktorí nevedeli. Vytvárala ilúzie, lebo pochopila, že ľudia bez predstavivosti majú naozaj smutný život. Nepotrebovala dáta. Vyberala si intuitívne. Ľudí. Miesta. Reakcie. Dokázala analyzovať, ale nie syntetizovať. Striedali sa v nej radosť so strachom ako pri tenisovej výmene. Občas ma to vyskratovalo. Lebo to, čo bol ráno jej statement, už večer zhltla história. Bola premenlivá a živá. Prebiehala v nej evolúcia každú sekundu. Nanovo.

Dokáže rukami robiť úžasné veci. Keď sa hrá s mäsom pri varení, môžem sa na to dívať celé hodiny. Ako naťahuje kožu na kurčati. Ako tľapká dlaňou po hovädzom, keď robí burger. Ako strká prsty do horúceho oleja. Má prekrásne ruky. Atypické. Veľké. Žilnaté. Necitlivé. Opatrné. Nerád niekoho drží. O to radšej hladká. Páči sa mu regulovať si intenzitu dotyku. Hreje. Zviera. Stláča. Nikdy nie príliš. Lebo vie, že jediné krásne veci, ktoré vznikajú pod tlakom, sú diamanty.

Malé dievča vo veľkej posteli. Tak mi pripadala, keď som jej kusy lepiacej pásky poodlepoval z teritória. Povedal som, že už môže. Kamkoľvek. Prvýkrát som videl kombináciu základných emócií naraz. V jednom oku mala radosť, v druhom strach. Najprv som si myslel, že sa bojí, aby som jej neublížil. Pozrel som sa bližšie. Bála sa, aby neublížila ona mne. Vedela, že potrebuje hranice. Inak vybuchuje a jej kúsky sa neriadene pohybujú vesmírom. Keď som jej tie hranice vzal, strach prevzal kontrolu. Ale iba na chvíľu. Na tú, keď nevedela, či sa ma smie dotknúť. Opatrne vystrela ruku a pobozkala ma. Zatvorila oči. Nadýchla sa. Otvorila ich. A ja som vedel, že sa aktivovalo absolútno. Bude všetko. A bude naraz.

Jeho koža voňala ako odpoveď na všetky otázky, ktoré som kedy mala. Ako ráno s čerstvou kávou a výhľadom na more. Ako batoľa s mäkkým bruškom a veľkými lícami. Voňal ako noc pod hviezdami. Ako polárna žiara. Ako oceán, keď surfista chytí tú najvyššiu zo všetkých vĺn. Lebo si na ňu trúfne. Voňal ako jediný svet, v ktorom chcem žiť. Lebo je tam bezpečne. Pokojne. Harmonicky. Zábavne. Čisto.

Mal som plán. Jasný. Účinný. Efektívny. Bod číslo 1 bol, že som ju nechcel milovať. Pretože tak, ako to potrebovala ona, som to vlastne ani nevedel. Vravel som si, že hocikoľko lásky by som do nej dostal, vždy by to bolo málo. Bola bezodná. Díval som sa, ako bola ženou od jedného dna po druhé. A bol som uchvátený tým, že vôbec nemá hladinu. V nej nikto nelovil ryby holými rukami. Ani prútom. Vhadzovali do nej celý život dynamity. A ja neviem, či ma presvedčil spasiteľský komplex alebo tá rozorvanosť, ktorú som v nej každý deň videl. Ale túžil som ju upratať. Dať na to správne miesto všetko, čo tam iní porozhadzovali. A ona sa nechala. 

Vedela som, že to bude nebezpečné. Pre nás oboch. Boli sme ako neplavec a povodeň. Mňa bolo veľa a on mal iba obmedzené možnosti. Nechala som do seba prenikať všetky (hemi)sféry jeho vplyvu. Inštaloval aktualizácie do môjho systému a dal mi čas, aby som sa s nimi naučila pracovať. Učil. Vysvetľoval. Kontroloval. Chválil. Vytvoril mi návyk. Bola som jeho LifeBot. A keď už si myslel, že je všetko hotové, začala som generovať bugy. Kamkoľvek klikol, vyskočilo na neho niečo nečakané. Reakcie. Túžby. Vzdychy. Pohľady. Dotyky. Impulzy.

Topil som sa. Mala rozvodnené a rozburácané všetko. Myšlienky. Oči. Lono. Všetko, čoho som  sa dotkol, sa roztekalo. Roztápala sa mi pod rukami, až som sa bál, že sa celkom vyparí. Menila skupenstvo a keď som chcel prestať, aby z nej ostalo aspoň niečo hmotné, prosila. Kňučala. Upierala na mňa oceán v kvapke svojej dúhovky a prosila ma, aby som tú vlnu chytil a surfoval.

Padali sme nekonečne dlho. Dno, na ktoré som narazila chrbtom, mi urobilo pár preliačin. Tuho ma objímal a pumpoval mi do pľúc vzduch, hoci ho mal sám málo. Dostala som nás sem ja? Tým, aká som? Alebo on? Tým, akou mi dovolil byť? Zovrela som ho v náručí, zatvorila oči a povedala mu, aby sa nebál. Otáčali sme sa najprv pomaly. Vír, ktorý sa pod nami tvoril, robil do dna hlbokú brázdu. Vystrelili sme nad hladinu. Vysoko. Tornádo pod nami zničilo všetko neživé. Lievik odhodlania pominul a keď som sa pozrela hore, udrela som si hlavu o nebo. Spokojne som sa usmiala. Zachránila som nás!

Pozrel som sa pod nás. Nebolo tam nič. Len kilometre vzduchu. Ona sa šťastne smiala s hlavou v oblakoch. A možno aj preto, že nás dostala z dna. Nepozrela sa dolu. Netušila, ako hlboko môžeme spadnúť. Čo všetko sa nám môže stať. Ako veľmi sa môžeme rozbiť. Koľko kúskov z nás môže ostať. Keď to pochopila, vytreštila na mňa oči a zhíkla. Pokrútil som hlavou a vzdychol. Chytil som ju jednou rukou za nohy, druhou za ruky a urobil si z nej padák.

Zniesli sme sa na Zem bez jediného škrabanca. Položil ma a ja som sa mu šťastne hodila okolo krku.

,,My sme lietali!“ skríkla som šťastne.

,,My sme padali,“ zasmial sa nervózne a pobozkal ma do vlasov.

V živote som nebol taký vydesený. Pristál som nohami pevne na zemi a konečne som si mohol vydýchnuť. Díval som sa na ňu a uvedomoval si, že tam, kde ona lieta, ja padám. Kde ona verí, ja počítam. Kde sa ona bojí, ja som pokojný. Paradoxy. Vesmírny pulz. Dvojčatá.

Zatvorím oči a snívam. Som amygdala. Robím z teba človeka. Nútim ťa smiať sa. Plakať. Nepremýšľať. Som nebezpečná. Maličká. Nenápadná.

Otvorím oči a vidím realitu. Som cortex. Robím z teba človeka. Nútim ťa myslieť. Kategorizovať. Vyhodnocovať. So mnou si v bezpečí. Som obrovský. Vidia ma všetci. 

Nežili by sme bez seba, ani keby sme mohli.

Žili by sme bez seba, len ak by sme nemohli inak.