kontroverza

Keby som si dnes mala dať indiánske meno, volala by som sa Vnútorný Boj.
Bola som sama veľmi dlho. Príliš dlho na to, ako vyzerám, na to, aká som super a tobôž na to, ako veľmi mám rada sex. Bola som sama tak dlho, že som si o sebe začínala myslieť, že zas až tak dobre nevyzerám, ani nie som až tak super a sex mi prestal chýbať úplne.

,,Mám takého kamaráta,” začínala veta každého z mojich priateľov, ktorí sa vehementne snažili mi dokázať, že ešte okolo chodia muži hodní mojej pozornosti, len sa zle dívam.

Veríte na internetové zoznamky? Ja veľmi nie, pretože som stretla desiatky ľudí z webu a väčšinou to skončilo nudou alebo ešte horšie – vzťahom, z ktorého sa napokon stala len nepríjemná spomienka medzi mojimi denníkovými zápiskami.

Dnes som si ale povedala, že tomu skúsim dať šancu a v piatok večer, keď všetci normálni ľudia vysedávajú po baroch a objednávajú si lodičky finlandie a redbullu, ktoré budú ráno ľutovať, som sedela na balkóne, fajčila cigarety, ktoré chutia ako čučoriedkový jogurt a telefonovala s mužom, ktorého hlas sa nápadne podobal hlasu chlapca, ktorý mi na intráku pred pár rokmi k raňajkám zvykol upiecť pizzu a ani zato nechcel vedieť farbu mojich nohavičiek.
,,Znieš úplne ako Šimon Horna!” povedala som mu a on sa zasmial.
,,A kto je Šimon?”
,,Šimon je… hm… vlastne dodnes neviem, buď úplný idiot, alebo šialený génius,” mykla som ramenom, lebo nejako tak to naozaj bolo.
,,Bral by som skôr to druhé, ak dovolíš,” zasmial sa.
A smial s krásne, bezprostredne a roztomilo. Mäkko.
,,Nie som síce spomínaný Šimon, ale myslíš, že by si zvládla večeru a prechádzku?” spýtal sa a ja som nemala dôvod namietať.
,,Iste, kedy?”
,,O dve hodiny?”
,,Akože dnes?” začala som sa pomaly zajakávať.
,,No jasné, nemáme na čo čakať, páčiš sa mi,” uškrnul sa do slúchadla a logistika v mojej hlave nevychádzala.
,,Ale ja si musím oholiť nohy, umyť vlasy a vyžehliť sukňu,” povedala som. Úprimne, až sa rozosmial a z môjho mikrofónu to vyvolalo akustickú vlnu, ktorú museli počuť všetci susedia.
,,A načo, prosím ťa?”
,,Nesmej sa mi, to nie je pekné. Jak načo? Na rande sa nechodí len tak,” mračila som sa na neho, hoci ma nevidel.
,,Tepláky, tenisky, divný drdol a ak máš chlpaté nohy, budem sa držať len od pása nahor, sľubujem,” stále sa mi vysmieval.
,,O dve hodiny teda,” povedala som a kým som si oholila jednu nohu, stratila som asi liter krvi, lebo som sa ponáhľala tak, že som našla všetky žily.

Pred dverami stál obrovský chlap a usmieval sa. S jamkami v lícach, ktoré boli príliš vysoko na to, aby som na ne dočiahla bez postavenia sa na špičky. Preboha, akú má tento človek konfekčnú veľkosť?
Cítila som, ako mi pulzuje krčná tepna a bola som vďačná za svoju šatkovú obsesiu. Bol obrovský. Chcela som sa vtisnúť medzi tie široké plecia a vnoriť sa mu do náručia ako jahoda do šľahačkovej polevy.
Tak som to urobila.
Rezonancia jeho hrudného koša pri smiechu mi rozvibrovala celé telo. Smial sa veľmi. A ja som veľmi kňučala a nechala sa zvierať v objatí, ktoré mi hobľovalo všetky charakterové nerovnosti.
,,Nikdy som nevidela nikoho väčšieho,” povedala som mu namiesto pozdravu a tie jamky sa na mňa prehlbovali, až som sa chcela zmenšiť na veľkosť malíčkového nechtu a sadnúť si mu tam, aby ma so sebou musel nosiť celý deň a povinne sa usmievať, nech mu odtiaľ nevypadnem.
,,Vravela si, že máš rada Knihu o cintoríne, tak som si dovolil…” vytiahol z vrecka bundy Mačacie jazýčky. Asi osem balení.
To už som sa smiala aj ja.
,,Aj jedno by stačilo, ja nezjem toľko, na koľko vyzerám,” familiárne som ho so smiechom udrela do hrude a keď som si uvedomila tvrdosť toho svalu, zakňučala som.
,,Mám dojem, že ty nikdy nemáš dosť,” povedal zhovievavo, naklonil sa a pobozkal ma na čelo.

Cestou do mojej obľúbenej reštaurácie mi s úsmevom podával kúsky čokolády a ja by som ich bola aj aportovala, keby chcel. Chytil ma okolo ramien a pohladkal po pravej paži. Pri dotyku mozoľnatej ruky som privrela oči a zapriadla.
Veľavýznamne sa na mňa pozrel a zodvihol obočie.
,,Mozole. Nemôžem si pomôcť, berie ma to,” mykla som ramenom a rozhodila rukami.
,,Máš naozaj zvláštne fetiše. Ešte mi o nich porozprávaj,” povedal a hladkal ma o čosi intenzívnejšie.
,,Smiem ti vyprstovať líčko?” pomaly som sa k nemu približovala ukazovákom a keď som mu ho strčila do jamky, vzdychla som a on sa rozosmial tak, ako som to nikdy predtým nepočula. ,,Prepáč, ja… mám na to slabosť,” ospravedlňovala som svoje konanie nepríčetnosťou obsesívnej ženy a on mi to toleroval. Čokoľvek, čo som povedala alebo urobila, ostalo v ňom. Uskladnilo sa to v tom gigantickom tele a ja som vedela, že keby som si do neho začala ukladať všetky pocity, myšlienky, nápady, strachy a potreby, tak by som ho ani za milión rokov nedokázala naplniť úplne. Vždy by v ňom ostalo dosť miesta. Nebolo by ma priveľa. Vstrebal by toľko, koľko mám a ešte si pýtal dupľu.

,,Ty už sa mi nemôžeš páčiť viac,” povedala som, keď sme stáli pred dverami môjho vchodu po tom, čo som do seba vpratala dva čokoládové fondanty. Žiaden šalát. Ani vodu bez bubliniek. Dva fondanty a kávu s polkilom zmrzliny. Díval sa na mňa cez stôl a celý čas sa spokojne usmieval. A ja asi tiež, neviem, bola som vo svete, ktorému vládnu kakaové bôby, nestíhala som sledovať, čo sa deje okolo mňa.
,,Som fascinovaný mierou tvojej úprimnosti už od začiatku,” usmial sa.
,,Mierou mojej úprimnosti?”
,,Áno, v babských časákoch sa píše, že muži majú mať dojem, že ženy pre svoj zovňajšom nerobia vôbec nič a ty si mi dnes priznala holenie nôh. Stránku so šalátmi si preskočila okamžite a prešla rovno k dezertom. Keď si si namiesto horúceho ovocia vypýtala radšej druhý kopček zmrzliny k tomu koláču, chcel som sa smiať, ale nevedel som, či si urážlivá a bál som sa, že si nakoniec predsalen vezmeš Caesar a neperlivú vodu a čaro tvojej osobnosti by bolo okamžite preč,” uškŕňal sa na mňa, stál blízko, rukami ma držal za kríže a ja som sa striedavo dívala na jeho hruď a pery. A chcela som ich oboje.
,,Nejdeš ešte hore na kávu?” spýtala som sa so srdcom tlčúcim mi v krku.
,,Nepijem kávu,” pritisol si ma bližšie.
,,Vďakabohu, žiadnu doma nemám,” vypadlo zo mňa, on sa naklonil a prisal sa mi k perám, až som bola rada, že medzi ním a dverami schodiska nie je okrem mňa už ani centimeter vzduchu, lebo by som to neustála.
,,Poďme,” šepokl mi vzrušene do ucha a tlačil ma pred sebou celé štyri poschodia.

Ležali sme v posteli v mojej spálni a on vypol aj to malé tlmené svetlo, ktoré dopadalo do priestoru z lampičky na čítanie.
Videla som v šere iba jeho obrysy, aj to len vďaka mesiacu, ktorý svietil tak, že ho neprehlušili ani búrkové mraky.
,,Nikdy som na prvom rade nikoho neodtiahla do postele,” povedala som potichu, ako keby som sa bála, že ma ktosi bude počuť.
,,Naozaj?”
,,Naozaj,” šepla som a pobozkala ho.
,,Páči sa mi, ako kňučíš,” usmial sa a zaboril mi ruku do vlasov.
Zakňučala som. Znova.
,,Potrebuješ to tričko?” spýtala som sa a vyťahovala mu ho hore.
,,A ty?” rozopol mi podprsenku jednou rukou, obrátil ma na chrbát a ľahol si na mňa.
,,Dobrý bože,” vzdychla som a myslím, že môj prvý, no zďaleka nie posledný, orgazmus v ten večer, prišiel práve vo chvíli, keď sa váha jeho tela spustila na moje. Mala som pocit, že moju siluetu navždy vryl do matraca. A vibrovali mi z toho aj prsty na nohách.
Vyškrabávala som mu svoj podpis do svalnatého chrbta a mäkko-tvrdé prsia niesli mnoho odtlačkov mojich hryzákov.
,,Si ako šteniatko,” smial sa a bozkával ma na uvzdychané pery.
,,Si ako… hroch,” povedala som a on sa rozosmial tak, že vo mne rozknísal oba fondanty. ,,Ako Matto-Matto z Doby ľadovej. Chápeš,” snažila som sa mu vysvetliť tú analógiu.
,,Ty romantička,” bozkával ma pomedzi svoje výbuchy smiechu a miloval sa so mnou, ako keby to robil denne. Ako keby poznal moje telo, každý jeho záhyb a výstupok, ako keby tušil, kde a ako sa ma dotknúť, aby som kňučala a jeho ten zvuk mohol motivovať k ďalším dotykom.

Po šiestom orgazme a nespočetnom množstve nevhodných prirovnaní, som mu vyčerpaná klesla na hruď a odmietala sa pohnúť.
,,Tu už budem ležať navždy, dobre?” povedala som tlmene s tvárou zaborenou v jeho solári.
,,Dobre,” hladkal ma po vlasoch a spokojne dýchal.
,,Koľko je vlastne…” načiahla som sa po telefón na stolíku a chytila do ruky niečo iné. ,,Čo to…” pomaly som pustila púzdro zbrane a vydesene sa na neho pozrela.
,,Dúfal som, že si to nevšimneš,” usmial sa.
Zliezla som z neho, dala si kolená pod bradu a moje nadšenie klesklo zo stovky na nulu za dve sekundy.
,,Prečo to máš so sebou?” spýtala som sa sediac od neho ďalej, ako v tej reštaurácii.
,,Nosím ju všade,” mykol ramenom.
,,Na rande nosíš zbraň?” mala som husiu kožu po celom tele a cítila som, ako sa mi uprostred čela robí veľká vertikálna vráska.
,,Pacifistka, čo?” vzdychol. ,,Myslel som si, keď som videl na tvojich dverách lapače snov a na vankúši obrázok hippie dodávky,” usmial sa.
,,Mám v posteli cudzieho chlapa z internetu, ktorý má na mojom konferenčnom stolíku zbraň a som v tomto byte úplne sama,” skonštatovala som.
Zvraštil čelo a sadol si.
,,Ty máš strach?” zarazil sa.
,,Nikdy som nedržala ani hračkársku,” mykla som ramenom a položila si bradu na kolená premýšľajúc o tom, že keby mi chcel ublížiť, asi by nečakal tak dlho, no aj tak som bola rozhodená.
Vzal ju do ruky, vybral zásobník, odistil a podal mi ju.
,,Tak si ju chyť, nič to nie je,” podával mi ju a ja som, ktovie prečo, vystrela ruku.
Chladný kov mi studenil rozhorúčenú dlaň a v krku sa mi urobila hrča.
,,Zobrať vojakovi zbraň, pretože by mohol niekoho zastreliť, je ako vyrezať novinárke jazyk, pretože by mohla niekoho uraziť,” povedal, pobozkal ma a spokojne ležal s rukami za hlavou v mojich perinách.
,,Vojakovi…” privrela som oči a dostávala jednu šupu za druhou.
,,Nepýtala si sa, čo robím, maličká,” mykol ramenom.
,,Nikdy som nemala nič so žiadnym vojakom.”
,,Z princípu?”
,,Sú to hlúpe gumy bojujúce v cudzích vojnách,” povedala som úprimne a nechtom sa hrala s ryhovaním na rukoväti.
,,Takto ma vidíš?” spýtal sa pokojne a trochu smutne.
,,Prosím, vezmi si to,” podala som mu zbraň, ktorá zo mňa odčerpala všetko dobré a prikryla sa.
,,Myslím, že by sa ti strieľanie zapáčilo. Mám ich plnú pivnicu, niekedy ťa vezmem na exkurziu,” stiahol ma znova k sebe na hruď.
,,Zbieraš zbrane?” všetká moja krehkosť sa trieštila pod prívalom informácií.
,,Je to umenie ako každé iné.”
,,Je to nástroj na sústavné ubližovanie iným ľuďom,” povedala som.
,,Hej, zbrane okrem otroctva, nacizmu, fašizmu a komunizmu ešte nikdy nič nevyriešili,” uškrnul sa a natáčal si pramienok mojich vlasov na prst. ,,Hneváš sa sama na seba, však?” spýtal sa chápavo.
,,Uhm,” prikývla som. ,,Spreneverila som sa úplne všetkým svojim zásadám,” potláčala som plač z hnevu, ktorý som cítila sama voči sebe.

Privinul si ma bližšie a pomaly, jemne, ma bozkával po tvári. Veľké drsné dlane ma hladili po celom tele a moja hruď bola utopená v jeho náručí. Bola som bezmocná. Voči všetkému, čo sa v tej posteli dialo. Voči jeho dokonalej muskulatúre a svojej nedokonalej sebadisciplíne.

Nikdy som nemala sex s nikým, kto mal doma arzenál zla.
Nikdy som na prvom rade nikomu nedovolila strčiť mi ruku do nohavičiek skôr, ako som poznala jeho priezvisko.
Nikdy som sa nehanbila sama pred sebou za to, že nemám schopnosť vážiť si ľudí v uniforme.
Nikdy som sa nenechala kŕmiť cestou na večeru Mačacími jazýčkami.
Nikdy som sa pri nikom necítila tak bezpečne.
Nikdy som sa s mužom toľko nenasmiala.

Nikdy som sa nezamilovala do straty vlastného presvedčenia… až teraz.