kontroverza

Pri vyberaní mena pre dieťa zistíte, koľko ľudí vlastne neznášate. Preto som sa už pred rokmi rozhodla, že svojim deťom dám mená, ktoré si nedokážem priradiť ku žiadnej tvári zo svojho okolia.

,,Čo robíš?“ spýtala som sa, keď som našla Miu ležať na ružovom koberci uprostred detskej izby.
,,Premýšľam, prečo ste sem dali tú tapetu,“ pozerala sa uprene na strop.
,,Bolo to dva dni potom, ako som mu povedala, že som tehotná. Nevedeli sme, čo to bude, tak sme chceli zariadiť izbu podľa univerzálnych pravidiel. A jedno z nich bolo, že naše dieťa musí milovať vesmír,“ ľahla som si vedľa nej.
,,Ako to robíte, že ste stále kamoši?“ usmiala sa a ja som sa na ňu zboku zadívala. Mala rovnaký profil, ako jej otec. Bola krásna a múdra a ja som ju milovala viac, než som si dokázala predstaviť, že niekedy niekoho budem.

,,Bola to dlhá cesta. My sme hlavne boli najprv kamoši. Na tom sme postavili všetko, čo máme radi. Firmu, vzťah, teba…“ pohladkala som ju po stehne. ,,Dôvod toho, prečo sme ostali spolu, nebol taký bláznivý, ako to vyzerá. Sme spolu, lebo sa vždy dohodneme. Nemôžeš mať parťáka v živote ani v biznise, ak nie ste schopní pravdu skôr poznať, než mať,“ podoprela som si hlavu a natáčala si na prst jej pramienok vlasov.

Keď máte deti, dokážete ich obdivovať už len preto, že existujú. Nemusia nič vedieť. Len skrátka sú a vám sa to páči.
,,Aj ja by som chcela mať za muža najlepšieho kamoša,“ uškrnula sa.
,,Tebe sa páči Samo!“ zapišťala som a udrela ju do ramena utierkou.
,,Prestaň!“ šepkala.
,,Je smiešny. Páči sa mi,“ smiala som sa jej. Moja mama mi robievala to isté.
,,Nie je smiešny. Je trochu spomalený. Ale je milý,“ červenala sa a chichúňala po vzore svojej mentálne nezrelej matky.
,,Prečo je tvoj najlepší kamoš?“ prestala som si z nej uťahovať.
,,Lebo mi vždy zdvihne, keď mu volám. A keď ideme z tréningu, nosí mi veci, aj keď nie sú ťažké. A vždy mi zje okraje z horálok, lebo ich nemám rada,“ usmievala sa.
,,To je pekné. Až na tie horálky. Ty nemáš rada okraje? Preboha, takto sme ťa nevychovali!“
,,Mami, ber ma chvíľu vážne!“ smiala sa nahlas a štípala ma do brucha.
,,Miuška… je to hokejista,“ zvraštila som čelo.
,,Mami!“ smiala sa ako ja pri jej otcovi, keď som z neho bola zúfalá.
,,Dobre, dobre… Na tom všetkom, čo si povedala, záleží. Ak ti niekto pomáha a chce sa s tebou rozprávať vždy, keď to chceš ty, je ten pravý. A ak má rád okraje a ty nie, nuž, nenechaj ho odísť!“ zasmiala som sa. ,,Budeš mať ešte kopu frajerov. A možno nie. Možno to vyjde na prvý pokus. Mojej mame to vyšlo. Mne nie. Ale ak ich Samo pár zvládne a bude to stále tvoj kamoš… tak mu to o pár rokov povedz. Ja som to tvojmu otcovi napísala,“ mykla som ramenom.
,,Hej, ja viem. Na prvního máje do povídky o lásce,“ teatrálne rozhadzovala rukami.
,,Smeješ sa svojej matke? Tej, ktorá ťa živí a šatí a dovolí ti požičiavať si jej obočko?“ uhryzla som ju do ramena a ona sa chichúňala, ako keď mala päť.
,,Prečo nemám súrodencov?“ otázka prišla ako z jasného neba.
,,Chceli sme. Na začiatku. Ale otec chcel vždy dcéru a ja tiež, tak sme ti venovali všetok čas a lásku a všetky, ale úplne všetky naše peniaze…“ smiala som sa a ona ma šteklila. ,,Dostali sme všetko, čo sme chceli. Otec má športovkyňu, ja mám niekoho, koho môžem česať a obliekať do ružovej…“
,,Milujem ružovú,“ povedala a skoro jej to bolo ľúto.
,,Ja viem, ja tiež, chlapi to nikdy nepochopia… Ale tvoj otec to chápe. Preto máš ružovú helmu. A ja som vďaka nemu pochopila zasa mnoho iných vecí. Napríklad, že trojuholník je najsilnejší útvar v prírode. A my sme super trojuholník.“
,,Vlastne sme štvorec. Ešte Gréta,“ vzala do rúk chlpatú mačku, ktorá k nej ležérne pricupitala.
,,Keď sme ťa brali z pôrodnice, sedela vedľa teba. Otec ju našiel cestou do nemocnice. Ani na sekundu sme neváhali, že si ťa vybrala. Preboha, má už 14? O chvíľu je po nej,“ doberala som si ju.
,,Mami!“ pritisla si zviera bližšie k hrudi a zapchávala mu uši.
,,Robím si srandu, ale nebude žiť večne.“
,,Môžem sa ťa opýtať na sex?“ povedala neisto.
,,Zlato, mňa sa môžeš opýtať na všetko,“ mávla som rukou.
,,Ako vieš, že… chápeš. Že už je čas,“ zasa hovorila potichu. Ktovie, po kom má ten ostych.
,,No v prvom rade musíš mať s kým,“ šepkala som tiež.
,,Mami, uťahuješ si zo mňa 14 rokov, preboha ťa prosím, na chvíľu prestaň,“ kričala na mňa šeptom. Bolo to rozkošné.
,,Ešte by som, na tvojom mieste, počkala. Ale keď si nájdeš fajn chalana, ktorý bude vedieť, čo robí, zistíš to. Si intuitívna. Sama si povieš, kedy je čas. Pre niekoho v 16-tich, pre niekoho v 30-ke. Na to nie sú pravidlá. Tie si tvoríš sama,“ pohladkala som ju po tej ustaranej teenagerskej tváričke.
,,Ty si mala koľko?“ vyrazila do útoku.
,,32!“ zodvihla som hrdo bradu.
,,Ja som sa pýtala na to, koľko si mala rokov, nie chlapov,“ prekrútila očami.
Zadívala som sa na ňu s otvorenými ústami.
,,Tvoj prvý sexuálny sarkazmus. Bože, si taká dospelá,“ objala som ju a pobozkala na čelo.
,,Dusíš ma a si šialená!“ smiala sa mi do hrude.
,,Mala som 16 a nebol to ten pravý. Ani náhodou. Ale s každým ďalším to už bolo lepšie,“ žmurkla som na ňu.
,,Prečo ešte nikto nezavolal na sociálku!“ vzala si vankúš z postele a položila si ho na tvár.
,,Počuj… bolo ti niekedy ľúto, že sme ťa vychovávali tak… veď vieš,“ dala som jej vankúš dolu z tváre.
,,Sranduješ? Ste najlepší rodičia na svete. Mohla som skúsiť všetko, nechali ste ma a skúšali ste to so mnou. Bože, pamätám si, ako som chcela jazdiť na ľahokole. Prepáč, mami,“ zvraštila nos. ,,Vždy s vami bola sranda. Nielen preto, že ste boli zhúlení kedy sa len dalo,“ zasmiala sa.
,,Naser ma a dám ti prostredné meno Dharma,“ uštipla som ju do nosa.
,,A už viem, čo budem v živote robiť.“
,,Ale nehovor! Teda, hovor,“ sadla som si do tureckého sedu a Mia oproti mne rovnako.
,,Budem hrať hokej. A pôjdem na medicínu. Bude zo mňa športový lekár. Kopa mojich kamošov má už po operáciách, je pre nich ťažké vracať sa naspäť. Žiaden športovec by nemal byť obmedzovaný limitom svojho tela,“ zodvihla ruky víťazoslávne nad hlavu.
,,Ó, pane bože, ty si to dieťa, ktoré moji rodičia vždy chceli,“ smiala som sa a objímala ju. ,,Znie to skvelo. Ale možno sa to zmení. Možno nie, ale keby áno, nemysli si, že budeme smutní. Teda, trochu budeme, ale… bože, moje dieťa pôjde na medicínu!“ znova som ju objala. ,,Budeš ako Dr. House!“
,,Kto?“
,,Preboha, som stará,“ chytila som sa za hlavu.
,,Ockovi to povieš ty?“ spýtala sa.
,,Nie, ockovi to povedz sama, bude rád,“ usmiala som sa a pozrela k pootvoreným dverám.
Stál tam a díval sa na nás.
,,Čo tu vy dve kujete?“ usmial sa.
,,Teraz?“ pozrela sa na mňa Mia s očakávaním.
,,Teraz!“ žmurkla som.
,,Vypísala som tie prihlášky na strednú,“ usmiala sa.
,,A čo to teda bude?“ zodvihol obočie a hodil pohľad mojim smerom.
,,Gympel. Tam ma veľmi nezamestnajú. Vezmem si viac hodín chémie a biológie s lektormi po škole a môžem hrať hokej. Škola je oproti štadiónu,“ usmiala sa.
,,Bude z nej športový doktor!“ zapišťala som.
,,Mami! To som mala povedať ja!“
,,Vážne? Športová medicína?“ objal ju a vystískal.
,,Môže sa to zmeniť,“ povedala som blahosklonne.
,,Iste, to by sa mohlo. Ale radšej keby nie,“ zašepkal.
,,Idem sa prezliecť a idem von so Samom. Ak by ste dovolili,“ vyháňala nás.

Vyšli sme z jej izby, môj muž mal ruky vo vreckách teplákov a strčil do mňa lakťom.
,,O čom ste sa bavili?“
,,O tom, ako som ťa spoznala,“ usmiala som sa.
,,Veď ten príbeh počula už stokrát.“
,,A až dnes som pochopila, prečo ho má tak rada,“ zastala som a prekrížila si ruky za jeho chrbtom.
,,A prečo teda?“ urobil to isté.
,,Páči sa jej, že sme najlepší kamoši,“ našpúlila som pery.
,,Bože, ona je do Sama!“ vypleštil oči.
,,Hej.“
,,Je taký spomalený,“ zaksichtil sa.
,,Sú dobrý tím. Ona je zas zrýchlená,“ uškrnula som sa.
,,To akože ja som tu ten spomalený a ty tá zrýchlená, hej?“ zaklipkal mihalnicami. ,,Kto bude prvý na terase motá brko!“ skríkol, rozbehol sa a ja za ním.

Možno preto sme spolu tak dlho. A možno o tom sú všetky dobré vzťahy. Vždy, keď sa Leo niektorým smerom rozbehol, bežala som tiež.
On vedel kam a ja som vedela prečo.