kontroverza

Jeden z mojich obľúbených výrokov, ktoré vznikli vďaka kreativite sociálnych sietí je: ,,There is no angry way to say bubbles.“ Skutočne, vyskúšajte si to. Povedzte „bublinky“ nasrano!

Možno preto som sa tak uškrnul, keď mi povedala strapatá o pol šiestej ráno v posteli, že nás dvoch zatvorila do bublinky, do ktorej nikto iný nesmie.
,,Slnko stój,“ vystierala ruku k diere v závese.
,,Počkaj,“ pobozkal som ju na čelo, vstal a zastrel. ,,Je sobota. Môžeme ho zastaviť,“ usmial som sa. Pozerala sa na mňa s takou láskou, že som sa začal takmer červenať.
,,Ty si ten najlepší dojazd, aký som kedy mala,“ vzdychla a ja som sa zasmial nad jej feťáckymi vyznaniami lásky, ktoré som doteraz nedostával od nikoho.

Málokto považuje slovné spojenie „päťkilový feťák“ za atraktívne, ale ona keď vidí vyziabnutú počmáranú smažku, zachraňovala by, objímala, kŕmila, láskala… len aby sa tomu úbožiatku nič nestalo. Toto by mala riešiť so svojou psychologičkou! A nie moju absenciu intimity a empatie! Ja som úplne empatický. Napríklad teraz si empaticky ľahnem a nechám sa hladkať, lebo viem, že to má rada!
,,Vždy som chcel mať veľkú mačku… ale neviem, či som to tentokrát neprehnal,“ doberal som si ju.
,,Vždy som chcela byť niečia mačka!“ vykríkla od radosti.
,,Ty si strašne inde,“ objal som ju a smial sa. ,,Veď už mi povedz pravdu. Ty nie si z tejto planéty, že nie?“ spýtal som sa, ona nadvihla perinu a pozrela sa na svoje nahé telo pod ňou.
,,Nó… všetko nasvedčuje tomu, že toto delo-telo je z Venuše,“ zaklipkala mihalnicami.
,,Takže vlastne… ty si taká… ŽENA!“ rozosmiali sme sa obaja pri spomienke na nezabudnuteľnú scénu z televíznej šou, v ktorej som prvýkrát v živote videl, ako veľmi dokáže žena vzdychať niečie meno. To mi, mimochodom, nepríde sexy, kým ten chlap nie je po koreň v nej a nehryzie ju pri tom do krku. Lebo pri káve sa mi ešte teda nestalo, že by sa niektorá tvárila ako Santa Claus. Pri orgazme. V Disneylande.
,,No ja som veľmi žena! A keď budeš dobrý, budem tvoja žena!“ zachichúňala sa.
,,Ješiš márja,“ chytil som sa za čelo.
,,Podaj mi telefón, musím si pre psychologičku zapísať tvoju hranicu,“ načiahla sa cezo mňa na nočný stolík so smiechom.
Hodil som sa na ňu, chytil jej obe ruky za hlavou a bozkával ju, že sa zarývala do matraca a vlnila ako hadia žena počas svojho najpôsobivejšieho čísla v Slnečnom cirkuse.
,,Ja už dobrý som. To keď TY budeš dobrá, tak budeš moja žena!“ uhryzol som ju do spodnej pery.
,,To znie fér,“ prikývla a usmievala sa tak, že keď som sa na ňu pozeral, vypĺňali sa vo mne tie prázdne miesta, ktoré tam ostali po tom, čo som videl, ako veľmi nešťastná vďaka mne dokáže byť. Vždy som bol chytré dieťa. To, čo ma zaujímalo, som sa dokázal naučiť rýchlo. A ona ma, z nejakej absurdnej príčiny, ktorej hovorím vesmírny pulz, zaujíma. Sľúbil som potichu sám sebe, že ak jej predstava šťastia nebude diametrálne odlišná od tej mojej, tak urobím všetko preto, aby sa usmievala už stále. Možno nie som ten najlepší chlap, ani ten najempatickejší chlap… ale budem ten najzábavnejší chlap, akého kedy stretla! Lebo keď sa smeje, je všetko lepšie.

Sedel som v mojom „strategickom výklenku“, ako to ona nazvala, a pripravoval si pár bodov zo zoznamu na ďalší týždeň. Bola vykotená pri gauči s notebookom na konferenčnom stolíku a troma vankúšmi pod zadkom. Pozerala sa na monitor úplne hypnoticky. Prsty jej neprestávali ťukať. Občas sa zhlboka nadýchla a rovnako zhlboka vydýchla. A v istej fáze som počul, že potiahla nosom. Vyklonil som sa spoza monitorovej hradby.
,,Čo sa stalo?“ spýtal som sa opatrne.
,,Pšt!“ vystrela ruku mojim smerom a plakala a dýchala ďalej.
Asi po hodine vstala, utrela si oči a usmiala sa.
,,Ideme na cigu?“ uprela na mňa tie vyplakané tyrkysové BZIP-čka (*buľvy z inej planéty) a ja som chvíľu uvažoval, či je toto dievča naozaj prípad pre psychológa, alebo je len… ojedinelá. Taký emocionálny endemit. Dokáže žiť len tu. V tejto bubline, v ktorej sme my dvaja, moja mačka, o ktorej hovorí ako o našej od chvíle, čo ju prvýkrát uvidela – a vesmír, ktorý je tu všadeprítomný. Mesačné hodiny, mesačná lampa, simulátor nočnej oblohy, srdce z meteoritu… Ona skrátka nemôže byť odtiaľto. Obklopuje sa tými vecami, lebo jej chýba domov.

,,Čo sa to tu dialo?“ spýtal som sa s úškrnom.
,,Joj, dopisovala som štvrtú kapitolu, už je hotová,“ prekrútila očami.
,,A to také sa tam deje?“
,,Také sa deje, že som sa s tým musela vysporiadať. No tak akože… citlivá som, dopiče!“ rozhodila rukami.
,,V poriadku, len som nevedel, čo sa deje,“ smial som sa.
,,Keď píšem a mám prejavy emócií, hocijaké, treba ma nechať. Iba keď sa opýtam, tak na mňa hovor. Dobre?“ vyšla na balkón a zapálila si mentolovú luckynu.
,,Ako sa s tým žije? Keď toho toľko cítiš?“
,,Sám si to povedal minule. Zdieľam. Keby som nezdieľala, keby som nepísala, keby si tí ľudia, čo pri tom trávia ranné kávy alebo večerné honky, nevzali kúsok z toho môjho pocitu, tak by som vybuchla. A tá kniha je iba moja. Tú nezdieľam. Zatiaľ. Nemám na druhej strane nikoho, kto by si vzal kúsok z toho pocitu, ktorý do nej vkladám,“ usmiala sa a zažmúrila do slnka.
,,Ale veď zdieľaš so mnou,“ namietal som.
,,Teba to veľmi nebaví. Máš iné veci a nemáš chuť alebo čas alebo čo… Ale to je v pohode, ja potrebujem túto skúsenosť. Keď to bude hotové, tak ti to dám zviazať. A môžeš recenzovať,“ usmiala sa.
,,Nie je pravda, že ma to zaujíma! Len ty chceš rýchle odpovede na náročné otázky.“
,,Ale prosím ťa, akože otázka, ako sa bude volať mačka hlavného hrdinu je náročná?“ prekrútila očami.
,,No lebo Miu si mi zavrhla!“
,,Mia bude moja prípadná dcéra. Nebudem jej hovoriť, že jej maminka dala meno podľa mačky v jej prvej knihe!“ vstala a vošla dnu.
,,Chceš jej vybrať meno ty?“ spýtal som sa.
,,Isteže nie. Mal by si mať možnosť konečne vybrať meno svojej mačke! Táto má úplne scestné meno, tvoja bývalá nevedela, čo robí. Čoho dôkazom je, že už je bývalá,“ zavesila sa mi na krk a zasmiala sa.
,,Robíš si zo mňa piču, hej?“ zodvihol som obe obočia a ona ma začala zmierlivo bozkávať na líce.
,,Mia znamená Moja. A táto mačka – ak je niečo, tak je Tvoja,“ zasmiala sa.
,,To je pravda,“ pozrel som sa na tú ryšavú hlavičku a musel som ju vziať na ruky. Mačky sú ako trojročné deti. Rozkošné, hlúpe a plné neopodstatnenej lásky k tomu, kto ich vychováva.

Vošla do spálne a ľahla si do postele. Mala tam toľko vankúšov, že to vyzeralo ako hradby.
,,Kde máš draka, princezná?“ spýtal som sa a ľahol si vedľa nej. Nahmatala dlaňou môj penis a pohladkala ho. ,,Ty si prasa,“ bavil som sa a ona tiež. ,,Čo ideme robiť?“ spýtal som sa a odhŕňal jej vlasy z tváre.
,,Ja už robím,“ povedala so zatvorenými očami hladkajúc mi brucho.
,,Kde ty máš limit! Povedz mi!“ skríkol som na ňu a ona dostala taký záchvat smiechu, že som vedel, že sex na chvíľu odložíme ako variantu. ,,Idem cikať. Keď sa vrátim, nech si normálna!“ zodvihol som prst varovne.

Dvere do spálne som otváral s ľahkou obavou, čo tam nájdem. Sedela v tričku z americkej univerzity uprostred postele, strapatá a odlíčená a fúkala do bublifuku. Lúče slnka presvitali cez hrubé závesy, opierali sa jej do červených vlasov a na bublinách tvorilo svetlo dúhu.

Stál som v tých dverách, díval sa a bol som taký ohromený, že som ani nemal chuť to odfotiť. Toto som si chcel iba pamätať. Tú chvíľu, keď som pochopil, čo znamená „Dala som nás do bubliny“. Nechcel som z nej preč. Iba som zatvoril dvere a sadol si za ňu. Objal som ju okolo pása a nasal vôňu jej vlasov.
,,Fukni si,“ dala mi pred tvár plastové koliesko.
,,Väčšinou, keď to povieš, tak dostávam šňupátko,“ prekrútil som očami, fúkol do priezoru s jarovou vodou a desiatky bublín vyšli na druhej strane.

Oprela sa o mňa a vydýchla.
,,Vieš, že si jediný, kto mi nikdy nič nesľúbil a vždy všetko splnil?“ pohladkala ma po predlaktiach.
,,Vieš, že si jediná, kto má metafory v štandardnom slovníku?“ zasmial som sa.
,,Prestaň si uťahovať z toho, že ťa ľúbim. To nie je nasmiech,“ usmiala sa.
,,Z toho by som si nikdy neuťahoval, bublinka,“ prskol som jej do brucha.
,,Čo prosím?!“ sadla si a s doširoka otvorenými očami na mňa ukazovala prstom. ,,To čo si povedal a urobil!“
,,Prskol som ti do bruška,“ povedal som teatrálne zahanbene.
,,Jdi do svého pokoje a vrať se, až budeš normální!“ skríkla na mňa.
Kľakol som si na posteľ a stiahol ju k sebe. Ľahol som si na ňu, ona ma objala a ja som sa tej spokojnej tváre spýtal, či niekedy premýšľala, že by bola niečou ženou.
,,Ja už som,“ pobozkala ma na líce a fúkla do bublifuku.