kontroverza

Fascinuje ma všetko nebezpečné. Myslím si, že je to tým, že mám afektívne suicídne sklony. Nie štandardné. Nikdy by som neublížila sama sebe tak trápne, že by som si podrezala žily alebo sa napchala liekmi. Tak, v mojom svete, hviezdy neodchádzajú. Ja skáčem z lietadla, priatelím sa s náhodne pohodenými narkomanmi, zamilovávam sa do hackerov, chodím v noci v sukni po Petříně…

Už ako dieťa som bola presvedčená o tom, že ma raz niekto zabije. Moja mama z toho bola vždy zdesená, ale ja som bola zasa zdesená z predstavy, že by som jedného dňa zostarla, zoschla, zošuverila sa a – smradľavá po indulone a moči – vypustila dušu so zubami v pohári na nočnom stolíku.

,,Čo myslíš, že z neho bude?“ spýtal sa ma Hyva, keď som sa dívala na jeho syna, ako rozoberá ďalšiu z hračiek.
,,Bude šéfovať Anonymousom o 20 rokov,“ usmiala som sa.
,,No ešte to! Do basy za ním chodiť na dôchodok,“ mávol rukou.
,,Nikdy ich nechytia. To oni lovia. Okrem toho, ide o vyššie dobro. Sú rýchlejší ako zákon,“ mykla som ramenom.
,,Ešte dáka nevhodná náklonnosť ku kriminálnikom?“
,,Mám rada sofistikovaný zločin,“ usmiala som sa.
,,To je akože aký?“
,,Pochopiteľne, nie som za to, aby sa ľudia vraždili, ale keď už krimi, tak naozaj kvalitné. Také, z ktorého ti až príde zle, keď sa na to dívaš a zároveň s tým nevieš prestať, lebo je to skrátka úžasné. Raz som videla dokument, v ktorom chlapík uniesol tri volejbalistky a zavrel ich do kopky. Dve boli lesby, jedna nie. Dal im na výber. Dve z nich pustí, ale musia si vybrať, ktorá zomrie. Jedna z toho páriku bola strašne chorá, taká na skapanie už. Tak tá heteráčka vraví jej frajerke, nech ju obetujú, že by itak dlho nevydržala. Dohodli sa po strašných naťahovačkách a vtedy sa ten poklop otvoril a ten chlapík im tam zhodil dve kladivá a zavrel. Museli si vybrať a prevziať zodpovednosť. So-fis-ti-ko-va-né!“ usmiala som sa.
,,A ako to dopadlo?“
,,Vidíš? Zaujíma ťa to! Lebo to bolo sofistikované! Tá polomŕtva lesba nakoniec ujebala kladivom po hlave tej heteráčke, keď sa jej otočila chrbtom. Pud sebazáchovy skrátka nepustí.“
,,Aj ty si zločinec?“
,,Ja sa dopúšťam zločinov proti ľudskosti len sama na sebe,“ vzdychla som, pobozkala ho na líce a šla.

Kráčala som mestom a premýšľala, v čom som si najväčším nepriateľom. Také náročné to nebolo, mojim najväčším nepriateľom je kombinácie mojej fantázie a očakávaní. Niektorí ľudia si myslia, že človek je predurčený tvoriť príbehy, keď do vienka dostane talent a niečo s ním počas života robí. Nie je to celkom pravda. Ľudia stvorení na príbehy sú tí, ktorí majú schopnosť svoje túžby zapisovať. Lebo poviedky, to nie je nič iné, len zaznamenané túžby obsesívneho grafomana.

Bolelo ma srdce, tak som šla k lekárovi. Nebolelo ma eufemisticky, ale naozaj. Bodavá bolesť pod ľavým prsníkom dva dni neustávala, tak som si odšľapala pol kopca na Kramáre. Na druhú polku som si vzala taxík.
Vraj je to psychosomatika. Presvedčila som svoj, za iných okolností veľmi použiteľný mozog, že emócie nesídlia v ňom, ale v krvnej pumpe v mojej hrudi.
,,Prežili ste nejaké emočné vypätie?“ spýtal sa ma sympatický starší pán v bielom plášti na pohotovosti.
,,Za posledných desať minút nie, ale inak…“ usmiala som sa.
,,Ste dosť dramatický typ, však?“ usmial sa tiež a ja som mu ukázala svoje zápästie s tetovaním divadelných masiek.

Odporučil mi upokojiť sa. Veľmi ma teší, že školné za medicínu jeho rodičia neplatili zbytočne, lebo takúto radu vám môže dať niekto len a jedine na predpis.

Prišla som domov a zazvonil mi telefón s Leovým číslom na displeji. Chvíľu som sa dívala, potom som sa zhlboka nadýchla a zodvihla.
,,Ahoj. Ako sa máš?“ spýtal sa opatrne.
,,Nemám rada túto otázku.“
,,Ja viem, ale nevedel som, ako začať,“ odkašľal si.
,,Potrebuješ niečo?“
,,Prosím ťa, povedz mi, že si to Teovi neuverila,“ vzdychol.
,,A čo také?“
,,To s tými ženami. Povedz mi, že si mu vážne neuverila, že mám dve a zmotávam tretiu, lebo ma jebne,“ uškŕňal sa.
,,Veď je to jedno…“
,,Nie je to jedno, bol to joke, bol dohúlený, najebaný a robil si srandu, veď neblázni…“
,,Dobre.“
,,No nie že dobre, ale naozaj!“
,,Veď dobre.“
,,Ty mi neveríš, však?“
,,Ja som dosť unavená a idem si ľahnúť. Pekný večer,“ zložila som a ostala sedieť v kresle bez pohnutia.

Takéto veci sa nevysvetľujú cez telefón. A mňa v poslednej dobe ojebali všetci, takže nevidím dôvod, prečo by som práve jemu mala veriť, že to tak nie je. Okrem toho, ten chlapec je terno. Bolo by mi fakt divné, keby bol len tak sám a vyčkával, kto pôjde okolo. Logika veci skrátka nepustí. Je to kurevník a hotovo.

Zatvorila som na moment oči a predstavila si, ako by to v ideálnom svete vyzeralo. Sadol by nasraný do auta, prišiel sem, vybehol s tým dochrámaným kolenom štyri poschodia a upachtený, spotený a ubolený by na mňa kričal, že on nie je Oscar a nikoho neojebáva. Potom by ma oprel o dvere a strčil mi do úst jazyk s tým pubertálnym piercingom, ktorý ma tak berie. A obaja by sme nakoniec ostali doškrabaní, domlátení a dohryzení, lebo by sme sa na seba tak veľmi hnevali a zároveň sa tak veľmi milovali, že tržné rany na koži by boli náš najmenší problém.

V mojej hlave žijem vo svete veľkých gest. Vo svete dôkazov a nie vo svete slov. Vo svete slov žijem celý život. Potrebujem dôkazy. Skutky, o ktorých nikto nebude môcť povedať, že sa nestali. Princa, čo na mojom vrkoči vyšplhá do veže a rozkopne železné zámky šedými conversami.

Na druhý deň som vstala, obliekla sa a so všetkým sebazaprením šla do redakcie. Lebo keď niečomu šéfujete, je vám trápne brať si viac voľna, ako brigádnici. Len kvôli zlomenému srdcu…

,,Moon, máš čas?“ stála mi vo dverách officu krásna mladá blondínka z redakcie kultúry.
,,Poď, Janka, čo máš?“ usmiala som sa nasilu, lebo to nebol práve deň, kedy by som mala chuť na družné debaty.
,,Chcela som sa spýtať, ako to je medzi tebou a Leom. Lebo každý si len myslí, že vie… nepýtam sa preto, aby som sa ti hrabala v súkromí, ale páči sa mi a chcela by som ho pozvať von, ale nechcem ti loziť do kapusty… bože, je mi to blbé,“ ovievala si rumenec na tvári.
,,Ukľudni sa,“ usmiala som sa. ,,Pokojne ho pozvi.“
,,Nechodíte spolu?“
,,Nie.“
,,Ani ste nechodili?“ zamračila sa.
,,Nie, párkrát sme si vyšli.“
,,A aké to bolo?“
,,Randiť s Leom? Fantastické. Je veľmi zábavný a skvelo varí,“ ten silený úsmev mi skoro roztrhol tvár.
,,A naozaj ti to nebude vadiť?“ spýtala sa opatrne.
,,Snáď budeš mať viacej šťastia ako ja,“ mykla som ramenom a už mi vo dverách stál grafik s otázkami, čo dať na titulku v ďalšom čísle.

Periférne som v presklenej kancelárii videla Janu, ako sa pred Leom ošíva a on sa díval mojim smerom. Zarazený.
Sľúbil mi, že spolu budeme robiť kopu vecí. Sľúbil mi grilovačku na chate. Sľúbil mi tandemový zoskok. Sľúbil mi, že ma bude držať za ruku, keď mi budú robiť ďalšiu kérku. Sľúbil mi let balónom…

Vždy som chcela letieť balónom. Lebo mám rada oblé veci, ktoré vedia lietať. Napríklad aj vzducholode, ale na tie je už asi neskoro. Sadla som si k počítaču a hľadala vyhliadkové lety nad mestom. Našla som telefónne číslo a povedala najsmutnejšiu vetu na svete: ,,Dobrý deň, let balónom pre jedného, poprosím.“

Pán na druhej strane mi povedal, kam mám poslať platbu a kam sa dostaviť.
Čím viac sme sa vzďaľovali od zeme, tým viac som dúfala, že sa tam kdesi objaví bežiaci Leo so zúfalým výrazom v tvári a zachytí sa posledného vrecka s pieskom, po ktorom vyštverá do košíka a nakričí na mňa, prečo som ho nepočkala.

Stúpali sme pomaly. A ja som pochopila, že byť vyššie neznamená mať väčší nadhľad. Byť vyššie znamená byť ďalej od toho, na čo človek chce vidieť. A čím ste od toho ďalej, tým… ste od toho ďalej.

Po pár hodinách som sa vracala domov zmordovaná a s pokazeným dojmom z lietania balónom. Túžila som po tom toľké roky a nakoniec ma to stálo stratu ilúzií a plnú igelitku zvratkov.

V ideálnom svete mojich fantázií by na schodoch pred mojim bytom sedel Leo a kričal na mňa, prečo som povedala Jane, aby ho vzala von. A ja by som mu povedala, že som jej nič také nepovedala, len som jej odpovedala na otázky týkajúce sa vzťahu nás dvoch. A on by povedal, že v tom bude zmätok vždy, kým to nevyriešime definitívne.
Ja by som povedala: ,,Tak sa teda maj!“
A on by povedal: ,,Vezmi si ma, ty ťapa!“

A potom by zazvonil zvonec. A nie preto, lebo niekto prišiel odpisovať plyn…

Realita bola však taká, že ma doma čakal iba neumytý riad, nevynesený kôš a nedojedená pizza zo včera.
Sadla som si na gauč a z vrecka vytiahla blok, na ktorom bolo napísané „Let pre jedného“.

Dôkazy mojej kapitulácie smrdeli v celom priestore ako rozkladajúce sa zvyšky sebaľútosti mladej milovníčky sofistikovaných vrážd.

Aký veľký je cintorín nádejí, ktoré zomreli posledné?