kontroverza

Sťahovala som sa celkovo štrnásťkrát za posledných sedem rokov. To je veľmi veľa sťahovania. Aj veľa preklínania toho, kto ma naučil čítať, lebo moje krabice s knihami pribúdajú, ale svalovej hmoty nie je viac, a keďže som klasik, industriálne domy bez výťahov na vysokých poschodiach sú môj fetiš.

Stála som pri chladničke a utierala vínové poháre, ktoré sa nedajú vyleštiť, lebo voda v Bratislave je skrátka príliš tvrdá. Vybalené som už mala všetko, každý kúsok mojich hmotných statkov bol na svojom mieste, voňali tam vonné tyčinky zo santalového dreva a ja som, po dlhej dobe, cítila absolútny pokoj.

V zámku zašramotali kľúče a mňa to vytrhlo zo snívania o tom, aký koberček si ešte potrebujem kúpiť pred gauč, aby bolo všetko dokonalé.

Dvere sa otvorili a udivene v nich stál Bruno s vymrznutou tvárou. Vínový pohár sa s cinkotom zniesol k zemi a rozletel na toľko kúskov, na koľko bola roztrhaná moja duša.
,,To som nechcel,” povedal s úsmevom. Črepy sa ligotali v slnečných lúčoch, ktoré dopadali na vyleštenú drevenú podlahu.
,,Čo tu robíš? Odkiaľ máš kľúče? Prečo si tu?” zmätene som sa na neho dívala a cítila, ako mi panický atak zovrel hrdlo.
,,Chýbala si mi,” mykol ramenom.
,,Nemáš tu čo hľadať,” vzala som si metličku a lopatku a začala zhŕňať črepiny.
,,Bál som sa o teba,” sklonil sa ku mne.
,,Nedokázal si nájsť nič, čo?” rozosmiala som sa cynicky.
,,Ako si to urobila?”
,,Naučil si ma toho veľa. Okrem iného aj to, ako informácie skryť alebo naopak… neskryť, aby si ich ješitný bastard prečítal a potom sa tváril ako urazené decko,” hodila som črepy do koša a lopatku pod výlevku.
,,Ty sa na mňa veľmi hneváš, však?”
,,Pamätáš sa, kedy som si kúpila tento byt? Bol si prvý, kto sem prišiel. Vraj, ak ti ako prvý hosť príde muž, prináša to šťastie. Je to dobrá pičovina,” odfrkla som.
,,Hej, pamätám. Už to tu vyzerá celkom inak,” rozhliadol sa.
,,Sedel si na tamtom gauči a pýtal si sa ma na Doktora. A ja som ti povedala, že jediné, čo nezvládam, sú odchody bez slova, že ma to dokáže trápiť a bolieť roky, že ak niekto chce odo mňa preč, mal by mi to oznámiť a rozlúčiť sa, inak budem vždy čakať, že sa vráti,” prehĺtala som slzy. Výčitky nie.
,,Stále čakáš na Doktora?” spýtal sa prekvapene.
,,Navždy budem čakať. Alebo kým sa neozve a nerozlúči. Už nie z lásky, ktorú cítim teraz. Ale kvôli tej, ktorú som cítila vtedy a bolo jej priveľa na to, aby len tak odišla. Zachoval si sa ku mne tak strašne nedôstojne… strašne, strašne nedôstojne…” zahryzla som sa do spodnej pery, ale už som nemohla neplakať.
,,Prepáčiš mi?”
,,Načo si sem prišiel?”
,,Chcel som vedieť, ako sa máš, prestala si písať…” vzdychol smutne.
,,Neprestala, len už píšem inde.”
,,Prečo?”
,,Lebo nemáš právo vedieť čokoľvek o mojom živote. Už nie.”
,,Dala si si veľa roboty s rušením virtuálnej identity,” uškrnul sa.
,,Potrebovala som to.”

Prechádzal sa po mojom byte a bral do ruky všetky veci, ktoré tu predtým neboli.
,,Bývaš tu sama?” prižmúril oči.
,,Prečo?”
,,Odpovedz mi.”
,,Do toho ťa nič nie je.”
Vyšiel na balkón a zahľadel sa na malý stolík na ňom.
,,Ty nehúliš z bublačky,” ukázal na malé čierne bongo.
,,Nie, ja nehúlim z bublačky.”
,,A máš tu tisíc Budhov.”
,,Hej, to mám.”
,,Panebože, tak som ťa nasral, že si sa s ním dala dokopy?” mal vo výraze výsmech, zdesenie, smútok a nasranosť zároveň.
,,Už by si mal ísť.”
,,Žiješ s Krškom?!” zdrapol ma za ramená a zatriasol mnou.
,,Hlavne žijem bez teba, daj mi už pokoj, dopiče! Odišiel si!” vymanila som sa mu zo zovretia.
,,Sľúbila si mi, že…”
Neudržala som sa. Moje emócie boli rýchlejšie, ako môj mozog. Miestnosťou sa rozniesol zvuk absolútnej straty zmyslov. Červený odtlačok mojej ruky na jeho tvári vyzeral ako definitívna porážka mojej krehkej dôstojnosti.
,,Už nikdy sa neodvolávaj na sľuby,” utrela som si nos a oči do rukáva svetra.
,,Bolí ťa tá ruka viac, ako mňa tvár,” vzal mi obe dlane do svojich.
,,Vieš, čo si po tom všetkom myslím, Bruno?”
,,Povedz mi.”
,,Že si kvôli mne prestal ubližovať iným ľuďom a všetko tvoje temno si nedokázal zvládať sám, tak si ho implantoval do mňa. Páči sa ti mučiť ma. Páči sa ti ničiť mi mozog láskou, ktorá nemá perspektívu. Čo si robil celé tie dni? Sedel si doma a premýšľal o tom, aké je to super, že sa zvíjam v bolestiach ako zviera, lebo neviem, kde si a prečo nie tu? Toto ťa vzrušuje?”
,,No, ak si myslíš toto,” pustil ma.
,,Okamžite sa zastav. Prestaň byť sráč a počúvaj ma!”
,,Veľmi, veľmi sa hneváš… ukážeš mi svoje temno?” žmurkol.
,,Nechala som ťa ničiť mi život, len aby si to nerobil nikomu inému. Bola som tu vždy, keď si ma potreboval, nikdy som ti nepovedala, že nemám čas alebo chuť sa s tebou rozprávať… nebyť mňa, nerozumel by si ani desatine toho, čo sa v tebe deje… a ty si si ma nevážil ani natoľko, aby si mi povedal zbohom? Ako si tú lásku mohol takto zavraždiť?”
,,Nechcel som. Bol to zločin z vášne,” mykol ramenom.

Bolo mu to úplne jedno. Všetko, čo som mu hovorila, všetko, čo som robila… mal stále ten debilný poker face a tváril sa, že ho vôbec nezaujímam. Urobila som dva kroky vzad, oprela sa chrbtom o chladničku a zosunula sa na zem. Nemala som už žiadnu energiu na boj s týmto veterným mlynom.
,,Z tohto hriechu ťa už nevykúpi nič,” pozrela som sa na neho a privrela unavene oči.

V zámku zaštrkotali kľúče. Max vošiel do bytu s veľkými nákupnými taškami a ešte väčším úsmevom.
,,Prečo sedíš na zemi?” usmial sa.
Zmätene som sa dívala okolo seba a hľadala Bruna pohľadom.
,,No, ja… meditujem?” rozhodila som rukami.
Rozhliadala som sa po byte a nechápala, čo sa v ňom stalo.
,,Leštila si poháre?” spýtal sa, vzal zo šuflíka vývrtku a otvoril fľašu cabernetu.
,,Hej a jeden sa mi podarilo…” otvorila som skrinku s košom. Neboli v ňom žiadne črepy.
,,Si v poriadku?” neisto sa na mňa pozrel.
,,Uhm. Mala by som iba prestať húliť,” povedala som a Maxovi z ruky šokovane vypadol vínový pohár.