kontroverza

Verím, že narodenie prvého dieťaťa je pre rodičov veľký stres. Prvých pár rokov sa ho v podstate nesnažia vychovávať, snažia sa ho iba udržať nažive a neprisadnúť. Možno aj to je dôvodom, prečo 95% ľudí na celom svete nenávidí svoje krstné meno. Ani mne sa to moje nikdy nepáčilo. Rokmi som si však zvykla na jeho rôznorodé obmeny a vďaka mojim priateľom už neznie tak zle, hoci keď sa zamyslím – nikdy som nemala partnera, ktorý by ma oslovoval menom. Zrejme sa ani im nepáčilo.

“Táto moja oslávenkyňa,” ozvala sa Katarína s hlavou vo dverách mojej spálne, v jednej ruke držala fľašu vermutu, v druhej dva poháre a ja som len spod periny mávla rukou, že smie dnu.
“Odkedy sa meniny oslavujú v takom veľkom štýle?” spýtala som sa, keď mi na raňajky nalievala sladký alkohol.
“Včerajšok ešte neskončil!” tancovala po mojej posteli a spievala si skladby zo včerajšieho koncertu Kryštofu, na ktorom sme sa predrali do prvého radu a celý čas premýšľali, či sme naozaj také fanynky Richarda Krajča, aby sme na hulváta ukázali kozy. Fanynky síce sme, ale uzniesli sme sa, že už máme svoj vek, tak sme sa na neho len usmievali a dúfali, že po koncerte príde do šatne a povie ostatným členom kapely: “Kluci, viděli jste ty dvě holky vepředu? Ty bych si dal ke snídani.”

Vytackali sme sa z bytu niekedy pred poludním, ja som vďačne odpisovala na esemesky ľuďom, ktorí nezabudli, ako sa volám a v centre nás čakala Komža, s ktorou sme mali ísť nakupovať handry už asi pol roka a konečne našla dôvod, prečo už fakt musíme. Neviem síce, v akom svete sa na meniny má robiť to, čo človek naozaj z duše neznáša, ale súhlasila som, lebo americké seriály tvrdia, že nákupy s kamarátkami eliminujú stres.
“Chodíš okolo toho obchodu rok a kukáš na tie šaty,” skonštatovala Katarína na Žiarovkovom námestí.
“To, že sú tam tie šaty rok, dosť hovorí nielen o nich, ale aj o kvalite služieb v tom obchode, poďme preč,” mávla som rukou a vybrala sa na druhú stranu cesty.
“Baby, vidia dobre moje oči?” zhíkla Komža, keď sa pred ňou otvárali brány Megasekáča. “Originálne kúsky za ľudové ceny, ideme!” vyrazila do útoku.
“Nemám rada sekáče, smrdí to tam,” ohrnula som nos, ale Katarína zagánila a ona keď gáni, tak viem, že musím robiť presne to, čo odo mňa chce.
Odchádzali s plnými taškami šiat. Ja so znechutením, lebo tam naozaj smrdelo a oblečenie bolo nahádzané v kontajneroch, kam, nepochybne, patrilo.
“Nemôžeš odísť bez niečoho nového, čosi si kúpiť musíš,” povedala nešťastne Komža. Vbehla som do DM-ky, vybrala som si najväčšiu vanilkovú sviečku, akú mali a víťazoslávne jej ju strčila pod nos.
“Toto bude môj darček na dnes, dobre?” žmurkla som.
“Nooo, keď sme pri tom,” usmiala sa, podala Kataríne svoje tašky a z kabelky vytiahla zabalenú krabicu. “Všetko najlepšie, drahá,” pobozkala ma na obe líca.
“Prisahám bohu, ona mi kúpila vibrátor,” skonštatovala som stojac s tou krabicou v centre mesta na pravé poludnie.
“Aj sa otáča, ukážem ti?”
Neveriacky som sa pozrela na Katarínu, ktorá sa najprv smiala a potom pýtala, či si ho môže požičať. “Azda si odo mňa nečakala čosi iné, ako penis?” rozhodila rukami.
Je pravda, že málokto je falickými symbolmi posadnutý ako Komža, ale dúfala som, že sa to vzťahuje iba na brnenské mestské umenie, ktoré je nimi evidentne inšpirované.
“Ďakujem, Komž. Budem pri tom na teba myslieť,” povedala som a tuho ju objala.
“To som chcela počuť,” usmiala sa a rozlúčila, lebo ona si včera tiež kúpila pár hračiek a nedočkavý frajer ju už hodinu bombardoval správami, v ktorých trval na okamžitom odskúšaní.

V Rotore sme si s Katarínou sadli k najmenej obľúbenému čašníckemu stolu, lebo sa k nemu musí ísť po schodoch, ale boli to naši priatelia, takže s objednávkami pre nás dve sa nikdy neponáhľali tak, aby im to začalo liezť na nervy.
“Kto dnes robí?” spýtala som sa, keď som za barom nevidela nikoho.
“No dneska výnimočne František s Kubíkom,” povedala Katarína a rozhliadala sa, kde ich uvidí.
“Tak to je ten najkrajší darček, aký som si mohla priať,” potešila som sa. František vyšiel z kuchyne s proschutovým toastom trčiacim z úst a Kubík zo skladu vynášal fľaše alkoholu, ktorých názov nevyslovím.
Chvíľu stáli pri bare, dívali sa našim smerom, smiali sa a potom sa obaja vybrali k nám. V podniku bolo asi šesť ľudí, každý z nich sedel za svojim tabletom a pri svojej šálke kávy, nerušene počúvali pomalý blues, ktorý dotváral atmosféru najlepšieho baru na svete a keď sa chlapci postavili k nášmu stolu, z reprákov sa na plné gule ozval Justin Bieber.
“You know you love me, I know you care, you shout whenever and I’ll be there….” spieval Kubík a na moment som vôbec ničomu nerozumela.
“You are my love, you are my heart and we will never ever ever be apart,” potom sa pridal František a ich nacvičená choreografia nemala chybu.
“Are we an item? girl quit playing, were just friends, what are you saying?” s vystretými ukazovákmi a kývajúcimi bokmi ma obaja ničili.
“Said there’s another and look right in my eyes, my first love broke my heart for the first time and I was like,” pozreli sa na seba a spustili naraz:
“Baby, baby, baby oh
like baby, baby, baby, no
like baby, baby, baby, oh
I thought you’d always be mine, mine!” poklonili sa a ja som sa smiala ako snáď ešte nikdy. Vyslúžili si potlesk od celého podniku a odo mňa aj dve tuhú objatia a mnoho ešte tuhších bozkov.
“No to bolo krásne,” povedala Katarína dojato a najkrajší barmani v tomto galaktickom kvadrante žmurkli a odišli za bar vo svojich čiernych slimfitkách.
“Strašne by som ich dala. Oboch,” precedila som cez zuby.
“Ani nevrav, kľudne aj proti ich vôli,” pritakala Katka a po chvíli sa František znova objavil pri našom stole a priniesol mi pohár červeného.
“Krásne, oblé, temné a nebezpečné… austrálsky shiraz je tvoje značka,” žmurkol. “A co pro tebe, Kateřinko?”
”Jej prines niečo biele, suché a plytké,” povedala som a ona ma pod stolom kopla.
“Rizling?” zasmial sa a udrela aj jeho.
“Že ja sa s vami vôbec bavím,” vzdychla, František šiel po jej pohár a ona si neprestajne kontrolovala telefón.
Dnešný deň a celé jeho prežívanie nebolo iba o mojich meninách, bolo aj o vytiahnutí nás oboch von, lebo v posledných dňoch sme sa naozaj vehementne snažili nezblázniť sa zo sociálnych sietí,ktoré ovládali naše životy.

Pili sme každá tretí pohár, fajčili cigarety na čiernych špičkách a každú polhodinu prišiel niekto sediaci pri bare, aby sa spýtal, či nejdeme na brčko.
Bol to príjemný deň, plný ľudí, ktorých sme mali radi a ktorí sa rozhodli práve dnes nám robiť radosť. Nie, že by mala sviatok aj Katarína, ale zdieľali sme všetko spolu a ľudia nás začali vnímať ako dvojjedinú bytosť.
“Čo Anglicko?” spýtala som sa, keď jej hádzanie telefónu do kabelky začalo vyzerať nebezpečne pre telefón aj kabelku.
“Niiiiiiiič. Vôbec nič. Nič. Ticho,” nervózne si odpila. “Čo Nemecko?”
Mykla som ramenom.
“Jak?” napodobnila môj pohyb.
“No neviem, no. A znie to, ako keby sme sa bavili o futbale. Ak dnes hral Manchester s Bayernom, tak aspoň nebudeme pre ľudí v okolí znieť ako piče,” mávla som rukou.
“Neozval sa?”
”Pred pár týždňami vravel, že zavolá, ale…” znova som iba mykla ramenom. Mám pocit, že to začínal byť môj obľúbený pohyb, keď sme hovorili o ňom.
“Je len pol šiestej, možno ešte zavolá,” chcela byť milá a ja som to oceňovala.
“Hej, nemá nič lepšie na robote, ako dívať sa do kalendára a čakať, kedy ma v ňom uvidí. Som strašne depresívna, keď sa nemám s kým rozprávať,” povedala som a prehrabávala sa komunikátormi v telefóne.
“Hovor mi o tom, zvykla som si na to, že ma budia správy z Anglicka o pol šiestej a dnes je úplne jedno, ako dlho spím, aj tak ma nič nezobudí,” oprela sa o stoličku a zhlboka nadýchla, aby nezačala plakať. “Veď a čo ten týpek od Diora?” spýtala sa a mávla na Kubíka, že vymení víno za niečo miešané, tvrdé a s uhorkou.
“Vypadol mu internet a už je tri týždne bez, chudák,” povedala som ironicky.
“Fakt sa odvtedy vôbec neozval?” zodvihla obočie prekvapene. “Ďakujem,” povedala, keď pred ňu barman postavil gin-tonic s polovicou Krakonošovej záhradky. “Bože, ja milujem uhorky,” hrýzla do nej a privierala oči.
“Neozval. Pamätáš si tú časť Sexu v meste, kde Carrie spadla? Upadla jsem u Diora. Bola z toho úplne hotová. No, tak ja som za chuderu u Diora,” vzala som si kúsok jej uhorky a hrýzla do nej ako neurotický hlodavec.
“Nežer to, bude ti zle,” vytrhla mi ju z ruky mysliac na môj žlčník. “A ten spisovateľ s tou sánkou?” lascívne olízala kus zeleniny.
Zasmiala som sa.
“Ten má ženu a dieťa, nemá čas sa kamošiť,” dala som si veľký hlt vína a poslala Kubíkovi vzdušný bozk, ak mi prinesie ďalší.
“Hovoríš to, ako keby si tomu neverila,” zvraštila čelo.
“Čomu? Že má ženu a dieťa? Tomu verím. Ale že niekomu odhalíš svoju identitu a keď mu obrázky v Googli ukážu, kto vlastne si, zrazu začne mať kopu roboty – tomu neverím,” zapálila som si cigaretu a nervózne vyfúkla.
“Kde robíme chybu?” spýtala sa Katarína skôr seba samej, ako mňa, lebo keby som vedela, kde ju robíme, tak jej to už dávno poviem.

Môj telefón zazvonil a neznáme číslo s cudzokrajnou predvoľbou mi zastavilo srdečnú aktivitu. Otočila som displej jej smerom a ona vypúlila oči.
“Tak možno niečo robíme aj dobre,” rozhodila rukami.
Vyšla som pred Rotor, sadla si na múrik, zhlboka sa nadýchla a zdvihla.
“Hello from the other side,” povedala som a on sa zasmial tlmeným hlasom.
”Ahoj, malá,” povedal a ja som musela tlačiť stehná k sebe, aby ma niekto nezavrel za verejné pohoršenie.
“Ani nevieš, akú si mi urobil radosť,” povedala som už s pišťaním sebe vlastným a on sa zasa smial.
“Počujem. A som rád. Všetko najlepšie, oslavuješ?” spýtal sa. Pokojne, rozvážne, nádherne, rajcovne… Ktovie, aké víno by František priniesol jemu.
“Sedím v Rotore s Katkou a som už asi trochu opitá,” povedala som úprimne.
“To znie dobre, až mi je ľúto, že tam nie som s vami. Dostala si aj nejaké zábavné darčeky?” spýtal sa, lebo vedel, akých mám priateľov.
“Vibrátor a verejné vystúpenie od Chippendalles barmanov,” povedala som hrdo.
“Bože, dúfam, že to boli dve oddelené udalosti,” smial sa nahlas a ja tiež.
“Mal by si tu byť,” povedala som už tak trochu vážne a on mlčal. Po chvíli ticha sa znova ozval s nepriestrelným argumentom:
”A kto by namiesto mňa letel o šesť hodín do Śtokholmu?”
“Prines mi tobleronku,” povedala som ako dieťa, keď otec ide večer do práce a lúči sa.
“Mám ich plný kufor. Nemôžeš mi to hovoriť zakaždým, keď niekam letím, lebo dostaneš cukrovku, keď prídem,” uškrnul sa.
“Ani nevieš, ako si cením, že ťa počujem. Ešte nikdy mi nekonečné telefónne číslo neurobilo takú radosť,” povedala som úprimne a veľmi, veľmi som ho chcela objať.
“No, keď sme už pri tom, prosím ťa, nech ti ani nenapadne písať mi na viber alebo whatsapp, nemám čas odpisovať na tieto veci, vlastne ani neviem, prečo ich tam mám,” povedal a ja som sa pozrela nad seba, či mi náhodou z budovy, ktorú prerábajú, nespadla na hlavu tehla, lebo pocitovo mala asi tak sto kíl.
“Toho sa neboj. Ďakujem, že si zavolal, potešil si ma. Idem sa venovať priateľom, pekný večer, pa,” zložila som skôr, ako sa stihol rozlúčiť. Alebo teda skôr, ako som začala vzlykať.

Chvíľu som len sedela na tom múriku a fajčila, dívala sa predseba do Nikam a okolo mňa chodili ľudia, ktorých som, chvalabohu, nezaujímala.
“Nech ti ani nenapadne?” pozrela sa na mňa Katarína.
“Yap,” odpila som si z vína a sadla nazad ku stolu.
“Takto to formuloval? Nech ti ani nenapadne?” bola asi viac v šoku ako ja.
“Yap,” hrýzla som sa do hornej pery a gestom poprosila Františka, aby mi priniesol niečo veľké.
“Je mi to ľúto,” povedala, lebo nevedela, čo viac k tomu dodať.
“Yap,” tiež som nevedela, ale dúfala som, že adekvátnu reakciu vo mne vzbudí gigantická margarita.

Chvíľu sme iba sedeli, dívali sa na seba a premýšľali, kde robíme obe chybu, že pri tom stole za dverami sedíme samé. Rotor sa začal plniť ľuďmi, ktorí tam trávili väčšinu svojho voľného času. Poznali barmanov, mali obľúbené miesta a ak chceli drink, tak povedali len: “Ako obvykle” a na stole im pristálo presne to, čo mali radi.
“Fakt som si myslela, že príde,” povedala som a exla asi dva deci alkoholu.
“Aj ja. A už sa na to vyser, budeš strašne grcať,” povedala a zobrala mi pohár. Načiahla som sa za kusom citrónu a strčila si ho do úst.
“Keď ju život ponúkne citrónom, pije limonádu – ale s bourbonom,” hodila som šupu naspäť do pohára.
“No… Keď cituješ Majka Spirita, je naozaj čas ísť domov,” vstala, zaplatila a chytila ma pod pazuchu, keď sme kráčali nočným mestom. Opité a skormútené, ale stále ako dámy. Na konci ulice sme mávli na taxík a keď nás vyložil pred domom, bez slova sme vyšľapali schody do bytu, v ktorom sme ostávali posledných pár dní.

Vyzliekli sme si šaty a obe v bielizni, ktorá k sebe ladila, ležali v mojej posteli.
“Nie sme náhodou v hlave niektorého z našich kamarátov?” spýtala sa Katka, keď si uvedomila, že si jedna na druhú vykladáme nohy v podväzkoch.
“My nemáme kamarátov,” povedala som naoko hystericky a rozosmiala sa.
“Môžem tu spať dnes s tebou?”
“Musíš,” dala som jej bozk na pravý spánok a chvíľu sme iba tak ležali vedľa seba a v hlavách nám rotovalo súkromné peklo.
Nespali sme ešte pár hodín, no boli sme úplne ticho. Jedna či druhá z času na čas iba sťažka vzdychla a obe sme sa dívali do stropu.

“Jebať, pome spať, šak to nemá cenu,” povedala a otočila sa mi chrbtom.
“Hej. Dobrú,” otočila som sa tiež, vonku sa začalo rozvidnievať a keď sme sa dostávali do pomalej, príjemnej a opileckej rem fázy, obom nám zapípal telefón.

Ja som zavadila ramenom o poličku s knihami a Katarína zakopla o hojdacie kreslo. Písala Komža.
“Nech vás ani nenapadne ísť spať a nevyskúšať môj darček!”
Pozreli sme sa na seba, Katarína si vzala moju kabelku aj s darčekom a protestne odišla do svojej spálne.

Konečne som pochopila, prečo moje meno v preklade znamená „Osamelá, jediná“ a strčila som si do uší štuple, aby som nemusela počuť tú „Čistú, mravnú“ odvedľa.