Odišiel

Nikto so mnou nevydrží. Ja som si celý život myslela, že som terno. Akože naozaj. Mám prsia a mozog a to väčšinou stačí na to, aby vás ľudia bezdôvodne neopúšťali. Ale keď pri mojej kolíske stáli sudičky, asi boli nafajčené a po žúre, lebo rozdávali za priehrštia lásky, ale ani jedna z tých píč mi nenadelila vedomosť o tom, čo s ňou robiť, ako ju zvládať a do koho ju investovať.

Myslela som si, že som našla niekoho výnimočného. Lebo bol. Chlap, čo varil a mal rád mačky. A mal žilnaté ruky a telo ako kuracie krídelko. A vôbec som mu nevadila! Bol ako svätý grál všetkých textrovertiek.

Písala som o ňom 24x. A on si vďaka tomu skladal mozaiku mojej osobnosti. Trávil so mnou veľa času, tak usudzujem, že sa mu ten obraz páčil, inak by sa naň nepozeral. Nikdy nebol samodeštruktívny.

,,Myslím si, že by sme spolu nemali bývať. Mal by som ti dať čas to nejak spracovať,“ povedal a moje interné procesy skolabovali. Mohla som vedľa neho spať, lebo som mu verila, že na mňa dá pozor. Preto si v jeho aute nezapínam pás. Preto robím veci mimo mojej komfortnej zóny. Lebo viem, že na mňa dá pozor. Je to absolútna dôvera. Slepá a bez akejkoľvek logiky. Každý v niečo veriť musí a ja som verila v neho, lebo bol skutočný.
,,Teraz, keď ťa potrebujem najbližšie, ma nechávaš samú?“ kričal škriatok v mojej hlave v tak vysokej tónine, že ho počuli len psy.
,,Prišla som o akúkoľvek ilúziu toho, že spolu budeme čokoľvek mať. Aj toho, že spolu môžeme bývať, lebo verím, že ak ti niekto rany spôsobil, mal by byť natoľko zodpovedný, aby ti ich pomohol vyliečiť,“ hovorila ďalšia zo žien, ktoré práve kruhovo zasadali v mojej amygdele.
,,Baby, moment… nemá voči nám žiadnu zodpovednosť. Nikdy nám nič nesľúbil,“ hovorí Rácia a zdvíha na nás prst.
,,Sľúbil, že s nami bude bývať,“ ležala pohodená v rohu ďalšia z nich. Tú to evidentne vzalo, leží v embryonálnej polohe na zemi a kníše sa.
,,Moja, ty si to vzdala so všetkými mužmi už naveky, že? V tejto sme fáze?“ pozrela som sa na ňu a už chápem, prečo ma volajú Cynic.

A takto sa tam vadia. Dievčence v mojej hlave, ktoré sa nikdy na ničom nezhodli. Ale všetky ho milovali. Otázka nikdy neznela „či“, ale „ako veľmi“. Preto som sa ho to toľkokrát pýtala. Nikdy nič nepovedal. Keby povedal, že aspoň trochu… Ale on nepovedal nič. A keď človek nič nevraví, tak to asi znamená, že to, čo by povedal, aj tak nestojí za zmienku. Je to zanedbateľné.

Pred dvoma dňami som mala najlepšieho kamoša, lásku svojho života, otca mojich imaginárnych detí, spolubývajúceho, kolegu, mačku, komunikačného sparinga, víkendové sídlo a gastroterminátora. Dnes mám 95 metrov štvorcových a je mi tu tma, zima a smutno.
,,To sa nemohlo stať,“ hovorím si nahlas, keď sa dívam na vchodové dvere a kľúče na botníku. Aké zlé to musí byť, keď s vami nevydrží ani najtolerantnejší človek na svete?

Postavila som sa pred zrkadlo a chvíľu sa na seba pozerala. Začala som robiť grimasy a pýtala sa seba samej, ako sa to stalo. Sedeli sme na balkóne a ja som mu rozprávala o doktorovi a jeho odchodoch. O tých kúskoch, ktoré som roky skladala, aby sa znova dali použiť, keď ma to rozbilo. Povedala som mu o Brunovi a absurdite absolútnej lásky, ktorá nepozná hranice prístupnosti, zákona ani zdravého rozumu. A keď odišiel, prvýkrát som sa zamyslela nad tým, aká musí byť človek zrúdička, aby od neho utekali aj takýto ľudia. Ľudia, ktorí nikoho nemajú. Iba vás. Ste celý vesmír toho, čo potrebujú k životu. A napriek tomu radšej odídu, než aby s vami zdieľali priestor. Lebo ich to vraj príliš bolí. A nemôžu. A snažia sa. A ja si zaslúžim viac. A chyba nie je na mojej strane. A mrzí ich to. A rôzne iné alibistické pičoviny.

Budem mať narodeniny. O chvíľu. A na moju tridsiatku si poviem: „Pamätáte takto pred rokom? Znova som uverila niekomu, kto bol ku mne iba milý, že si ho budem môcť nechať navždy?“
Že dá na mňa pozor a bude mi prikrývať odkopané kríže. A teraz sa pozerám na dve zubné kefky v kúpeľni a… čo s nimi mám robiť?

Hovorí, že veci sú v mojom svete buď čierne alebo biele. A presne tak to je. Som tragická ako Evita – chcem všetko alebo nič. Neustále prirovnával mozog k veľkej guli myšlienok a povinností, ktorú treba držať oboma rukami, lebo inak z nej povypadávajú veci a potom sa ťažko zdvíhajú. Zvykli sme sa veľa smiať na guli Elona Muska. Vraveli sme si, že musí byť obrovská a že je isto kyborg a má viac rúk, ako si všetci myslíme.

Guľa mojich emócií bola gigantická. Potrebovala som pomôcť a on, keďže je dobre vychovaný, mi ponúkol pomocnú ruku. Stáli sme oproti sebe a ja už som bola unavená.
,,Pomôžem ti, ukáž,“ povedal a objal ju z druhej strany. Dlho sme chodili po svete a objímali guľu, z ktorej nič nevypadávalo. Bol to chaos, ale celistvý. A zrazu mu to prišlo ťažké, tak to pustil. Polovica mňa sa rozkotúľala po zemi a cestou dolu kopcom robila krásny rámus.

,,Ľudia na celom svete hľadajú to, čo sme mali my dvaja. Kto vôbec si, že si môžeš dovoliť pustiť preč takú lásku?“ zamračila som sa. Pozeral sa do zeme a leskli sa mu oči. Hrýzol sa do pery a nemal mi čo povedať.
,,Ja som ti povedala, že by som si ťa vybrala z akejkoľvek dvojice a v akejkoľvek situácii. A ty si si ma nevybral ani z množiny, v ktorej som bola sama,“ iba som rozprávala. Prirovnania a metafory naozaj smutného dievčaťa, ktoré nerozumie tomu, prečo aj tie výnimočné veci v jej živote skončia stereotypným útekom.

,,Nechcem o teba prísť,“ povedal viac menej sám sebe.
,,Ty si odišiel. Tento rozhovor som viedla nedávno s Brunom. Bol si pri tom. Ty si sa vzal a odišiel a nechal ma s našimi plánmi samú. Boli sme tím. Preboha, veď ty nikoho iného nemáš! A aj tak som ti nebola dosť dobrá, aby si ostal? Ako strašne to musíš nechcieť…“ vzdychla som a sadla si na gauč.
,,Nehovor také veci.“
,,Sľúbil si mi to. Ja by som ti uverila čokoľvek. A ty si mi sľúbil toto a teraz… si si to rozmyslel. Čo mám teraz robiť?“ pýtala som sa úprimne, lebo on väčšinou vedel, čo robiť.
,,A ja?“ rozhodil rukami.
,,Hej, toto je celé o tebe,“ odfrkla som.
,,Tak som to nemyslel, ale mne to nie je jedno.“

Tomu neverím. Stále tvrdil, že človek má vždy na výber. A on si vybral.

Sedím v kancli a dívam sa na ranný Ružinov. Je hnusne šedo a slnko ide iba veľmi ospalo nad horizont. Počúvam Moonage Daydream a na parapete mám zoschnuté tulipány. Teraz vstanem, oblečiem si kabát a vyjdem von. Zapálim si cigaretu a telefón nechám na stole, lebo v ňom nenájdem nikoho, kto by mi chcel povedať, že ma ľúbi. A ja teraz nič iné počuť nechcem.

Potom prídem naspäť, sadnem si, nasadím masku a budem fungovať, ako keby sa vo mne práve neodohrával armagedon.

Večer sadnem do trolejbusu, dám si slúchadlá, z ktorých už nikdy nebude hrať soundtrack z Guardiansov a pôjdem domov. Do prázdneho bytu, v ktorom sa nemám na čo tešiť.
,,Možno tu nie je prázdno, iba veľa priestoru,“ poviem si pri pohľade na izby bez mačacích chlpov a vône aviváže pre batoľatá.

Ľahnem si do postele, zaspím a každý deň budem dúfať, že keď sa ráno zobudím, bude toho smútku o kúsok menej. A keď mi už žiaden neostane, zodvihnem telefón a zavolám. A ty budeš rád. A mňa rozbije každý tvoj smiech, lebo keď ťa počujem, počujem seba. Počujem jeden z najobľúbenejších hlasov v mojej hlave. Počujem farby a vône.

A takto sa v tom budeme cykliť, kým ty nepovieš „Aj ja teba“ alebo kým ja nepoviem „Už sa nevracaj“.

The king is dead

31.08.2025

I crawled through fire, I ate the pain, Now fuck your lies, I broke the chain. Your sweet-boy bullshit, cheap cliché, I piss on every word you say. Your promises, so dumb, so small, Illusions built to mask your fall. Your tricks were dollar-store parades, Cardboard king in plastic shades. Real men endure, hold the line, Sorry, you’re not worth my time. Integrity? You never knew, A [...]

Happy? End.

20.08.2025

Nie som fanúšik šťastných koncov. Ani ako čitateľ, ani ako autor. Vždy mi prišlo, že šťastné konce sú pre slabomyseľných. Takých, ktorí nevedia vymyslieť nič lepšie. Šťastné konce sa hrozne preceňujú. Nie som sama, kto si to myslí. Alfred Hitchcock raz povedal: „Ak môj film urobí nešťastným aspoň jedného človeka, moje poslanie bolo splnené.“ A ak [...]

Beznádejní romantici

19.08.2025

Sú ľudia, ktorí sú navždy. Nie sú vždy, lebo nezvládajú byť vždy, ale sú navždy. Objavujú sa vo vašom živote periodicky a zakaždým, keď ich vidíte, cítite veľmi špecifický druh šťastia. Kráčala som nepoznanými časťami bratislavskej Dúbravky podľa navigácie v telefóne, lebo môj orientačný zmysel by zmiatol nejedného netopiera, a pred dverami malej pivničky, [...]

beskydy nehoda autobusu

V Beskydách sa prevrátil autobus so študentmi, všetci utrpeli zranenia

08.09.2025 13:02

Zranených previezli do nemocnice, nik nie je v ohrození života.

okamura

SPD predstavilo program, chce byť vo vláde a vrátiť Česku prosperitu

08.09.2025 12:47

Okamura ľuďom sľubuje lacné energie, potraviny či bývanie a vysoké platy a dôchodky.

Michal Koudelka

Riaditeľ českej tajnej služby Koudelka označil Rusko za hlavného protivníka a najväčšie riziko pre Česko

08.09.2025 12:39

Rusko podľa neho cieli na rozbitie súdržnosti a podkopanie dôvery verejnosti v inštitúcie, štát, právo a medzinárodné zakotvenie Česka.

štúdium, študenti, vysoká škola

Študenti, ktorí chcú pracovať vo verejnom sektore, majú podľa výskumu väčšie sklony k podvádzaniu

08.09.2025 12:27

Výsledky si podľa odborníkov pýtajú systémové riešenia.

kontroverza

Autor robí zo svojej múzy štetku a stáva sa jej pasákom. Vitajte v mojom bordeli 🥂

Štatistiky blogu

Počet článkov: 369
Celková čítanosť: 1114956x
Priemerná čítanosť článkov: 3022x

Autor blogu

Odkazy