kontroverza

,,Príbeh je dom,” povedal a rozklepanými vrásčitými rukami zvieral knihu Alice Munro. Myslel si o mne, že som hlúpa a asi som aj bola, keď som mu nepovedala, čo si o ňom myslím ja. Musel mať ťažký život. Celý ho prežil v knihách, ktoré sa v rôznych jazykoch prelizovali do jeho hlavy a on ich zhužvané útržky vypľúval viac ako päťdesiat rokov na svojich študentov.

,,Vôbec tomu nerozumiete, slečna,” hovorieval mi zakaždým, keď som otvorila ústa. Aj vtedy, keď som sa chcela iba nadýchnuť alebo si zívnuť. ,,Nepatríte na túto školu,” vraštil hrubé obočie a drobné rany na jeho čele, ktoré som diagnostikovala ako zanedbané upchaté póry, sa k sebe v hlbokých ryhách približovali.

,,Máte pravdu,” usmievala som sa v pasívne-agresívnej dotknutosti, že si ten starý kokot vôbec dovolil čosi také povedať. Mala som dvadsaťtri rokov a z jednej strany mi mozog penetroval Pišťánek, z druhej Palahniuk. Chcela som byť kdesi medzi nimi a naplnená až po okraj talentom a egom sa dívať zvrchu na tých, ktorí nevedia, kedy napísať čiarku a kedy si prestať fičať na lajne svojej nezničiteľnosti.

,,Profesor zomrel,” povedalo dievča s hlúpym účesom a ešte hlúpejším výrazom tváre. Vyzerala, že jej je to ľúto. Mala ho rada a on mal rád ju. Obaja išli cestou menšieho odporu – on hovoril a ona počúvala. Potom mu zopakovala to, čo povedal a on ju za to odmenil začiatkom abecedy v indexe.
,,Dobre,” bezemočne som mykla ramenom a prešla cez cestu do najbližšej kaviarne. Sadla som si k baru, objednala dvojitú vodku a oprela špičku cigarety o sklenený popolník. Úprimne, nebolo mi to veľmi ľúto. Nemala som ho rada. A ani on nemal rád mňa. Namiesto toho, aby sme si za tie roky odovzdali poznanie z oboch strán svojich právd, investovali sme energiu do ignorácie a prekrúcania očí.

,,Myslíš, že ťa nič nenaučil?” zaznel akýsi hlas v mojej hlave. Kráčal po kamienkami vysypanej cestičke na drevenú verandu.
,,Šli sme každý po inej ceste,” ozvalo sa spred veľkých klenbových bielych dverí.
Všade navôkol bolo žitné pole, v ktorom Salinger strávil svoju mladosť. Vpravo sa v okne pohla záclona z Hitchcockovej pracovne a pod nohami praskalo staré drevo napadnuté termitmi.
,,Poď dnu,” vzdychol a mávol na mňa rukou. Hala s veľkým lustrom a princeznovské schody. Presne také, po akých som schádzala v každom sne, v ktorom hral vedľajšiu úlohu pomalý valčík a hlavnú rýchly princ. Videla som tancovať diečatá v dlhých rukavičkách, ktoré na kotilióne uvádzali do (precízne vybranej) spoločnosti. Sukne im robili vlny, ktoré za prvým mramorovým stĺpom na kolene prelamoval Trier.
,,Nechoď za mnou!” vpadla som do knižnice. Stôl z tmavého dreva sa leskol a biedne kurtizány ležali na divánoch s rozkročenou náručou.
,,Dobre, sem nie,” vybehla som von a vydala sa hore schodiskom.

Na stenách sa v ťažkých rámoch odohrávalo ľahké umenie a ja som premýšľala, prečo si niekto kupuje tristoročný nábytok, na ktorom sa nedá sedieť. Otvorila som dvojkrídlové dvere do spálne s majestátnou posteľou a romantickým baldachýnom. Záves na terasu sa jemne vlnil v odraze zlatého zrkadla.
,,Sadni si,” vošla do vnútra elegantná žena s cigaretovou špičkou. Usadila sa ku svojej komode a veľkou hubkou si upravovala alabastrový make up. Bola pokojná. Pomalá. Dôsledná. V harmónii so svojou ženskosťou bol každý jej dotyk ladný a hodný nasledovania.

,,Počuješ?” detský plač zaplnil celý priestor. Za dverami sa o pozornosť dožadovala rekvizita z Antikrista a snažila sa dostať z ohrady. Vzala som ju na ruky a inštinktívne pobozkala na voňavú hlavičku. Spokojne som vydýchla vo veľkom hojdacom kresle a dievčatko s tučnými lícami sa uvelebilo na mojej hrudi. Nádych. Výdych. Zatvorila som oči a počúvala.

,,Na to sa ja môžem vyjebať!” zakričalo dievča vysokou fistulou do hitu od Skunk anasie. V izbe mala tmu a do tváre jej ktosi svietil stolnou lampičkou.
,,Kam si myslíš, že to dotiahneš, mladá dáma?!” kričala unavená žena viac na seba, ako na ňu. Ktovie, čo malo byť ,,to” a prečo ,,to“ mala niekam ťahať, ale znelo ,,to” ako niečo naozaj ťažké. Zhlboka som sa nadýchla a ten puch som dôverne poznala. Lepiaca páska, ktorou na stenu pripevňovala plagáty už dávno mŕtvych hudobných skupín sa miešal s roztečenými očnými linkami a do zbláznenia umasturbovanou vagínou puberťáčky. Uškrnula som sa popod nos a v tichosti sa vytratila.

,,Terasa!” skríkol ktosi a tak som zabočila vpravo a šla až na koniec chodby. Partia päťdesiatnikov si skladala absurdné komplimenty a vymieňala ničnehovoriace informácie. On griloval, ona nalievala víno. On č.2 fajčil hrubú kubánsku cigaru, ona č.2 ho držala za ruku a zvierala ju vždy, keď mala pocit, že by mal piť pomalšie. Strojené úsmevy a nacvičené smiechy. Vôňa pečeného mäsa a mechanicky vytlačených pomarančov. Šplechot bazéna, do ktorého niekto skočil bombu. Tľapkanie mokrých nôh po rozpálenom asfalte. Krik a zákaz. Ofučanie a vzdor. Povzdych a mávnutie rukou.

,,Návštevné hodiny skončili,” usmiala sa afroamerická gazdiná, ktorú by si nikto nedovolil nazvať černošskou slúžkou.

Veľké klenbové dvere sa za mnou zatvorili a alej starých javorov farbila moju míľu nazeleno, červeno a žlto. Sadla som si do trávy a z diaľky sa dívala na dom, v ktorom je toľko izieb, okien, dverí, chodieb, schodov a ľudí, koľko sa zmestí do každého dobrého príbehu.

,,Príbeh nie je cesta. Príbeh je dom,” povedal a rozklepanými vrásčitými rukami zvieral knihu Alice Munro. Myslel si o mne, že som hlúpa a asi som aj bola, keď som mu nepovedala, čo si o ňom myslím ja. Musel mať ťažký život. Celý ho prežil čakajúc na priedomí a dívajúc sa na ľudí, ktorí si k nemu nezmyselne hľadali cestu.