kontroverza

Môj otec je veľmi dobrý šofér. Za celý život mal len jednu búračku, aj to nie vlastnou vinou, čomu málokto rozumie, lebo sú prípady, keď jazdí ako šialenec. Napríklad, keď ide o život či pohodlie jeho detí. Pred pár rokmi spadol stan na Pohode a ani kyvadlovka tam nebola skôr, ako on.

Včera mi volala mama, vraj ako sa mám. Povedala som jej pravdu, pretože mi bolo tak príšerne nahovno, že nemalo žiaden zmysel si vymýšľať. Tri dni som nejedla, mám príšerné bolesti celého tela, dávim a horúčka tvrdí, že mi ťahá na štyridsať. Asi o dve hodiny zdola zvonil môj otec.
“Ktoré je to poschodie? Ideme domov, volal som Peťovi,” prišiel hore a kým sme zišli z tretieho, vonku sa azda zmenilo aj ročné obdobie, lebo urobiť viac ako tri kroky v tomto stave je paralympijský rekord.

Počas ďalších dvoch hodín, kým som ja ležala a triasla sa na zadných sedadlách, môj otec na mňa kričal rovnako, ako keď spadol ten stan. Vtedy bol argument: “Načo tam chodíš, keď tam stany padajú!” a včera pre zmenu: “Nosíš tie bambusové ponožky? Určite nie, potom, že si chorá!” Nevládzala som oponovať. Bude to tými ponožkami…

Peter stál pred nemocnicou a fajčil. Opieral sa o nosidlá a keď ma zbadal, len pokrútil hlavou.
“Čo ti je, preboha?” zvraštil čelo.
“Nenosím bambusové ponožky, tak som chorá,” ukázala som na otca a prekrútila očami.
“Ľahni si.”
”Doktori by nemali fajčiť,” povedala som a potom ešte niečo, na čo si nespomínam, ale Peter sa veľmi smial.
“Halucinuje z horúčky, ako dlho jej je takto zle?” spýtal sa otca.
“Od včera, je to len chrípka, nie?”
”Neviem, vyšetrím ju a prídem ti povedať, daj si kávu u mňa,” poslal otca do pracovne a mňa bral azda na jedinú jednolôžkovú izbu v celej nemocnici. Poznám ten špitál, ležali sme tam všetci a niekoľkokrát a jednolôžkovú nemáte, ani keď trpíte infekčnou chorobou, takže to so mnou muselo byť naozaj zlé.

Po všetkých ponižujúcich vyšetreniach, mojom ponižujúcom dávení každých desať minút a ešte ponižujúcejšom ospravedlňovaní sestričke, ktorá to musela upratovať, sa vo dverách objavil Peter. Nenávidím jeho ustaraný výraz.
“Si tu tretíkrát behom roka, máš absolútne zničený pankreas z toho grcania, ktorým sa už roky zabávaš… Vrátil sa ti zápal pľúc, necháme si ťa tu a keď to prejde, mali by sme ten pankreas operovať. Nie som chirurg, urobí to Hudák, ale budem pri tom, dobre?” hovoril pokojne a potichu.
Iba som prikývla. Nemôžete sa hádať s niekým, kto má titul z viedenskej lekárskej fakulty.

Nechcela som, aby ku mne niekoho púšťali, pretože som si bola vedomá toho, ako vyzerám.
Svalnatá zdravotná sestra Roman prišiel dnes ráno a spýtal sa, či mi má pomôcť s močením.
“Podajte mi počítač, prosím. A už mi neklaďte takéto otázky.”
”Vidím, že vám je lepšie. Stále do niečoho ťukáte, to je dobre,” usmial sa.
“Prsty na rukách sú to jediné, čo ma nebolí.”
Usmial sa a pritakal. Vo dverách sa objavil Peter so staršou dámou v bielom plášti.
“To je doktorka Nagyová, psychiatrička. Počuj, viem, že to tvoje dávenie je psychického charakteru, trvá to desať rokov, niečo sa s tým musí urobiť, inak pôjdeš pod nôž zbytočne. Porozprávaj sa, veď ty máš rada, keď sa ti niekto vŕta v hlave,” usmial sa a pobozkal ma na čelo.

Nechal ma samú v izbe s cvokárkou v postproduktívnom veku, ktorá sa ma pýtala, čo zlé sa mi za ostatných desať rokov stalo.

Ešte nikdy ste nevideli človeka tak dáviť, ako som to dokázala ja po tejto otázke.

Nuž, čo vám poviem… Mala som nosiť tie bambusové ponožky.