kontroverza

Milujem pohľad na jeho krásnu tvár, keď ju osvetľuje iba monitor. Málokedy si zapína niečo iné, ako malú lampičku na stole. Neznáša veľké svetlo. Ja tiež nie. Zdvíham žalúzie iba v noci, mám rada malé svetielka vo veľkej tme. Bruno pracoval a vôbec nezaregistroval, že už som pri vedomí.

Ležala som na gauči a mazala si na brucho krém proti striám. Možno som tak trochu dúfala, že mi vďaka nemu zmiznú aj tie jazvy. Mne nevadili, ale Brunovi sa veľmi nepáčili. Nemyslím si, že preto, lebo mu vadilo, že ma kedysi boleli. Skôr preto, lebo mu vadilo, že sa ma niekedy dotýkal aj niekto iný.

,,Nespíš?” otočil sa ku mne.
,,Mávam riadne mikrospánky, odkedy som v tom, čo?” zívla som.
,,Hej, ale vždy som rád, keď zaspíš. Aspoň vtedy si ticho,” žmurkol.
,,Podaj mi vodu a nebuď hnusný, lebo stresovaná matka znamená stresované dieťa!” zamračila som sa na neho.
Ale stresovaná som teda vôbec nebola. Odkedy sme si s Brunom povedali, že dieťa ako sociálny a genetický experiment bude dobrý nápad, robí všetko preto, aby mi bolo príjemne.
,,Prosím,” podával mi veľký pohár bubliniek.
,,Ďakujem, si najlepší na svete,” exla som ho a bojovala s potrebou odgrgnúť si.
,,Takáto rozospatá si naozaj krásna,” povedal milo a keby nebola tma, prisahala by som, že sa trochu zapýril.
,,Nerob,” ja som sa zapýrila trochu dosť a jeden z našich psov mi začal zlízavať krém z holého pupka. ,,Jój, ale veď Vichy príchuť nie je pre čoklov,” posunula som ho a zahalila si brucho tričkom.

Postavila som sa a prišla k Brunovi. Položila som si bradu na jeho rameno a dívala sa do monitoru.
,,Mám rada tieto tabuľky,” povedala som.
,,Ktoré?”
,,Tie čierne, čo tam zeleným behajú veci samé.”
,,To je opis, bože, mali by ti odňať titul,” zasmial sa.
,,To je super opis, hneď si vedel, ktoré myslím!” uhryzla som ho.
,,Hrýzť sa nesmie,” otočil sa v kresle a posadil si ma na koleno.
,,Ťažká som bola aj predtým, nepreháňaj to s tou starostlivosťou!”
,,Seď a čuš už chvíľu,” položil mi ľavú ruku na brucho a Hugo ma kopol tak strašne, že som si bola istá, že do rána budem mať modrinu.
,,Ak to bude futbalista, budem vážne smutná,” vzdychla som.
,,Nič také nedopustíme. Hoci tvoj otec bude sklamaný, ak nie” mykol ramenom.
,,Rastie vo mne dieťa s IQ 180, nikto nemá nárok na sklamanie,” položila som mu dlaň na hánky.
,,Dosť sa na to spoliehaš. Čo ak nebude taký múdry?” vyzeral vážne.
,,Bude. My obaja sme. Ja nadpriemerne a ty vysoko nadpriemerne.”
,,Bola by si rozčarovaná, ak by bol priemerný?”
,,Nič, čo vznikne z nás dvoch, nemôže byť priemerné!”
,,Dobre,” usmial sa a Hugo znova kopol. ,,Zobudili sme ho?”
,,Vždy tak kope, keď si blízko,” pobozkala som ho na líce.
,,Asi sa mu nepáčim.”
,,Cíti otca, chce ísť von a chce sa hrať… milujem tvoju vôňu,” zhlboka som sa nadýchla so špičkou nosa opretou o jeho krk.
,,Nechala si sa dáko príliš uniesť,” uškrnul sa.
,,Ja viem, prepáč, hormóny,” vstala som a prešla znova ku gauču.
Zakryla som a veľkou červenou dekou, ktorú mi kúpila mama a oba psy sa strčili pod ňu. S ňufákmi pod mojim zadkom.
,,Fetišisti,” poškrabkala som ich.

Celé dni som presedela vo vnútri, lebo vonku zúrila studená jeseň a Bruno sa bál, že prechladnem. Chodievali sme sa občas prejsť, keď bolo krajšie a vyzerali sme ako naozajstná mladá rodina. Vysoký krásny chlap, tehotná žena a dva psy. Ako to naozaj je sme nikomu nemuseli a nechceli vysvetľovať.

Keď sme sa raz vrátili domov a ja som zahájila frontálny útok na chladničku, Bruno utieral špinavé laby našim chlpáčom a smial sa mi.
,,Zmrzlina je dôvod na život,” povedala som s plnými ústami.
,,Ty si dôvod na život,” zasmial sa.
A potom sa zháčil, čo to vlastne povedal.
,,Nepokaz to a mlč,” usmiala som sa.
,,Daj mi druhú lyžičku,” postavil sa k pultu oproti mne a ďobal do vaničky so smotanovým krémom.
,,Bože, už som obrovská,” chytila som sa za velikánske medicimbalové brušisko.
,,No, to teda si.”
,,Héj!”
,,Ale veď teraz si to sama povedala.”
,,Ale ty máš povedať – nie, zlato, si úžasne štíhla, vzhľadom na svoj stav!”
,,Bože, k tebe človek potrebuje manuál…” vzdychol.
,,Niečo mi dnes prišlo, to ti musím ukázať,” položila som lyžičku do krému a šla do spálne po malý balíček z anglického eshopu.
,,To hádam nie,” zasmial sa nahlas, keď som rozbalila startreckovské dupačky.
,,Sú super, že sú super?” pišťala som.
,,Sú parádne,” stále sa smial. ,,Naše dieťa bude treckie, to je inak jeden z ďalších dôvodov na to, aby sa mu všetci smiali. Prečo vytvárame sociofóbneho outsidera, nevieš?”
,,Bude unikátny,” mykla som ramenom a primerala si dupačky k bruchu.
,,Mám rád, keď sa smeješ.”
,,Mám rada, keď ma rozosmievaš,” našpúlila som pery a Bruno ma zhovievavo pobozkal.

Bol 25. november. Katarína mala meniny a mne odtiekla plodová voda na dlaždice na chodbe.
,,Panebože, to je strašne nechutné,” povedala som a Bruno zbledol. ,,Podaj mi mop,” mávla som na neho.
,,Mop?! Ber tú tašku, ty mop!” bol taký vystresovaný, ako keby mal tri a pol kila z vagíny vytlačiť sám.

Hugo sa narodil na druhý deň o pol štvrtej ráno. Potrápil ma. Ale viem, že to neurobil naschvál, tak som sa na neho nehnevala.
,,Hlavne žiadne strihanie!” opakovala som lekárom aj sestričkám neustále dookola. Roztrhol ma až k lopatkám. Snáď tá jeho veľká hlava jedného dňa spasí svet.
Bruna k nám pustili niekedy na svitaní. Mal obrovské zreničky a vyzeral šokovane.
,,Ahoj,” usmiala som sa na neho unavene.
,,Narodil sa fakt o pol štvrtej?”
,,Uhm. Máme vĺča, je to haluz,” šepkala som, lebo Hugo spal vedľa mňa.
,,Na koho sa podobá?”
,,Dve hodiny po vytiahnutí z vagíny? Neviem, asi najskôr na Yodu,” zasmiala som sa a Hugo sa pomrvil.
,,Je krásny,” strčil mu do kolísky prst a dieťa ho zaň inštinktívne chytilo. To sú presne tie chvíle, ktoré z drsných chlapov robia bábovky a nie je to trápne ani smiešne, je to len krásne. Hladkal mu palcom malé pršteky a zhlboka dýchal. ,,Kedy vás pustia domov?”
,,Neviem, dávam tomu tak dva-tri dni, viac asi nie, sme zdraví. Som celá ubolená, ale nič mi nie je a on je úplne v poriadku. Zajtra príde Peter a pozrie sa na neho, ale myslím, že mu fakt nič nechýba,” pozrela som sa na voňavé klbko vedľa mňa.
,,Peter ale nie je pediater.”
,,Nie je ani chirurg a operoval mi brata. Je to jediný lekár, ktorému verím na sto percent. Keby dnes nebol v Berlíne, tak ma odrodí on.”
,,S tým by som asi nesúhlasil.”
,,Prečo?”
,,Neviem, nechcem, aby sa ti tvoji kamoši dívali do rozkroku,” zaksichtil sa.
A ja som sa rozosmiala tak, že to Huga zobudilo a mne skoro potrhalo stehy na krčku.

Domov sme sa vrátili pred začiatkom víkendu. Ovešaní taškami plnými vecí, ktoré vraj dieťa potrebuje. Viete čo? Dieťa potrebuje teplo a mamin prsník. To je asi tak všetko.
,,Idem si dať sprchu, vezmi si potomka,” podala som Brunovi dieťa a než začal čokoľvek namietať, vošla som do sprchy. Konečne takej, v ktorej neboli žiadne nemocničné baktérie.

Vrátila som sa v bielom huňatom župane s turbanom na hlave a premýšľala, či si ho tam nechám, lebo som nevedela, či sa ho Hugo nebude báť. Zastala som vo dverách a pozerala sa na Bruna s našim synom na rukách. Mal ho položeného v perinke na stehnách a rozprával sa s ním.
,,Máš presne také líca, ako tvoja mama chcela, aby si mal. To je inak smiešne, lebo si presne taký, akého ťa chcela. Máš jej oči a moje vlasy. A všetky prsty, to je pozitívne, lebo by sa ti ťažko písalo. Aj kódovalo. Aj hralo na klavír, alebo čo to vlastne v živote budeš robiť. Podľa nás by si mal byť kozmonaut, ale nebudeme sa hnevať, ak nebudeš. Hnevali by sme sa, keby si študoval sociálnu prácu. Aj keby si nemal rád zvieratká. To by som sa asi hneval hlavne ja, ale bolo by to divné, lebo ja zvieratká rád mám a tvoja mama… no, tvoja mama má rada všetko, čo dýcha. Nevrav jej to, ale fakt dúfam, že budeš v mnohom po nej, lebo je super. A má také veľké prsia, že nikdy nebudeš hladný!”

Oprela som sa o zárubňu a dívala sa na mojich chlapcov, ako si rozumejú. Hugo bol úplne pokojný a vôbec neplakal. A Bruno mal konečne hmatateľný dôkaz, že to moje dobro v ňom naozaj existuje. Malo tri a pol kila a päťdesiatdva centimetrov. Moje oči, jeho vlasy a veľa našej lásky.