kontroverza

Spomínate si na časy, keď sa za umenie a názor trestalo, vraždilo a zatváralo? Tie časy neskončili.

Piatok bol jedným z najsmutnejších dní v mojom živote. Zlanárila som môjho muža z celkom iného sveta, aby mi podával vreckovky, keď sa pôjdem rozlúčiť s tým najzvláštnejším a najesenciálnejším miestom v tejto krajine – industriálnou zónou umeleckého undergroundu – bratislavskou Cvernovkou.

Derniéra, ktorá sa odohrala v priestoroch bývalej továrne na nite, sa niesla v duchu hudby, zábavy, alkoholu, drog a umeleckého sebaurčenia – v duchu, ktorý sa fínsky developer rozhodol kúpiť, zničiť a postaviť na tom mieste rezidenčnú časť, ako keby ich toto krásne, a mnou milované, mesto malo málo.

Bratislavu má málokto rád. Beriem všetky vaše výhrady voči “betónovej džungli”, “preľudnenej krásavici na Dunaji” či “sviatočným vodičom”. Pre mňa je Bratislava však miestom, kde sa toleruje inakosť. Miestom, v ktorom môžete byť všetci presne takí, akí ste naozaj a nikoho to nezaujíma.
Chodíte ráno v pyžame a župane po rožky a ľuďom je to jedno.
Sexujete po balkónoch na pravé poludnie a ľuďom je to jedno.
Rozprávate o dôležitých obchodných transakciách na terasách kaviarní a hádajte čo? Presne tak. Ľuďom je to jedno.

Toto mesto má rôzne svoje obscénne dominanty, ktorým nikto nerozumie. Chcela by som stretnúť toho dofetovaného architekta budovy Slovenského rozhlasu, v ktorej vďaka energetickej dračej žile umierajú ľudia na rakovinu. Alebo nebohého statika Národnej banky, ktorý keď zistil, čo spôsobil, skočil šípku z najvyššieho poschodia vlastného diela. Prípadne šialenca, čo si myslí, že Park Slobody bol niekedy krásny – ani socializmus sa nebudoval tak náročne a nákladne, ako toto architektonické peklo. Nehovoriac o čiernej diere ľudských duší – vrakunskom Pentagone, kde sa človek bojí chodiť aj v astronautskom skafandri, aby sa na neho nenalepili heroínové ihly, toluénové deti, alebo syfilis.

Všetky tieto príšernosti však stále stoja. Nikto s nimi nič nerobí, nikto ich nebúra a ešte sa tvárime, že sú to vari kultúrne pamiatky stvorené na to, aby ich ďalšie ničnetušiace generácie Bratislavčanov obdivovali.

Cvernovka prežila viac ako sto rokov. Prežila zmeny režimov, svetové vojny, búrania, znovuzrodenia a pády múrov i ilúzií tých, ktorí sa do tohto nevšedne krásneho priestoru zamilovali tak, ako ja.

Po celom svete sa dnes z bývalých tovární stávajú miesta pre umenie. Miesta, v ktorých ľudská kreativita nasáva pragmatickosť a autentickosť robotníckej triedy. Lebo tam my všetci, ktorí niečo tvoríme, patríme. Medzi robotníkov, čo raňajkujú borovičku s pivom a fajčia k tomu Marsky. Ak si myslíte, že vysedávanie po terasách posh kaviarní z vás urobí umelca (ako som v to tiež dúfala), tak aj naďalej adorujte senilného Lasicu, ktorému ľudia tlieskajú už len principiálne, aby sa starý pán neurazil. Reálnou hodnotou pre spoločnosť sú však tí, ktorí dostanú priestor na rozmach svojho potenciálu, na vlastné hľadanie umeleckej identity, na rozvinutie esencie toho, čo k nám občas prichádza a nevieme ako, len to chceme zo seba dostať von.

Genius loci tohto miesta priťahoval nielen umelcov a kreativistov. Priťahoval aj “ľudí zvonka”, ktorí chcú byť fascinovaní niečím novým. Niečím, čo sa nedá opísať, zahrať, predstierať, ani napodobniť. Isteže, mnohí z vás by mohli Cvernovku označiť za ošarpaný architektonický prehrešok, v ktorom sa len slope, kurví a fetuje. A tiež by ste neboli ďaleko od pravdy. Nebyť však obdobných prehreškov, nikto z vás by dnes nevedel, kto bol Warhol a namiesto farebných popartových plagátov by vám na stenách trónili vyšívané pičoviny zo Sashe, ktoré mamičky s laktačnou psychózou považujú za vrchol umeleckého gendrového sebavyjadrenia.

Vždy, keď sa akékoľvek miesto pripraví o takto koncentrovanú dušu, príde mi z toho smutno. Z ničenia vlastnej kultúry a zabíjania potenciálu v ľuďoch, ktorí ju tvoria. Dušan Hanák povedal o Elovi Havettovi, že “zomrel na normalizáciu”. Ktovie, čo by Hanák povedal o tých architektoch, maliaroch, muzikantoch a spisovateľoch, ktorí “zomreli na developerskú aroganciu”.

Je zvláštne, že Cvernovku nepoložilo nič, až nepríčetné investovanie do priestorov, ktoré nebudú využité a v Ružinove budú pôsobiť ako výstražný maják pre koncentrovanú developerskú jebnutosť. Ľudia, ktorí sú pri zmysloch, sa snažili vysvetliť ľuďom, ktorí sú pri peniazoch, že niektoré veci sa skrátka nerobia… no nepochodili. Cvernovku nezničili predmenštruačné syndrómy 2500 žien, ktoré v nej kedysi denne pracovali. Nezničili ju ani vojenské tanky prechádzajúce Prešporkom. Dokonca sa to nepodarilo ani skvoterským esám so škrtidlami na bicepsoch. Majestátne stála a čakala, kedy príde doba, v ktorej vysoké stropy, tehlové múry a rúry trčiace zo stien, nájdu svoje uplatnenie. Vo chvíli, keď tá doba prišla, si však niekto povedal, že je na to priskoro. Že dať ľuďom priestor na kreativitu a teda premýšľanie o tom, “ako urobiť svet krajším”, je nebezpečné. Lebo lepším svet neurobíme. Na tom by sme sa museli všetci jednotne zhodnúť a namiesto zbrojárskeho priemyslu podporovať pestovateľov CBD-čkovej odrody marihuany, ktorá lieči epilepsiu, nespavosť, anorexiu, aj blbý deň. Ale urobiť svet krajším dokáže každý, kto má aspoň kúsok snahy, kúsok fantázie, kúsok potreby a kúsok priestoru. Ak však prídete o jednu z týchto zložiek, svet nikdy krajším nebude.

Autori, ktorí začínali v Cvernovke a dnes sú ich diela vystavované v najlepších galériách sveta, si prišli rozbiť fľaše piva o priznané tehly. Z úcty k tomu, čo im dala. A tak dnes, v dobe, keď sa o nič neprosí a za nič neďakuje, by som chcela byť prvá, kto prosí o zhovievavosť s krehkými vzdušnými zámkami umelcov a ďakuje všetkým, ktorí ju majú.

Zachovajte si v sebe všetci svoju súkromnú Cvernovku – priestor, v ktorom je vždy dobre.