kontroverza

Tristan. Tak sa naozaj volal a od chvíle, ako sa mi predstavil, som si vravela, že to meno chcem opakovať často.
Sedela som vtedy na barovej stoličke a on si sadol na tú vedľajšiu po tom, čo sa mi nevrlo pozrel na kabát prehodený cez ňu.
,,Nie je to príliš sladké?“ ukázal pohárom bieleho suchého na môj cosmopolitan.
,,Popravde, je to dosť hnusné, lebo tam cítim priveľa alkoholu, ale vyzerá to pekne,“ mykla som ramenom.
,,Tristan,“ usmial sa a podával mi ruku.
,,Chcela by som byť tak vtipná, aby som povedala – Izolda, teší ma – ale som Viera,“ usmiala som sa.
,,To je pekné. Vy musíte mnohým chýbať,“ žmurkol.
,,To je lepšia baliaca fráza, ako – Slečna, váš utec musel byť zlodej, keď ukradol z neba dve najkrajšie hviezdy a vložil vám ich do očí,“ usmiala som sa.
Tristan sa rozosmial zvučným mužským smiechom. Dívala som sa na reč jeho tela a bola úplne zreteľná. Otvorený chlap. Alebo dobrý herec.

,,Ste priama, je mi to sympatické,“ ako veľmi sympatické mu to je mi napovedal napnutý biceps pod tmavomodrým sakom, spod ktorého vykúkali na bielej manžete krásne strieborné gombíky. Som si istá, že ten pohár vína nebol taký ťažký.
,,Muži, čo pijú víno, sú divní,“ povedala som nahlas, hoci som si to chcela iba myslieť.
,,Myslíte?“
,,Uhm. Muži by mali piť pivo alebo škótsku. Víno je ako keby si chlap v kaviarni objednal latté,“ zaksichtila som sa.
,,Čo znamená, ak si chlap objedná latté?“
,,Že je gay.“
,,Ale notak,“ usmial sa nesúhlasne.
,,Alebo hrozný milenec.“
,,Naozaj?“
,,Áno. Naozaj. Lattéboy ani plachtu nepokrčí,“ uškrnula som sa.
,,Challenge accepted,“ žmurkol a tento spôsob balenia sa mi naozaj páčil.
Vymenili sme si vizitky a ja som sa po vzore báb z Bravíčka a Sexu v meste rozhodla, že tomuto chlapovi rozhodne prvá volať nebudem.

Po dvoch dňoch mi zazvonil telefón a ozval sa zamatový mužský hlas, ktorý chcel vedieť, aké mám plány na večer. Vraj sa vracia zo služobky a drink by zvládol.
,,To neznie zle, ale môžem až po ôsmej,“ hrala som chutnú.
,,Skvelé, Forest Shisha viete kde je?“
,,To viem celkom presne,“ zasmiala som sa.
,,Vidíme sa tam.“

Pred vchodom sme do seba takmer vrazili.
,,Chodíte vždy presne?“ usmial sa.
,,Áno, mám OCD, inak to nejde,“ mykla som ramenom.
Po vstupe do podniku sa na mňa veselo usmievali dvaja čašníci.
,,Neverím, dobří holuby se vracejí,“ zasmial sa jeden z nich.
,,Ahoj, Nikolo, buď slušný,“ usmiala som sa.
,,Nech sa páči, čo to bude?“
,,Pivo,“ povedala som.
,,No v tom prípade dvakrát,“ uchechtol sa môj spoločník.
,,Hneď to bude,“ žmurkol územčistý čašník so širokými ramenami.
,,Chodíte sem často?“ spýtal sa Tristan.
,,Bola som tu raz.“
,,Viac sa nepýtam.“

Rozprávali sme sa dlho. Neviem, či som s niekým tak veľa hovorila. Rozprával mi o firmách, ktoré vedie, o ľuďoch, ktorých pozná a fascinujú ho, o jedle, ktoré si rád vychutnáva z najdomácejších surovín, aké môžu byť, aj o tom, ako chodí v lete sadiť papriky na záhradu za mestom. Bol očarujúci, vtipný a… ženatý.
,,Nechápem, čo tu robím. A čo tu robíte vy,“ vstala som a obliekala si kabát.
,,Počkaj, prosím ťa,“ chytil ma za ruku.
,,My sme si potykali?“
,,Viem, ako to vyzerá, ale rád by som ti to vysvetlil.“
,,Toto vo filmoch muži hovoria často. Že by to radi vysvetlili a tie ženy potom odchádzajú bez vysvetlenia nasrané. Tak ja si teraz sadnem, toto ma teda zaujíma, vysvetľuj,“ posadila som sa a dívala sa na neho tak, že nemal kam ujsť.

Vzdychol a zložil si ruky na stehná.
,,Musel som ťa znova vidieť,“ mykol ramenom.
,,A tvoja žena si o tom myslí čo?“
,,Nezaťahoval by som ju do toho. Veď sa nič nestalo.“
,,Žeby?“
,,Pijeme spolu, dotkol som sa ťa raz, aj to cez kabát na predlaktí,“ povedal vecne.
,,Ak sa tu teda nič nedeje, tak tu naozaj nemám čo robiť,“ usmiala som sa. ,,Vďaka za spoločnosť,“ vstala som a odišla.

Bola úplná tma a Mesiac svietil v splne tak, že som mohla čítať ako pri lampičke. Vyzeralo to krásne.
PREPAC, bliklo mi na displeji telefónu s jeho číslom, ktoré som si, prezieravo, ani neuložila.
NIC SA PREDSA NESTALO, bola som vecná a trochu zlá.
TO ASI NEBUDE CELKOM PRAVDA…, napísal aj s troma bodkami, ktoré v mojom svete vždy značia smútok, ak je veta prikrátka.
DOBRU NOC, odpísala som a vypla zvuk na mobile. Otočila som ho displejom dolu a zaspala.

Pár dní som sa tvárila, že som nad vecou a preberala si v hlave, ako veľmi je toto hlúpy nápad. Nakoniec som sa uzniesla, že dostatočne veľmi na to, aby som ho realizovala, tak som teda zodvihla telefón.
,,Ahoj,“ odkašľala som si.
,,Ahoj,“ znel zarazene a potešene zároveň.
,,Môžeš hovoriť?“
,,Som v kancelárii, môžem čokoľvek.“
,,Neskočíme na obed?“
,,O polhodinu v Sky?“
,,Niekde, kde ťa nikto nepozná. Alebo mňa.“
,,Mekáč v Lamači?“
,,Okey,“ vzdychla som.
A ako som zložila telefón a nasadala do auta, uvažovala som, či ten vzťah nie je ako to jedlo z McDonaldu. Rýchly a nie celkom zdravý.

Zaparkovali sme vedľa seba, lebo vesmír si zo mňa robí dobrý deň pravidelne.
,,Nemyslel som si, že ťa ešte uvidím, ale myslel som na teba celý čas,“ povedal s rukami vo vreckách kabátu.
,,Ani neviem, čo tu robím.“
,,Posúvaš si hranice.“
Sadli sme si do boxu, objednali dvakrát jedlo v krabici a rafinovaný cukor v žltej vode, a dívali sme sa na seba trochu smutne.
,,Máš deti?“ spýtala som sa priamo.
Prikývol.
,,Koľko?“
,,Jedno. Syna.“
,,A koľko má? “
,,Dva roky,“ vzdychol.
Naprázdno som preglgla.
,,To je ale veľmi malé dieťa,“ povedala som narovinu.
,,Je.“
,,Chceš sa rozviesť?“
,,Nie. Neviem. Nie, asi nie.“
,,Ako si to predstavuješ?“ sŕkala som mirindu.
,,Ja neviem, ja som ťa len naozaj musel vidieť,“ povedal úprimne a bezrande.

Ťahali sme to takto dva roky. Stretávali sme sa po pofidérnych putikách a rozprávali sme sa spolu. Nič viac. Žiaden sex, žiadne dotyky, žiadne neprípustné aktivity. Iba rozhovory a pri každej rozlúčke objatie, ako keby sme si nechceli dovoliť navzájom na toho druhého zabudnúť, tak sme si synchronizovali hrudníky.

,,Chcem byť s tebou,“ povedal mi raz v rohu Verne caffe.
,,Nevrav.“
,,Nemá zmysel to asi naťahovať,“ mykol ramenom a to bolo všetko, čo mi k tomu povedal. V ten večer aj tak celkovo.
Rozviedol sa, jeho žena dostala všetko, čo chcela a dospelo sa dohodli na striedavej starostlivosti o Filipa.

Tak sa volal. Filip. Dokonalé, prekrásne dieťa s vnímavými očami, ktoré ma fascinovali rovnako, ako meno jeho otca.
,,Máš dnes nejakú prácu?“ spýtal sa ma raz večer.
,,Nie, prečo?“
,,Potreboval by som pomôcť s malým, musím dokončiť zmluvy pre Britov a je toho dosť. Mohla by si…“
,,Prirodzene,“ vstala som a prišla do izby, kde sa štvorročné dieťa dívalo na seriál na Discovery.
,,Čo pozeráme, Filipko?“
,,Zebry,“ ukázal prstom na monitor.
,,Máš rád čiernobiele zvieratká? Ja mám,“ zvalila som sa k nemu na posteľ.
,,Ktoré?“ spýtal sa a rýpal prštekom do trblietavých guličiek na ramenách môjho trička.
,,Napríklad pandy alebo tučniaky,“ vyhŕňala som mu ponožku.
,,Tak aj mne sa páčia čiernobiele,“ pritakal.
,,Ideme sa okúpať, čo vravíš?“
Pokrčil nosom.
,,Urobím ti veľa peny a budeme ju fúkať na obkladačky?“
,,Oco bude kričať,“ uškrnul sa.
,,Oco nikdy nekričí.“
,,Ale bude,“ smial sa ďalej diabolsky.
,,Tak to poďme skúsiť!“
,,Dobre,“ rozbehol sa ku dverám a stepoval pri vani na naháča, kým mu nenatieklo dosť vody.

Pena bola úplne všade. Dvere do kúpeľne sa otvorili a Tristan v nich stál s úsmevom okolo celej hlavy.
,,Preboha, čo robíte?“
,,Fúkame!“ povedal so smiechom Filip.
,,Bože, už v tomto skorom veku?“ pozrel sa na mňa a ja som sa rozosmiala.
,,Čo sa zamlada naučíš…“
,,Prišiel som vás pozrieť, lebo robíte strašný hluk.“
,,Lebo keď sú deti ticho, je zle,“ usmiala som sa.
,,To je pravda.“
,,Budeme tichšie, prepáč,“ pobozkala som ho na líce.
,,To nič, idem si dať pauzu, ste hladní?“
,,Áno!“ povedal Filip a fúkol na nás ďalší obláčik peny do kúpeľa.

Uložila som ho po porcii cestovín do postele v pretekárskom pyžame, sadla si vedľa neho a vzala si tablet.
,,Prečítam ti rozprávku, chceš?“
,,Jasné,“ chytil ma za pravú ruku a zavrel oči.
A ja som mu čítala. O čiernobielych zvieratkách, ktoré si za kráľa zvolili Papúcha. To slovo sa mu páčilo, vždy, keď som ho povedala, zasmial sa.
Že zaspal som zistila podľa toho, že smiech ustal, pustila som mu ruku, pobozkala ho na čelo a zapla mu nočné svetlo v tvare koralu na stene pri vypínači.

Vstala som a šla ku dverám, v ktorých stál Tristan.
,,Už spí,“ povedala som potichu.
,,Stojím tu už polhodinu. Pekná rozprávka. Od koho je?“ díval sa akosi zvláštne.
,,No, ja…“
,,Je tvoja?“
,,Hej.“
,,Nevedel som, že píšeš pre deti.“
,,Nepíšem pre deti, ale chcela som Filipovi niečo prečítať a to, čo tvoria pre deti v slovenčine, je strašný brak, tak som skúsila napísať niečo lepšie. Neplánujem spisovateľskú kariéru,“ zasmiala som sa.
,,Vierka, nechcem, aby si to vzala zle, ale ty nie si jeho mama, vieš to, však?“
Stála som na chodbe medzi kuchyňou a obývačkou a dívala sa na toho chlapa, ktorý mi zrazu prišiel celkom iný.
,,Áno. Prečo?“
,,Som rád, že si s Filipom rozumiete, ale nechcem, aby bol zmätený. Je v citlivom veku.“
,,Poznáš nejaký necitlivý vek?“ zodvihla som pravé obočie.
,,Vieš, ako to myslím. Nepotrebujem, aby o tebe básnil pred Zuzanou,“ vzdychol.
,,Ako sa mám k vášmu synovi správať, Tristan? Ako macocha?“
,,Nie, ja len… táto proaktivita nie je potrebná.“
,,Okey,“ mykla som ramenom, vošla do kúpeľne a nechala vodu bičovať mi ramená tak dlho, kým som sa nevyplakala dostatočne.

Raz popoludní ktosi zvonil. Tristan sedel za hordami papiera zúfalý z excelovských tabuliek a ja som piekla muffiny.
,,Ahoj,“ otvorila som dvere a videla za nimi jeho exmanželku.
,,Ahoj, je tu Tristan?“
,,Iste, poď ďalej,“ povedala som a ona vyzerala, že s ním naozaj potrebuje hovoriť.
,,Prišla Zuzka. Skočím si po polevu na tie muffiny,“ usmiala som sa, vzala si kabát a odišla.

Vrátila som sa asi o dve hodiny a Tristan sedel na gauči a sŕkal latté.
,,Panebože,“ povedala som vo dverách obývačky v úplnom šoku.
,,Čo?“
Mlčala som a dívala sa na šálku pred ním.
,,Spal si s ňou?“
,,Ja… čože?“
,,Spal si s ňou,“ skonštatovala som.
,,Ako si…“
,,Latté piješ po sexe, aby si mi dokázal, aký si kanec. Je to tvoj druh rebélie, vytvoril si si návyk. Máš naň chuť aj o tretej ráno, ak sa vtedy milujeme,“ dívala som sa zahmlene pred seba a opakovala to len tak, ani som to nehovorila jemu.
Mlčal. Díval sa do zeme a tváril smutne.
,,Karma,“ povedala som potichu.
,,Hm?“
,,Mala ťa prvá. Som vlastne votrelec v tomto priestore. Je to fér,“ pokrčila som ramenami a hovorila potichu a pokojne.
,,Prestaň, tak nemôžeš…“
,,Môžem. Nie som Filipova mama a nie som ani tvoja žena. 2:1 pre Zuzku. Končím. Uznávam kvality súpera,“ zodvihla som obe ruky v obrannom geste.

Tristan sa na mňa díval a leskli sa mu oči.
,,Nech sa vám darí,“ povedala som potichu, otočila sa a vyšla dverami von. V schránke som mu nechala kľúče od bytu a v spálni svoje pyžamo. A v celom jeho priestore najväčší kus seba, aký som kedy komu dala.

Kráčala som mestom a premýšľala, načo mi budú všetky tie detské rozprávky, ktoré som si uložila, aby som mala Filipovi po večeroch čo čítať.

Dva týdne som nevyšla zo svojho bytu. Ležala som na gauči prikrytá dekou a dívala sa na Discovery.

KED SOM TA SPOZNAL, MAL SOM PRAVDU. AK CLOVEKU CHYBA VIERA, ZIVOT NEDAVA ZIADEN ZMYSEL.

Pozerala som sa na telefón asi desať minút.
Vypla som zvuky, otočila ho displejom nadol a už nikdy viac nepila latté.