Posledný deň

Poškriabala ma mačka. Sedel som na múriku pri Dunaji a za mnou rušilo pokojný večer len milión premávajúcich sa áut. To na Bratislave nemám rád. Díval som sa na vysvietený Nový most, ktorý už vôbec nie je nový, na odraz Mesiaca na špinavej vode a bolo mi z toho celého zle. Z ľudí, čo odchádzali z Eurovei a AuParku, z tých, čo sa z Nív snažili rýchlo presunúť niekam do svojich betónových klietok, aby za plastovými oknami na stoličkách z Ikei vysedeli ďalšiu dieru do svojho sveta.

Pil som radlera z plechovky a rozmýšľal, prečo mi mama stále hovorila, aby som si prelieval nápoje do pohára, vraj po nich behajú v skladoch potkany. Nebývajú plechovky v tých fóliových obaloch balené po šesť kusov? Chcel som piť z plechovky! Niekedy som si predstavoval, že mi k nej primrznú pery a budem ju nosiť ako módny doplnok. Predstavte si to. Bolo by zvláštne sa s tým bozkávať, ale inak by to bolo celkom pekné.

Dopil som a dofajčenú cigaretu zahasil v troch kvapkách, ktoré v plechovke ostali. Vždy tam nejaké ostanú, je to nespravodlivé. A vtedy prišla. Mačka. Čierna ako noc, so svietiacimi očami. Dokráčala ku mne, vystrel som ruku a chcel som ju pohladkať. Poškriabala ma. Díval som sa na ten škrabanec na predlaktí a čím viac som ho sledoval, tým viac ma štípal. Tá mačka sa potom ani nepohla. Ja vlastne tiež nie. Mám rád mačky. Neviem, čo si o nich myslieť, sú čudné a zákerné. A štipľavo škriabu.

Postavil som sa a šiel sa prejsť do centra. Chcel by som vidieť architekta, ktorý postavil McDonald v historickom centre vedľa opery. Ako fakt. Kopal by som ho, kým by z neho nebol BigMc. Zahol som v tej uličke a na križovatke pri Františkánskom námestí som stretol ženu. Vyšla z nejakého baru. Vysoká, možno aj meter osemdesiat. Dlhočizné nohy v čiernych silonkách končili tam, kde začínal krvavo červený kabát, elegantne stiahnutý v páse výrazným opaskom. Blondína. Pekná. Mala také francúzske črty. Hystericky plakala a zvierala v ruke telefón.
„Ja už nikdy népovjém chlápovi, že móje hóby je kvántova fýzika,“ povedala do telefónu a rozplakala sa ešte hlasnejšie. Stál som tam, s vyvalenými očami a díval sa. Potom vyšla o uličku vyššie a ja som sa len otriasol a šiel ďalej.

Celý čas som si neuvedomil, že lampy v meste nesvietia. Neviem, či sme zahájili šetrenie, ale nesvietila ani jedna. Keď som sa poobzeral dookola a uvedomil si, že to ten spln robí toľko svetla, zasmial som sa. Normálne nahlas. Príroda nám pomáha, aj keď ju systematicky ničíme. Je to nezištne krásne.

Prišiel som až k môjmu obľúbenému čínskemu bistru. Dnu svietila malá lampička a videl som tam muža. Malého Vietnamca, ktorý sedel za barom a pri svetle nejakej dotykovej lampy niečo pil z poldecáka. Chvíľu som ho pozoroval. Nalial si, vypil a potom pokrútil hlavou, akoby nesúhlasil s vlastnými myšlienkami. Možno to bol on, ktorému tá blondína hovorila o kvantovej fyzike. Ktovie.

Okolo mňa prebehla hlučná partia teenegerov. S fľaškami v jednej a dámou v druhej ruke. Bolo ich asi šesť, mohli mať tak sedemnásť. Hlasno sa smiali. Prikladali hrdlá fliaš k perám a ich slečny pery k ich hrdlám. Vyzerali spokojne. Alebo sa tak aspoň tvárili. Šťastne si poskakovali a bozkávali tie mladé ženy, ktoré o pár hodín neskôr skončili v ich posteliach mysliac si, že to, čo robia, je milovanie.

Pomaly som prechádzal medzi domami, v diaľke sa črtala stena toho môjho. Na lavičke v parku som uvidel feťáka. Sedel pod neónovým nápisom na paneláku a uťahoval si škrtidlo. Jednu stranu mal v zuboch a druhú uťahoval rukou. Mal tak dvadsaťpäť, polodlhé vlasy a čiernu mikinu s kapucňou, v ktorej skrýval svoje vychudnuté telíčko. Odhodil vrchnák zo striekačky, lyžičku s herákom si prihrial, vcucol obsah a s úľavným áchnutím si ho vpichol do žily. Neďaleko lavičky bolo pieskovisko pre deti. Bolo mi to jedno.

Pobral som sa ďalej, pred dverami môjho domu som sa otočil a rozhliadol. V oknách sa nesvietilo, na ulici nik nebol a lampy vypovedali. Otvoril som dvere, vyšiel schodami do bytu a postavil som sa k oknu. Párkrát som sa zhlboka nadýchol a vydýchol.

Nikto netušil, čo sa stane. Nevedela to blondína, ktorá rozbíjala atómy, nevedel to ázijský opilec, ani výrastkovia s nesprávnym postojom k láske. Nevedel to ani ten narkoman, ktorý sa teraz zmieta v kŕčoch niekde na zemi, lebo to s množstvom prehnal. Vedela to iba tá mačka. Chcela mi dať po ruke, tak výchovne. Pochopil som to, preto som si to ani nebral za zlé.

Bol som so sebou spokojný. Doprial som ľuďom deň, ktorý im nedovolil nič zmeniť, nedržal ich v strachu ani napätí, nespôsoboval im nič negatívne… každý ostal vo svojom vlastnom svete, ktorý si vytvoril a robil veci, ktoré ho pomaly zabíjali. O tom predsa život má byť.

Rozpažil som a pomaly si nad hlavou približoval ruky k sebe.
Rozhodol som sa, že to ukončím. Navždy.
Je to predsa moje dielo.
Som autorom tohto sveta a už sa mi nepáčilo, kam sa začali moje postavy uberať.
Nezvládol som dramaturgiu.

Tleskol som.
A všetky stránky môjho scenára sa vyparili v plameňoch, v ktorých sa červenali oči Toho Druhého.
Zrušil som svet.
Naveky.
Mohol som.
Som predsa Boh.

Zázračnica

17.11.2024

Naozaj by ma zaujímalo, kto vymyslel, že Vianoce sú časom pokoja a radosti. Evidentne niekto, kto nemal rodinu. V mojom svete boli Vianoce vždy synonymom pre stres a paniku. Pritom, vždy som ich mal rád. Páčili sa mi gýčové americké filmy, kde sa rodiny vydekorovali z podoby a všetko svietilo a voňalo jablkami a škoricou. Také Vianoce si človek zaslúži! Nie slovenské rady na [...]

Milosrdná klamárka

13.11.2024

,,Čítal som tvoj posledný blog. Nechceš mi niečo povedať?“ uškrnul sa. ,,Aby si neveril všetkému, čo čítaš na blogu, na ktorom publikujem beletriu?“ žmurkla som. ,,Is he back?“ spýtal sa vážne. ,,Nope,“ rozhodila som rukami. ,,Ale povedala by si mi, keby áno, však?“ vyzeral skoro zneistene. ,,Hovoríme si predsa všetko,“ usmiala som sa. [...]

Aj s venovaním, prosím (18+)

11.11.2024

,,Nič sa od teba nechce, len tam príď a vyzeraj k svetu,“ povedala mi Bobby do telefónu, v ktorom som počula cvakať jej zapaľovač. V skutočnosti sa volala Andrea. Hovorili sme jej Bobby, lebo nápadne pripomínala postavu manažérky so seriálu Joey. Prostoreká korpulentná žena, ktorej nikto nevie povedať nie. Nechcela som ísť na žiadne podpisové turné k mojej knihe. [...]

baran, korba

V armádnej uniforme doniesli Putinovi 52-tisíc eur. Starosta a exposlanec SNS poslúžili ruskej propagande

21.11.2024 20:36

Krok starostu si samozrejme všimla ruská propaganda a aj ruská štátna.

Bolsonaro

Brazílska polícia obvinila exprezidenta Bolsonara z pokusu o puč, údajne chystali aj vraždu da Silvu

21.11.2024 20:12, aktualizované: 20:45

Medzi obvinenými je okrem iného exminister obrany, bývalý poradca pre národnú bezpečnosť či bývalý minister spravodlivosti.

Poľadovica, počasie, zima

Dopravu na slovenských cestách komplikuje poľadovica i sneženie

21.11.2024 19:37

Komplikovaný je aj prejazd Čertovicou. "Sneženie, neupravená vozovka, šmýkajúce sa kamióny," opisuje Stellacentrum aktuálnu situáciu na horskom priechode.

Richard Raši, MIRRI SR nábytok

Ministerstvo investícií nakúpilo stôl za 14-tisíc eur, Raši podáva trestné oznámenie pre podozrivú zákazku

21.11.2024 18:30

Súčasný minister Richard Raši novinárom ukázal stôl za viac neč 14-tisích eur a ďalšie kusy nábytku na mieru.

kontroverza

Všetko sa to stalo. Niečo naozaj, niečo iba v mojej hlave. Tieto príbehy vznikli potme. A tak by ste ich mali aj čítať.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 332
Celková čítanosť: 993268x
Priemerná čítanosť článkov: 2992x

Autor blogu

Odkazy