kontroverza

Polonahé ženy a polotriezvi muži nikdy neboli kombináciou, ktorú by som vyhľadával. Plány na poslednú noc tohto príšerného roku som mal, ale nechcelo sa mi odpovedať na stále tie isté otázky o tom, kde mám frajerku, ako sa mám a kde teraz vlastne bývam, tak som ostal doma. Chvíľu som sedel na balkóne, ale bola taká kurevská zima, že som si povedal, že nemá zmysel slopať sám a premýšľal som, kde by teraz mohlo byť čo najmenej kričiacich debilov a voľná aspoň jedna barová stolička.

Odišiel som do Rotoru, sadol som si k baru a čašník, od ktorého som posledné tri roky kupoval trávu, predo mňa postavil nejaký miešaný drink.
“Prosím ťa, toto si nechaj, daj mi tri dvojité koňaky, sódu a pokoj,” povedal som, František pochopil, odpil si z drinku sám, mne vybavil objednávku a na jednej kokteilovej vreckovke som dostal trochu bieleho prášku. Žmurkol a odišiel sa venovať iným zákazníkom.

V bare hrala hudba, ľudia okolo mňa boli hlučnejší, ako na tomto mieste bývajú. Nechápal som to, oslavovať rotáciu planéty takto významne mi vždy prišlo celkom scestné, rušilo ma to a zmes hluku, opilcov, epileptických obrazcoch na nebi a neustáleho priania šťastia, ma vždy desila, tak som Silvestre trávil zásadne vo dvojici, či veľmi malej partii priateľov, ktorí na tom boli rovnako.

Prelial som si jeden pohár do druhého, strčil do neho prst, zakrúžil ním okolo jeho hornej hrany a potom ho otočil tak, aby sa mi naň maličké zrniečka koksu prilepili ako cukor na vermutový prípitok na svadbách. Prelial som koňak nazad, pomaly usrkával a jazykom trel horký prášok na ďasná. Díval som sa neprítomne pred seba a na chvíľu vypustil realitu, keď som zacítil niečiu ruku na chrbte.

”To ses posral, čau,” povedal bývalý barman, ktorý odišiel o dve ulice ďalej za lepším kšeftom asi pred polrokom.
“Pavlíček, servus,” podal som mu ruku. Pavla som mal veľmi rád, lebo bol vždy vtipný a robil drinky, po ktorých človek zažíval neuveriteľné veci. Po jednom žúre mi priznal, že občas kvapne do drinku trochu LSDčka, aby mali zákazníci pridanú hodnotu.
“Tak co je, kde máš kóču?” zaujímal sa, kým si odkladal kabát.
Pozrel som sa na neho uprene a zlízal celý okraj môjho poprášeného pohára.
“No neke… Kdy?”
“Asi dva týždne dozadu,” zapil som tú nálož a uvedomoval si, že sa dostávam do sveta, v ktorom nič nebolí. Tam sa mi páčilo.
“A proč?”
“Lebo sa správala ako piča,” mykol som ramenom.
“No tak to jo, to je dobrej důvod,” plácol ma po ramene, vzal si svoj drink a šiel k vedľajšiemu stolu. Bolo mu jasné, že nemám chuť rozoberať a analyzovať dôvody môjho rozchodu, obzvlášť, keď veľmi dobre vedel, kto bola moja ex. Pavel totiž pár rokov patril do rodiny, chodil s mojou sestrou, tá ju najprv milovala, potom nenávidela a ku koncu ňou dosť pohŕdala a on tak filtroval a uzemňoval všetky tieto emócie.
So sestrou sa rozišiel, keď raz prišiel neohlásene a našiel jej členky na ramenách cudzieho chlapa. So mnou sa však priateliť neprestal, pretože nie je taký jebnutý, ako moja sestra a možno to bol dôvod, prečo sa nakoniec rozišli, hoci do seba stále niekde vrážajú a tiež sú ideálnym dôkazom toho, ako človek môže dopadnúť, keď sa rozíde s niekým, koho má stále rád, ale má chuť ho kopnúť kanadou do hlavy len tak z princípu.

Hodil som do seba posledný drink, zaplatil, zamával, poprial som im šťastný aj nový, lebo to sa vraj tak patrí, a šiel som. Kráčal som preplneným mestom a keď som objavil uličku, v ktorej nikto nebol a mrazom sa leskla drevená lavička, neodolal som. Sadol som si, srdce mi bilo ako už roky nie, chľast ma hrial, hoci z úst mi šla para a zapálil som si. Rozhliadal som sa okolo seba a nikde nikoho. Počul som hádku dvoch ľudí, ktorá sa ku mne blížila, no nikoho som nevidel. Vyfukoval som cigaretový dym, nohy sa mi klepali čiastočne zimou a čiastočne podpultovým tovarom a na konci dlhej uličky som konečne zahliadol hádajúcu sa dvojicu. Jej klopkali podpätky a on neuveriteľne gestikuloval.

“Ale šak to bola len pusa, šak je Silvester,” obhajovala sa.
“Ty si vyjebaná kurva od Veľkej noci po Vianoce,” zhúkol na ňu.
Oprel som sa, fajčil cigaretu ďalej a pozoroval ich. Chlap mal asi sto kíl a nemal vlasy. Musela mu byť strašná zima na tú holú hlavu, pomyslel som si. Ona mala silonky a kabát do polovice stehien a neviem, čo pod ním, ale aj jej musela byť zima. Zastali asi desať metrov odo mňa.
“Pál dopiče, kým ma nenasereš, nechoď za mnou,” jeho krik sa odrážal od fasády domov a za zatvorenými oknami sa začali nenápadne zhromažďovať ľudia, ktorí oslavovali vo vnútri svojich bytov.
“Robko, ale ja ťa ľúbim, veď sa nič nestalo,” zakňučala.
”Nič sa?” ani to nedopovedal. Tak ho ten argument vytočil, že jej rubom ruky uštedril strašnú šupu do ksichtu. Zasmial som sa. Otočil sa ku mne a kým jej krvácal nos a vzlykala, prišiel k mojej lavičke.
”Máš problém?” skríkol.
”Ani najmenší,” povedal som pokojne, usmial sa a vyfúkol dym. “Som vďaka tebe šťastný aj veselý,” podal som mu ruku, potľapkal ho po pleci a vybral sa domov. Bola to asi tá posledná reakcia, ktorú ten naštvaný chlap čakal, ale ani netuší, koľko empatie vo mne vzbudil. Ako som sa na neho díval, videl som seba. Videl som svoj hnev, svoju frutstráciu, svoju prijebanosť, že mám po boku hento a videl som aj to, čo by sa stalo, keby som nebol taký sráč.

Prišiel som domov, vzal si kľúče od pivnice a nanosil do bytu asi päť krabíc. Zlepil som ich a začal do nich ukladať všetky veci, ktoré mi ju pripomínali. Knihy, handry, kozmetiku, erotické pomôcky, zvyšky jej obľúbených čajov…všetko. Zabalil som to, na krabice napísal “Šťastný a veselý…konečne som” a poskladal ich na chodbu. Sadol som si na gauč, naklikal kuriéra, ktorý po to príde ráno o ôsmej, sadol som si znova na ten balkón a srdce mi búchalo ako ohňostroje nad priehradou. Nevedel som, či z koksu alebo kixu, ktorý som si v hlave neustále prehrával a nechápal, ako som ho mohol kedysi nazývať vzťahom.

Polnoc sa blížila a ja som sa cítil skvelo. Pred rokom o takomto čase som bol v nej a prial jej k novému roku, kým sme sa obaja zvíjali v orgazme. A to bolo naposledy, čo som v tom vzťahu bol šťastný a veselý.

PF 2016