kontroverza

Vynášať kôš je vraj čisto mužská doména. Môj muž chodil domov z práce neskoro a tak som prebrala mnoho mužských domén. Vymieňala som žiarovky, prenášala nábytky, vyprázdňovala nádobku vysávača… Mali sme každý vlastný byt, no väčšinu času trávil môj muž u mňa. Mimochodom… môj muž. To oslovenie som mu prisúdila hneď, ako sme spolu začali súložiť. Zámerne nehovorím chodiť, lebo by to nebola pravda. Chodili sme spolu pramálo. A v jeho veku mi už bolo naozaj divné nazývať ho priateľom.

Riad som mala umytý, večeru uvarenú, vlasy vyfúkané a v kuchynskej linke mi smrdel kôš. Vybrala som veľké čierne vrece, urobila na ňom uzol, nazula si šľapky a zbehla tie prekliate štyri poschodia.

Otvorila som pracne dvere na schodisku a naskytol sa mi výhľad na druhú stranu cesty. Môj muž stál pri svojom aute a v rukách zvieral útle telo mladého dievčaťa. Bozkával ju na spodnú peru a jazykom jej kmital na hornej, presne tak, ako to robieval mne. Stála som tam s tým smradľavým vrecom plným mojej snahy urobiť ho šťastným, a vo chvíli, keď odlepil tvár od tej pubertiačky, zahľadel sa mojim smerom.

Pár sekúnd neexistovalo nič, len my dvaja, náš očný kontakt a zmätený pohľad dievčaťa v bielom croptope a džínových kraťasoch, z ktorých trčali dlhé, štíhle a dokonale opálené nohy. Zahryzla som sa do spodnej pery, zhlboka nadýchla a prešla pár krokov vpravo ku kontajneru, do ktorého on práve vyhodil tri roky nášho vzťahu.

Rozbehol sa ku mne a nehovoril nič, len ma chcel vziať za ramená a mal v tvári taký vystrašený výraz, na aký som u neho nebola zvyknutá. Neviem, čoho sa vlastne bál. Vymanila som sa mu zo zovretia a štrngala zväzkom kľúčov, kým som prišla ku vchodu.
“Táňa, počkaj,” povedal, keď som za sebou zatvárala dvere.
“Bež domov, Viktor. Nebudeme robiť scény na ulici ako pubertiaci. Ahoj,” pozdravila som ho a zatvorila za sebou.
Na štvrté som vybehla, ani neviem ako. Sadla som si na baklón, zapálila cigaretu a snažila sa vyvetrať vôňu jeho obľúbenej štrúdle, ktorú som musela dostať z bytu, inak by som sa asi vydávila.

Telefón mi neprestával zvoniť. Prosebné esemesky o tom, že sa musíme porozprávať, cinkali každú polhodinu. Vypla som zvuk a otočila mobil dolu displejom. O čom sa chcú muži pri týchto príležitostiach vlastne porozrpávať, neviete? Čo by človek musel povedať, aby odčinil zrejmý fakt, že z vás – bohvie ako dlho – robí úplného debila? Nad týmto som premýšľala, keď som začula otvárať dvere upachtenú Sašu. Bývala so mnou presne šesť rokov. Chodili sme spolu na dovolenky, šérovali sme si oblečenie, topánky a kabelky a kto chcel mať jednu z nás, musel vziať do úvahy aj druhú.

“Kúpila som brokošku, urobíme si polevečku,” hovorila žargónom, ktorému okrem mňa nikto nerozumel. “Bože, toto bol deň, vravel ti Viktor?” položila tašku s nákupom na kuchynskú linku a prišla si sadnúť na balkón ku mne.
”Tú polievku by som si dala,” povedala som a usmiala sa na ňu.
“Dám si cigu a idem nato. Kde máš muža?” rozhliadala sa po interiéri bytu cez balkónové dvere.
“To neviem, Saška,” vzdychla som.

Saša robila Viktorovi asistentku. Nanominovala som ju k nemu do firmy, lebo ona potrebovala robotu a on zasa niekoho, kto by dohliadal na jeho stravovanie, pitný režim a tak trochu aj na to, aby ho nejeblo z neschopného spoločníka. Viktor a Saša fungovali ako perfektný tandem, každé ráno ju vzal do práce, každý večer domov a obaja vyzerali nadmieru spokojne.

“Jak nevieš? Šak z roboty odišiel okolo pol piatej, ja som ešte šla na trh, už tu mal byť,” pozrela sa na hodinky na pravom zápästí a zvraštila čelo.
“Niekoho má,” povedala som potichu a bezprízorne sa dívala na tehlovú stenu.
“Ale čo ti šibe,” mávla rukou a zasmiala sa.
”Šla som vyniesť smeti. Bozkával dáku babu dole… Tridsať metrov od nášho vchodu,” potiahla som si a vyfúkla mentolový dym.
“Čo?” vyzerala o dosť šokovanejšie ako ja.
“Well,” mykla som ramenom a hodila na ňu trpký úsmev.
“Isto to bol on?” snažila sa zachrániť situáciu zo všetkých síl.
“Hovorila som s ním. No, hovorila… odlepil sa tej sopľani od ksichtu, prišiel a jediné, čo povedal, bolo počkaj, keď som zatvárala vchodové dvere,” zahasila som špak v popolníku.
“Čože… ja ani neviem, čo na to povedať,” rozhodila rukami a stále mala v tvári ten nechápavý výraz.
“Na to netreba hovoriť nič,” vstala som a do igelitovej tašky pozbierala všetky jeho veci. Cigary, kliešte na cigary, stoeurový zipáč s vygravírovaným logom Depeche mode a do rolky alobalu som zabalila obe štrúdle. “Prosím ťa, toto mu ráno vezmi,” položila som tašku s vecami na botník pri dverách.
“Máš veľmi zvláštnu reakciu na to, čo sa stalo,” povedala znepokojene Saša a zapálila si ďalšiu.
“Hej, aj ja si to myslím. Ale čo mám robiť? Rúcať sa? Prosiť ho, aby sa na tú šťandu vykašľal? Asi to muselo prísť, Saška… mám tridsať, som pre neho stará,” mykla som ramenom a vzdychla v uvedomení si tohto faktu.
“Veď on má štyridsaťpäť,” zvraštila obočie.
“Uhm. A páčia sa mu dvadsiatky. Ako každému chlapovi. Len jemu, evidentne, o kúsok viac,” usmiala som sa. Trpko.
“Nechápem to. Veď spolu spávate vždy, keď ste spolu, nie?” zamyslela sa nad dôvodmi, ktoré muž môže mať, keď podvádza partnerku.
“Iste. Skoro každý deň. O tom to nie je, Saša… Potreboval si machoidne dokázať, že ešte má na to zbaliť mladú pičku. A veď má, len nedomyslel následky,” uhasila som ďalšiu karcinogénnu tyčinku v preplnenom popolníku.
“Ešte nikdy nikto nikoho nezjebal tak, ako zjebem ja zajtra jeho,” zovrela pery v hneve.
“Bolo by lepšie, keby sa váš vzťah nijako nezmenil. Ste kamoši a je to tvoj šéf. Neskurvi si to. Ja sa vám do toho miešať určite nebudem,” mávla som rukou.
”Prijebala by som ti, aká si racionálna a korektná. Kde sú nadávky? Nenávisť? Plač? Hádzanie sa o zem a prepichovanie jeho fotiek špendlíkom?”
“A čo mám pichať špendlík do displeja telefónu? Doba teatrálnych gest vzala za svoje s prílivom nových technológií,” zasmiala som sa. A tentoraz naozaj.

Saša však nie. Videla som, ako jej v hlave víri tisíc otázok, myšlienok a ani jedna odpoveď. Vstala a šla variť polievku. Keď sa začala rozmáhať vôňa brokolice celým bytom, vošla som dnu a nazerala jej cez rameno.
“Ako sa cítiš vlastne?” spýtala sa a ani sa na mňa nepozrela.
Sadla som si na gauč do tureckého sedu a vystierala chrbát.
“Nijako,” povedala som potichu. A pravdivo.
“Nijako?” otočila sa ku mne.
“No… nie. Necítim nič. Ani nenávisť, ani smútok, ani lásku, ani… nič,” mykla som ramenom a krúžila hlavou preťahujúc si krčné stavce.
“Teba zase vyplo?” prikryla hrniec s polievkou a ustarostene, s dokorán roztvorenými očami, si sadla oproti mne.
“Asi áno. To prejde, Sandrička,” usmiala som sa na ňu.
”Na stupnici od jedna do desať, ak jedna znamená vôbec a desať znamená okamžite – aká je šanca, že by ste to dali znova dokopy?”
“Nula,” povedala som rozhodne a pokrútila hlavou.
“Aká bola tá baba?” spýtala sa Saša opatrne, ale so záujmom.
“Celkom pekná. Taká tuctová. Štíhla. Vysoká. Mala dlhočizné nohy. A topík z háemka. Pekné vlasy, dobre urobené ombré,” hovorila som vecne.
“Spáva ti s chlapom a ty ju opisuješ, ako keby o nič nešlo,” pokrútila hlavou.
“Reálne vlastne o nič nejde. Potreboval si dokázať, aký je macho, rodinu s ňou zakladať nebude. Nie je kokot. Až taký…” dovetok som si zašomrala popod nos.
“Keď vieš, že je to len chvíľková slabosť, prečo mu to neodpustíš? Milujete sa, viem to, vídavam vás často,” bojovala za náš vzťah oveľa viac, ako my dvaja. Dohromady.
“Lebo keby sa ma ešte niekedy dotkol, tak sa zgrciam ako šteňa, Sašenka,” povedala som, vstala a vošla do kúpeľne zmyť zo seba hnus tohto dňa.

Ráno som bola hore skoro, v šialenstve sebe vlastnom som začala drhnúť kuchyňu a počula bzučiak zdola, ktorý oznamoval, že Viktor čaká na Sašu.
“Mám mu niečo odkázať?” spýtala sa stojac vo dverách.
Pokrútila som hlavou.
Už nebolo čo odkazovať.

Zbehla dolu, otvorila si dvere spolujazdca na čiernom vyklímovanom bavoráku a na zadné sedadlá hodila tašku, ktorú som jej dala.
Potom sa na neho pozrela, pripútala sa a mlčala.
“Asi to už vieš,” povedal kdesi v polovici cesty na Patrónku.
“Dnes o jedenástej máš meeting s tým chlapíkom z realitky, na pol jednu som ťa objednala na akupunktúru kvôli tomu chrbtu a o pol tretej príde účtovníčka s tými faktúrami,” povedala stroho.
“Saša…” hlas mu zjemnel.
”Neviem, či to stihneme dnes, ale bolo by dobre urobiť si nejaký prehľad eventov na budúci mesiac, máte toho pomerne dosť. Dohodla som sa s tými babami, čo robili catering minule, prídu,” prikývla a odškrtávala si v diári, čo mu má ešte povedať.
“Takto to teraz bude?” povedal smutne.
”Som tvoja asistentka, robím si svoju robotu. Zastav tu, prosím ťa, potrebujete filtre do kávovaru,” ukázala na obchod pri ceste.
“Jebem na filtre, dopiče! Hovor so mnou!” udrel do volantu.
”O čom?”
”O tom, že som kokot. Tak to už povedz,” kričal na ňu a vlastne cez ňu kričal na seba.
“Nie,” odmietla.
“Jak nie?”
”Nebudem sa do toho starať. Nie je to moja vec. Si môj šéf,” pozrela sa na hodinky, “a ja som vlastne už v práci, takže nazývať ťa akoukoľvek invektívou by bolo nevhodné a hrubé porušenie pracovnej morálky.“
Hovorila ako stroj. Nebola k nemu zlá, plnila si svoje povinnosti, akurát nevykazovala žiaden emočný interes. Tiež ju vyplo.

Ja som sa prechádzala po byte a premýšľala, čo budem robiť. Nazula som si šľapky a odcupitala o ulicu ďalej k Maťovi, ktorý práve vychádzal s kočíkom a manželkou pod pazuchou, z bytu.
Potrebovala som sa s niekým rozprávať. S niekým, kto mal dosť fyzickej sily na to, aby mi pomohol odfiltrovať ten pocit, ktorý som nemala.
“Nemáme čas, prídi večer,” zakričal mi, keď nakladal kočík do auta a poslal mi vzdušný bozk.
Nezmohla som sa na nič. Len som tam stála a dívala sa na vzďaľujúcu sa ŠPZtku auta, ktoré zažilo mnoho našich ciest za dobrodružstvom.

Keď som sa vracala domov, prechádzala som okolo svojho zaparkovaného auta a došlo mi, že v tom byte nemôžem ostať. Nie teraz. Aspoň na nejaký čas musím odísť. Sama. Alebo s niekým. Hlavne preč. Okamžite.
Vybehla som schody, vzala kabelku, pozatvárala okná na byte a šla.
Nemala som tušenie, kam vlastne idem. Len som vyšla z Bratislavy a šla rovno. Pri prvej tabuli s nápisom PRAHA mi bolo jasné, kam pôjdem a za kým. Asi na tri stotiny sekundy som mala dojem, že som niečo cítila.
Radosť? Si to ty?

Zaparkovala som na Vinohradskej a dívala sa všade okolo seba. Na miesta, ktoré nikto nepoznal lepšie ako ja. Na trafiku, kde som si kupovala cigarety vo francúzštine, lebo baba, čo tam pracovala, sa ju učila. Na lavičku, na ktorej ma môj ex v noci pretiahol ako pouličnú šľapku, keď sme sa vracali z divadla za rohom. Na malé potraviny, do ktorých som o piatej ráno chodievala po čerstvé pečivo. Na všetky tie bezpredmetné spomienky, ktoré ma k tomuto mestu viazali.

Filipovi som nevolala. Nepísala. Neposlala dymový signál o tom, že prídem. Len som dúfala, že bude doma a keby nebol, sedela by som na schodoch pred jeho domom, kým by sa nevrátil, lebo som nechcela ísť nikam inam.

Zazvonila som na zvonček s jeho menom a po chvíli sa ozvalo jeho basové: “Prosím?”
“Ahoj, to som ja, Táňa. Otvoríš mi?”
“Pre kristove rany… no jasné, poď,” zabzučal zvonček a z Filipovho tónu bolo jasné, že ma naozaj nečakal.

Filip. Kamarát môjho otca. Kamarát môjho brata. A asi by bol aj mojim kamarátom, keby sme sa celé roky nedoťahovali ako deti na tom, kto po kom túži viac. Nikdy sme však neprekročili hranice friend zóny. Možno preto, lebo sme nechceli. Možno preto, lebo sme nemohli. Možno preto, lebo sme sa báli, že by sa to dostalo ďalej, než len ku koitálnym zvukom a omelete na dobré ráno.

Keď som vyšla z výťahu, stál na prahu dverí s udiveným výrazom. Vrhla som sa mu do náručia ako ešte snáď nikdy nikomu a on nepovedal nič, iba ma držal, hladkal po vlasoch a bozkával na čelo.

Posadil ma na gauč, postavil predo mňa pollitrovú studenú minerálku a sadol si oproti mne. Preložil si členok ľavej nohy na koleno pravej, podoprel si hlavu a uprene sa na mňa díval. Zodvihla som k nemu zrak a na moment sa zadívala na tú krásnu tvár. Zbožňovala som ju. Ostré črty, dokonale oholené líca a pohľad lovca. Ale keď sa usmial, rozjasnilo sa všetko tvrdé v jeho mimike a človek mal chuť uštipnúť ho. Teraz sa ale nesmial. Len sa na mňa pozeral, prísne a ľútostivo zároveň.
“Nehnevaj sa, že som prišla neohlásene,” povedala som po chvíli.
“To je v poriadku, len si mala šťastie, že som bol vôbec doma,” rozhodil rukami. Pokoj a vyrovnanosť jeho hlasu mi robili neuveriteľne dobre.
“Smiem tu na pár dní ostať?” spýtala som sa s neistotou.
“Iste,” povedal stroho, vstal a zo skrine vybral rezervnú sadu vankúša a periny. Pre návštevy. Alebo náhodné milenky. Alebo tak.

Nepýtal sa, prečo som prišla. Nepýtal sa, ako dlho ostanem. Nepýtal sa, ako sa cítim. Postavil sa ku kuchynskej linke a začal variť paradajkovú omáčku na cestoviny.
“Môžem si požičať tvoj comp?” spýtala som sa ukazujúc na otvorený notebook na stole.
“Môžeš,” odvetil a nepozrel sa mojim smerom. Krájal čerstvú bazalku.
Naklikala som letenky a keď mi pípol mail, že sú booknuté, vstala som a prišla k nemu.
“Viem, že máš toho veľa, ale už je to zaplatené,” ukázala som mu na monitore doklad o zaplatení dvoch leteniek do Španielska na zajtrajšie ráno.
Pozrel sa na mňa, prísne, trochu nahnevane a dominantne. Chvíľu len stál a zatínal zuby. Zhlboka sa nadýchol, pomrvil do omáčky trochu mozarelly a prikývol.
“Dobre,” bolo jediné, čo z neho vyšlo.

Ani cestou sme toho veľa nenahovorili. Keď sme sa vo Valencii dostali z letiskovej haly, Filip kývol na taxík a odviezol nás do Port Sa Platja. Hotel, do ktorého sme prišli, vyzeral ako z telenovely z deväťdesiatych rokov.
Filip sa o čomsi dohadoval plynulou španielčinou so ženou na recepcii a po chvíli prišiel ku mne.
“Vyhádal som nám dve izby,” usmial sa.
Naprázdno som preglgla. Ani neviem, prečo som očakávala čokoľvek iné, ale zamrzelo ma to.
“Dobre,” pritakala som a premýšľala, čo je toto za deň, že ma sklamali všetci muži, na ktorých som sa spoliehala. Buď sa kurvia so sopliačkami, alebo ma ani nenechajú nadýchnuť sa, aby som povedala, čo vlastne chcem. Prípadne, keď sa im doslova vrhám do náručia, vyhádajú si na recepcii samostatnú izbu. Niečo s vesmírom nie je v poriadku.

Večer sme sa prechádzali po pláži – on distingvovane v béžových balonových kraťasoch a rozopnutej tenkej košeli a ja v tričku, ktoré som si kúpila v hotelovom foajé, pretože som cez pol Európy letela len s kabelkou a peňaženkou.
“Už by si mi mohla povedať, čo sa vlastne stalo, že som uprostred týždňa na španielskej pláži,” sadol si, vystrel nohy a otrčil tvár slnku.
“Miluješ to tu,” mykla som ramenom a robila si kopčeky z mokrého piesku, ktorý omyl príliv.
“Rozprávaj,” povedal a s privretými viečkami sa ďalej opaľoval na pomaly zapadajúcej červenej guli.
“Nič vážne, Viktor si narazil dvadsiatku, tak som potrebovala vypadnúť,” povedala som stroho.
“A prečo si nešla za Maťom?” reagoval promtne.
“Šla. Nemal čas, má rodinu,” zaborila som brušká prstov oboch rúk do mokrého piesku a jeho zrniečka mi robili prirodzený peeling.
“Bol som tvoja posledná možnosť?” rozosmial sa.
Bože, neprestávaj.
“No… vlastne áno. Keby si ma ty poslal do riti, skočila by som z nuselského mosta,” uškrnula som sa.
“Čo by si chcela robiť?” spýtal sa a konečne na mňa pozrel.
“Šla by som na futbal,” povzdychla som si.
“Čo by si?” znova sa zasmial. Ja som to vlastne povedala asi hlavne preto, lebo som ho chcela počuť smiať sa.
“Keď som bola malá a bolo mi smutno, chodila som na štadión, kde otec trénoval. Aj keď nebol zápas. Iba tak, keď som sa dívala na ihrisko, vedela som presne, kde má ktorý z tých chalanov stáť, čo má robiť a čo by na nich otec kričal. Bolo to upokojujúce, lebo v tom bola následnosť, stratégia, nalinajkované a predpísané pohyby. Dávalo to môjmu chaosu systém. Textúru, ktorú som potrebovala,” zaspomínala som si.
“Nie je sezóna, drahá,” vzdychol.
“Ale trénovať sa musí,” hodila som na neho prosebný výraz.
“Chceš ísť na futbalový tréning v španielskej dzedzine uprostred treskúceho leta?” zodvihol pravé obočie.
“Chcem,” prikývla som.

Filip vstal, vzal ma za ruku, odvliekol na prvú rušnejšiu cestu a pána, ktorý mohol mať tak medzi 35 a 180 rokov – to u Španielov ťažko povedať – sa spýtal, kde by sme našli futbalový štadión, alebo čokoľvek, čo by sa mu mohlo podobať. Malý smiešny katalánec nás poslal najprv “recta” a potom “derecha” a ako sme tak kráčali a míňali časti, ktoré snáď ani nepatrili k tejto nádhernej krajine a tomuto storočiu, prišli sme k malej železnej bráničke, za ktorou Filip tušil trávnik.
“Neverím, že to tu majú… každý normálny človek by tu hral futbal na pláži,” pokrútil hlavou.
Za bránkou a smiešnymi, skoro rozpadnutými, lavičkami, bolo pár metrov štvorcových umelej trávy a subtilná zastrešená tribúna.

Sadli sme si a dívali sa na asi štyroch chlapcov, ktorí sa bezhlavo vrhali po lopte – bez logiky, bez pravidiel, iba tak – pudovo. Filip sa smial a krútil hlavou.
“Prečo si začal hrať futbal?” spýtala som sa a zadívala na jeho dokonale šľachovité telo.
“Lebo som bol hyperaktívny a v roku 82 človek v Košiciach nemal veľmi čo robiť,” mykol ramenom. “Ty si prečo začala písať?”
”Lebo som bola spomalená a v roku 99 človek v Komárne tiež nemal veľmi čo robiť,” usmiala som sa.
Filip sa rozosmial na plné hrdlo, až sa začali otáčať deti, čo bosé na umelej tráve kopali do mokrej lopty.
“Už si spokojná?” upokojil sa.
”Tie kopance bosou nohou do mokrej kože musia ale strašne štípať,” zamračila som sa pri predstave, ako by som nadávala, keby som na ich mieste stála a počúvala základné futbalové pravidlo môjho otca: Prihrávaj vnútrajškom.
“Toto je celkom bizarný zážitok,” znova sa usmial do slnka.
“Aké to bolo hrať proti Beckhamovi?” nadšene som do neho šťuchla lakťom.
“Fajn. Milý chlap. Pekné vlasy,” usmial sa.
Udrela som ho.
“Veď ale!” povedala som a prísne našpúlila pery.
“Naozaj,” pritakal a doťahoval si ma ako školáčku.
“Vďaka, že si so mnou,” povedala som trochu vážne. “Môj obľúbený futbalový termín je štandardná situácia. Je to tak krásne dvojsečné,” zasmiala som sa.
“Vieš vôbec, čo to znamená?” zasmial sa a ja som ho rubom ruky udrela do brucha.
“Au, dobre, dobre,” zodvihol ruky.
“Celý môj život sa dojebal na úplne štandardnej situácii. Bola som pred bránou s ďalším útočníkom… a ten sebec proste neprihral,” trpko som sa uškrnula. „Dostala som na štadióne prvý bozk v živote,vedel si?“ usmiala som sa a tento raz už úprimne. A v momente, ako sa tak stalo, sa vo mne začala kumulovať emócia. Jedna za druhou si ma našli, na tomto konci sveta a začali ma udierať zvnútra do rebier.
Láska. Nenávisť. Pokora. Hnev. Znechutenie. Smútok.
Boli tam všetky.
“Brankára som nikdy nerobil, ale dnes som rád, že som ťa chytil ja… letela si v šialenej rýchlosti… ten vinkel by hocikto nedal,” usmial sa, naklonil sa ku mne a pobozkal ma. Bez prípravy, bez oznámenia, bez…
Zakňučala som. Alebo vzlykla? Neviem. Ale bolo to nahlas. A spontánne.
“Toto nerob, lebo budem ľutovať, že som vzal tie izby dve,” zasmial sa, zaboril mi prsty do mäkkých bokov a v tejto neštandardnej situácii som prvýkrát, za celý svoj život, začala oceňovať ostré slnečné lúče, vysúšajúce náznaky mojich sĺz, opierajúce sa mi o tvár.

A neskôr o zátylok, chrbát, zadok, chodidlá…