kontroverza

Väčšina ľudí neznáša ráno. Musia vstávať do práce a vyliezť z postele, v ktorej je teplo, mäkko a pohodlne. Ja som sa naučila milovať svitania. Lebo vždy, keď prídeš večer domov, šuchneš sa ku mne pod deku, zakloníš hlavu, privrieš oči a zhlboka vzdychneš.

“Ťažký deň?” spýtam sa a ty ma chytíš za ruku s hlavou stále zaklonenou na našom gauči a s privretými očami povieš:
”O nič viac, ako inokedy, ale som rád, že som doma.”
Potom sa ku mne nakloníš a pobozkáš ma a ja sa ti hodím okolo krku tak silno, až zasyčíš.
“Si hladný?” opýtam sa obligátne a ty vždy prikývneš a povieš, že je neskoro a dal by si si iba niečo ľahké. A ja pred teba postavím sviečkovú a šesť knedlíkov.
“Budem pupkatý dedo a nebudem sa ti páčiť,” hovoríš s plnými ústami.

Vojdeš do sprchy a nezamkneš, lebo veď…sme tam sami. Poznáš ma už dosť dlho na to, aby si vedel, ako rada sa dívam. Stojím vo dverách kúpeľne a som uchvátená zakaždým, keď vidím, ako ti prúd vody bičuje ramená a aké je tvoje telo bezchybné. Poznám každý sval, každú šľachu, každú kosť a každé znamienko.
“Ukáž mi Aquilu,” poviem, keď sa s uterákom okolo pása a mokrými vlasmi prechádzaš obývačkou. Sadneš si a otočíš sa mi chrbtom a ja pospájam perami všetky drobné znamienka, ktoré vyzerajú ako súhvezdie.

Zo spálne si vezmeš pyžamové nohavice a s bosými nohami a holým hrudníkom si ľahneš ku mne na gauč. Pýtam sa, či ti nie je zima, ale tebe nikdy nie je. Sedíš vedľa mňa, prikladáš mi k perám svoju cigaretu a dívame sa na najlepšie scény z filmov o lietaní. Na milovanie medzi závojmi v Pearl Harbore, na neuveriteľný bozk v Top gune, na vybuchujúce svetielka v Drážďanoch… Vždy, keď prídeš domov a ja píšem, na veľkej plochej obrazovke niekto lieta.
“Pristávaš v L.A.?” usmeješ sa.
”Nie, dneska akrobatím,” kývnem smerom k telke a ty neveriacky pokrútiš hlavou.
“Máš nalietané viac ako ja,” podávaš mi pohár vína a dívaš sa mi cez rameno na rozpísanú stranu wordu.
“Lietam s tebou, aby si sa sám nebál,” poviem a cinknem pohárom o tvoj.
“Ešteže ťa mám,” široko sa usmeješ a vtisneš mi bozk, za ktorým väčšinou nasleduje milovanie sprevádzané zvukmi leteckého dispečera, ktorý sa ozýva z videa.
A nech už je to tak, či onak, vždy napokon skončíme na tom gauči a rozprávame sa do neskorého rána o tom, ako si ma zbalil na uniformu a ja teba na domácu kuchyňu. Alebo sa hádame, kto je krajší. Ale vždy iba chvíľu, lebo ja tvrdím, že ty a ty tiež tvrdíš, že ty.

“Mám rada, keď sa mi hrčkáš vo vlasoch,” poviem a opriem sa o brušká tvojich prstov.
“Hrčkať je slovo?” zodvihneš pravé obočie.
“Isteže je, hrčkať sa niekomu vo vlasoch je to, čo teraz robíš. A neprestávaj,” vzdychnem.
“Môžem sa ti hrčkať aj inde?”
“Hrčkať sa dá len vo vlasoch!” vyhrážam sa, že poviem tvojej mame, že si si neprečítal KSSJ, ktorý ti dala na Vianoce.
Veľmi si sa smial a snažil sa hrčkať sa mi všade, kam sa dostali tvoje ruky, ale to bol už celkom iný druh dotyku a patrili k nemu celkom iné slová.

Občas mi prekážalo, keď si si zapálil vo vnútri, ale otvorené okno a vanilkové sviečky zahnali všetky moje obavy. Keď stojíme nad ránom na balkóne, som omotaná dekou a tebou a vydychujem dym, spievaš mi potichu do ucha Stinga, Elvisa alebo Toma Waitsa. Rozchichocem sa, ty sa naoko urazíš a ja si ťa musím udobrovať milostným falzetom. Robím to zo všetkého najradšej.

“Koľko je hodín, maličká?” spýtaš sa, keď už je vonku bledomodrý vzduch.
“Pol šiestej,” poviem, vstanem a podám ti ruku. Odtackáme sa do spálne a ty vždy nadávaš, že by sme tam mali aj začínať, lebo periny sú studené a teba to zakaždým preberie. Hodím na teba svoj paplón, lebo ja nemám rada teplo a vyložím si naň ľavé koleno.
“Takto nemôžeš spať, veď ti trčí zadok a prechladneš,” povieš vždy, vrátiš mi perinu, otočíš ma ako palacinku chrbtom k tebe a pritúliš sa.
“Môj zadok sa cíti potešený. Dobrú noc,” dáme si posledný bozk a sekundu predtým, ako zaspíme, obaja naraz vzdychneme. Myslím si, že je to dôkaz absolútneho upokojenia a vypustenia dňa, ktorý bol, do sveta, ktorý príde asi o tri hodiny.

Každé ráno, keď odchádzaš, snažíš sa ma nezobudiť, ale nikdy sa ti to nepodarí, lebo som hore v momente, ako sa ma prestaneš dotýkať.
“Ránko,” usmejem sa a keď otvorím oči a zadívam sa na tvoju jamkovitú tvár, som šťastná, že si sa mi iba nesníval.
“Ránko,” pobehuješ polomŕtvy po byte.
“Toast, cereálie, vajíčka?” zívam.
“Nevládzem jesť, som úplne hotový. Musíme si nájsť iný časový úsek, v ktorom budeme daydreamovať, lebo sa o mne ráno dočítaš v novinách a nie preto, že tam budem ako najsexy muž planéty,” hovoríš unavene.
“Už nikdy nič také nepovedz,” ostro sa na teba zadívam, podám ti šálku s kávou a jeden zapečený toast s proschutom, rukolou a syrom.
Vezmeš si ho do ruky a hryzieš doň, kým si obliekaš nohavice.
Odkedy s tebou bývam, pochopila som, že keby som ti nestrčila do ruky jedlo, šiel by si do práce hladný a keby som ti nechladila kávovú šálku v ľade, aby mala prijateľnú teplotu, tak by si mal denne spálený jazyk.

Dvere sa za tebou zatvárajú, v ústach držíš posledný kúsok toho toastu a v behu ho prehĺtaš. Raz sa ním začneš dusiť a pochopíš, že nikam sa netreba ponáhľať tak veľmi, aby si si nemohol vychutnať raňajky. Ale viem, že je to iba moja vina. Ja môžem zato, že si unavený a nevyspatý, lebo mi ťa je vždy málo. Zakaždým, keď kúsok ochutnám, chcem ďalší a ďalší a… Som rada, že ťa je tak veľa, lebo môžem ochutnávať stále a vždy je to rovnaký zážitok, ako keď vnáram dezertnú vidličku do citrónového cheescakeu. Podporuješ všetky moje závislosti.

Idem si urobiť raňajky, usteliem tvoju časť postele a sadnem si za stôl k práci, ktorú by som naozaj mala robiť, ale neustále sledujem ručičky hodiniek a premýšľam, ktoré mesto ťa má práve teraz. Občas si s tebou Londýn dáva čaj, inokedy Amsterdam veselé koláče a z času na čas ťa Berlín kŕmi klobásami, po ktorých ti je vždy zle. Dívam sa na dvere a túžobne očakávam, kedy v nich zaštrngajú tvoje kľúče. A ja ťa nakŕmim, ty mi porozprávaš o nebi a keď začne slnko presvitať cez tenké závesy našej obývačky, znova a zas ťa nechám zohrievať mi kríže.