kontroverza

Vždy, keď mi je smutno, je mi zima. Dnes som vytiahla po roku znova štrikovaný kardigan. Kardigan je inak smiešne slovo. Gendrovo veľmi vyhranené, pretože muži netušia, čo to je. Nevedia ani, čo je crop top alebo ako vyzerajú francúzske nohavičky.

Mám rada maskulínnych mužov, ktorí nepoznajú ženské slová. Možno preto, že mi nevadí, keď mi nerozumejú. Randím iba s informatikmi a tí mi nerozumeli nikdy. Ale rozumeli všetkému ostatnému, tak im to zasa tiež až tak nevadilo.
Majú iPody, iMacy, iPhony… a vytvárajú iLúzie, ktoré by zabili iCopperfielda.

Sedela som v taxíku a zhlboka dýchala. Chlapec na Dacii logan bol tichý. Prvýkrát ma to potešilo, lebo som nemala chuť sa s ním baviť. Vystúpila som a v tom výraze Martinovej tváre bolo čosi, čo ma omínalo. Bol zdvorilý, lebo ho tak vychovali, ale kdesi na spodnej strane viečok mal zatiahnutú roletu.

,,Máš balkón?“ spýtala som sa kráčajúc po jeho obývačke.
,,Mám!“ ukázal prstom a ja som sa zhlboka nadýchla staromestského výhľadu.
Podávala som mu zapálený joint a rozprávala. A on sa rozpačito usmieval a presviedčal sám seba, že to dievča, čo vedľa neho stojí, sa mu páči.

Nedokázala som ho prestať bozkávať. Moje pery sa milovali s jeho bradou celé hodiny. A on len ležal a mlčal. Kde-tu sa usmial. Lebo si asi predstavoval, že tam leží ktosi iný. Ktovie.

,,Je príliš veľký!“ vytreštila som oči ako jeden z whatsappových emotikonov, keď sme vedľa seba ležali nahí.
,,Je to úplný stredoeurópsky priemer,“ mávol rukou a zasmial sa.
Nebola to pravda, rozdrapilo ma až k lopatkám a dva dni som si nemohla sadnúť.

Zaspal okolo pol tretej ráno. Dívala som sa na neho celú noc. Mala som presne ten pocit, ktorý som mať nechcela.
Že v tejto posteli ležím prvý a posledný raz.
Že tento muž bol iba príliš zdvorilý, aby mi povedal: „Predstavoval som si to inak, už by si mala ísť“.
Že som bola taký ego booster, až to bolo kontraproduktívne.

Hladkala som ho po tvári a bozkávala na rameno. Ani sa nepomohol. Sadla som si na posteľ do tureckého sedu a počúvala dážď.
,,Už ťa viac neuvidím, však? To nič. Je pekné, že si tomu dal šancu. Za celý čas si mi ani raz nepovedal – aj ja teba. Oceňujem, že mi nechceš klamať. Že chceš iba vytvoriť ilúziu, ktorá ti príde úplne neškodná. Asi dúfaš, že keď sa ráno zobudíš, už tu nebudem. Chcela by som ti to celé uľahčiť, ale… ešte chvíľku, prosím,“ šepkala som do tmy a špinila mu obliečku vankúša roztekajúcou sa maskarou. Spal spokojne. Nepočul ma.

Vravel, že mu chutí moja omeleta. Neviem, či naozaj. Sedel v kresle oproti mne a ja som mala zrazu pocit, že keby mohol, raňajkoval by osem svetelných rokov odo mňa, tak sa mi vzďaľoval.
,,Čo budeš robiť dnes večer?“ spýtal sa pomedzi sústa.
,,Dúfala som, že teba,“ povedal môj mozog.
,,Ja… ešte neviem…“ povedali moje ústa.
,,Ja idem s bratom na pivo,“ povedali jeho ústa.
,,Mohla by si už odísť, prosím?“ povedal jeho mozog a ja som ten signál zachytila tak rýchlo, že som bola preč z jeho bytu skôr, ako prišiel môj Taxify vodič.

Zahájila som vyčkávaciu taktiku. Bola som zvedavá, kedy mi napíše nejakú absurdnú výhovorku, prečo sa už nikdy nestretneme. Ako začne tým, že som múdra a super, ALE…

Prišlo to dnes ráno o šiestej. Nedalo mu to spať, takže teóriu, že je to bezcharakterný kokot, môžem vylúčiť.
Možno sme si nemali toľko písať.
Možno som nemala toľko rozprávať.
Možno som sa nemala zamilovať skôr, ako som sa nadýchla jeho vône.
Možno som mala príliš ostrý parfém a on sa začal vo svojom vlastnom byte dusiť.
…možno som len potrebovala ďalšiu ilúziu od muža, na ktorého nemám.

Ležím v posteli a moji priatelia v tom celom majú úplne jasno.
,,Nemohla si čakať, že po roku ti vyjde hneď prvé rande!“ píše Kubo.
,,Ešte máš nás!“ vysrdiečkovali mi messenger Kika s Dominikom.
,,Nebol to ten pravý…“ skonštatoval Roman.
,,Je mi tak ľúto, že si smutná, že by som sa s tebou aj vyspala, aby som ťa rozveselila,“ zobrazilo sa mi na displeji s menom mojej bývalky.

Bola som si taká istá tým, že tento chlap bude otcom mojich detí, že som na tú predstavu už namotala tie adoptívne. A teraz nie som sklamaná sama, sme sklamaní všetci.
Aj tie hlasy v mojej hlave, ktoré mi do ucha šepkali, že jednotky túžia stáť vedľa núl iba v binárnom kóde…