kontroverza

Ak ma raz za niečo zavrú, tak za voyerizmus. Rozhodne. Neustále sa dívam ľuďom do okien, áut, balkónov, hláv, duší, očí, psychóz… Dívam sa a fascinuje ma všetko, čo vidím. Všetko vytvorené človekom. Bez ohľadu na to, či je to stavba alebo iba pocit.

Dnes ráno som pri cige a káve pozorovala pár sediaci oproti. Boli odo mňa asi desať metrov a vôbec ma nevnímali. Stretávam ich tam často, asi spolu bývajú. On má fialové kárované pyžamo a ona infantilné tielka. Sú už dospelí, ale občas znejú ako deti. Veľa sa smejú, zvyknem sa zabávať s nimi, lebo absolútna akustika tohto dvora dokáže rozniesť všetky informácie do všetkých uší.

,,Ja ťa naozaj veľmi ľúbim,” povedala mu a zadívala sa na neho pohľadom, aký ženy mávajú, keď zúfalo zbožňujú človeka po svojom boku.
,,Ale veď ja viem,” vzdychol rezignovane a potiahol si z voňavej cigary. Aj to bol dôvod, prečo som ten pár mala rada – pri ich dialogických seansách mi celý byt voňal kubánskym tabakom.
,,Neviem, čo s tým mám urobiť,” mykla unavene ramenom a robila presne to, čo robím ja, keď sa nechcem rozplakať – zadívala sa na tehlovú stenu oproti sebe a zaostrila na jeden bod.
,,Prekvapilo ma to rovnako, ako teba,” znel smutne.
,,Myslela som si, že problém bude skôr v tom, že nebudeš chcieť so mnou tráviť čas a nie v tom, že by sme si nedokázali zajebať,” rozhodila rukami a sťažka vzdychla.
,,Aj ja som predpokladal…” odpil si z kávy v priesvitnom hrnčeku.
,,V čom je problém?” spýtala sa ľútostivo.
,,To keby som vedel…”
,,Nepáčim sa ti. To je jediné logické vysvetlenie,” povedala a smutne sa na neho usmiala.
Opätoval úsmev ešte smutnejší, lebo v tomto prípade by explicitné priznanie, že dievča v smiešnom tielku má pravdu, znamenalo okamžitý koniec nielen tohto dialógu.
,,Nikdy som so žiadnou ženou netrávil toľko času. Za celý môj život, ti zodpovedne hovorím, že naozaj nie. Som s tebou každý deň a viem, že nemusím, ja som s tebou naozaj rád, ja len…” dokončenie vety zaniklo v povzdychu, ktorý, podľa môjho ženského radaru, dešifrovala správne.
,,Len ťa nevzrušujem,” povedala potichu a viac-menej sama pre seba.

Rozhodil rukami v bezmocnom geste. Ona tiež. Sedeli oproti sebe, dívali sa jeden na druhého, mali prepletené nohy a aj tak boli na míle vzdialení jeden od druhého. On sedel stabilne a ona sa zmenšovala, až sa scvrkla na veľkosť zrnka ryže a odfúkol ju vietor. Ženské sebavedomie je absolútne závislé na pocite fyzickej komatibility. Bolo jej jedno, že sa s ňou rád rozpráva, že vedľa nej rád zaspáva, že sa s ňou rád chodí prechádzať alebo že čítajú rovnaké knihy. V tom zvláštnom rannom momente uvedomenia pochopila, že sa mu nepáči. Ako žena. Ako sexuálny objekt. Ako masturbačná fantázia, ktorou chcú všetky byť, len to žiadna neprizná.
,,Cítim sa ako kokot, že som s tebou ja, keď vidím, koľko chlapov by ťa dalo. Len si nedokážem pomôcť, som s tebou rád, nechcem o to prísť,” s každou takouto vetou jej dával lakťom do soláru a ona len bolesťou privierala oči a zhlboka dýchala. Musela kedysi chodiť na jogu, to je tzv. Dýchacia technika masívneho zásahu. Keď vás útočník udrie a zabolí to bodavo, ako keby ste mali niečo roztrhnuté či zlomené, musíte dýchať pomaly, rozvážne a zenovo. Lebo pri rýchlom nádychu sa vám môže stať, že vám rebro prepichne pľúca, alebo iná fatalita.
,,Ja sa s tebou nechcem rozísť,” povedala po výdychu.
,,Mohla by si mať hocikoho z tých chlapov,” usmial sa.
,,Ale ja chcem teba,” smutne sa jej pohli kútiky úst a odpila si z veľkej oranžovej šálky.
,,Ale prečo?” spýtal sa a nie egotripne, on tomu naozaj nerozumel.
,,Pretože ťa milujem,” vysilene si oprela hlavu o operadlo hojdacieho kresla a zadívala sa kamsi do diaľky.

Mlčal. Díval sa na jej smutnú tvár a myslím, že mu bolo jasné, čo spôsobil. Bolo prekvapivé, že nerobila scény. Nekričala, neplakala, nehádzala sa o zem… iba rezignovane sedela a prehĺtala veľké guče, ktoré sa jej robili v krku vždy, keď sa na neho pozrela. Bolo mi jej ľúto, tá láska a oddanosť, ktorú mala vo výraze, jej boli úplne nahovno, keď sa mu z toho nepostavil.

,,Dám si sprchu a pôjdem do roboty, je neskoro, sme sa zakecali,” usmial sa, vstal, naklonil sa k nej a pobozkal ju na čelo.
Chvíľu ostala sedieť, potom kamsi zmizla a vrátila sa naspäť do svojho kresla s počítačom.
Bezprízorne klepala a klepala, kým oblečený v džínach a károvanej košeli nevyšiel von. Pobozkal ju, ona ho objala a obaja sa na seba usmiali. Bolo zvláštne sledovať to. Rozklad vzťahu alebo začiatok nového. Nedokázala som to dešifrovať. Evidentne sa mali radi, len ona ho milovala celého a on ju iba po kúskoch.

Sadla si do kresla, položila počítač na kolená a niečo horlivo písala. Poťahovala nosom a utierala si líca, ale neplakala nahlas, ani afektívne, len tak sama pre seba. Chcela som vstať, zazvoniť a spýtať sa, či nepotrebuje objať, ale prišlo mi to neprístojné. Hoci verím, že by neodmietla. Len som sa hanbila, že som ich celý ten čas počúvala a viem, že ona by sa hanbila tiež, keby o tom vedela.

Asi po polhodine sa v jej balkónových dverách objavil chlap, ktorého som v tom byte vídala často a myslím, že tam kedysi býval tiež. Mal dva metre, obrovský hrudník a býval tam s takou malou ženou, čo vešala opratú bielizeň vždy v nohavičkách. Aj v zime. Asi rituál, ktovie.
Hopáľal kľúčami v ruke a keď ho uvidela, položila počítač na parapetu a pritisla sa mu k hrudi tak, že mu tam musela nechať odtlačok siluety svojho profilu.
,,Až také zlé to bolo?” spýtal sa, hladkal ju po vlasoch a ona začala afektívne plakať až teraz. V momente, ako sa mohla zrútiť, urobila tak.
Chlapec s kľúčami si sadol, posadil ju na seba a nechal ju schúlenú plakať. Len jej hladkal chrbát a občas ju pobozkal do vlasov.
Asi po polhodine zodvihla hlavu z jeho hrude, pozrela sa bezprízorne pred seba a zhlboka sa nadýchla. Vzala si vreckovku, vyfúkala nos, utrela si oči a postavila sa.
Nádych.
Raz. Dva. Tri. Štyri. Päť.
Výdych.
,,No, už som v pohode,” povedala a sadla si oproti nemu. Vyložila si krátke nohy na jeho veľké svalnaté stehná a on jej masíroval chodidlá.
,,Teraz by som ťa úplne maľoval,” usmial sa.
,,Takúto spuchnutú? Ty chorý úchyl,” mávla rukou a zapálila si cigaretu.
,,Takúto prirodzene zraniteľnú, je v tom krása, ktorú vidia len fajnšmekri,” uškrnul sa.
,,Ako povieš teda,” hodila rukou a stále dýchala zhlboka a na päť.
,,Z toho, čo si písala, neviem, no… Akože, keď už to z neho takto explicitne vypadlo, tak je to buď fakt zlé, alebo si do toho len veľa jebala.”
,,Asi skôr to druhé. Dlho to popieral. Keď som povedala, že sa mu nepáčim, mávol rukou, že si domýšľam. Mesiac sa mi sníva o tom, že sa kurví – smial sa tomu. Len to celé začalo dávať zmysel, keď ja som vzdychala od túžby a on od ľútosti, že to nejde,” žmolila v prstoch ohorok.
,,Vyzerá to byť ale múdry chlap, nepoznám ho síce tak dobre, ale tak mi to prišlo… ako mohol nepochopiť, že ženy tieto veci proste vycítia?” uchechtol sa a pokrtil hlavou. ,,Ja som to pochopil, keď si ma prvýkrát masírovala. Ty vieš presne, kde to bolí. A tak to máš pri všetkom,” analyzoval ju ako keby sám pre seba. ,,Ako sa cítiš?” spýtal sa jej.
,,Ako posledná chudera,” povedala stroho.
,,Škaredo?”
,,Hej.”
,,A ešte ako?” hovoril na ňu úplne pokojným, terapeutickým tónom.
,,Nechcene,” mykla ramenom.
,,A ešte?”
,,Hnusím sa sama sebe,” roztriasla sa jej brada a z kútikov očí jej vypadlo pár veľkých sĺz, ktoré sa nekotúľali po lícach, len vyleteli von a zahučali kdesi v dekolte.
,,To som chcel počuť. To je tá správna definícia toho skurveného pocitu. Je fajn, že to vieš pomenovať, máme istotu, že ťa nejebne,” zhodnotil pragmaticky, vstal, odišiel dnu a po chvíli sa vrátil a podal jej pohár vody, v ktorom praskali kocky ľadu.

Chvíľu sa na ňu iba pozeral, potom sa naklonil, chytil ju za kolená a čosi jej šepkal.
,,Čo mám robiť? Poraď mi,” vzdychla, keď sa znova oprel.
,,Zisti, ako ho vzrušiť. Ak ti to povie, tak to sprav. Ak sa mu nepáčiš takáto, tak nech ti povie, aká by si sa mu páčila. Máš byť blond? Máš pribrať? Schudnúť? Máš mať väčšie prsia? Menšie? Chápeš, preferencie sú rôzne… Ak to dokážeš, tak sa zmeň. Ak to nedokážeš, tak to ukonči,” povedal prosto.
,,Ak to už nedám s týmto človekom, už to nedám s nikým, dear,” povedala smutne.
,,Stoja na teba zástupy kulturistov, neľutuj sa,” zasmial sa.
,,Jebem kulturistov,” mávla rukou.
,,Kiežby,” povedal a napol biceps.
Zasmiala sa.
,,Rozosmial som ťa a musím ísť učiť, končí mi pauza. Prídem večer?” pozrel sa na hodinky.
,,Nie, to je dobré. Pôjdem sa večer prejsť, potrebujem byť sama,” objala ho.
,,Prinesiem ti niečo? Psa alebo malého?”
,,Smiem si vziať malého?” zasvietili jej oči.
,,Čo sú to za prijebané otázky… prídi, aspoň budeme mať chvíľu sami pre seba, také dve hodiny vydrží úplne v pohode. Kým nebude hladný. Ale ako ťa poznám, pri tebe keď zaplače, sa ti prirodzene spustí laktácia,” zasmial sa, pobozkal ju na čelo a odišiel.
A ona potom tiež.

Tak som ostala sedieť na tom svojom balkóne a premýšľala som o tej žene, o jej mužovi, o chlapcovi so strapcom kľúčov a o tej zvláštne intímnej situácii, ktorú s nimi oboma zdieľala. Cítila som však, ako pookriala, keď jej sľúbil malého. Predstavila som si, ako v náručí zviera tučnučké batoľa, bozkáva mu hlavičku a je rada, že jej ho aspoň niekto požičia. Lebo pri pohľade do zvedavých detských očí ženy v tomto veku už len s povzdychom pochopia, že ten, kto sa vedľa nich ráno budí, nech už o láske hovorí akokoľvek, nebude im natierať striové brucho krémom, lebo na počatie je potrebná vášeň…

Zhlboka som si vzdychla a empaticky dúfala, že tí dvaja nájdu cestu, ako to vyriešiť. Lebo ona bola ženou, ktorá zúfalo túžila po láske, hoci v ňu už neverila a on zasa mužom, ktorý v lásku veril, len zúfalo netúžil po svojej žene…