kontroverza

Sedel som na stoličkách, ako sú tie vaše. Niekedy na lepších, lebo kvalita stoličky je priamoúmerná kvalite zadku, ktorý do nej vrýva svoj odtlačok. Bukowski napísal knihu „Všechny řitě světa i ta má“ a je to prvá vec, ktorú vidím, keď ráno vojdem na kancelárie. Strategicky som si ju umiestnil na prvé miesto, na ktoré mi padá pohľad, aby som nezabudol, že nech je riť akokoľvek dôležitá, serie sa z nej rovnako ako z iných.

Postavil som firmu, lebo som chcel ľudí naučiť, ako robiť veci dobre a nevyhadzovať nápady von oknom. Lebo občas sa stane, že nápad je dobrý, len jeho použitie treba zmeniť. Niekedy je fajn nápad nakresliť slona, akurát je občas lepší ružový a občas stačí iba vedieť, kam nestrkať chobot.

Kúpil som si nový stôl. Obrovský. ,,Aby sa ku mne vošli všetci a mohli sme za ním brainstormovať o všetkom, čo tým ľuďom napadne.“ Bola to kokotina, lebo brainstormujeme v zasadačke, ale moje ego potrebovalo stôl, na ktorom sa dá rozporcovať prasa. A ktorý zvládne veľké cenové ponuky a ťažké manažérske rozhodnutia. Šukať sa na ňom nedá, ale túto etapu mám už asi, viac-menej, za sebou.

,,Dnes si to dal skoro,“ povedala mi Eva z mediálky, ktorá chodí behať po rovnakej trase ráno ako ja. Vydýchavala sa pri stánku s kávou a naťahovala sa. Má asi štyridsať, dve deti a muža, ktorý riadi nemeckú pobočku nejakého gigantu a toto je jediný čas, ktorý má sama pre seba. Rovnako ako ja. Tak sa spolu stretávame pri ranných bežeckých dialógoch dvoch zamestnaných ľudí, ktorí majú svoje rodiny a hodinu denne na to, aby boli len sami so sebou a svojimi vlastnými výzvami, myšlienkami, snami a predstavami o tom, aké by to bolo, ak by to nebolo také, aké to je teraz.

,,O ôsmej mám prvé stretko, vypadol som skôr. Čo deti?“ kývol som jej smerom a platil Pánovi Králikovi za svoje presso.
,,Konečne sme našli lektora klavíra, ktorý Táňu nerozrušuje a Frederik je už škôlke, takže mám viac času na dospelé dialógy,“ zasmiala sa a vzala si čokoládový donut z výlohy.
,,Čo vy?“ kývla mojim smerom.
,,Štyri deti doma, osem v robote,“ mykol som ramenom a obaja sme sa zasmiali.

Je to presne tak. Ľudia, ktorí ma obklopujú, sú moje deti. Keď ma naserú, tak som sklamaný a spravodlivý a skôr, než by som ich zjebal, tak sa ich snažím naučiť, aby to už nikdy viac neurobili. Ale je to s nimi ťažké, dopiče. Jeden je šialenec, druhý je autista, tretia trpí hystériou, štvrtý prokrastináciou a ďalší traja uvažujú, čo robiť so svojim životom a kam to vlastne celé speje. Je to rozutekaný roj tridsiatnikov, ktorí hľadajú sami seba, svoje miesto v spoločnosti a ďalšieho človeka do svojho života, ktorý by mileniálny pocit samoty, jedinečnosti a nenahraditeľnosti pochopil a snažil sa vytvoriť s nimi sociálny tandem v dobe asociálnych sietí.

Som Adam. A preto mám potrebu byť neustále vo všetkom prvý. Chcem robiť veci najlepšie a chcem byť prvý, kto vám povie o niečom úžasnom. Asi preto mám rád ženy. Mám rád všetky Evy, ktoré po mne hádžu jablká. Mám rád svoju ženu, mám rád svoje dcéry, mám rád svoju mamu, mám rád svoje kamarátky, kolegyne, klientky. Mám rád ženy, lebo v ich emócii je to živočíšno, ktoré oceňujem na ľuďoch, nech robia čokoľvek. Ten zápal v očiach, keď chcú niečo dokázať, niekam sa posunúť, niečo si pre seba uzurpovať a nájsť svoje miesto v spoločnosti.

Vytvoril som skoro výhradne ženskú firmu. Chlapi na plnej čiare zlyhávajú. Keď sa na nich pozriem, klopem si na čelo, čo je to za partičku. Každý z nich je v niečom dobrý. Ale keby som ich škrtol zo zoznamu zamestnancov a nechal si len tie ženské, tak by to kľudne utiahli. Len by sa s nimi nedalo robiť, lebo by sa atmosfericky vychyľovali na zákalde práve prežitej emócie, menštruačného cyklu a toho, kto si dnes ráno očnú linku namaľoval na prvý pokus a komu ani na piaty nevyšla a preto je celý deň úplne v piči a ,,ona sa o tom proste nechce baviť!!! A ticho!!! Nič mi neni!!!“

Vonku je tma a ja sedím v office úplne sám. Ľudia, ktorých mám rád, šli domov. Niekto cvičí jogu, niekto varí pre bezďákov, niekto randí, niekto sa bicykluje a niekto len leží na gauči a pozerá telku. Všetci majú svoje vlastné životy. Moja žena ukladá spať moje deti, môj telefón neustále pípa, moje hodinky mi hovoria, koľko krokov som dnes prešiel a v mojej firme sa po chodbách samovoľne presúvajú farebné fitlopty. #BOZP

Jediné, čo ma drží v harmónii so sebou samým, je ten pocit, že ráno vstanem, obujem si tenisky a navlečiem fakt divné legíny, pri stánku s kávou stretnem Evu, ktorá chce byť tiež vždy a všade prvá.

Nabudúce ju už nechám vyhrať.