kontroverza

Ako dieťa som bola atypicky panovačná. Chcela som, aby sa všetko dialo po mojom, ale nikdy som to nikomu nepovedala. Poslúchala som, chodila som domov načas, nikdy som neprišla opitá a fajčila som vždy až v noci, keď už všetci spali. Bola som vzorné dieťa. Celé dni som sedela v knihách a frustráciu z toho, že život nie je podľa mojich predstáv, som zaháňala utiekaním sa do príbehov iných. Zamilovávala som sa s Lolitou, chytala na kraji žita deti s Holdenom, zbierala kartóny so Samkom Tálem, bojovala s démonmi Trainspottingu, jazdila smutným vlakom s Annou Kareninovou. V knihách sa totiž všetko dialo tak, ako som chcela, lebo obrazy, ktoré sa mi pri čítaní vynárali v hlave, boli iba moje.

Mnoho z tejto vlastnosti mi ostalo dodnes. Ak veci nejdú tak, ako chcem, odpadávajú zo mňa kúsky, ktoré v ten príbeh verili. V mojej hlave bol už totiž vytvorený.
Stal sa. Stali sa dotyky, vône, chute. Stali sa dialógy, stali sa pocity… a keď realita nekorešponduje s príbehom, ktorý som napísala ja sama, už sa nemám k čomu utiekať. Nebol to Bukowski, nebol to Shakespeare, nebol to ani Palahniuk, ani Kapitáňová. Bola som to ja, kto zlyhal a nevytvoril príbeh dostatočne dobrý nato, aby mal potenciál na reálnu premiéru.

,,Ako bolo?“ zakričal Peťo šejkujúc si proteín v kuchyni, keď som odkopla tenisky o šiestej ráno do rohu chodby.
,,Fajn. Už si zdravý?“ položila som na gauč tašku plnú Magnumov a ľahla si.
,,Ešte ma bolí hrdlo. Aký bol víkend s Leom?“ usmial sa, prehodil nohu cez nohu, mávol rukou a sŕkal instantnú svalovú hmotu.
,,Boli sme na joga session. Robili sme smoothiečka a on sa nabúchal chlorely. Ani ja neviem, čo to je… chutí to ako tekvicové jadierka. Potom sme šli do kanclov, potom k nemu, uvaril a vyfajčili sme toho toľko, že sme vymysleli banánový ihličnan a bezbariérovú šmýkalku pre deti. A potom šiel spať. A ja som pozerala discovery,“ mykla som ramenom.
,,Ehm… no… fú… hm,“ chcel niečo povedať, ale spracovával. ,,Haptika?“
,,Nie.“
,,Stále si nedostala pusu?“ pozrel sa na mňa s takou ľútosťou, že ma to tak naozaj zamrzelo až vtedy.
,,To sa nestane,“ otočila som sa mu chrbtom, mávla rukou a privrela oči.
,,Možno je len hanblivý alebo čo,“ skrivil tvár, ako sám neveril tomu, čo hovorí.
,,Ja na to neverím. Ak medzi dvoma ľuďmi niečo je, buď je to tam hneď, alebo to tam nebude nikdy. Ak necíti nič teraz, nechcem, aby začal niečo cítiť časom. To radšej nech stretne niekoho, s kým to pôjde hneď. Mne to s ním šlo hneď. Tak to skrátka má byť. Ale je od neho veľmi pekné, že tomu dal aspoň šancu, bez irónie, cením si to.“
,,Prečo si si nešla ľahnúť s ním?“
,,Lebo tak ponuka neznela. Len ma deportoval do friend zóny a šiel si zdriemnuť,“ povedala som s tvárou vo vankúši.
,,To je dosť nakokot,“ zhodnotil.
,,Jeho kamarát sa s nami lúčil so slovami – už má dve frajerky, mne je jedno, že chce tretiu, ale neviem, kde na to vezme čas,“ zasmiala som sa.
,,Tak to je o dosť viac nakokot.“
,,Ja k tomu asi nemám čo povedať. Nič spolu nemáme, môže mať frajeriek koľko chce. Dokonca sa nedopúšťa ani nevery, lebo šak spolu len pozeráme filmy a jeme. Takže aj keby boli žiarlivé, nemajú byť na čo,“ zasmiala som sa. ,,Poďme na to zabudnúť. Koho by som mohla radšej milovať? Premýšľaj.“
,,Čo ja viem… nechceš zavolať tomu Trnavákovi?“
,,Bože, ešte to.“
,,Bol vtipný,“ mykol ramenom.
,,Bol,“ prikývla som.
,,Ale chápem… žiadna chémia,“ mávol rukou.
,,Leo to má asi rovnako. Som vtipná, ale to je všetko,“ vzdychla som a smutne sa na Peťa usmiala.
,,Hneváš sa na neho?“
,,Nehnevám sa vôbec.“
,,Si ho zavrhla úplne ako potenciálneho otca svojich fiktívnych detí?“ uškrnul sa.
,,Nie, ale za toľko snahy, koľko by musel vynaložiť, aby sa niečo stalo, mu nestojím. Keby hej, tak sa nemusím cítiť… takto,“ rozhodila som rukami.
,,Už ho nechceš ľúbiť?“ spýtal sa Peťo smutne.
,,To sa nastaviť úplne nedá, ale už o tom nebudem nikomu hovoriť a budem dúfať, že to prejde. Ako chrípka. Vyspím sa z neho, keď už nie s ním,“ mykla som ramenom.
,,Na aký dlhý čas to s tým spánkom vidíš?“
,,Nič sme spolu nemali, to musí prejsť o pár týždňov. Spolieham na svoju schopnosť duševnej regenerácie. Zatiaľ je síce nulová, ale šak raz sa to isto stane,“ zasmiala som sa.
,,Vy heteráci to máte tiež dosť ťažké, uznávam.“
,,Pôjdem sa prejsť.“
,,Prechádzala si sa v piatok a prišla si s krvavými nohami,“ poznamenal.
,,Prechádzanie v podpätkoch je skvelý spôsob, ako si zapamätať, že človek niečo urobil fakt zle a musí sa potrestať.“
,,Je to úchylné.“
,,Keď ma bolia nohy, nebolí ma srdce,“ povedala som si popod nos.
,,To chápem. Na škále 1-10 ako veľmi si sklamaná vlastnými hlúpymi očakávaniami?“
,,27.“
Vybuchol smiechom, podal mi otvorenú fľašu vína a nechal ma osamote.

Obula som si topánky, vzala ju do ruky a šla. Klopkala som nepríčetným ranným mestom, vonku krásne svitalo a bola ešte zima. A ja som kdesi na Trnavskom mýte pochopila, že tak, ako nikoho nezaujímalo, ako preciťujem cudzie príbehy, nikoho nezaujímalo ani to, ako žijem tie vlastné.

Keď sme spolu neboli, tak potreboval vedieť o jednej ráno, kedy chcem mať deti, a keď sme spolu boli, tak bol rozkošný, zábavný, veľmi milý a… to bolo všetko. Taký by bol ku komukoľvek, s kým by trávil čas. Stratila som pocit výnimočnosti. Vlastne som ani žiaden nemala nadobudnúť, keďže som v boji o možnosť valčekovať do zbláznenia mačacie chlpy z jeho chrbta, nebola sama. Ja ale s ľuďmi nebojujem a už vôbec nie o niečiu náklonnosť, tak som s ochotou kontumačne prehrala.
Zamilovanej sa mi tvorí najlepšie. Lebo mám o kom a pre koho. Dievča s dvoma umeleckými školami. Chápete. Farebné podkolienky, farebné zvýrazňovače, farebná duša.
Moje srdce je ako javisko obrovského divadla. Ale keď neprichádza spätná väzba, spúšťa sa opona. Pomaly, opatrne, ale predsa. A ja sedím v režisérskom kresle v zvukárni a dívam sa na to všetko cez malé okienko. Musím vybehnúť, prejsť tunelom pod divadlom, dostať sa do zákulisia a zastaviť ju veľkým zeleným gombíkom, ale všetko sa deje akosi prirýchlo.

Pribehla som a vydýchavala sa. Keď som sa pozrela k bezpečnostnej skrinke s tlačítkom na spúšťanie opony, stál pri nej Leo a držal ho prstom dívajúc sa, ako hrubá červená látka ide dolu. Po tvári mi stekali kvapky potu a on sa na mňa díval smutne a definitívne, ako keby sa pod ním malo roztvoriť prepadlisko a on by sa dostal do čiernej diery, ktorá ho pod javiskom pohltí. Možno takú analógiu na náš neexistujúci vzťah si vytvoril, ktovie.

Pozrela som sa na neho, prikývla, že tomu gestu rozumiem a z tašky nášho technika som vybrala kladivo. Zhasla som reflektory, vypla mikrofóny a pomaly, po jednom, som vyťahovala klince z dosiek javiska, ktoré síce znamenalo celý môj svet…

ale na ten príbeh skrátka nikto neprišiel.