kontroverza

Prestupovala som pred Leovou kanceláriou a zhlboka dýchala. Neónové svetlá na socialistickej chodbe boli vypnuté a brizolitová omietka smrdela starinou. Až za jeho dverami bolo 21. storčie. Pred nimi to bola doba, v ktorej vám človek vynadal, ak ste mali prihlboký výstrih, prikrátku sukňu alebo priveľké reči.

Bola som nervózna. Klamem. Bola som úplne hyterická. Nevedela som, či mám ísť dnu, alebo domov, nevedela som, čo a ako mu mám povedať. Kým som tam prestupovala a vyzerala, že sa mi chce strašne cikať, otvorili sa dvere a on si za chodu šúľal cigaretu.

,,Ó, hello,“ usmial sa. ,,Čo tu robíš?“ pobozkal ma na obe líca.
,,Budem sa vydávať!“ vypadlo zo mňa.
Rozosmial sa a ten zvuk si budem navždy pamätať. Odrážal sa od starých stien socialistickej administratívnej budovy a bola v ňom nedôvera, pobavenie, strach a nekonečný údiv.
,,Neblázni!“ smial sa ďalej.
,,Myslím to vážne,“ povedala som viac-menej sama pre seba, obišla ho a vošla dnu. Sadla som si na gauč a položila hlavu do dlaní.
,,Tak ale… ako to?“ stále sa smial, hoci pomaly začínal chápať, že nežartujem.
,,Prestaň sa smiať ako kokot!“skríkla som.
,,Úúú… takáto si, keď si nasraná? No dobre. Počúvam ťa,“ posadil sa oproti mne.
,,A nebuď blahosklonný, láskavo!“ bola som neznesiteľne odporná.
,,Koho si berieš teda?“
,,Marcela,“ dívala som sa cez Lea na stenu za ním.
,,Marcel z malého mesta je tu…“ zasmial sa. ,,Veď ste mali jedno rande,“ rozhodil rukami.
,,Požiadal ma na ňom o ruku,“ dívala som sa stále cez neho a mala som pocit, ako keby som sa instantne zbláznila.
,,A ty si súhlasila?“ teraz sa mi vysmieval už celkom pochopiteľne.
,,Ja… niekto si ma chce vziať… je milý a páčim sa mu… isteže som súhlasila, mám 30 a ten chlap si kľakol, preboha!“ vstala som a začala sa prechádzať.
,,Neviem, čo sa na to hovorí, tak asi… gratulujem?“ až teraz sa prestal smiať.
,,Vďaka,“ znova som si sadla a zapálila cigaretu.
,,Ahá, už fajčíme vo vnútri, no dobre,“ zašomral a otvoril veľké ateliérové okno.

Bol prvý, za kým som s tou správou šla.
,,Tebe príde normálne, že dospelý chlap žiada o ruku na prvom rande?“ spýtal sa po chvíli opretý o parapetu.
,,Povedala som mu, že milujem Dharmu & Grega…“ odklepávala som opol do superhrdinskej šálky.
,,Máš aj prsteň?“ uškrnul sa.
Vytiahla som ruku z bundy a ukázala mu ju.
,,Fíha… tak ale… to je riadny šuter… to ho nosí na každé rande a skúša, ktorá povie áno?“ smial sa mi. Smial sa mi hnusne a rýpavo a ja som bola desať minút pred zrútením.
,,Si idiot,“ dala som si ruku znova do vrecka.
,,Veď ale toto hádam neurobíš. Nemôžeš si vziať niekoho, koho si videla raz v živote len preto, že sa opýtal!“ krútil hlavou.

Sedela som opretá na gauči v jeho kancelárii hádam hodiny. Mlčky. Dívala som sa z okna na zapadajúce slnko a on si zatiaľ niečo ťukal. Šušťal papiermi, klepal do klávesnice, rušil prichádzajúce hovory a v pravidelných intervaloch sa díval mojim smerom. Nepovedal nič, vedel, že potrebujem len niekde byť. Ľahla som si na gauč a schúlila sa na jeho supermanovský vankúšik. Kúpila som mu ho k meninám a vždy, keď k nemu prídem, tak sa na ňom vyváľam, aby som tam zanechala svoju pachovú stopu. Možno chcem, aby si to v tej zmätenej hlave spojil a pochopil, že iba so mnou môže byť Supermanom!

,,Budem potrebovať šaty,“ povedala som a vstala.
,,Hm?“ zaklipkal mihalnicami.
,,Šaty. Svadobné. Musím si ich kúpiť,“ išla som akosi zvláštne na autopilot.
,,Začínam sa trochu báť, že to myslíš vážne.“
,,Pôjdeš so mnou?“ zadívala som sa na neho prosebne.
,,Kam?“ zvraštil čelo.
,,Kúpiť svadobné šaty,“ zhlboka som sa nadýchla.
,,Ja? Prečo ja? Nie… veď si úplne mimo…“
,,Pôjdeš so mnou?“ opakovala som ako mantru.
,,Kde sa to kupuje?“
,,Tam,“ ukázala som prstom vpravo.
,,Zmotnem ti brčko, dobre?“ posadil ma naspäť do sedačky.
,,Nechcem ísť nahúlená nakupovať,“ mávla som rukou.
,,Poď,“ kývol hlavou ku dverám.

Posadil ma do auta, odviezol ma k nemu domov, uložil ma na gauč s jointom v ruke a mačkou namiesto vankúša a prikryl ma ružovou chlpatou dekou, ktorú si kúpil iba kvôli mne.
,,Bude to dobré. Fajči,“ usmial sa.
,,Ale tie šaty…“ protestovala som.
,,Zajtra, dobre? Vyspíme sa na to trochu,“ pohladkal ma po vlasoch.
Prvýkrát v živote. Začala som uvažovať, či naozaj pôsobím ako niekto, kto sa práve psychicky zrútil a on je moja vypolstrovaná miestnosť, alebo pochopil, že nikdy nebola TÁ CHVÍĽA bližšie, ako je teraz.

Sedel pri mne celú noc. Hral sa na tablete, pozeral telku, jedol a jednou rukou ma hladkal po hlave. Keď som sa prebrala alebo otočila na ďalší bok, povedal: „Pšššt… to nič… spinkaj,“ a ja som naozaj znova zaspala.

Zobudila som sa a on stál v kuchyni v bielom tričku a usmieval sa na mňa. Ranné slnko mu svietilo do tváre a vyzeral, že miesi nejaké cesto.
Chvíľu som zaostrovala, lebo som si nebola istá, či sa mi to sníva alebo je naozaj akýsi prežiarený.
,,Dobré ránko, princezná,“ usmial sa a hodil na linku kus cesta.
,,Dobré. Čo robíš?“ pretrela som si oči.
,,Pečiem ti croissant. Urobil som viac cesta. No, viac… je ich dvanásť, prvý plech je už hotový,“ vzal raňajkový stolík, postavil naň malú vázu s tulipánom, horúcu kávu a čerstvý maslový croissant. Postavil mi to na perinu: ,,Dobrú chuť,“ žmurkol.

Začala som jesť a kúsky lístkového cesta príjemne chrúmali. Sovičková šálka s kávou voňala ako nikdy predtým.
,,Mňam,“ privrela som oči.
,,Myslel som si, že ti bude chutiť… pri tridsiatich eurách za sto gramov,“ rozosmial sa.
,,V pražiarni si bol?“ usmiala som sa.
,,Keď tu bola mama minule, si bola vziať… tak som zobral aj tebe. Veď ty musíš celý život zarábať len na kávu,“ škeril sa.
,,Ale chutnal si ju?“
,Ee,“ pokrútil hlavou.
Podala som mu šálku.
,,Opatrne. Najprv sa nadýchni tej vône. Potom sa napi a pregúľaj ju na jazyku. A potom sa znova nadýchni. Aká je?“ usmiala som sa.
,,Horká. Ale chutí po orechoch,“ zvraštil čelo.
,,Ten javorový sirup som si dala namiesto croissantu do kávy. Mám to tak rada,“ vzala som si šálku.
,,Som rád, že tejto závislosti neholdujem,“ krútil hlavou a motal si cigaretu.
,,Je to najdokonalejší rituál na svete. Ranná káva. Ak je dobrá, celý tvoj deň je dobrý. Ak máš čas si ju vychutnať, nedostáva sa len do žalúdka. Cítiš ju všade. Miluje sa s tvojim telom. Pomaly…“ usmievala som sa a sŕkala som ďalej.
,,Chápem. Máš rada kávu,“ mykol ramenom.
,,Chlap…“ prekrútila som očami.
,,Pôjdeš teda so mnou?“ vstala som, prišla ku chladničke a vzala si z nej fľašu vody.
,,Kam?“
,,Kúpiť tie šaty,“ napila som sa
,,Myslel som, že ťa to prešlo. A tú vodu by si ne… nó, nič,“ mávol rukou.
,,On sa spýtal a ja som súhlasila. Pôjdeš so mnou?“
,,Pôjdem,“ prikývol.
Niekedy mám pocit, že to so mnou vnútorne vzdá, ale nepovie mi to. Robí, čo od neho chcem a nechá ma, aby som v procese prišla na to, že chcem vlastne niečo iné. Myslím, že aj teraz sa na to spoliehal.

Vošli sme do svadobného salónu a dáma v strednom veku sa na nás usmievala od ucha k uchu.
,,Dobrý deň prajem, no ale snúbenec väčšinou nechodí dovnútra,“ smiala sa a hrozila Leovi prstom.
,,Preto sme ho nepriniesli,“ odsekol jej a pani sa prestala usmievať.
,,Aké šaty by ste si priali, srdiečko?“ bola žoviálna a milá.
,,Princeznovské. Veľká sukňa. Prsia pod bradou. Viete,“ vysúkala som zo seba.
,,Poďte so mnou, srdiečko,“ brala ma kamsi dozadu do prezliekacej kabínky. Priniesla mi princeznovské biele šaty s korzetom, do ktorých napratala všetky moje vnady a dojímala sa pri pohľade na mňa.
,,Ste taká krásna,“ povedala cez slzy, hodila rukou a odišla kamsi dozadu.
,,Má pravdu,“ vykukol spoza dverí Leo a ja som sa otočila.
,,Hej?“ usmievala som sa a hladkala tyl na sukni.
,,Sú to pekné šaty,“ prikývol a dal si ruky do vreciek.
Koža na sánke sa mu napínala a vystupovali mu žily na rukách.
To sa mu deje, keď má knedlík v krku a nechce, aby to bolo vidieť.
,,Srdiečko, ešte skúste tieto lodičky,“ šermovala mi pred nosom pani topánkami za tri kilá.
,,Nie, ďakujem, ja budem mať tenisky,“ zodvihla som sukňu a ukázala čierne conversy.
,,Jak tenisky?!“ úplne sa vydesila. ,,Nemôžete sa vydávať v teniskách, ištenem…“ zalomila rukami.
,,Viete, keby som si to rozmyslela, lepšie sa v nich uteká od oltára,“ zasmiala som sa.
Žena sa nechápavo zamračila.
,,Povedala v teniskách,“ precedil Leo cez zuby na tetu a ona prikývla a odišla zasa kamsi do zákulisia salónu.

Sadol si do kresla oproti mne a díval sa. Oprel sa lakťami, aby mal aspoň jeden z nás nejaký pevný bod, a ja som si na vyvýšenom okrúhlom minipódiu sadla v tých obrovských šatách do tureckého sedu.
,,Vyzeráš ako ten koláčik, čo máš rada,“ usmieval sa. Ale akosi neveselo.
,,Je to príjemné. Cítim sa v nich dobre,“ nadhadzovala som si vrstvy sukne.
,,Sedemdesiat sukieň mala…“ usmial sa.
,,…a predsa…“ vzdychla som si.
,,Naozaj sa vydáš?“ spýtal sa a ja akoby som až vtedy pochopila, čo sa to vlastne chystám urobiť. Dýchala som sťažka a farba mojich líc začínala splývať s farbou šiat.
,,Mal si to byť ty,“ po lícach mi tiekli slzy a čierna riasenka kropila snehobiely korzet.
,,Ideme domov,“ vstal a prišiel ku mne. Snažil sa ma zodvihnúť, ale už som bola v celkom inej dimenzii.

V takej, v ktorej som na neho kričala, že je to celé jeho vina a že keby nebol idiot, celý tento zážitok mohol vyzerať inak. Že by mal pochopiť, že keď je žena v svadobných šatách a chce v nich byť pri ňom, tak to niečo znamená. Že ho vlastne nenávidím za to, ako nebol schopný ma milovať, hoci tie racionálne dáta, na ktorých zakladá svoj život, hrali všetky v môj prospech.

Zobudila som sa uprostred noci na to, že ma čosi šteklí v uchu. Bolo to steblo trávy. Začínala som si postupne uvedomovať svoje telo a bolo celé polámané. Leo sedel opretý o strom, fajčil a díval sa pred seba.
,,Kde to…“ snažila som sa posadiť.
,,Nikdy som ti nič nesľúbil,“ povedal takmer bezemočne.
,,Prečo ležím na zemi… v tomto?“ pýtala som sa sama seba a jeho tak trochu tiež, ale aktuálne sme viedli dva paralelné monológy.
,,Mohla si za tie roky pochopiť, že to nechcem, ale ty si ako Laura. Aj ona čakala. Dvanásť rokov. Ako jebnutá. Už sme žili ako manželia, nechápem, načo jej bol ten vyjebaný šuter a kus papiera,“ išiel si stále svoje. ,,A keď som jej povedal, že si ju proste nevezmem, tak sa zdekovala, obula si moje tenisky a ušla. Piči. Mal som tie tenisky rád,“ hodil ohorok ďaleko od seba.
,,Ja som tie šaty kúpila?“
,,Polroka po rozchode so mnou sa vydala. Čo ti jebe, jak sa môže človek vydať polroka po ukončení dvanásťročného vzťahu?“ vyzeral, ako keby sa rozprával s niekým imaginárnym.
,,Ako som sa sem dostala?“ moje šaty boli ufúľané, mala som odreté ruky aj nohy.
,,Také ste vy ženy. Jebnuté. Rúcate sa kvôli pičovinám! Nikdy vám nie je dosť. Máte frajera, chcete muža. Máte muža, chcete psa. Máte psa, chcete decko. Máte decko, chcete ďalšie. Kam sa to, kurva, dá ešte posúvať?!“ šprtal nechtom do plastovej fólie na zapaľovači.
,,Kde to sme?“ utrela som si špinavé ruky do sukne.
,,Na Kaskádach,“ odpľul si.
,,A prečo?“ bolela ma hlava.
,,Lebo si exla moju fľašku s vodou s mikrodávkami LSD, urobila scénu v centre, kúpila svadobné šaty a ja som si ťa potom vzal, lebo keď na mňa nafetované ženy kričia na ulici, asi mi to príde neodolateľné,“ začínalo svitať.
,,To znie ako niečo, čo by sa mi mohlo stať!“ zasmiala som sa.
,,Nežartujem,“ povedal celkom vážne.
,,Jasné,“ mávla som rukou.
Z vrecka vytiahol papier, na ktorom boli oba naše podpisy.
,,Môj bratranec je starosta,“ mykol ramenom.
,,Sfalšoval si našu svadbu?“ skríkla som.
,,Nesfalšoval. Vzal som si ťa,“ mykol znova.
,,Preboha, prečo?“
,,Lebo si to naozaj veľmi chcela. Dostávala si všetko ostatné. Mal som ťa rád, bol som k tebe dobrý, boli sme dokonca najlepší kamoši… nikdy som ti neublížil, chodili sme spolu na dovolenky a postavili sme celkom úspešnú firmu. Ale ty nie. Ty si nemala dosť. Tak som si ťa vzal. Dofetovanú a zúfalú,“ hovoril pomaly.
,,Leo?“
,,Čo?“
,,Som bosá…“
,,Viem, vyzul som ťa,“ prikývol.
,,Prečo?“ zamračila som sa.
,,Aby si mi neušla,“ chytil ma za ruku a čakali sme spoločne na východ slnka.