kontroverza

Najväčšie výhody rodičovského rodinného domu si človek uvedomí, keď je dospelý a rodičia odídu dovolenkovať. Lebo vtedy vám dajú kľúč od baru a jediná požiadavke je: “Polej trávnik”.

Sedela som na záhradnej hojdačke, sŕkala ľadové mojito a pukala karcinogénne guličky v bielej marlborke. Keď sme doma, ja a môj brat, mama vždy ráno vypína zvonček. Aby nás nezobudila poštárka alebo suseda, čo si potrebuje požičať jedno vajce a osem gramov soli.

Ja som zvonček nechala zapnutý. Keby si chcel niekto požičať niečo bizarné alebo ma len tak prísť pozrieť, lebo to sa občas stávalo. Ťukala som do počítača svoje vyfabulované rozumy a celý deň som na tej terase presedela sama. Nikto odo mňa nič nepotreboval.

Začalo sa zvečerievať, vytiahla som dlhú zelenú hadicu z garáže a rovnako, ako keď som bola dieťa, naboso po otcovom trávniku som polievala všetko okolo seba a hlavne seba. A potom sme sa po ňom šmýkali a dreli si kolená aj s mojim bratom, ktorý bol o sedem rokov hlúpejší ako ja, tak sa nechal nahovoriť na čokoľvek.

Dopolievala som, zastavila prívod vody a dotancovala na Girls just want to have fun, keď som začula zvonček. V plavkových nohavičkách a bielom tielku, mokrá od hlavy po päty a so zablatenými chodidlami, som odcupitala dlhou dláždenou chodbou až ku vchodovým dverám.

“Jakub,” skonštatovala som, keď sa na mňa spoza kovaného plota uškŕňal najkrajší chlap na svete a priľahlých galaktických kvadrantoch.
Jakub. Sused, ktorého som nevidela azda osem rokov. Keď sme boli deti, hrávali sme sa spolu holí na pieskovisku. Tvrdí mama. Vždy, keď mi jeho mama pri nedeľnej káve a koláči ukazovala jeho fotky z ciest, chcela som sa s ním hrať holá tiež.
“Slečna,” úctivo kývol hlavou a ja som len rozpažila dupkajúc nožičkami ako šťastné dieťa. Otvoril si dvere a so zhovievavým smiechom mi vplával do náručia.
Bože, už ťa nepustím.
“Čo robíš doma?” stále som ho tuho zvierala v objatí a on sa nádherne, hrdelne smial.
“Prišiel som na pár týždňov pozrieť našich. Posledné roky sa míňame, žena,” odtiahol sa. “Mama hovorila, že vaši šli na dovču a strážiš barak, tak si vravím, že ťa skočím pozrieť,” usmieval sa na mňa bradatou tvárou a dokonalé biele zuby mu rozjasňovali auru. A možno nie. Možno vyzeral len úplne priemerne a ja som mala úpal. Ale vždy, celý môj život, keď som ho niekde videla, nemohla som sa ubrániť zakňučaniu. A mokrým nohavičkám.
“Polievala som,” bolo moje ospravedlnenie neštandardného outfitu.
”Vidím,” uchechtol sa a prešiel so mnou chodbou, na ktorej boli všade stupaje mojich blatových chodidiel.

Sadol si do húpacieho kresla oproti mojej prúžkovanej hojdačke a na chvíľu privrel oči. Nechápala som, ako môže niekto vyzerať božsky v ležérnom basic oblečení, ale tie široké ramená v kombinácii so zarastenou tvárou a úsmevom, že by aj Julii Roberts kolagén zbledol závisťou, zobudili divoké zviera kdesi hlboko za mojim solarom a začalo mi požierať vnútornosti. Čínskymi paličkami.

“Dáš si uhorkovú vodu?” nečakala som na odpoveď, naliala mu a čistila si nohy o mokrú trávu.
“To je ale pekne hnusné… to je teraz trend?” zaksichtil sa kyslo.
“Je to mega dobré! Osviežujúce! V Nepále si pil čo, krv novorodencov?” udrela som ho do ramena a podala mu fľašu minerálky.
“Niečo som ti vlastne priniesol,” povedal a vytiahol z vrecka malého hlineného slona. “Tibet. Vlastná výroba. Vonia zenom,” žmurkol a podal mi ho.
Jakub je sochár. Absolvent Vysokej školy výtvarných umení. Čo znamená, že celé roky presedel v ateliéri.
Kombinácia slov Jakub-výtvarník-ateliér robí s mojim libidom rovnaké veci, ako keď máte pätnásť a napíšete frajerovi: “Som sama doma, neprídeš?”

Žmolila som v rukách hlinenú sošku a zabárala nechty do vyrezávaných rýh.
“Ďakujem,” usmiala som sa a pevne ju zovrela v dlani. To sa tak vraj má.
Pre šťastie.
“Vidím, že je načim gratulovať,” povedal a ukázal na moju ľavú ruku.
Palcom som si požmolila snubný prsteň.
“Oh… vlastne áno,” povedala som skôr sama pre seba.
Zabudla som.
“Čo za skvelého chlapa rozdáva ružové perly?” usmieval sa a ja som nebola schopná promtne a inteligentne snovať vety, lebo ako puberťáčke sa mi noc čo noc snívalo, že mi bude klopať na okno a snažiť sa preraziť sieťku proti komárom, len aby sa dostal do mojej bielej princeznovskej postele. Nikdy sa to nestalo.
“Robo,” povedala som.
”To je všetko, čo sa o ňom dozviem?” smial sa nahlas a nádherne. Mužne, pobavene, hrdelne, až mu vystupoval ohryzok a ja som pod tenkou látkou trička tušila výrazné kľúčne kosti.
“Robo je… Robo je super. Itečkar. Má bradu a motorku. A jedáva šaláty,” mykla som ramenom.
“Vyrástla si,” skonštatoval a vyzeral pri tom trochu smutne.
“Hej. Do šírky,” uchechtla som sa a vyložila si nohy na kreslo presne medzi jeho ležérne roztiahnuté stehná.
“Ó, áno,” úprimný a milý chlapčenský pohľad sa zrazu zmenil na pohľad leva loviaceho hárajúcu gazelu. Zahľadel sa mi do dekoltu, zapálil si cigaretu a pár minút sme len sedeli a dívali sa na seba. Iba tak. Potichu, v pološere a s dusnom, ktoré by sa dalo krájať jedine mačetou.

Po chvíli vzal moje nohy a položil si ich na rozkrok. Hladkal mi priehlavky a rozhúpal svoje kreslo. Pri každom dotyku mojich chodidiel slastne privrel oči. A ja tiež.
”Čo si robila, odkedy sme sa naposledy videli?” spýtal sa a neprestával si masírovať ego a vtáka prstami mojich nôh.
“Randila s nesprávnymi chlapmi,” povedala som a pritisla k jeho lonu obe chodidlá. Silno. Zakrúžila som nimi a Jakub mi zaboril brušká prstov do členkov.
”Bože,” vzdychol. Privrel oči a zhlboka sa nadýchol. Na krku nám obom pulzovali tepny.
“Ty si nádherný,” vyletelo zo mňa a on pokrútil hlavou.
”Prestaň,” zmizol mu z tváre úsmev.
“Prečo? Je to pravda,” usmievala som sa a pohľadom hladkala jeho bezchybnú, symetrickú tvár.
“Vstaň,” povedal direktívne a ja som poslúchla. Poslúchla by som, aj keby mi prikázal pohnúť Zemeguľou. Vedela som presne, kde hľadať pevný bod.
Chytil ramienka môjho tielka a zosunul mi ich z pliec.
Moje prsia sa na neho majestátne dívali a on ich obe vzal do rúk a jemne, zľahka premasíroval.
“Môžeš si sadnúť,” povedal, sadol si oproti mne a díval sa rovnako ohromene, ako ja na jeho tvár.
“Venuše už vyšli z módy,” uškrnula som sa. S holými prsiami pred tvárou, ktorú by som hrýzla, až by mal modriny.
“Toto nikdy nevyjde z módy, dear,” hltal očami môj hrudník a čím dlhšie sa díval, tým rýchlejšie sa moje prsia pod náporom emócie hýbali.
Hore. Dole. Hore. Dole…

Mala som sto chutí vstať, obkročmo si na neho sadnúť, roztrhať mu zubami to fešácke námornícke tričko a prisať sa mu ku krčnej tepne ako upír. Vlniť panvou, kým by ma nezdrapol za ramená, až by mu beleli končeky prstov. Zabárať mu prsty do vlasov a vzdychať do ucha, až by sa mu chveli bubienky.
“Stále si posadnutá karmou?” vytrhol ma z obscénneho snívania jeho hlas.
“Stále,” prikývla som.
“Prečo vlastne?” usmieval sa a dlaňami mi prechádzal po fibule.
“Lebo v ďalšom živote chcem byť kráľovnou,” povedala som.
Pravdivo.
“Ty nemusíš čakať do ďalšieho života,” skonštatoval s povzdychom, zložil si moje nohy z jeho erekcie a vyhrnul mi ramienka tielka naspäť tak, aby skryl ženské zbrane zarytej pacifistky.
“Mal by som ísť,” povedal a vstal.
“Počkaj, Jakub…”
”Nie. Musím ísť,” naklonil sa ku mne a oprel pery o môj ušný lalôčik. “Lebo inak by som ťa vyjebal ako kurvu, až by si ručala na tri oktávy. A už je nočný pokoj,” usmial sa, pobozkal ma na čelo a obrátil sa mi chrbtom.
“Si sráč,” zašomrala som, keď chytal kľučku na dverách.
Zhlboka vzdychol.
”Karma je zdarma, kráľovná,” povedal a ani sa neotočil.

Vyšiel von vchodovými dverami, ktoré pred rokmi pomáhal môjmu otcovi zasádzať a ja som stála uprostred dlhej tmavej chodby sama.
S mokrými nohavičkami, pulzujúcim vnútrom a karmicky neopáleným bielym prúžkom na ľavom prstenníku.