kontroverza

,,Driečna čučoriedka by nedbala mať naporúdzi švárneho junáka, ktorý by mal buľvy len pre jej žliabok,“ napísala som na najbizarnejší chatovací portál v krajine. Neviem, kedy sa naučím, že nemám komunikovať s inými formami života nafajčená.

Dva dni mi chodili samé nezaujímavé odpovede, a tak som svoje freelancovanie povýšila na skutočnú pracovnú činnosť a pohrúžila sa do stoviek mailov, na ktoré som polroka neodpovedala, lebo… a vlastne, vám sa vyhovárať nemusím – lebo sa mi nechcelo!

,,Ľúbezná deva,
lež mi na kachliach zovrie tarhoňa, bude mi potechou robiť ti literárne garde. Nádejám sa však, že si ženou počestnou, nie nemravnou prespankou! Kypré ňadrá ocením, bravčový bôčik k obedu ochotne ponúknem,“ zobrazilo sa zrazu na mojom displeji a ja som si povedala, že ak nemá 45, plešinu a tri deti, tak bude môj, aj keby čo bolo!

Ženy si vraj mužov vyberajú podľa zdrojov a schopností sa o zdroje podeliť, tvrdí populárna psychológia (a miestne nákupné centrá). Túžba bočiť z radu ma prenasleduje od detstva – už v ôsmom ročníku som si nechala urobiť modré číro a dieru do nosa, len tak z plezíru. Vďaka bohu, vlasy dorástli, a v nose mám už len dve pôvodné diery, keďže mi piercing vypadol kdesi na diskotéke v Orechovej Potôni v roku 2004.

Ja som žena, ktorá si mužov vyberá podľa ich literárnych a verbálnych schopností. Vlastne, hlavne podľa tých literárnych, nemý muž, ktorý vie, kam v texte patrí čiarka, by mi vôbec nevadil. Nie som schopná ani v najmenšom akceptovať hrúbky, prípadne fakt, že niekto nevie, aký je rozdiel medzi diakritikou a interpunkciou. Vzrušujú ma súvetia. Bodky. Čiarky. Výkričníky. Otázniky. Dĺžne. Mäkčene. Spojovníky.

Fakt, že som literárna kurva, som demonštrovala aj svojim nickom.
Guľôčka.
Nielen, že je to nádherné, cudzincom roztomilo-nevysloviteľné slovo, ale je to aj názov Maupassantovho diela. Čítala som to kedysi dávno, bolo to o šľapke s veľkými ceckami, viac vám netreba vedieť, aj tak nikoho z vás nezaujímajú novely o prusko-francúzskej vojne.

,,Povieš mi o svojom najlepšom prvom postrete, Guľka?“ spýtal sa muž s nickom Srieň (tiež evidentne odletel na domovskú planétu a odmietal sa vrátiť).
,,Bol to deň ako každý iný, kočiarom ma vyzdvihol pred verajami, odviedol do bijáku, nachoval ma cudzokrajnou jedzou, spočinuli sme vedno pri pergamenoch a večer zavŕšili v príšerí korzovaním pri lagúne,“ odpísala som s ďalším jointom v ruke a dúfala, že mi aspoň ktosi bude rozumieť.
,,Nepremohla vás mohutná žiadza?“ bavil sa evidentne rovnako, ako ja.
,,Som ja vari fľandra, šuhaj?“
,,Inak, premýšľam, či vyzerám úplne ako debil, keď sa smejem sám za compom, alebo je to ešte prijateľná forma šialenstva.“
,,Ty si aspoň v súkromí domova, ja sedím v kaviarni a listujem v synonymickom slovníku hľadajúc archaizmy,“ priznala som.
,,Mnoho liet som strávil hľadaním pačmagy tvojho druhu. Nešla by si so mnou na halušky či dáky knedľoid?“
,,Som ja marha, vravíš? Nuž teda, pred ktorým šenkom ťa mám čakať?“
,,Ktorý je tvoj obľúbený?“
,,Záhrada šialencov!“
,,O mojom aktuálnom mentálnom stave veľa hovorí fakt, že som to v googli hľadal v slovenčine…“
,,Ešte sa o mne musíš veľa naučiť. 18:00 ZULU?“
,,Budem tam. Budem ten v čiernych topánkach.“
,,Ja budem tá s vlasmi.“
,,Sedí vec.“

Vošla som do sprchy a prvýkrát som sa pristihla pri tom, ako si samovoľne začínam spievať. Síce, nevedno prečo, americkú hymnu, ale aj tak! Stála som pred skriňou a rozhodovala sa, čo si oblečiem.
,,Chcelo by to niečo folklórne, cudné, ale zľahka bičiz,“ hovorili hlasy v mojej hlave.
Tak som si dala bielu tulipánovú sukňu s čičmanským vzorom a modré tielko, v ktorom moje prsia vyzerali ako šťavnaté melóny v reklame od Giussepeho.

Pri vchode do Savageu stál chlap v tmavých úzkych džínach a bielom tričku, obsesívne ťukajúci do telefónu.
,,V našej peci myši pištia, v našej peci psík spí!“ povedala som stojac vedľa neho.
,,Guľôčka v jamôčke!“ usmial sa.
,,Keby si to nebol ty, ale ktosi cudzí, mohla to byť taká krásna hanba,“ zatvárila som sa smutne.
,,Hanby ešte bude kopa, nič sa neboj,“ usmial sa a ponúkol mi rameno.
,,Koľké oficiality. Páči sa mi to,“ sadli sme si na terasu.
,,Oficiality skončili, platiť budem gastráčmi,“ mávol rukou a ja som sa rozosmiala na celé námestie.
,,Počula som, že sú ženy, ktoré by už na druhé rande s mužom, čo platil gastráčmi, nešli,“ položila som si ruky na zatvorený jedálny lístok.
,,Patríš k nim?“ on svoj otvoril a začítal sa.
,,Nie, ja by som nešla na druhé rande s mužom, čo by si na stôl položil peňaženku a kľúče,“ usmiala som sa.
,,A s akým ešte?“ zadíval sa na mňa uprene a pobavene.
,,S takým, čo by sa neúctivo správal k personálu. Neznášam to,“ pokrčila som nosom.
Čašníčka sa pri nás zastavila s úsmevom okolo celej hlavy.
,,Dobrý, vám tento stôl už asi prenajmem,“ zasmiala sa.
,,Aj ten modrý tulivak vás poprosím,“ žmurkla som.
,,Vybrali ste si?“ usmiala sa.
,,Vážená slečna, ak dovolíte, ja vás poprosím tú panenku s niečím, čo neviem vysloviť,“ povedal môj spoločník.
,,A pre vás najprv fondán a potom sa uvidí?“
,,Presne tak,“ prikývla som a dievčina odcupitala do kuchyne. ,,Takže so mnou veľmi chceš ísť na ďalšie rande, ak som to správne pochopila,“ zasmiala som sa.
,,Ako často si tu?“
,,Neviem, párkrát do týždňa,“ mykla som ramenom. ,,Hlavne pracovne. Alebo keď prídu nejakí priatelia a chcú sa ísť najesť von.“
,,Majú ťa tu radi,“ skonštatoval.
,,Mňa majú radi všade, som úžasná!“
,,S tým nemôžem nesúhlasiť!“

Sedeli sme a džavotali asi štyri hodiny. Už sa takmer zotmelo a začala byť zima.
,,Rád by som ťa niekam zobral,“ povedal tajomne.
,,K sebe domov? Do pivnice? Priviažeš ma o radiátor a budeme robiť necudnosti?“
,,To až na druhom rande, nebuď radodajná!“
,,A kam to ideme?“
,,Prekvapko,“ žmurkol, hodil na stôl bankovku a do labute poskladaný gastráč ako sprepitné.

Zastal pri veľkom parkovisku pri Hypernove.
,,Sme tu,“ povedal s vážnou tvárou.
,,Chcel si ma vziať na odľahlé parkovisko, lebo…?“
,,Pozri… ako krásne sa svetlo mesiaca odráža od tých strieborných košíkov… vravel som si, že to skrátka musíš vidieť!“
Nespomínam si, kedy naposledy som sa smiala tak veľa, ako s týmto mužom. A neviem, či to bolo jeho charizmou, alebo odrazom luny na hypernováckych košíkoch, ale túžba pobozkať ho bola o dosť väčšia, ako potreba hrať nedostupnú.
Zdrapla som ho za tričko, pritiahla k sebe a pritisla sa mu so smiechom k perám.
,,Vidíš, vedel som, že košíky z Hypernovy zaberú,“ rozosmial sa, zaboril mi prsty do vlasov.
A vo svetle večera ako z Rembrandtovho obrazu, sme náruživo zľúbavali svoje tváre, až kým nad nás nevystúpila ružovoprsá zornnica.

A spožehnaním Slančíkovej-Timravy,
odhalili sme si svoje nemravy,
pri Hypernove v príšerí,
dve necudné príšery,
maznajúc sa pri sherry.