kontroverza

Môj život sa niekedy začiatkom jesene skončil. Nezomrela som naozaj, len duševne. Jeden ma okašľal, druhý ma okašľal, tretí sa mi vrátil do života a štvrtý doň vstúpil úplne nanovo a nepoškvrnene. A hlavne reálne.
Sedela som v Medickej a klepala pri capuccine do počítača. Ozval sa mi chlap, čo chcel nejaký nárazový copywriting a mne to v tej dobe padlo viac než dobre.
Meškal. Fatálne. Asi 40 minút.
,,Zdravím, ty si Moon? Ja som Oscar a naozaj ma mrzí, že idem neskoro, ale v Starom meste sa nedá zaparkovať…”
,,Ahoj, to nič. Bývam tu, viem.”
,,Aj ja tu bývam,” usmial sa. ,,A je mi to mega ľúto, ale mám na teba len 15 minút a potom mám stretko s programátormi v Eurovei a nemôžem ich posunúť,” zatváril sa smutne.
,,Nevadí, ja som očarujúca aj v krátkom časovom úseku.”
,,To vidím,” usmial sa a veľké orieškové oči sa na mňa dívali s takým koketným záujmom, až som si myslela, že to nie je tým brkom, ktoré som ráno vyhúlila.
,,Tak čo potrebuješ vedieť?” usmiala som sa tiež.
,,Čo robíš?”
,,Píšem.”
,,Uhm. Dobre. Freelanc?”
,,Hej, ale už ma to nebaví.”
,,Chceš robiť externe?”
,,Chcem niekde sedieť. Chcem mať dôvod sa každé ráno aspoň obliecť,” mykla som ramenom.
,,Od 1 do 10, aká dobrá si?”
,,10.”
,,Egáči by povedali 11,” zasmial sa.
,,Ja sa nepreceňujem, ani nepodceňujem,” žmurkla som.
,,Chceš TPP?”
,,Chcem.”
,,Sídlime v Refinérke, prídi v pondelok.”
Podal mi ruku, usmial sa a bežal.
Najrýchlejší pracovný pohovor v mojom živote.
Prišla som domov a s neprítomným pohľadom sedela na balkóne fajčiac voňavé cigarety.
,,Jaká vysmátá,” povedala Katarína a sadla si v plavkách do kresla oproti mne.
,,Môže byť v septembri takéto teplo?”
,,To ťa tak teší?”
,,Spoznala som chlapa.”
,,Pekný?”
,,Strašne.”
,,Ukáž.“
,,Aha.“
,,Tento chlap sa TEBE páči?“
,,Tebe nie?“
,,No mne hej, ale toto vôbec nie je tvoj typ…“
,,No… asi vlastne… hm.“
,,Vtipný?”
,,To je jedno, lebo je taký pekný, že na iné sa nesústredím.”
,,Kedy idete na kávu?”
,,V pondelok, budem u neho robiť.”
,,Čo ti jebe,” rozosmiala sa.
,,Inak by som ho už nestretla. A to nemôžem dopustiť.”
,,Tak si radšej začneš so šéfom?”
,,Nie je to moc šťastné rozhodnutie, čo?”
,,Ako sa volá?”
,,Oscar.”
,,Slnko a Mesiac… bože, aké trápne,” rozosmiala sa znovu a udrela dlaňou po čele.
,,Drž hubu.”
,,A šak možno budete mať niečo spoločné… akože, aj niečo iné, ako priestor tvojho rozkroku…”
Smiala sa hlasno, pila vermut a chytala posledné slnečné lúče na snedú pokožku.
Buddhisti hovoria, že si nemáte vziať toho, pri kom sa celý rozvibrujete, ale toho, pri kom pocítite pokoj. Bola to moja primárna emócia vždy, keď som uvidela jeho tvár. Pokoj.
A keď bude dobrý, tak si ho čochvíľa vezmem…
…ale o tom nabudúce…