kontroverza

Niektorí ľudia by sa, evidentne, nemali stretávať. Lebo keď tak robia, vždy niekto, nedopatrením, zomrie.

Po nekonečnom čakaní na vlak, pod ktorý sa niekto nepríčetne hodil, vystúpila na bratislavskej hlavnej stanici. Celkom iná, ako som si ju pamätala. Alebo chcela pamätať. Krásna. Krajšia, ako kedykoľvek predtým. Alebo sa len mne zmenili kritériá na ženskú atraktivitu, neviem. Ale bola nádherná a rezervovaná. Pobozkala ma na líce a ruky si nechala vo vreckách.

Luciu poznám dlho. Roky. Tak veľa rokov, že sme to už prestali rátať. A neviem, nie som si celkom istá, možno si to len nahováram, ale mám pocit, že od prvej chvíle, ako mi ju Derek predstavil ako svoju soulmate (a to slovo som odvtedy žiarlivo nenávidela), čosi sa medzi nami odohralo. V pohľadoch, ktorým sme dokázali rozumieť len my dve. Ak vôbec.

,,Ja som kvôli tebe podstúpila takú tortúru, že chcem okamžite kávu a niečo sladké,” povedala, keď udýchane zapadla na roztiahnutý gauč v mojej kuchyni.
Urobila som jej krémovú kávu do kráľovskej šálky, ktorú som dostala od bývalého šéfa a upiekla som jej palacinky.
,,Teba je na lesbu škoda, dávaš šialený deepthroat,” povedala som, keď zhltla palacinku na dva nádychy.
,,Sprostá. Bola som hladná! Trepala som sa sem totižto štyri hodiny!” vyčítala mi, ale iba naoko.
Sedela na mojom balkóne, schúlená na mojej deke, smiala sa môjmu autíčkovému popolníku a zalizovala sa ako mačka, keď jej tekutá čokoláda uviazla v kútiku tých krásnych úst.

,,Kde si tvoja žena myslí, že si?” spýtala som sa a ona zhltla posledný kúsok šľahačky.
,,Nemyslí si nič, neoznamovala som, kde som,” mykla ramenom. ,,A tvoj muž si myslí čo?” uškrnula sa.
,,Môj muž vie, kde a s kým som, aj čo sa chystám urobiť,” žmurkla som na ňu.
,,Neverím mu, že je až tak nad vecou,” pokrútila hlavou.
,,Ale on je… a vlastne,v tomto prípade, ale naozaj len v tomto, by mi bolo jedno, aj keby nebol,” vzdychla som.
,,Ale nehovor… a prečo?”
,,Pretože ťa ľúbim, odkedy ťa poznám. A dnes si tu, lebo som chcela zistiť, či stále,” mykla som ramenom a zadívala sa jej hlboko do očí tak, aby nemohla uhnúť.
Chvíľu mlčala. Vydesená odpoveďami, o ktorých vedela, že ich dostane, ak sa spýta. Zhlboka vzdychla.
,,Áno?” usmiala som sa.
,,Nič,” pokrútila hlavou.
,,Nič?”
,,No… a je to stále tak?” spýtala sa a bolo počuť, aké sucho má v hrdle. Vytiahla si zo striebornej tabatierky cigaretu a potiahla tak výdatne, že som úľavné áchnutie jej mozgových receptorov počula.
,,Poď,” vstala som, vzala jej nedofajčenú cigaretu, strčila ju do popolníka a odtiahla ju do perín.

Ľahla som si vedľa nej a dívala sa na dlhé vlasy, ktoré mi na vankúši tvorili zvláštny ornament.
,,Je šialené, aká si krásna,” vzdychla som.
Lucia sa rozosmiala a pohladila ma po tvári.
Neznášam, keď ma ľudia hladia po tvári. Preto nechodím na kozmetiku. Som z toho šialená. Ale zrazu mi nevadilo vôbec nič… Dívala som sa hlboko do tých smutných očí, ktoré ako jediné na jej tele nedokázali klamať, a chcela som jej svoj obraz vryť do rohovky, aby nikdy nezabudla, aké to je, keď sa na ženu díva niekto, kto ju má naozaj rád.
Znova sa zasmiala.
,,Čo ti je smiešne?” privoňala som si k jej krku.
,,Spomenula som si, ako sme spolu boli na drinku pred dvoma rokmi, keď si šla na ten víkend na Poniky,” pokrútila hlavou.
,,Bola som tam aj pred týždňom,” usmiala som sa.
,,Hej? Osviežiť si spomienky?” uchechtávala sa.
,,Vlastne nie… nemohla som spať v tej izbe, v ktorej som vtedy bola s ňou. Nedala som to,” pokrútila som hlavou.
,,Vari ťa to stále drží?” zvraštila čelo.
,,Fakt som ju milovala. Fakt, že hej. A aj tak som celý čas počúvala len to, ako jej ide na nervy cinkajúci komunikátor môjho mobilu,” vzdychla som.
,,Asi sme si písali priveľa,” povedala potichu a zašla mi dlhými prstami do vlasov.
,,Píšeme si priveľa už asi šesť rokov, Lucka,” vzdychla som.
,,Tieto tvoje veľavýznamné povzdychy…” vzdychla tiež.
Chvíľu som sa len dívala na tú krásnu tvár a pravou rukou sa dobíjala pod lem jej košele. Keď som nahmatala tvrdé ploché brucho a stlačila ho, privrela oči. Ruky zamierili k bokom a čím silnejšie som ju zvierala, tým blaženejšie vyzerala.

,,Mala si sa vtedy na všetko vykašľať a ísť so mnou k mojej mame na silvestrovskú párty,” povedala so zlovestným výrazom a úškrnom.
,,Mala som frajerku,” naklonila som sa a obtrela sa jej špičkou nosa o ten jej.
,,No a čo, ja tiež,” usmiala sa a v tom karmickom pekle, v ktorom som sa práve ocitla, som nemohla urobiť nič iné, ako pobozkať ju.
Dlho som nebozkávala ženu, ku ktorej by som niečo cítila. Ženy bozkávam často, poporavde. Lebo môj muž má isté fetiše a ja som naozaj dobrá frajerka. Ale dnes sme tu boli iba my dve, naša spoločná minulosť, náš spoločný (ne)priateľ a tá frustrácia, ktorú sme cítili už tak strašne dlho.

,,Pamätáš si, ako som mala prísť vtedy na Veľkú Noc do Brna?” spýtala sa a ukazovákom ľavej ruky mi prechádzala po lícnej kosti.
,,Uhm,” privrela som oči a nadýchla sa jej vône. V miliónovom dave by som spoznala vôňu jej kože. Bezpochyby.
,,Aj vtedy sa niekto hodil pod vlak. Aj dnes,” mykla ramenom a uchechtla sa.
,,Asi vždy, keď sa chceme stretnúť, Zem sa trochu vychýli zo svojej trajektórie a niekto to skrátka nezvládne,” bozkávala som ju na líce, sánku a maličký ušný lalôčik.
,,Možno by sme sa v záujme ľudstva nemali stretávať,” povedala koketne a uhryzla sa do spodnej pery.
,,Mne je jedno, že kvôli tomu umierajú ľudia,” povedala som úprimne.
Zasmiala sa. Nahlas.
Nechala ma rozopínať gombíky jej košele a užívala si absolútnu mieru mojej pozornosti.
,,Ale ale, Monička, čo by na to povedala tvoja karma?” provokovala ma.
Vzdychla som si.
Lebo pri pohľade do tých očí som celkom presne vedela, čo by povedala moja karma. Aj čo si moja karma myslela vždy, keď sa ma na Luciu ktokoľvek spýtal a ja som tvrdila, že je to “len kamoška”.
,,Toto bol hodne rezignovaný povzdych,” rozosmiala sa.

Vtisla som jej ďalší bozk a na moment sa okolo nás zastavil svet. Úplne. Všade bolo ticho, len dve ženy, ktoré roky túžili presne po tejto chvíli, tlmene vzdychali, kým sa pod dámskou bielizňou od Kelvina neposlušne k tvrdým bradavkám dostávali ruky tej druhej.
Neviem, ako dlho som ju bozkávala, ale mala som pocit, že to nemá konca kraja a zároveň, že to trvá šialene krátko. Chcela som jej oveľa viac, ako jej reálne mohlo byť. Chcela som si ju tam nechať, v tej posteli, v mojich perinách, s čokoládovými kútikmi úst, ktoré bozkávali jemne a nástojčivo zároveň. S tými krásnymi prsiami, ktorých som mala plné ústa. S úsmevom, za ktorý by dentisti vraždili. A s nekonečne voňavým lonom.

,,Prečo si dnes tu?” spýtala som sa.
,,Prišla som na skvelé palacinky, predsa,” hlesla.
,,Lucka? Prečo si dnes tu?” spýtala som sa pomaly a autoritatívne, aby bolo jasné, že na sarkazmus už nemám čas ani chuť.
,,Pretože ty,” mykla ramenom a úškrn z jej tváre zmizol.
Vzdychla som si. Hlasno.
,,Tento bol boľavý,” hladila ma pohybom viečok.
,,To sa mi pri tebe občas stáva,” usmiala som sa. Smutne. Bola som.
,,Nechcem, aby ti bolo boľavo,” zaborila prsty do môjho hrudníka.
,,Mal ťa niekedy niekto rád viac, ako ja?” spýtala som sa narovinu.
,,Nie. Myslím, že nie. Ale to sa ani nedá. Nikoho nemal nikto radšej ako ty. Opýtaj sa všetkých svojich ex, či ich niekto niekedy miloval viac,” mykla ramenom.
,,Tak už prestaň hrať,” šepla som jej do ucha.
,,Hrať?”
,,Stále hráš. Vyser sa na tie masky, Lu. Naozaj. Nechaj ich niekde tam, kde si ich môžeš vziať, ak budú potrebné, ale tu ti ich netreba.”
,,Prečo si to myslíš?” uhla pohľadom.
,,Lebo tu si moja,” strčila som jej ruku pod džínsy a nahmatala výstupok jej klitorisu. Prehla sa v páse, privrela oči a z pootvorených úst sa jej vydral vzdych.
,,A tento bol aký?” uškrnula som sa.
,,Tvoj,” prudko otvorila oči, prehodila mi ruky okolo krku a pritisla svoje pery k mojim tak, že sme sa v orgazmických kŕčoch zvíjali obe.

Stáli sme na peróne hlavnej stanice a okolo nás sa motali desiatky ľudí, ktorí čakali na ďalší zmeškaný vlak do Prahy. Chytila som ju za boky, pritisla k sebe a ani jedna z nás sa nedívala okolo. Bolo nám jedno, či sa niekto pozerá, či nás niekto súdi, či to niekomu môže kaziť morálny vývoj. Bozkávali sme sa, ako keby sme sme sa mali vidieť naposledy. Bozkávali sme sa, ako keby to bola tá posledná vec, ktorú obe v tomto živote urobíme. Bozkávali sme sa, ako keby na tom záviselo všetko, čo sa medzi nami za tie roky stalo.
Zhlboka som sa nadýchla a chcela čosi povedať, ale výraz jej tváre ma zastavil. Bola zraniteľná. Maličká. A na počudovanie plná pocitov.
,,Dávaj na seba pozor,“ povedala som, keď som ju naposledy objala.
,,Budem sa snažiť,“ usmiala sa.
Znovu sa mi zahryzla do spodnej pery a tlkot jej srdca som cítila až v tom svojom.
,,Dávaj na mňa pozor,“ zašepkala mi a pobozkala ma na ucho.
,,Budem sa snažiť,“ prisľúbila som… a sťažka vzdychla.

Kráčala som domov v šialenom vetre, ktorý mi vyfukoval sukňu a dívala sa na svet spoza rámu slnečných okuliarov. Nechcela som sa rozplakať už na ulici, ale nevydalo. Veľké ružové slúchadlá mi stále opakovali Stingovu vyhrážku o tom, že sa stále bude dívať, a ja som vedela, že ona tiež.

,,Keď to okno predo mnou zatváraš, tak sa pozerám na zatiahnuté žalúzie. Keď je to príliš dlho, tak len chodím okolo a dívam sa, či sa vôbec svieti. Keď je to okno otvorené, tak prídem bližšie a nakuknem dnu, pretože neviem, kto tam s Tebou bude… prehodím ruky cez okenný rám a hľadám Ťa, kým sa neobjavíš. A potom sa pozerám, pozerám a pozerám… A keď Ti príde, že už tam stojím pridlho, tak ma pozveš dnu. A vtedy nastáva problém. Čo sa bude diať za tým oknom, keď budeme my tí ľudia, na ktorých sa budú pozerať okoloidúci? Chýbaš mi, keď so mnou nie si…
A tú svoju posratú masku som asi zabudla niekde na peróne v Bratislave,“ pristálo mi v esemeske a ja… ja som si len povzdychla.