kontroverza

Povedal, že sa spolu priveľa rozprávame. Bolo to ako alfa testovanie. On nahlásil chybu a ja som vyriešila problém.
,,Dobre,“ prikývla som.
,,Čo dobre?“ zasmial sa.
,,Ja už budem viacej ticho,“ usmiala som sa.
,,To bola iba téma na diskusiu. Neurážaj sa,“ zasa sa zasmial.
,,Nie som urazená. Len neviem, čo s tým mám robiť. Ak ti to vadí, ja viem byť aj ticho. Alebo viem byť aj preč. Povedz si,“ mykla som ramenom.

Naozaj by mi to neprekážalo. Ale čítať mu myšlienky nedokážem, musí mi explicitne povedať: „Choď preč!“ a ja pôjdem. A že mu chýbam si uvedomí až vo chvíli, keď mu nebude mať kto nahrievať topánky pri krbe! To je, inak, trochu úchylné. Ale keď sme boli deti, robila to mama stále. Dávala nám topánky na pár minút ku krbu, predtým, ako sme v nich niekam vyšli do treskúcej zimy. Začala som to robiť Leovi, keď sme spolu začali bývať, iba ako joke. A jemu sa to zapáčilo, lebo má rád pokoj a nohy v teple.

Nikdy som neprepadla látkovým závislostiam. Sú dni, keď vyfajčím krabičku cigariet a nemyknem brvou. A sú víkendy, keď som taká lenivá vyjsť z domu, že nefajčím vôbec. Alkohol mi nikdy nechutil a drogy som skúsila všetky a nič ma neberie tak, že by som potrebovala dennú dávku.

Občas sa ale stane, že si vytvoríte horšiu než látkovú závislosť.
,,Nejedu v drogách. Jedu v lidech,“ hovoril Begbie z Trainspottingu. A to je o dosť horšia závislosť, pretože tú nedokážete regulovať. Nič to nestojí, objekt vašej závislosti je skutočný a hmatateľný. Viete, prečo sa vám rozširujú zreničky. Postihuje to celú vašu osobnosť. Ako roztrúsená skleróza.

Leo sedel vo svojom strategickom výklenku a díval sa do veľkých monitorov, ktoré mu ožarovali alabastrovú tvár, až som mala chuť ponatierať ho 50-kou, aby sa mu nespálili vrstvy. Mám rada tie začiatky vzťahov. Muž mi vtedy vonia a chutí ako psovi údené.

,,Ja ťa tak ľúbim,“ povedala som mimovoľne.
,,Dobre,“ zasmial sa.
Vedela som, že žartuje, ale aj tak som nedokázala zabrániť tomu, aby ma to zasiahlo. Tak nepríjemne. Lakťom do rebier.
Zhlboka som sa nadýchla a usmiala. Díval sa do monitorov a čosi si šomral sám pre seba. Nevnímal ma. Chcela som mu povedať, že mám zajtra dovolenku, aby sme mohli byť viac spolu, lebo som dostala nápad! A vždy, keď dostanem nápad, chcem sa o ňom rozprávať. Veľa. A iba s ním, lebo ma pramálo zaujímajú iné názory. Ale nebola tá správna chvíľa.

Vstala som, vošla do spálne a obliekla si džíny. Zavolala som si taxík, vzala kabát a v zrkadle na chodbe skontrolovala, či sú moje očné linky stále na tom správnom mieste.
,,Čau,“ zakričala som.
,,Čau,“ odzdravil.
Ešte čosi vravel, ale už neviem čo. Zatvorila som dvere a zbehla schody. Rada bežím dolu po schodoch. Je to ako keby som od niekoho či niečoho unikala. V tomto prípade som unikala len od svojich potrieb, lebo nikto iný ma nenaháňal.

Taxikár ma vysadil pred Adamovým domom. Stál na balkóne a fajčil.
,,Na, otvor si,“ hodil mi kľúče.
Vybehla som schody a vošla do bytu, v ktorom mi je vždy dobre. Lebo tam žijú ľudia, ktorí keby mohli, objímali by ma celý deň.
,,Láska!“ pozdravila ma jeho žena a vybozkávala ma už vo dverách.
,,Čaute,“ spadla zo mňa akási mučivá ťažoba, keď som zacítila vôňu steaku.
Adam vošiel dnu a závan cigaretového dymu za ním.
,,Ahoj, zlatíčko,“ roztvoril obrovskú náruč a nechal ma do nej vplávať.
,,Mala by som s vami bývať,“ povedala som do jeho veľkej načechranej hrude.
,,Máš tu izbičku, môžeš tu byť hocikedy,“ pohladkal ma po vlasoch a jeho žena súhlasne prikývla.

Vyvalila som sa na kožený gauč v obývačke, Adam si sadol z jednej strany a nechal ma vyložiť si na neho nohy a jeho žena si sadla z druhej a objímala ma.
,,No čo nové?“ spýtal sa, keď mi hladkal priehlavky v chlpatých farebných ponožkách.
,,Hm,“ mykla som ramenom.
,,To je čo za odpoveď,“ prekrútil očami a ona sa zasmiala.
,,Leo potreboval priestor a čas, tak som musela z domu,“ vzdychla som.
,,On ťa vyhodil?“ vytreštila na mňa oči najkrajšia baba, akú kedy tento šialenec mal.
,,Nie, to nie. Len nevnímal a ja som ho nechcela rušiť. Včera povedal, že naše štvorhodinové nočné diskusie sú trochu choré,“ cítila som sa nahovno, hoci som vedela, že to nemyslel zle.
,,Rozprávate sa štyri hodiny denne?“ vytreštil na mňa Adam oči.
,,No večer… ležíme v posteli a rozprávame sa,“ pokrčila som plecia a začínala sa cítiť trochu previnilo.
,,To sú tie začiatky vzťahov. Pamätáš, koľko sme sa my rozprávali kedysi?“ zasmiala sa a zapletala mi pramienky vlasov.
,,Hej, jak kokoti,“ prekrútil očami Adam a ja som ho kopla.
,,Au! Ten kopanec ale nepatril mne!“ udrel ma po nohe.
,,On ma bije!“ pozrela som s prevrátenou spodnou perou na jeho ženu a ona ma zovrela v náručí ešte viac.
,,Neznášam, keď ste vy dve v presile,“ pokrútil hlavou a zasmial sa. ,,Poď fajčiť,“ zavelil.

Vyšli sme na balkón iba my dvaja. Adam ma zozadu objal a zabalil do svojej bundy.
,,Je to haluz, ako sa nevieš povzniesť nad niečo také. Keby som ti to povedal ja alebo hocikto iný, tak by si to chápala. Veď si taká istá, aj ty potrebuješ čas a priestor na veci,“ pobozkal ma do vlasov.
,,Ja viem. Ja len…“ vzdychla som.
,,Hej. Ale zachovaj si status najlepšej frajerky na svete a nechaj ho robiť, keď potrebuje robiť. Buď ticho, keď potrebuje, aby si mlčala. Hovor, keď sa spýta. Viem, že to znie, ako keby som ti dával rýchlokurz submisivity, ale ty veľmi dobre vieš, že toto zaberá oveľa lepšie, ako keby si mu fňukala na gauči, že sa ti nevenuje,“ povedal zmierlivo a ja som sa otočila a položila si tvár na jeho solár.
,,Veď preto chodím fňukať sem!“ namietala som a obaja sme sa rozosmiali.
,,Chýbala si nám. Mesačný trip je dosť záhul. Deň po prílete som robil event pre Orange. Lebo som už asi úplný kokot,“ prekrútil očami.

A táto veta spustila štvorhodinovú diskusiu o robote. O tom, kto čo organizuje, nakrúca, vymýšľa. Ohovárali sme ľudí z bradže, dolievali si víno, balili brká a Adam sa nechal ukecať, aby mi urobil jeho špeciálne „baliace cestoviny“.
,,Ale šak teba som na ne už zbalil,“ namietal.
,,Baliace cestoviny povedala!“ zagánila na neho jeho žena a ja som sa dívala zabalená v deke z gauča s pohárom horúceho čaju v rukách, ako keď som bola dieťa a jeden z rodičov mi zakázal niečo, čo ten druhý dovolil.
,,Ženy…“ vzdychol a šiel do kuchyne grilovať krevety a cediť linguiny.

Najedená, nahúlená, vyobjímaná a zľahka pripitá som šla domov. Kráčala som malou staromestskou uličkou a pozrela sa do nášho okna. Leo sa prechádzal s telefónom pri uchu a druhou rukou náramne gestikuloval. Zastala som a iba ho chvíľu pozorovala. Ako choromyseľný stalker.
,,Servus,“ šťuchol do mňa ktosi.
,,Kolegisss,“ ťukli sme si s chlapcom z Mediálky, ktorý býval oproti.
,,Ideme na pivo?“ ukázal hlavou na zasvietené okná Papučkárne.
,,Pome,“ prikývla som a vošli sme dnu.

Nebol tam takmer nikto, len my dvaja a brazílsky čašník, ktorý nás vítal so širokým úsmevom.
,,Á, marketing dream team!“ zakričal od baru a obaja sme mu zamávali. ,,Šó tó búde?“ spýtal sa lámanou slovenčinou.
,,Pivo,“ zavelil Kolega.
,,Dvakrát,“ doplnila som ho.
,,Teraz ideš z roboty?“ pozrel sa na mňa znepokojene.
,,Ale nie. U Adama som bola,“ zapálila som si cigaretu.
,,Menežerisa?“
,,Hej,“ prikývla som a vyfúkla dym.
,,Spíte spolu?“ zodvihol pravé obočie.
,,No ale čo si už načisto rozum potratil?“ pokrútila som hlavou.
,,No akože myslel som si, že nie. Nie je tvoj typ,“ zasmial sa.
,,Čo ty vieš o mojich typoch!“ udrela som ho dlaňou do ramena.
,,Akí muži tebe páčia?“ spýtal sa Brazílčan s úsmevom.
,,Vysokí, chudí, päťkiloví feťáci, ideálne celí počmáraní a nech majú bradu!“ povedal Kolega a smial sa, lebo opisoval sám seba.
,,Takí, čo ma majú radi,“ odpovedala som barmanovi a on sa usmial.
,,To si pekne povedala,“ prikývol.
,,Veď to sa vôbec nevylučuje s tým, čo som povedal!“ namietal Kolega a pil pivo tak rýchlo, že mu stekalo po brade.
,,Čo nasávaš jak Flašíková zamlada, boha?“ spýtala som sa.
,,Nemám veľa času, žena je o chvíľu doma,“ zasmial sa.
,,Ty si taký sexy, kým nezačneš rozprávať,“ pozrela som sa na neho znechutene a obaja aj s barmanom sa rozosmiali.
,,Som jeden z tých väčších fanúšikov tvojej úprimnosti,“ žmurkol.
,,Ja si na tebe veľmi cením, že si v podstate neuraziteľný, pán Kolega,“ pohladkala som ho po stehne.
,,Ideme do skladu a skúsime dačo uraziť? Napríklad CéÓčko tvojim zadkom?“ hodil na mňa lascívny pohľad.
Chvíľu som sa na neho pozerala a súboj pohľadov vyhral, lebo som sa rozosmiala prvá.
,,Hybaj domov, počujem jej podpätky,“ otočila som sa a jeho žena prechádzala cez ulicu k ich bráne.
,,Piči!“ vyskočil, zamával a už ho nebolo.

Ostali sme s Brazílčanom v podniku len sami dvaja. Vyložila som si nohy na ďalšiu barovú stoličku a prikryla sa dekou.
,,Amigo, daj mi dva rumy a kolu,“ podala som mu dopité pivo.
,,Tneska to budé highway to hell?“ zasmial sa.
,,Ale nie, vypijem a pôjdem,“ zasmiala som sa tiež.
,,Ty kým piješ, ja nalejem!“ povedal prozákaznícky.
,,Hovorí sa – nalievam,“ opravila som ho.
,,Ty kým piješ, ja nalievam?“ zamyslel sa.
,,Áno.“
,,Tobre, budem pamétet,“ usmial sa. Títo ľudia z Južnej Ameriky sú všetci takí prežiarení a usmiati stále. Možno to robí slnko. Možno futbal. Možno kokaín. Ale prežiarení a usmiati sú úplne všetci!
,,Ako sa máš, amigo?“ usmiala som sa na neho na oplátku.
,,Ja tóbre, ale ty? Is everything okay?“
,,Yeah,“ prikývla som.
,,I dont thik so,“ hodil na mňa podozrievavý výraz.
,,Som iba trochu smutná,“ prechádzala som prstom po hrdle coca colovej fľašky.
,,Préšo?“ utieral bar handrou. ,,Dont be sad because of people. They will all die,“ žmurkol.

Rozosmiala som sa na celý bar, prikývla a v tej chvíli sa otvorili dvere a Pelko so širokým úsmevom vkráčal k nám.
,,Priatelia,“ uklonil sa pri pozdrave.
,,Pelko!“ skríkol Brazílčan.
,,Bože, to je aká prijebaná prezývka,“ zašomrala som si.
,,Je bohovská! Vždy, keď niekto zakričí Pelko, viem, že hovorí o tom mojom,“ usmial sa a pobozkal ma na líce.
,,Ľudia na teba kričia – Kokot! – a tebe sa to páči,“ pokrútila som hlavou.
,,Šó si daš?“ spýtal sa ho Brazílčan.
,,Pivo a dva absinthy,“ vyzliekal si krásny elegantný kabát a vešal ho na barovú stoličku.
,,Ajáj,“ pozrela som na neho.
,,Héj, rozišli sme sa. Héj, som trochu smutný. Nie, nechcem sa o tom rozprávať,“ vystrel ruku mojim smerom.
,,Dobre,“ mykla som ramenami a hodila na barmana pohľad, ktorý hovoril – Daj mu ešte dva panáky na môj účet.
,,A ty si čo opustená, učupená tiško v rohu? Jak pena? Kde máš Stratéga?“ rýpol si.
,,Doma. Robí,“ kopla som do seba ďalšie poldeci.
,,Dokonalá žena. Aby on mohol robiť, ona sa ide v tichosti najebať! Ah, keby si bola krajšia a ja múdrejší…“ rozhodil rukami a štrngol si so mnou. Všetci traja sme vybuchli v smiechu.
,,Ty si kokot,“ utierala som si kvapky rumu z brady.
,,Áno,“ dal mi Brazílčan zapravdu.
,,Ja som len úprimný! Ale ty vieš, že ťa mám rád. Lebo tak fajnovo varíš a Pelko ľúbi papinkať,“ hladkal si brucho.
,,Aj ja ťa mám rada, lebo aj keď si debil, tak pekne voniaš,“ naklonila som sa k nemu a fetla si trochu jeho pižma.

Bol jediný, komu som bola ochotná tolerovať toto excentricko-extrovertné správanie. Pretože som mu v ňom nedokázala zabrániť. A aj preto, lebo to bol v skutočnosti utiahnutý introvert so zlomeným srdcom, ktorý a takto maskoval pred svetom, v ktorom by dominantní muži nemali mať emócie.
,,Je mi to ľúto,“ pošepkala som mu do ucha.
,,Ešte sa ku mne pritisni ceckami, je to hneď lepšie,“ zašepkal tiež.
,,Magor,“ udrela som ho do ramena a obliekla si kabát. ,,Idem, páni. Bolo mi cťou a národným sviatkom,“ zasalutovala som.
,,Čau, šuštička,“ zamával mi.
,,Ciao, bella,“ zakričal barman a dvere za mnou sa zatvorili aj s ikonickým zacinganím.

Vyšla som hore schodmi a odomykala dvere. Z obývačky vyšiel Leo iba v uteráku.
,,Dobrý večer,“ pozdravila som ho.
,,Čo sa stalo?“ zamrzol.
,,Nič, prečo?“ nechápala som.
,,Lebo ja som vyšiel zo sprchy len v uteráku a ty mi povieš iba dobrý večer? Kde sú lascívnosti? A konštatovanie – Idem práve včas! – ?“
,,Obleč sa, prechladneš,“ usmiala som sa na neho a prešla do kúpeľne. Vyzliekla som sa, vyčistlia som si zuby a z vešiaka nad práčkou zvesila pyžamo. Teda… veľké tričko a malé kraťase.

Ľahla som si do postele vedľa neho a zababušila sa do námorníckych perín. Ostala som na svojej strane postele a miestnosť osvetľovalo iba teplé svetlo soľnej lampy. Cítila som, ako sa na mňa pozerá, ale nezdvihla som zrak.
,,No čo sa deje?“ spýtal sa ako dieťaťa, keď je sfučané pod konferenčným stolíkom, lebo mu súrodenec zobral ovládač.
,,Nič, dobrú,“ chcela som sa mu otočiť chrbtom, ale zastavil ma.
,,Nie dobrú, rozprávaj!“ smial sa.
,,Nesmej sa mi,“ povedala som hlasom rozprávkovej postavičky.
,,Kde si vlastne bola?“ zamračil sa.
,,U Adama a s chalanmi v Papučkárni,“ zatvorila som oči.
,,A čo ste vyriešili?“ stále sa smial.
,,Nič. Tak. Život,“ usmiala som sa. ,,Chce sa mi spať, Leo.“
,,Nechce. Poznám ťa. Viem, kedy sa ti chce. Teraz sa ti nechce!“
,,A čo sa mi chce?“ zhlboka som vydýchla.
,,Neviem, evidentne sa ti chce hrať formu. Ale ak mi nedáš aspoň indíciu, tak neprídem na to, ako sa s tebou hrať tiež,“ usmieval sa a keď som sa mu pozrela do tváre, nemohla som sa hnevať.

Bol ako exponát z arboréta. Taký krásny, že ho nechceš trhať, iba pohladiť, ovoňať a prechádzať mu po lupienkoch špičkou nosa.
,,Povedal si, že sa priveľa rozprávame. Myslím, že sa ma to dotklo. Chápem ťa, potrebuješ venovať čas iným veciam, ale možno si to mal povedať. Celý čas sa najviac hrozím toho, že jedného dňa vyhodnotíš tie chvíle so mnou ako zabitý čas, ktorý si mohol venovať robote. A ja robím všetko preto, aby to tak nebolo, ale niektoré veci… rada sa s tebou rozprávam,“ mykla som ramenom sediac na posteli a žmolkajúc si lem periny medzi prstami.
,,Ty keby si robila nejaký kolektívny šport, tak by si bola najlepší obranca na svete,“ zasmial sa. ,,Nesmieš byť taká defenzívna. Ja som to dal len ako otázku do pléna – či ti nepríde, že sa fakt KUREVSKY veľa rozprávame. Ja som sa nesťažoval. Len udivil. A ty namiesto toho, aby si mi odpovedala jednou vetou, tak si porád balíš veci a sťahuješ sa do Vrakune,“ rozosmial sa. ,,Poď sem,“ rozpažil a ja som sa zvalila na jeho kostnatú hruď.
,,Mal by si sa najesť, tlačí ma tvoj cecok,“ zašomrala som.
,,To mi ani nehovor, že som zase schudol,“ vybehol z postele, vošiel do kúpeľne a postavil sa na váhu. ,,74 a pol! Šak som dokonca pribral!“ skríkol.
,,Ako fajn, že nie si posadnutý sám sebou,“ zamrmlala som si.
,,Hm?“ vrátil sa späť.
,,Ale nič,“ uškrnula som sa, ľahla som si a otočila sa mu chrbtom.
,,Čo sa odúvaš?“ pleskol ma po zadku.
,,Leuško, ako dlho robíš brankára?“
,,Neviem, tristo rokov.“
,,A prečo vieš kryť chrbát len dvojmetrovým alfa samcom?“ spýtala som sa ponad rameno.“
,,Ahá,“ pochopil, objal ma zozadu, vzal do ruky môj prsník a obaja sme spokojne vydýchli.

Chvíľu som ho počúvala ako dýcha a po pár minútach bol tuhý. Odkotúľala som sa na svoju polku postele a prikryla ho. Nepotrebovala som, aby ma mačkal celú noc. Nebol na také veci a mne to neprekážalo. Išlo mi iba o tie tri minúty dobrej vôle. O gesto, ktoré aspoň na chvíľu povie: „Nemám ťa úplne v piči“.

Ráno sa zobudíme, ja urobím raňajky, on kávu a kým odídem a nechám mu 95 metrov štvorcových priestoru, párkrát mu poviem, že ho ľúbim. A budem veriť, že raz bude mať toľko času, aby sa zamyslel nad tým, čo to vlastne, kurva, znamená.