kontroverza

Ľuďom som nikdy bohvieako nerozumel a desili ma. Ja som ich desil tiež, takže sme si boli kvit. Niekedy som nemohol potláčať tú túžbu, chcel som niekomu urobiť niečo zlé. Iba tak. Nahnať strach a úzkosť. Ukájalo ma to. Ale pri niektorých ľuďoch človek pochopí, že nesmie. Niektorým krehkým svetom neradno ubližovať, lebo si to budú so sebou niesť už navždy a ja som síce možno sociopat, ale nie som vrah.

Celý život som si myslel, že poľavené inštinkty znamenajú slabosť. Že by sa to nikdy nemalo stávať, lebo ak vám v prírode poľavia inštinkty, tak to znamená jediné – smrť. Občas však poľavený inštinkt môže znamenať aj celkom iný život, keď sa tak na to spätne dívam.

Zo všetkých druhov ľudí, mám najradšej tých, ktorí sa dajú vypnúť. Ľudí na obrazovke jedného z mojich monitorov. Ľudí, ktorí ako ľahko prišli, tak ľahko mali možnosť odísť. Múdrejších aj úplne hlúpych, ženy aj mužov, západniarov aj východniarky. Je mi to jedno, hlavne, aby sa ich pobyt v mojom svete dal korigovať červeným ikskom v pravom hornom rohu.

,,Ahoj, smiem si prisadnúť?” bliklo mi na obrazovke kdesi medzi excelovskými tabuľkami a prehľadom zahraničnej tlače.
,,Prečo práve ku mne?” spýtal som sa a klikol na jej profil.
,,Lebo to vyzerá, že máš voľné:-)”
,,Bude nevyhnutné s tebou konverzovať, keď už si prisadneš?” ten profil vyzeral exkluzívne. Bez fotky a s mozgom. To mám rád.
,,Nie, môžem sa na teba iba dívať, ako sŕkaš čaj a očné buľvy ti kmitajú po článku v Hospodárskych novinách:-)”
,,Nečítam slovenské printové médiá,” napísal som. Pravdivo.
,,Ale zato sa autisticky držíš tej najmenej podstatnej časti vety:-)”
,,A ktorá je tá najviac podstatná?”
,,I’ll be watching you:-)”
,,Nemám veľmi rád Stinga, popravde.”
,,Ja áno, má upokojujúci hlas.”
,,Potrebuješ upokojovať často?”
,,Nad tým sa musím zamyslieť. Ale Stinga počúvam denne.”
,,A čo ešte robíš denne?” ani neviem, prečo som to napísal, asi som si potreboval dokončiť nejaké pracovné maily a bolo mi jasné, že na túto otázku ženy odpovedajú tak v troch erpéčkach, lebo z nej šípia úprimný záujem.
,,Denne pijem kávu a vynášam smeti. Denne sa na seba hnevám, že produkujem tak veľa odpadu. Denne vstávam pred ôsmou a sprchujem sa šesť minút. Denne si na hlavu kreslím tvár, aby ľudia nevideli tak veľa z tej mojej vlastnej. Denne si zakladám slnečné okuliare, cez ktoré nevidno do mňa, iba zo mňa. Denne nosím v kabelke tabuľku čokolády. Pre istotu. Denne nechávam na noc otvorené okno a denne nadávam, že ma z toho bolia kríže. Denne mi je ľúto, že mi ich v noci nemá kto prikryť sebou. Denne sa mi sníva, že tomu tak nie je…”
Mal som pravdu.
,,To je pomerne vyčerpávajúci harmonogram, ako tak čítam,” ani neviem, prečo som hral takého rezignovaného, lebo som tu asi prvýkrát našiel niekoho, kto dokázal zhrnúť svoj deň do zaujímavých faktov.
,,Vyčerpávam ťa? To by som nerada.”
,,A čo by si rada?” dúfal som, že odpoveď bude znieť Urobiť ťa cez RP.
,,Omeletu na tvojom balkóne,” napísala.
Zaskočilo ma to asi viac, ako som očakával.
,,Prečo práve omeletu a prečo práve na balkóne?”
,,Omeletu vie urobiť každý, operujem s názorom, že si nie som istá, či si schopný zvládnuť v kuchyni viac. A balkóny sú ideálne, lebo si nemusím k jedlu zapínať seriál, mám ho naživo, keď sa pozriem na ulicu. A môžem si hneď po raňajkách dať kávu a cigaretu. Okrem toho – na balkóne by som ti nezavadzala,” mal som pocit, že jej písmená majú melódiu. Klesavú.
,,Prečo si myslíš, že by si mi mala zavadzať?”
,,Lebo tebe ľudia zavadzajú.”
,,To je pravda. Letím, pa.”

Sedel som ešte hodnú chvíľu v kresle a díval sa na monitor. Empatické dievča. Milé. Také, ktoré, keby som chcel, tak by som rozniesol v zuboch ako hladný vlk kusy srnčieho mäsa. Nebol som si istý, či to chcem urobiť, ale hlodalo to vo mne.

Vyvenčil som Rufusa a Tanu a preklikával maily, na ktoré som nechcel odpisovať, lebo odo mňa buď niekto chcel prachy alebo ešte väčšiu pičovinu.
,,Si mi skoro chýbať začal,” napísala, keď som sa prihlásil.
,,Neklam, chýbal som ti celý čas. Aj ti slzička vyšla?”
,,Až teraz, od radosti, že si nazad.”
,,:-)”
,,Si dáky stručný:-)”
,,Vždy. Nerád rozprávam veľa a zbytočne.”
,,Ja by som sa s tebou rada rozprávala veľa a nie zbytočne.”
,,Prečo?”
,,Lebo nikoho okrem mňa nemáš.”
,,A na to si ako prišla?:-)”
,,Neviem, prídeš mi sám.”
,,Ja som rád sám.”
,,Ale nemal by si byť.”
,,Prečo?”
,,Lebo si príliš krásny na to, aby ťa iní ľudia nevídali.”

Mala úprimný prejav. Taký, aký mávajú deti. Bola naivná, ale nie hlúpa. Jej bizarná forma empatie ma celkom dostávala. Bolo pekné predstaviť si, že si ju dám na vodítko a časom bude aportovať ako tie dva psy.

,,Mohli by sme sa stretnúť?” spýtala sa nečakane. Väčšinou sú to muži, kto navrhuje čosi také a vždy len za jedným účelom. Nepredpokladal som, že by jej šlo o sex.
,,Prečo?”
,,Vravela som. Aby si nebol taký sám.”
,,Ľutuješ ma?”
,,Nie. Ľutujem všetkých, ktorí nemajú možnosť ťa zažiť.”
Ouch. Touché. Je dobrá.
,,Tak kedy?” nedala sa.
,,Nestretávam sa s cudzími ženami.”
,,Ani ja s cudzími mužmi.”
,,Tak?”
,,Nie sme cudzí.”
,,To teda sme,” namietal som.
,,Nie sme. Vieme o sebe všetko, čo potrebujeme. Ty vieš, že som neškodná a ja viem, že si sám.”
,,Myslíš, že to stačí?”
,,Zvyšok zistím, keď ťa stretnem:-)”
,,Začnem si myslieť, že to hovoríš vážne.”
,,Ale to je vážne.”
,,A čo by si so mnou chcela robiť?”
,,Nič. Sedela by som kam by si ma posadil a písala. Nepotrebujem, aby si sa so mnou bavil alebo mi robil program. Viem byť aj úplne potichu. Naozaj.”
,,Písala?”
,,Som scenáristka.”
,,Hm.”
,,To neviem, čo je za reakciu.”
,,Nič, premýšľam.”
,,Chceš byť mojou postavou?:-)”
,,Čo by to pre mňa znamenalo?”
,,Necháš ma pozorovať ťa. Nič viac.”
,,Myslíš, že som dostatočne literárne zaujímavý?:-)”
,,Podľa mňa áno.”
,,Lebo…?”
,,Lebo je v tebe všetko to, čo milujem.”
,,Čo miluješ?”
,,Intelekt, humor a mučivé ťažoby.”
,,Mučivé ťažoby?”
,,Uhm. Nemáš sa rád. A nechápeš, ako ťa niekto môže mať. Ale ja ťa budem. Z princípu.”
,,Tebe šibe o dosť viac ako mne, dievča:-)”
,,Asi áno:-)”

Nikdy so mnou nikto nechcel tráviť čas len tak. Vždy za tým bol nejaký zámer. Ženy chceli buď peniaze alebo genetickú informáciu. Ale ona nechcela nič. Iba sa pozerať.
Na mňa.
Desivé.

,,To by si fakt len sedela a písala?” nedalo mi to.
,,Áno.”
,,Neverím.”
,,To je tvoj problém. Je to ako vravím, prečo by som klamala?”
,,Na to sa snažím prísť.”
,,Počkám, premýšľaj.”

Rozhliadol som sa okolo seba. Na zatemnené okná a dokonale uprataný interiér. Nikde nebola ani smietka prachu a každé tri metre bol položený valček na psie chlpy. Lebo psov som mal rád. Chlpy nie.

Boli to mesiace, čo som odolával tejto ponuke. Nedokázal som si ani predstaviť cudziu ženu v mojom priestore. Nanosila by sem svoje vône a všade by som mal zrazu jej vlasy. Neviem, nemám to rád. Alebo aj hej, ale nechcem to tu. Je to moja debna s pieskom, do ktorej strkám hlavu. Asi by som mal pocit, že by to tu všetko obrátila hore nohami, prestavala nábytok podľa feng shuei a kŕmila mi psy ľudským jedlom.

Ja ani neviem, prečo som si to o nej myslel. Asi som si to o nej chcel myslieť, aby som nemal ani najmenšie tendencie akokoľvek si nahovárať, že ten jej hlúpy nápad by vlastne nemusela byť taká kravina.

,,Nerozmyslel si si to?:-)” rozblikalo sa mi na monitore.
,,Akože čo?”
,,Môžem k tebe prísť písať?:-)”
,,Radšej nie.”
,,Prečo?”
,,Nechcel by som, aby si si namýšľala.”
,,Namýšľala?”
,,Hej. Sem nikto nechodí. Keby som sem pustil teba, mala by si fiktívny pocit výnimočnosti a ten neviem, či by som v tebe chcel vyvolať. Asi radšej nie, lebo by nebol reálny.”
,,Rozprával si sa s niekým toľko, čo so mnou?”
,,Nie.”
,,Povedal si niekomu tie hrozné veci, ktoré máš vo svojej chorej hlave?”
,,Nie.”
,,Trávil si toľko voľného času s akýmkoľvek iným humanoidom?”
,,Nie.”
,,Tak mi nerozprávaj o fiktívnom pocite výnimočnosti. Lebo ti prijebem.”
,,To by som si vlastne celkom pozrel:-)”
,,Adresu.”
,,Prídeš mi prijebať?”
,,Ochotne.”
,,Szenkiewiczova 3. Nájdeš to?”
,,Oproti SAVke. Hneď som tam.”
,,Na zvončeku je čierny krúžok.”
,,Ako inak.”

A bola off.
Spočiatku som tomu vlastne neveril. Že by naozaj prišla. Hovoril som si, že dievčatá občas mávajú tieto silné reči. Na druhej strane, bola mesiace taká odhodlaná, že by mi aj prišlo ľúto, keby sa tu zrazu neobjavila.

Chcela ma udrieť už vo dverách. Videl som to na nej. Ale iba prešľapovala spredu dozadu a knísala sa kúsajúc sa do spodnej pery. Mala svetlé slimkové džíny, červené conversy a čierne tričko bez výstrihu. Veľká oranžová šatka by jej aj tak všetko zakryla, ale podľa toho, o čom som s ňou hovorieval, ma tento outfit prekvapil.

,,To máš nové?” ukázal som na jej nohavice.
,,Hej, majú asi polroka. Ale mám ich prvýkrát.”
,,Prečo?”
,,Aj to tričko mám prvýkrát, nemám veci bez dekoltu, ale tiež som ho sušila dlho,” usmiala sa. Milo a nevinne. A o dosť menej nervózne, ako ja.
,,Kupovala si si neutrálny outfit kvôli tomu, aby si v ňom u mňa písala?”
,,Nechcela som, aby si si myslel, že som ťa sem prišla zvádzať,” potľapkala sa po plných stehnách.
Zasmial som sa. Bola naozaj rozkošná.
Ukázal som rukou na pracovný stôl pod oknom, na ktorom som bežne mával odložené papiere a zmluvy, ktoré by mi zavadzali na tom naozajstne pracovnom.
,,Nemôžem radšej tam?” ukázala k jedálenskému stolu v kuchyni.
,,Prečo?”
,,Lebo takto ti budem chrbtom a to je dosť nepríjemné a nepraktické.”
,,Aha, ty sa vlastne chceš pozerať. To som nedomyslel. Nechodia sa sem ľudia na mňa dívať, väčšinou…”
,,Smiem teda?”
,,Prosím,” prikývol som.

Sadla si za roh stola, položila počítač, ktorý mala pod pazuchou v zelenom púzdre, na stôl a kým sa spustil, Rufus si k nej sadol a pozoroval ju. Bol fascinovaný. Nikdy nič také v našej kuchyni nevidel. Tana jej behala okolo nôh.
,,Môžem ich…?” naznačila pohyb bruškami prstov.
,,Iste. Nemusíš sa ma nevyhnutne pýtať na všetko,” uškrnul som sa, ale musím priznať, že plnila svoj sľub. Bola naozaj veľmi opatrná, aby nerozhodila atmosféru toho priestoru a nijako mi nenarušila kruhy.
,,Pooooď sem,” vrhla sa na Rufusovú bielu srsť a miestami som mal pocit, že je väčší ako ona. Prednými labami jej vyskočil na stehná. ,,Ty si veľmi maco,” objímala ho a nedokázala zopnúť ruky. Tana okolo nich zbesilo krúžila, kým si ju to smiešne dievča všimlo. ,,Nikdy si nenechaj nahovoriť, že jazvečíky sú smiešne,” povedala jej. ,,Klobásečka,” hladkala jej krátke tmavohnedé chlpy pravou rukou a Rufusove dlhé biele ľavou.
,,Takto toho napíšeš naozaj veľa,” klikal som a nevenoval jej ani pohľad. Iba periférne som videl, že sú v tomto byte zrazu všetci šťastní. Bolo to zvláštne.

Pustila psy, vstala a vzala si valček položený na okennej parapete. Vyšla na balkón a v odraze monitora som videl, ako sa snaží vyprášiť si z trička psie chlpy.
,,Mala si niekedy psa?” spýtal som sa, keď vošla dnu.
,,Hej, niekoľko.”
,,Dnu?”
,,Nie, dnu nie.”
,,A vadí ti to?”
,,Tvoje psy? Nie, sú smiešne, prečo?”
,,Nie moje. Všeobecne. Pes v byte. Vadí ti to?”
,,Nie, len mám trochu OCD, nemôžem byť od chlpov,” umývala si ruky a z vrecka džínsov vytiahla antibakteriálne utierky.

Sadla si ku stolu a už som len hodiny a hodiny počúval klepanie do klávesnice. Nepovedala ani slovo, na nič sa ma nespýtala, občas som cítil jej prenikavý pohľad a párkrát sa aj nadýchla, že by niečo poznamenala, ale rýchlo ju to prešlo. Myslím, že sa bála, že ju pošlem preč, tak bola radšej ticho. Stihol som za ten čas Rufusa a Tanu vyvenčiť dvakrát. Nechal som ju tam samú a ona sa ani nepohla. Nesnorila. Mohla sa mi hrabať v šuflíkoch, mohla mi ukradnúť pár voňavých košieľ, o ktorých toľko v našich rozhovoroch snívala. Mohla si aspoň zistiť, ako sa volám, podľa pohodených účtov na stole. Neurobila nič. Ďalej sedela a ťukala sústredene pozerajúc do monitoru.

,,Je dosť neskoro,” povedal som asi o polnoci.
,,Bože. Prepáč, ja som…”
,,Ukľudni sa, hlavne,” usmial som sa.
,,Už pôjdem. Bolo to príjemné, vďaka, že si ma tu nechal,” balila si počítač do púzdra.
,,Nemusíš ísť. V noci píšeš veľa, nie?”
,,Hej.”
,,Keď chceš, ostaň.”
,,Akože tu?” vyzerala vyjavene.
,,Si tu celý deň, čo ti zrazu vadí?” zasmial som sa.
,,Mám sedieť tu?” pozrela sa na stoličku, z ktorej vstala.
,,To by si na mňa nedovidela, spálňu mám za rohom.”
,,Môžem ísť k tebe do spálne?”
,,Nepredpokladám, že by si ma chcela znásilniť alebo udusiť v spánku, takže áno, môžeš ísť ku mne do spálne,” krútil som hlavou, ale rozumel som jej prekvapeniu. Asi som to povedal práve preto. Chcel som ju trochu šokovať a vytrhnúť z komfortnej zóny.
Vyzliekla si džíny a ponožky, poukladala ich na kreslo v rohu izby, vyzliekla si aj podprsenku tým ženským ťahom, ktorému chlap nemá šancu rozumieť a spýtala sa, či smie použiť kúpeľňu. Prikývol som. Vrátila sa odlíčená a keď jej oči nemali čierne linky a nadrozmerné riasy, vyzerala celkom inak. Teraz bavilo aj mňa dívať sa.

Stála uprostred izby s počítačom v ruke a dívala sa na posteľ a kreslo.
,,Môžeš hocikam,” povedal som, keď som vyšiel z kúpeľne v bielizni. Chcel som ju rozhodiť ešte viac. A hlavne som čakal, ktoré z tých miest si vyberie. Sadla si na béžovú prikrývku mojej postele a oprela sa chrbtom o čelo. Položila počítač a ponaprávala si vankúše za sebou.
Mala čierne tričko, v ktorom som kdesi tušil tie veľké plné prsia a čierne francúzske nohavičky, ktoré sa snažila zakrývať čo to šlo.
Veľmi nešlo, popravde.
Ľahol som si ku stene tvárou k nej a ona si počítač položila na stehná a úplne zamrzla. Videl som jej do monitoru. Nedokázala napísať jedinú súvislú vetu.
Zatvorila ho a zosunula sa nižšie. Bola od mojej tváre asi na tridsať centimetrov. A skúmala každú jej časť. Mlčky. Bez dotyku. Iba sa pozerala.
,,Si strašne krásny,” zašepkala a ja som sa uškrnul.
Zhlboka sa nadýchla a bruškom ľavého ukazováka prešla po hánkach mojej pravej ruky. Potom znova strčila dlaň pod perinu. Bol to náš jediný dotyk za celý ten deň. Vybrala si zvláštne miesto. Mohla sa ma dotknúť všelikde, aj akože nedopatrením. Ale ona sa ma dotkla na hánkach a úplne explicitne. Citlivo prechádzala iba jedným bruškom prsta po všetkých štyroch, ako keby vravela, že už nikomu nemám dať nikdy päsťou. Ale že ak to urobím, príde mi pofúkať tržné rany.

Usmiala sa a pohladila ma pohybom rias.
,,Dobrú noc,” otočila sa mi chrbtom.
,,Dobrú,” povedal som a chvíľu sa díval, ako zaspáva. Perinu mala zrolovanú medzi stehnami a na mňa sa díval jej okrúhly zadok. Načiahol som sa, vzal som z konca postele hnedú deku a prikryl ju.
Myslím, že to pochopila. Myslím, že jej došlo, že keby som chcel byť len bezbrehý gentleman, zohrieval by som jej kríže svojim bruchom, tak, ako mi hovorila, že po tom geste denne túži.
Ja som sa však len naozaj nechcel dívať na tie krivky, lebo jej bolo všade akosi príliš.
A že to pochopila, som zistil podľa toho, že keď som sa zobudil, jej strana postele bola ustlaná a moje psy smutné.

Myslím, že na malý moment som dúfal, že sedí na balkóne a kŕmi sa omeletou…